Plačem si tu ako malé dieťa, pretože mi pomaly dochádza, ako strašne mi chýba....
Hovorím o mojom bračekovi, o mojom milovanom staršom bračekovi, ktorý ma vždy vie vypočuť, vieme pokecať o všetkom a aj keď už sme sa tak často nevideli, vždy sme si našli čas... :)
Tak strašne mi chýba... Dneska oslavuje 22 rokov a ja ho ani len nemôžem objať. Och, ale prajem mu to, pretože on si plní sen... Keby ste to nevedeli, tak je v Amerike, s kamarátmi. Pracujú tam, ako plavčíci pri jednom bazéne, no v Septembri chcú cestovať po Amerike.... Rada by som tam chcela byť s ním, samozrejme, že aj kvôli Amerike, ale najmä preto, že by som tam bola s ním... :)
Takže mu prajem všetko najlepšie a nech si tam užíva... (Ja by som si, kebyže tam mám každý deň okolo 40) :D :D
No a teraz niečo čo by vás mohlo zaujímať... :) Je tu ďalšia časť a tretiu budem musieť napísať, no vôbec na to nemám pomyslenie... Ale posnažím sa... :)
P.S.: Je to celé z pohľadu Tam.. =)
2. Kapitola – Snaha???
Márna...
Bolo
zaujímavé, ako som sa kvôli jednému človeku menila pomaly z minúty na
minútu.
Začalo
to na telesnej.
Pred
tým som chodila na hodiny, vedela som kde sú učebne, ale aj tak sa vždy našiel
nejaký človek, ktorý by mi ju ukázal znova a tak som sa nechala vodiť po
škole. Bolo mi to jedno.
Na
hodinách, aj keď som mala aj iné možnosti, vždy som si šla sadnúť k nej
a snažila som sa začať rozhovor, len aby som si dokázala, že ja sa môžem
baviť so všetkými. Môj brat by ma za toto správanie asi zabil. Ale bola som
hold asi zmetená zo školy. No nejdem si nahovárať, hus som bola ešte stále
a vnútri ma k tomu správaniu niečo stále ťahalo.
Ale
aj keď som sa stále snažila dostať z nej aspoň slovo ignorovala ma,
niekedy som mala pocit, že ma ani nevníma a je jej jedno čo sa deje okolo
nej. Na hodinách sa stávalo, že učitelia si ju pomaly ani nevšimli a keď
všimli tak sa zdalo, že rozmýšľajú kto to je. Asi bola šedá myš stále
a tak si ju aj učitelia prestali všímať. Na obede som ju videla sedieť
samú pri stole v rohu miestnosti, všetci ten stôl obchádzali, ako keby bol
niečím nakazený. Najprv som chcela ísť za ňou no nakoniec ma nejaké dievča,
myslím, že sa volá Britt, alebo tak nejak, zatiahlo k ich stolu. Bolo mi
to jedno. Aj tak som nevnímala o čom hovoria a stále som sa zamýšľala
nad tým prečo je to dievča také aké je a ako sa k nej dostanem.
Išla
som na telesnú obklopená ľuďmi. Snažila som sa odpovedať na ich otázky
a vyhýbať sa odpovediam, ktoré by o mne povedali veľa. Aj tak som pre
nich nič neznamenala, len čerstvé mäsko.
V šatni
som sa prezliekla do úboru a potom sme spoločne vyšli na trávnik za školou,
kde sa črtalo futbalové ihrisko s chalanmi do pol tela holými, ktorý niečo
hrali.
To
dievča, Eleonor, tam už bolo sedelo na tráve a pozeralo na nebo.
„dúfam,
že ste rozcvičené, nemám na vás čas pretože sa blíži zápas a tak vás nechám
behať a keď uvidím čo i len jedno telo kráčať, budete robiť kliky
a všetky,“ zakričal autoritatívnym hlasom tréner a dievčatá sa
rozbehli na čele s Eleonor. Ja som sa k nim pridala trošku zmetená,
no zachvíľku som ich dobehla. Bežali sme v húfe a len jedna osoba nás
predbehla a bežala si svojim nepoľaviteľným tempom. Nechápala som ako to
dokáže.
