Dance is my life 10.

Tak, aby som to uviedla na pravú mieru, túto story som pozastavila zo svojich osobných dôvodov, z ktorých poviem len to, že kvôli nim nemám náladu písať tak pozitívne veci a trvá to už asi od mája, keď nie apríla a asi to ešte dlho trvať bude... Neviem, ale poviem vám, že sa tu sem-tam kapitolka objaví, ako napríklad teraz. Nebude to nijak často, pretože vážne nemám náladu to písať...
Je mi to strašne ľúto, ale je to tak, no dúfam, že sa problémy čo chvíľa vyriešia a ja budem mať lepšiu náladu...
Užite si túto kapitolku, ja som sa rozhodla, že idem urobiť Muffiny a ešte dnes sa pustím do NOG, aj keď neviem, či budem schopná dodať kapitolu už dnes... Ja nedokážem napísať časť za hodinu, to mi proste nejde... a tak vážne netuším ako to dopadne... =)
Pustila som sa aj do ŽP ale z tej tiež som stále na prvej kapitolke, ale to má ešte časť, najprv sa musím zamerať na dokončenie NOG.. =)
Tak vám prajem príjemný, aj keď škaredý deň, (Aj keď ja milujem dážď a búrky, takže mne to až tak nevadí, aj keď môj havo by sa so mnou hádal)

Vaša
Alex Winslow

10.

Spoločne sme tam sedeli ešte nejakú tú chvíľku, pri ktorej sme sa každá zaoberali vlastným tokom myšlienok.

„nechám ťa tu? Alebo chceš ísť dnu?“ opýtala sa ma keď sa z ničoho nič postavila na nohy.

„nechaj ma tu, prosím ťa a nič nikomu nehovor,“ ani som sa na ňu nepozrela, len som si brnkala nejakú melódiu.

keď Carol odišla len som sa viac uvoľnila a ďalej som si bezhlasne brnkala neznámu melódiu.

Nevedela som čo mám robiť. Bola som rozpoltená a unavená. Nie fyzicky, ale psychicky.

Stále mi chýbali, a stále som sa nevedela zmieriť s tým, že zomreli kvôli mne. Všetci si už samozrejme myslia, že som sa zmierila, že ich zabil ten kamionista a ja som k tomu samozrejme prispela, pretože som im prikyvovala aby mi už dali pokoj.

Ale vnútri je to proste moja chyba a s tým sa zmieriť nedá.

Samozrejme, že som nezastala na jednom mieste, žijem ďalej svoj život, snažím sa plniť si svoje sny, ku čomu mi vážne dopomohol Kellan  ale niekedy tu prídu tieto chvíľky a ja si uvedomujem, že každým rokom si ich pamätám horšie a horšie.

Začala som si brnkať uspávanku, ktorá mi utkvela v pamäti a ja ju niekedy v noci stále počujem mamku spievať, keď nemôžem spať.

Mala by som už ísť naspäť. Pomaličky je čas na večeru a určite ma už niekto hľadá. Postavila som sa a gitaru vložila do púzdra, aby sa jej nič nestalo.

Pomalým krokom som sa pobrala naspäť dovnútra a rovno na večeru, z kade sa už ozýval hluk večerajúcich ľudí.

„dobrú chuť,“ oprela som si o náš stôl gitaru a chcela sa ísť pobrať ku okienku, no zrazu sa predo mnou objavilo z jednej tácky to, z druhej hento a po pol minúte som mala pred sebou celú večeru, len som na to tak pozerala.

„och tak, ďakujem,“ usmiala som sa na nich a usadila som sa aby som sa mohla najesť mojej darovanej večere.

„nemáš začo,“ ozvalo sa skoro od každého a potom už bolo ticho a počuli sme len cinkot príborov.

„fajn, vidím, že už väčšina dojedla,“ ozvalo sa od trénerského stola, „a tak už máte dneska voľno, robte si čo chcete ale v rámci pravidiel, takže žiadny alkohol a ani drogy mládež, to tu nestrpíme,“ dokončili svoju myšlienku a tí čo jedli sa vrátili k jedlu a ostatní sa začali trúsiť po chate.

Ja som si ešte v pokoji dojedala moju večeru, na ktorú som v podstate meškala a stôl sa pomaly ale isto vyprázdnil. Jediný, kto tu zostal so mnou bol Math a tak som sa na neho nechápavo zahľadela, keďže som mala plné ústa.

