Princess life 2

Bože ľudkovia...
Plačem si tu ako malé dieťa, pretože mi pomaly dochádza, ako strašne mi chýba....
Hovorím o mojom bračekovi, o mojom milovanom staršom bračekovi, ktorý ma vždy vie vypočuť, vieme pokecať o všetkom a aj keď už sme sa tak často nevideli, vždy sme si našli čas... :)
Tak strašne mi chýba... Dneska oslavuje 22 rokov a ja ho ani len nemôžem objať. Och, ale prajem mu to, pretože on si plní sen... Keby ste to nevedeli, tak je v Amerike, s kamarátmi. Pracujú tam, ako plavčíci pri jednom bazéne, no v Septembri chcú cestovať po Amerike.... Rada by som tam chcela byť s ním, samozrejme, že aj kvôli Amerike, ale najmä preto, že by som tam bola s ním... :)
Takže mu prajem všetko najlepšie a nech si tam užíva... (Ja by som si, kebyže tam mám každý deň okolo 40) :D :D

No a teraz niečo čo by vás mohlo zaujímať... :) Je tu ďalšia časť a tretiu budem musieť napísať, no vôbec na to nemám pomyslenie... Ale posnažím sa... :)
P.S.: Je to celé z pohľadu Tam.. =)

2. Kapitola – Snaha??? Márna...

Bolo zaujímavé, ako som sa kvôli jednému človeku menila pomaly z minúty na minútu.

Začalo to na telesnej.

Pred tým som chodila na hodiny, vedela som kde sú učebne, ale aj tak sa vždy našiel nejaký človek, ktorý by mi ju ukázal znova a tak som sa nechala vodiť po škole. Bolo mi to jedno.

Na hodinách, aj keď som mala aj iné možnosti, vždy som si šla sadnúť k nej a snažila som sa začať rozhovor, len aby som si dokázala, že ja sa môžem baviť so všetkými. Môj brat by ma za toto správanie asi zabil. Ale bola som hold asi zmetená zo školy. No nejdem si nahovárať, hus som bola ešte stále a vnútri ma k tomu správaniu niečo stále ťahalo.

Ale aj keď som sa stále snažila dostať z nej aspoň slovo ignorovala ma, niekedy som mala pocit, že ma ani nevníma a je jej jedno čo sa deje okolo nej. Na hodinách sa stávalo, že učitelia si ju pomaly ani nevšimli a keď všimli tak sa zdalo, že rozmýšľajú kto to je. Asi bola šedá myš stále a tak si ju aj učitelia prestali všímať. Na obede som ju videla sedieť samú pri stole v rohu miestnosti, všetci ten stôl obchádzali, ako keby bol niečím nakazený. Najprv som chcela ísť za ňou no nakoniec ma nejaké dievča, myslím, že sa volá Britt, alebo tak nejak, zatiahlo k ich stolu. Bolo mi to jedno. Aj tak som nevnímala o čom hovoria a stále som sa zamýšľala nad tým prečo je to dievča také aké je a ako sa k nej dostanem.

Išla som na telesnú obklopená ľuďmi. Snažila som sa odpovedať na ich otázky a vyhýbať sa odpovediam, ktoré by o mne povedali veľa. Aj tak som pre nich nič neznamenala, len čerstvé mäsko.

V šatni som sa prezliekla do úboru a potom sme spoločne vyšli na trávnik za školou, kde sa črtalo futbalové ihrisko s chalanmi do pol tela holými, ktorý niečo hrali.

To dievča, Eleonor, tam už bolo sedelo na tráve a pozeralo na nebo.

„dúfam, že ste rozcvičené, nemám na vás čas pretože sa blíži zápas a tak vás nechám behať a keď uvidím čo i len jedno telo kráčať, budete robiť kliky a všetky,“ zakričal autoritatívnym hlasom tréner a dievčatá sa rozbehli na čele s Eleonor. Ja som sa k nim pridala trošku zmetená, no zachvíľku som ich dobehla. Bežali sme v húfe a len jedna osoba nás predbehla a bežala si svojim nepoľaviteľným tempom. Nechápala som ako to dokáže.