Ale
nechápala som ani tie dievčatá, pri ktorých som bežala, pretože tie jej len nadávali
a vymýšľali ako jej zrobiť deň ešte horším. Všetky sa na tom smiali, len
ja som bola ticho a rozmýšľala, čo také im zrobila, že jej to chcú vrátiť
aj s úrokmi.
keď
nás po prvý krát obiehala Britt sa neudržala a nastavila jej nohu aby
skončila na zemi. keď vedela, že sa potkla, nikto si ju už nevšímal a so
smiechom bežali ďalej.
Len
ja som zastavila. Zas až taká sviňa nie som, no ale to čo som videla mi tak
trochu vyrazilo dych. Zistila som, čo skrýva pod tým oblečením a nebolo mi
všetko jedno, keď som to videla.
No
zachovala som si chladnú hlavu
a keď sa doupravovala chcela som jej podať pomocnú ruku, no nejak sa to
obišlo aj bez toho.
nesiahaj
na mňa a daj mi láskavo pokoj,“ bolo to skoro hysterické vyprsknutie.
Rýchlo sa sama postavila a potom bežala ďalej.
keď
bežala okolo skupinky, obchádzala ich veľkým oblúkom a ešte zrýchli, čo sa
mi zdalo pri jej tempe nepravdepodobné, ale ona to zvládla.
Bežali
sme ďalej až do konca hodiny, kedy to už väčšina dievčat vzdávala a ulievala sa
kedy len mohla. Ja som si celý čas behala svojim tempom a myslím, že za tú
hodinu ma predbehla ešte aspoň dvakrát, alebo trikrát.
Domov
som prišla a čakala som, že tam bude aspoň braček, ktorý si zatiaľ len
hľadal prácu.
No
dom bol prázdny, všade bolo ticho. Sama som v tichosti vybehla hore po schodoch
a hodila som tašku do rohu. Úlohy sa mi robiť nechcelo, no ešte som mohla
potriediť knihy v knižnici, ktorú sme mali v obývačke a boli tam
sústredené všetky knihy, ktoré sme vlastnili. Neviem prečo sme ich dávali na
jedno miesto, ale robíme to tak od kedy si to pamätám.
Teraz
tam boli nastrkané tak, aby nezavadzali a rodičia mi zakázali s nimi
hýbať, kým nebudem chodiť do školy, pretože ja by som sa s nimi vedela
hrať aj mesiac a stále by boli inak postavené. No a do školy by som
sa nedostala, čo čakali a tak som s nimi nemohla hýbať, no teraz už
do školy chodím a tak sa s nimi môžem pohrať.
Založila
som si slúchadlá a pustila som si na plné pecky Ipod, ktorý som dostala na
narodeniny a nachádzali sa tam moje najobľúbenejšie skladby. Bolo ich viac
ale to nevadilo, pretože som si vždy a na každej našla to čo ma bavilo
a nemusela som ju prepínať tak, ako to robí väčšina ľudí.
Pomaly
som začala triediť knihy, ani sama som poriadne nevedela podľa čoho som ich
triedila. Ale bol to náš divný systém, v ktorom sa každý z rodiny
vyznal. Raz som sa nad tým zamýšľala ale prišla som na to, že v tom asi
systém ani nebol. Nebolo triedené podľa abecedy, ani podľa autorov či štýlu,
takže fakt netuším ako som to triedila. No keď som sa postavila pred tú
knihovňu s knihou v ruke, vedela som kde ju dať, aby ju našiel ten
kto by ju hľadal.
Raz
mi mamka povedala, že nikto nevie knihy triediť tak ako ja, pretože toto sa
vždy podarilo len mne a preto to na mňa aj nechala.
Vložila
som do jednej z políc posledný diel od Patricie Briggs, čo bola moja obľúbená
autorka fantasy, keď ma okolo pásu chytili ruky a otočili sa so mnou
dokola. Vypískla som od ľaku, pretože som to vážne nečakala.
„Jack,
ty blázon,“ dala som mu pohlavok, keď som sa k nemu otočila.
„aj
ja ťa milujem a mám prácu,“ povedal šťastne keď si bol istý, že ho vnímam.
