Ľudkovia, alebo skôr dievčence, keďže pochybujem, že sa tu nachádza aj nejaký chalan.. :) Ak tu nejaký je nech sa ozve... :D :D Ale nie, robím si prdel...
Mám vás strašne rada, no chcem sa opýtať, či vás baví čítať tie moje nezmysli, pretože mne to príde rovnaké. Ako hej, každý príbeh má iný začiatok, ale...
Neviem... Proste neviem čo si mám o tom myslieť. Možno si myslíte, že už som s tými otázkami trápna, no ale ja neviem na čom som... A trochu ma mätie to, že sa nikdy nenájde niekto, kto by mi povedal, že je to zlé, že treba niečo zmeniť a v podstate by mi tým aj trochu pomohol. Keď mám pravdu povedať, nikdy som nebola v niečom dobrá, ako hej, tanec mi ide, no to sa naučí a potom to je v poriadku, ale iné veci, proste nikdy mi nič nešlo bez toho aby ma niekto aspoň 5 krát neopravil....
Proste som divná a radšej sa nevyjadrujte... Mala by som si zavrieť ústa...
Toto už čítať fakt nemusíte, je to len vyplakanie mojej duše!!!...
Bože... zase mám tie stavy... Žili ste s niekým skoro 10 rokov, milovali ste ho a nedokázali opustiť??? Tak to zažívam teraz ja... A stalo sa vám, že každý deň a každú božiu hodinu len čakáte či sa pohne, alebo či dýcha??? Aj to zažívam... Možno si poviete, je to len pes, no s tým psom žijem od malička, v podstate som s ňou vyrastala a zažívala rôzne zážitky a teraz keď ju vidím ležať na zemi, tak len kontrolujem či dýcha. Teraz keď som s ňou na prechádzke, bojím sa, aby sa nepreťažila a nedostala ďalší záchvat. Pretože z ďalšieho by sa už nemusela pozbierať a toho sa bojím najviac.
Už mi jeden pes zomrel. Bolo to mesiac pred tým, ako sme dostali Elinku, vlastne preto sme ju aj dostali. Aby sme sa s bratom spamätali z toho, že zomrela. Mali sme ju len rok a plakali sme za ňou dlho, niekedy plačem aj teraz, no to už radšej nikde nepriznávam. Zomrela na Vianoc. Teda večer pred štedrým večerom.
Ja sa bojím, že sa z toho nespamätám. Niektorí tvrdia, že keď odídem na výšku, že to bude ľahšie, pretože už s ňou nebudem tak často, no podľa mňa sa mojej výšky nedožije. A podľa čoho to viem???? Podľa toho, že aj keď sa jej dávky liekov zvýšili, záchvaty sú častejšie. Neviem čo mám robiť. Fakt nie...
Bojím sa toho dňa a najradšej by som sa pred ním niekde zahrabala, pretože mi zomrie sestra. Divné?? Pre mňa nie... hrávala som sa s ňou chcela ju brať venčiť, no rodičia mi to nechceli dovoliť (vtedy by ma ani nenapadlo, že by som si to mala užívať :D ) smiala sa na nej, keď vyvádzala voloviny.
Teraz už je pomalá, za loptičkou pobehne len vážne výnimočne a už sa ani nechce hrať...
Plačem a to je ešte na žive. Čo budem robiť, keď zomrie???