„dávam na teba pozor,“ zazubil sa a ja som pretočila očami.

„neboj sa, vypijem svoj pohár čaju,“ odfrkla som si a znovu sa zahryzla do večere.

„o to nejde, proste mám tendenciu ťa strážiť,“ usmial sa na mňa, „vadí ti to? Mám odísť?“ hneď na to sa opýtal.

„nie, to je v poriadku, už ma nikto dlho nestrážil,“ pousmiala som sa a sklopila pohľad k tanieru, na ktorom zostávalo posledné sústo.

„ja ťa budem s radosťou chrániť pred všetkým,“ objal ma jednou rukou okolo ramien a zobral moju vidličku, aby mi do úst strčil posledné sústo mojej večere.

„takže háááám,“ zasmiala som sa a otvorila som ústa, aby som splnila jeho očakávanie.  „šikovná,“ zasmial sa a zobral tanier aby ho mohol odniesť ku okienku.

„ja by som to odniesla aj sama,“ povedala som mu držiac ho za ruku, ktorou bral tanier.

„ty tu máš ešte čajík, takže pekne ho vypi a potom si môžeš ísť k okienku odniesť pohár,“ zazubil sa a ja som pretočila oči.

Bol hrozný, ale aspoň som sa pri ňom smiala, odpútaval ma od mojich hrozných myšlienok a dával mi témy, pri ktorých som niekedy musela zapojiť mozgové bunky. Niekedy kvôli rozmýšľaniu nad odpoveďou a niekedy nad rozmýšľaním či je vôbec duševne zdravý.

„tak a môžeme ísť,“ zobral mi z ruky už prázdny pohár, ktorý som si mala ísť odniesť JA, ale nejak na to asi pozabudol. Spoločne sme došli k okienku a Math podal pani za ním pohár do ruky s milým úsmevom. Poďakovali sme, popriali pekný zvyšok večera a pobrali sa ku našim izbám.

Poschodie bolo prázdne, keďže všetci sa rozlietali po chate a nakoniec aj tak zakotvili v nejakej zo spoločenských miestností.

Ja som vošla do svojej izby, kde som si hodlala odložiť gitaru, prezliecť sa do niečoho iného a zísť dole niečo porobiť s ostatnými.

„už si hotová?“ vošiel do izby Math práve vo chvíli, keď som si dávala čierne tielko. „Prepáč,“ zvolal. No mne to nevadilo. Po prvé už ma videlo veľa ľudí ako sa prezliekam, takže hanblivosť nepatrí medzi moje vlastnosti. Po druhé podprsenka je niečo ako plavky, čiže je to kus oblečenia a tak nemohol vidieť niečo čo nemal a po tretie, bola som mu otočená chrbtom, takže aj keby, tak nemal ako čo vidieť.

„nemáš sa začo ospravedlňovať a hej, už som hotová,“ dala som si na nohy hrubé ponožky a mohli sme vyraziť.

V tichosti sme zišli dole a vošli do miestnosti, z ktorej sa ozývalo najviac smiechu.

keď som otvorila dvere objavila som svet, v ktorom by sa chcelo ocitnúť každé dieťa, či puberťák. Na stoloch sa hrali karty, alebo iné spoločenské hry. V zadnej časti bol pingpongový stôl, ktorý bol tiež obsadený a lietala im z tade loptička po celej miestnosti. Na zemi bol rozložený Twister, od ktorého sa ozýval asi najväčší hluk. Smiech, nadávky, aj keď slušné, hundranie a najmä vykrikované pokyny.

„hej Math, Ronnie, pridajte sa k nám, bude ešte väčšia sranda,“ mávala na nás z kopy ľudských tiel Carol a tak s pohľadom na seba sme kývli a pridali sa k tým šiestim bláznom, ktorí tam už boli.

„tak dobre, ale keď ma zabijete, tak vás budem strašiť do vašej smrti a nedám vám pokoj,“ pohrozila som im so smiechom a pozrela sa na Alexa, ktorý prevzal tú vec, s ktorou sa krúti od Tess.

„Tak fajn, začíname od Adrienne a ideme podľa smeru hodinových ručičiek,“ oznámil nám Alex a ja som čakala čo mi dá za pokyn.

„ľavá ruka na modrú,“ oznámil mi s kľudom a znovu roztočil rúčku.