„to
je super a kde pracuješ?“ opýtala som sa ho a na to, čo mi zrobil
pred chvíľou zabudla. Veď robil mi to skoro vždy, takže si na to človek zvykne.
„v
jedných hudobninách, predáva sa tam všetko okolo hudby, či už CD, platne alebo
kazety, tak hudobné nástroje, pomôcky a aj nejaké tie veci pre fanúšikov
ako tričká a také blbosti,“ vysvetlil mi.
„to
je super, no kde si sa tak zdržal?“ podvihla som obočie.
„videla
si chladničku?“ opýtal sa ma a ja som zakývala hlavou na znak, že nie.
„tak
to si ju choď pozrieť, pretože je tak prázdna, že sa v nej uložíš na
spánok a ešte ťa v pohode obložím jedlom.“ zaksichtil sa a ja
som sa zasmiala.
„nabudúce
na mňa počkaj, chcem ísť s tebou a natočiť ťa, ty náš budúci právnik
nakupuješ v obchode. To sa myslím ešte nestalo,“ robila som si z neho
srandu, pretože on nakupovanie nenávidel.
„bla,
bla, bla,“ hodil sa na gauč a pustil si telku, no nepozeral ju, len tak
hľadel do blba.
„ale
nič, len som sa tak zamyslel, ako to bude,“ pokrčil plecami a pohľad uprel
na televíziu, no ja som vedela, že ju nesleduje. Nechala som ho tak, je to jeho
vec a keď sa nechce zveriť ani vlastnej sestre buď to bude veľmi vážne,
ale úplne zbytočné.
keď
som konečne dorobila poriadok v knižnici bolo pred šiestou večer.
„som
hladný,“ zafňukal môj brat ako malé dieťa a ja som pretočila očami. On si
hovoril môj starší brat.
„tak
si niečo urob,“ pokrčila som plecami.
„ale
no tak, Tami, toto mi nerob, prosím,“ nahodil psí pohľad.
„fajn,“
rozhodila som rukami a odišla do kuchyne. Aj tak som bola hladná a až
taký problém uvariť mu mi nerobil.
Urobila
som nám toasty s vajíčkami a práve keď som ich dávala na tanier, do kuchyne
vošiel Jack a dal mi pusu na líce.
„si
tá najlepšia sestra, ktorú mám,“ povedal mi a ukradol si svoj tanier.
„možno
to bude tým, že som jediná tvoja sestra,“ odfrkla som si a sama sa usadila
na linku, aby som si v pohode zjedla svoju večeru.
„Ale
no tak, sestrička, nedramatizuj to,“ pretočil očami. Ďalej som si ho nevšímala.
Nemala som prečo, naša debata skončila.
Rodičia
prišli až neskoro večer, ležala som v posteli a nechcelo sa mi už
vstávať tak som ich nechala v tom, že už spím. A netrvalo dlho
a ja som vážne zaspala. Ráno som sa zobudila v celkom dobrej nálade a tak
som sa rýchlo pripravila a potom v pohode odišla do školy.
Mala
som super náladu, veď je piatok a človek to veľmi dobre pocítil už len s nálady,
ktorá vládla pri väčšine. Polovica školy sa bavila o nadchádzajúcich párty
pri bazénoch, ktoré sa konali cez víkend alebo o nákupoch, ktoré chceli
spolu dievčatá podniknúť.
Mňa
toto nejak netrápilo, áno rada by som išla na nákupy, alebo si ľahla k bazénu
a opaľovala sa, no na to potrebujem osobu, s ktorou by som si mohla
poriadne pokecať a to tu som nenašla.
Ja
nedokážem byť niekde pár hodín a ohovárať každého na koho si spomeniem
alebo sa chvastať tým, čo som ani nezrobila, aby som bola najlepšia. V tom
som nikdy nebola dobrá a nikdy som nebola dobrá v pretvárke. No,
vlastne, bola ale to už je moja minulosť a ja sa k tomu vážne nechcem
vracať a tak som sporadicky odmietala každé pozvanie s tou istou
výhovorkou, ideme na rodinný výlet a popritom som pretočila oči a tvárila
sa nanajvýš zhrozene. Síce som hovorila pravdu, no na ten výlet som sa tešila,
vždycky ma bavilo chodiť na výlety, pretože s mojou rodinou sme sa vedeli
zabaviť a keď ešte mohol ísť aj Jack, boli to výlety na nezaplatenie.