Ale nechápala som ani tie dievčatá, pri ktorých som bežala, pretože tie jej len nadávali a vymýšľali ako jej zrobiť deň ešte horším. Všetky sa na tom smiali, len ja som bola ticho a rozmýšľala, čo také im zrobila, že jej to chcú vrátiť aj s úrokmi.

keď nás po prvý krát obiehala Britt sa neudržala a nastavila jej nohu aby skončila na zemi. keď vedela, že sa potkla, nikto si ju už nevšímal a so smiechom bežali ďalej.

Len ja som zastavila. Zas až taká sviňa nie som, no ale to čo som videla mi tak trochu vyrazilo dych. Zistila som, čo skrýva pod tým oblečením a nebolo mi všetko jedno, keď som to videla.

No zachovala som si  chladnú hlavu a keď sa doupravovala chcela som jej podať pomocnú ruku, no nejak sa to obišlo aj bez toho.

nesiahaj na mňa a daj mi láskavo pokoj,“ bolo to skoro hysterické vyprsknutie. Rýchlo sa sama postavila a potom bežala ďalej.

keď bežala okolo skupinky, obchádzala ich veľkým oblúkom a ešte zrýchli, čo sa mi zdalo pri jej tempe nepravdepodobné, ale ona to zvládla.

Bežali sme ďalej až do konca hodiny, kedy to už väčšina dievčat vzdávala a ulievala sa kedy len mohla. Ja som si celý čas behala svojim tempom a myslím, že za tú hodinu ma predbehla ešte aspoň dvakrát, alebo trikrát.

Domov som prišla a čakala som, že tam bude aspoň braček, ktorý si zatiaľ len hľadal prácu.

No dom bol prázdny, všade bolo ticho. Sama som v tichosti vybehla hore po schodoch a hodila som tašku do rohu. Úlohy sa mi robiť nechcelo, no ešte som mohla potriediť knihy v knižnici, ktorú sme mali v obývačke a boli tam sústredené všetky knihy, ktoré sme vlastnili. Neviem prečo sme ich dávali na jedno miesto, ale robíme to tak od kedy si to pamätám.

Teraz tam boli nastrkané tak, aby nezavadzali a rodičia mi zakázali s nimi hýbať, kým nebudem chodiť do školy, pretože ja by som sa s nimi vedela hrať aj mesiac a stále by boli inak postavené. No a do školy by som sa nedostala, čo čakali a tak som s nimi nemohla hýbať, no teraz už do školy chodím a tak sa s nimi môžem pohrať.

Založila som si slúchadlá a pustila som si na plné pecky Ipod, ktorý som dostala na narodeniny a nachádzali sa tam moje najobľúbenejšie skladby. Bolo ich viac ale to nevadilo, pretože som si vždy a na každej našla to čo ma bavilo a nemusela som ju prepínať tak, ako to robí väčšina ľudí.

Pomaly som začala triediť knihy, ani sama som poriadne nevedela podľa čoho som ich triedila. Ale bol to náš divný systém, v ktorom sa každý z rodiny vyznal. Raz som sa nad tým zamýšľala ale prišla som na to, že v tom asi systém ani nebol. Nebolo triedené podľa abecedy, ani podľa autorov či štýlu, takže fakt netuším ako som to triedila. No keď som sa postavila pred tú knihovňu s knihou v ruke, vedela som kde ju dať, aby ju našiel ten kto by ju hľadal.

Raz mi mamka povedala, že nikto nevie knihy triediť tak ako ja, pretože toto sa vždy podarilo len mne a preto to na mňa aj nechala.

Vložila som do jednej z políc posledný diel od Patricie Briggs, čo bola moja obľúbená autorka fantasy, keď ma okolo pásu chytili ruky a otočili sa so mnou dokola. Vypískla som od ľaku, pretože som to vážne nečakala.