Tak to pokračovalo ďalej, až sme začali vytvárať rôzne figúry a pomaly aj kaskádovité útvary. Ľudia, ktorí nás sledovali sa niekedy až váľali od smiechu, keď sme napríklad ja a Math skončili v dosť divnej polohe. Ja som bola v mostíku, do ktorého ani neviem ako som sa dostala a keďže Math mal to šťastie, že mu vychádzali len nohy, čo som mu dosť závidela, dostal sa do tej istej polohy nohami ako ja a teda, aby ma nezvalil na zem sa postavil medzi moje nohy a opieral sa svojím telom o to moje a keď videl ako sa hojdám zo strany na stranu, keďže som bola v tej polohe už  celkom dlho, ešte ma aj chytil za boky. Takže si viete predstaviť ten výbuch smiechu, ktorý po tom nasledoval.

Keďže sme sa smiali všetci, tak jeho chytenie mi nepomohlo, lebo niekto nám podkopol nohy a tak sme skončili zas a znovu na jednej kope.

Pri točení sme sa vždy striedali ale mňa tam nechceli pustiť, za čo som sa dosť durdila, no ani to mi veľmi nepomohlo. Len sa na mne ešte viac smiali.

„ja už nevládzem,“ zvolala som keď som po ďalšom skupinovom páde pristála na Mathovej hrudi a keď mám pravdu povedať, tak sa mi na nej ležalo veľmi príjemne.

„kto je smädný?“ na moje vyhlásenie vošla do spoločenskej miestnosti Natt a ja som sa k nej vrhla medzi prvými.

„ja“ zvolala som keď som si brala od nej pohár s čajom a už ma nebolo, pretože sa nás tam prihnalo milión. „a ďakujem“ zakričala som cez prekrikujúci sa dav a Natt sa na mňa len usmiala.

Sadla som si do kresla od Twisteru čo najďalej, aby ich ani len nenapadlo, že budem pokračovať.

„nevieš kde je Adeline,“ dostala som sa k Alexovi a pýtala sa na nášho tretieho člena.

„posledné dvere na tejto chodbe, je tam miestnosť s klavírom,“ usmial sa na mňa a zmizol naspäť k Twisteru, ktorý začali znovu hrať.

Ja som sa pomaly vytratila z miestnosti a vybrala som sa k tej, o ktorej hovoril Alex. Už pred dverami som počula hru, ktorú vydával klavír.

Potichu som vošla dnu a oprela sa o stenu pri dverách, aby som ju mohla počúvať  a popritom ju nevyrušiť.

„môžeš si ku mne prisadnúť, nemusíš stáť pri tých dverách,“ ozvala sa počas hrania a tak som sa k nej presunula a prisadla si na kraj lavičky, aby som jej nezavadzala.

„nechcela by si zaspievať?“ opýtala sa ma, keď dohrala.

„a čo také?“ opýtala som sa s úsmevom a ona hľadala medzi notami, ktoré mala položené na klavíri.

Vytiahla jedny a podala mi ich, aby som to mohla prebehnúť pohľadom.

„neviem, či som vhodná na takú pesničku. Ešte som nikdy nezažila bolesť z rozchodu,“ pozrela som na ňu po prečítaní názvu piesne.

„ale zažila si odchod, to zvládneš, uvidíš,“ usmiala sa na mňa, „bude to skvelé ako vždy,“ pohladila ma po ruke a zobrala noty, aby ich mohla rozložiť pred nami.

Slovami som si istá nebola, tak som bola aj celkom rada, že ho tam má.

Začala hrať.

 (p.a.: Milujem túto verziu) 

 Snažila som sa do tej piesne dať všetky pocity, ktoré som zažívala už ako malá, keď mi odišla mamka s bračekom. Nebolo to ono ale Adeline chcela aby som spievala, tak som jej chcela urobiť radosť.

Nerada spievam o veciach, ktoré som nezažila.

„och bolo to krásne,“ zatlieskala mi a ja som pokrútila hlavou.

„ani nie, a rada by som tu s tebou ešte zostala ale som strašne unavená,“ aj som bola, dnešný tréning plus ešte ten ich milovaný Twister. Proste toho už bolo na mňa veľa.

„jasné, sladké sny ti prajem,“ usmiala sa na mňa a ja som jej zakývala a zmizla za dverami. keď som ich zavrela, započula som ako znovu hrá a tak som sa potichu zakrádala chodbou a keď som sa dostala ku schodom, už normálnym krokom som ich začala vystupovať aby som sa dostala na naše poschodie.