S myšlienkami
už pri víkende som si sadla do lavice s Eleonor.
„ahoj,“
pozdravila som ju, „ako sa máš?“ chcela som s ňou nadviazať kontakt, no
ona nereagovala len rýchlo niečo písala po papieroch.
„čo
robíš?“ skúsila som to ešte raz, no keď som ani teraz nepochodila, len som si
povzdychla. Možno to ani nemalo cenu, ale keď som videla to, čo som videla, nechcela
som len tak prestať.
Nevedela
som pochopiť, prečo, prečo s tým nič nerobila ale to by mi musela povedať
sama. Ja môžem mať len svoje teórie, ktoré sú mi prd platné a všetky do jednej
môžu byť mylné. Ja si nič nechcem nahovárať.
Pochybujem,
že vôbec vnímala čo sa dialo na hodinách, pretože stále niečo písala, či
maľovala, ani sama neviem, viem len to, že mala vždy v rukách pero, alebo
ceruzku a okolo seba kopu papierov.
Bola
vo svojom svete a aj keď som sa pokúšala akokoľvek upútať jej pozornosť,
ani raz sa mi to nepodarilo.
Bola
posledná hodina, znova dejiny, neviem prečo sme ich mali tri krát do týždňa
a aj to streda, štvrtok a piatok, ale bolo to tak a ja
s tým už nič nezrobím. Dejiny bol jediný predmet, v ktorom dávala
vždy pozor, no ani teraz nezdvihla pohľad od svojich papierov a nevnímala
čo sa dialo.
Za
to ja som uprela pohľad na učiteľa a vnímala jeho výklad, pretože hovoril
vážne pútavo a nedalo sa ho nepočúvať. Vlastne dalo, ako som zistila, keď
som sa znovu pozrela na moju spolusediacu.
Učiteľ
niečo povedal a väčšina sa zasmiala. Ja som to nezachytila, no mala som
úsmev na tvári, tak to triedny neriešil, no keď videl Eleonor, ktorá mala hlavu
sklonenú a niečo si čarbala, musel niečo povedať.
„že
mám pravdu Eleonor?“ ozval sa s úsmevom na tvári a čakal čo sa deje.
keď ani len nemihla brvou, drgla som do nej lakťom a na jej naštvaný
pohľad som mykla hlavou ku učiteľovi.
„ech..“
zamrkala, „čo... och, samozrejme pán učiteľ,“ dostala zo seba aj keď ani len
netušila o čom je reč.
„som
rád, že aj ty si myslíš, že Hitler bol na správnej strane barikády
a vlastne každému pomáhal,“ zažiarili mu očká a moja spolusediaca
mierne sčervenela a znovu sklopila pohľad do lavice.
„tak
keď sme si vyjasnili svoje myslenie, môžeme pokračovať,“ zatlieskal aby si
obnovil kľud na hodine, keďže sa všetci smiali a potom sa znovu
rozhovoril.
Bolo
mi jej ľúto, pretože sa jej smiali aj keď za to nemohla. Ale čo ja zmôžem, keď
si ma nechce pustiť k telu a radšej ma odpálkuje preč.
Len
som pokrútila hlavou a kým ona si zbierala veci, čo boli po lavici, ja som
sa zdvihla a odišla som preč.
Konečne
som išla domov, kde sa mali nachádzať už aj moji rodičia. Mali sme počkať na
brata, ktorý končil v práci až o piatej a potom rovno vyraziť na
chatu pri jazere, ktorú ockovi raz odporučil jeho kamarát.
Bola
som zvedavá ako ten víkend prebehne.
úžasná časť...aj by ma zaujimalo čo videla pod rukavom :D
OdpovedaťOdstrániťďakujem veľmi pekne, no a ako som pozerala do osnovy, čo som si vytvorila, tak sa to dozvieš... =D
Odstrániť