„Jack, ty blázon,“ dala som mu pohlavok, keď som sa k nemu otočila.

„aj ja ťa milujem a mám prácu,“ povedal šťastne keď si bol istý, že ho vnímam.

„to je super a kde pracuješ?“ opýtala som sa ho a na to, čo mi zrobil pred chvíľou zabudla. Veď robil mi to skoro vždy, takže si na to človek zvykne.

„v jedných hudobninách, predáva sa tam všetko okolo hudby, či už CD, platne alebo kazety, tak hudobné nástroje, pomôcky a aj nejaké tie veci pre fanúšikov ako tričká a také blbosti,“ vysvetlil mi.

„to je super, no kde si sa tak zdržal?“ podvihla som obočie.

„videla si chladničku?“ opýtal sa ma a ja som zakývala hlavou na znak, že nie.

„tak to si ju choď pozrieť, pretože je tak prázdna, že sa v nej uložíš na spánok a ešte ťa v pohode obložím jedlom.“ zaksichtil sa a ja som sa zasmiala.

„nabudúce na mňa počkaj, chcem ísť s tebou a natočiť ťa, ty náš budúci právnik nakupuješ v obchode. To sa myslím ešte nestalo,“ robila som si z neho srandu, pretože on nakupovanie nenávidel.

„bla, bla, bla,“ hodil sa na gauč a pustil si telku, no nepozeral ju, len tak hľadel do blba.

„ale nič, len som sa tak zamyslel, ako to bude,“ pokrčil plecami a pohľad uprel na televíziu, no ja som vedela, že ju nesleduje. Nechala som ho tak, je to jeho vec a keď sa nechce zveriť ani vlastnej sestre buď to bude veľmi vážne, ale úplne zbytočné.

keď som konečne dorobila poriadok v knižnici bolo pred šiestou večer.

„som hladný,“ zafňukal môj brat ako malé dieťa a ja som pretočila očami. On si hovoril môj starší brat.

„tak si niečo urob,“ pokrčila som plecami.

„ale no tak, Tami, toto mi nerob, prosím,“ nahodil psí pohľad.

„fajn,“ rozhodila som rukami a odišla do kuchyne. Aj tak som bola hladná a až taký problém uvariť mu mi nerobil.

Urobila som nám toasty s vajíčkami a práve keď som ich dávala na tanier, do kuchyne vošiel Jack a dal mi pusu na líce.

„si tá najlepšia sestra, ktorú mám,“ povedal mi a ukradol si svoj tanier.

„možno to bude tým, že som jediná tvoja sestra,“ odfrkla som si a sama sa usadila na linku, aby som si v pohode zjedla svoju večeru.

„Ale no tak, sestrička, nedramatizuj to,“ pretočil očami. Ďalej som si ho nevšímala. Nemala som prečo, naša debata skončila.

Rodičia prišli až neskoro večer, ležala som v posteli a nechcelo sa mi už vstávať tak som ich nechala v tom, že už spím. A netrvalo dlho a ja som vážne zaspala. Ráno som sa zobudila v celkom dobrej nálade a tak som sa rýchlo pripravila a potom v pohode odišla do školy.

Mala som super náladu, veď je piatok a človek to veľmi dobre pocítil už len s nálady, ktorá vládla pri väčšine. Polovica školy sa bavila o nadchádzajúcich párty pri bazénoch, ktoré sa konali cez víkend alebo o nákupoch, ktoré chceli spolu dievčatá podniknúť.

Mňa toto nejak netrápilo, áno rada by som išla na nákupy, alebo si ľahla k bazénu a opaľovala sa, no na to potrebujem osobu, s ktorou by som si mohla poriadne pokecať a to tu som nenašla.