Vošla som do izby, ktorú som obývala spolu s Carol a vytiahla si zo skrine pyžamo, ktoré som si tam ani neviem prečo uložila. Prezliekala som sa  v tme, pretože na prezlečenie svetlo nepotrebujem, no chcela som si ešte aspoň chvíľku čítať a tak som si šla zasvietiť, pretože po tme sa fakt čítať nedá. Mám to vyskúšané.

keď som sa otočila už vo svetle ku svojej posteli, zbadala som tam niečo, čo som fakt zbadať nemala.

Začala som kričať a pišťať a chmatom som sa chcela dostať z izby, no nejak som v tom strese nevedela ani dvere otvoriť.

„Ronnie? Čo sa stalo,“ otvorili sa dvere a ja som Mathovi skočila okolo krku a nohy mu obmotala vzlykajúc okolo pasu. Hlavu som si strčila na jeho hruď a snažila sa zbaviť toho obrazu. Ale nešlo to, len čo som zavrela oči, zbadala som pohľad, ako keby som ich mala otvorené.

„pa-pa-pavúk, veľký pa-pavúk, na mojej posteli,“ snažila som sa dostať zo seba. „Zober ma preč, prosím,“ znovu som vzlykla. „Ja tam spať nebudem,“ krútila som hystericky hlavou z boku na bok a potom som počula na chodbe smiech. No mne to bolo jedno.

„prosím, Math, prosím, nenúť ma tam spať,“ nedokázala som sa upokojiť a stále som to mala pred sebou.

„Ronnie, ten pavúk je umelý, chalani si z teba len vystrelili,“ snažil sa mi povedať Math, no ja som ho nevnímala.

„určite ich tam je niekde viac, prosím, nenechávaj ma v tej izbe, ja sa bojím,“ držala som sa ho ako kliešť a cítila som ako ma hladí po chrbte.

„tak pôjdeme ku mne, dobre? A skontrolujem tam všetko, aby si si bola istá, že tam žiadne nie sú, dobre zlatíčko?“ jednou rukou ma držal pod zadkom aby som mu nespadla, aj keď som bola na ňom zakvačená ako v posmrtnom kŕči a druhou ma hladil po vlasoch. Len som nemo prikývla a nechala ho niesť do jeho izby, ktorú určite s niekým zdieľal.

„tak a sme tu,“ povedal mi potichu a položil ma na jednu z postelí. Teda pokúsil sa ma položiť, ale ja som sa ho nechcela pustiť.

„ale no tak, Ronnie, pusti ma, potrebujem skontrolovať, či tu žiadne nie sú, aby si mohla ísť v poriadku spať,“ snažil sa mi dohovoriť a ja som nakoniec so vzlykom pustila a schúlila sa do klbka na jednom kúsku postele.

Jedným očkom som pozorovala ako kvôli mne Math kontroluje každý kúsok izby a keď si bol istý, že všetko skontroloval, tak si ku mne sadol.

„nikde nič, takže môžeš pokojne spať, dobre?“ usmial sa na mňa a ja som sa zhrozila. Nemohla som byť sama.

„zostaň so mnou prosím,“ bola som ako malé decko, ale to, čo som mala ja už nebol strach, bola to choroba, psychická choroba po jednom deckom zážitku a tejto choroby ma nedokázal nikto zbaviť.

Ja som aj chcela a boli aj pokusy, ale vždy keď mi čo i len ukázali maličký obrázok ešte menšieho pavúka, psychicky som sa zrútila a utiekla a tak už radšej nechceli pokúšať moje zdravie.

Ocko už si zvykol na každodenné chodenie po dome a zabíjanie tých malých potvor, ktoré mi tak naháňali strach. Myslel si, že to neviem, ale už ako malá, keď som raz nemohla spať, som počula ako sa im prihovára a chytá ich. Radšej ani nechcem pomyslieť, čo s nimi robí.

Striaslo ma.

„sekundu, musím si ešte niečo vyriešiť,“ prikryl ma jeho perinou a zmizol za dverami, kde som už len počula krik. Na niekoho kričal, no bolo mi to jedno, pretože za minútku sa objavil v izbe a ľahol si ku mne na posteľ.

Myslel si, že už spím, no ja, keď som ucítila jeho telo za mnou, až vtedy som sa uvoľnila ku spánku a už skoro v ríši snov som sa k nemu otočila čelom a pritúlila sa k jeho hrudi.