Ja nedokážem byť niekde pár hodín a ohovárať každého na koho si spomeniem alebo sa chvastať tým, čo som ani nezrobila, aby som bola najlepšia. V tom som nikdy nebola dobrá a nikdy som nebola dobrá v pretvárke. No, vlastne, bola ale to už je moja minulosť a ja sa k tomu vážne nechcem vracať a tak som sporadicky odmietala každé pozvanie s tou istou výhovorkou, ideme na rodinný výlet a popritom som pretočila oči a tvárila sa nanajvýš zhrozene. Síce som hovorila pravdu, no na ten výlet som sa tešila, vždycky ma bavilo chodiť na výlety, pretože s mojou rodinou sme sa vedeli zabaviť a keď ešte mohol ísť aj Jack, boli to výlety na nezaplatenie.

S myšlienkami už pri víkende som si sadla do lavice s Eleonor.

„ahoj,“ pozdravila som ju, „ako sa máš?“ chcela som s ňou nadviazať kontakt, no ona nereagovala len rýchlo niečo písala po papieroch.

„čo robíš?“ skúsila som to ešte raz, no keď som ani teraz nepochodila, len som si povzdychla. Možno to ani nemalo cenu, ale keď som videla to, čo som videla, nechcela som len tak prestať.

Nevedela som pochopiť, prečo, prečo s tým nič nerobila ale to by mi musela povedať sama. Ja môžem mať len svoje teórie, ktoré sú mi prd platné a všetky do jednej môžu byť mylné. Ja si nič nechcem nahovárať.

Pochybujem, že vôbec vnímala čo sa dialo na hodinách, pretože stále niečo písala, či maľovala, ani sama neviem, viem len to, že mala vždy v rukách pero, alebo ceruzku a okolo seba kopu papierov.

Bola vo svojom svete a aj keď som sa pokúšala akokoľvek upútať jej pozornosť, ani raz sa mi to nepodarilo.

Bola posledná hodina, znova dejiny, neviem prečo sme ich mali tri krát do týždňa a aj to streda, štvrtok a piatok, ale bolo to tak a ja s tým už nič nezrobím. Dejiny bol jediný predmet, v ktorom dávala vždy pozor, no ani teraz nezdvihla pohľad od svojich papierov a nevnímala čo sa dialo.

Za to ja som uprela pohľad na učiteľa a vnímala jeho výklad, pretože hovoril vážne pútavo a nedalo sa ho nepočúvať. Vlastne dalo, ako som zistila, keď som sa znovu pozrela na moju spolusediacu.

Učiteľ niečo povedal a väčšina sa zasmiala. Ja som to nezachytila, no mala som úsmev na tvári, tak to triedny neriešil, no keď videl Eleonor, ktorá mala hlavu sklonenú a niečo si čarbala, musel niečo povedať.

„že mám pravdu Eleonor?“ ozval sa s úsmevom na tvári a čakal čo sa deje. keď ani len nemihla brvou, drgla som do nej lakťom a na jej naštvaný pohľad som mykla hlavou ku učiteľovi.

„ech..“ zamrkala, „čo... och, samozrejme pán učiteľ,“ dostala zo seba aj keď ani len netušila o čom je reč.

„som rád, že aj ty si myslíš, že Hitler bol na správnej strane barikády a vlastne každému pomáhal,“ zažiarili mu očká a moja spolusediaca mierne sčervenela a znovu sklopila pohľad do lavice.

„tak keď sme si vyjasnili svoje myslenie, môžeme pokračovať,“ zatlieskal aby si obnovil kľud na hodine, keďže sa všetci smiali a potom sa znovu rozhovoril.

Bolo mi jej ľúto, pretože sa jej smiali aj keď za to nemohla. Ale čo ja zmôžem, keď si ma nechce pustiť k telu a radšej ma odpálkuje preč.

Len som pokrútila hlavou a kým ona si zbierala veci, čo boli po lavici, ja som sa zdvihla a odišla som preč.

Konečne som išla domov, kde sa mali nachádzať už aj moji rodičia. Mali sme počkať na brata, ktorý končil v práci až o piatej a potom rovno vyraziť na chatu pri jazere, ktorú ockovi raz odporučil jeho kamarát.

Bola som zvedavá ako ten víkend prebehne.