Not ordinary girl 23.

To ste nečakali  čo???? Keď mám pravdu povedať, tak ani ja nie, no korčule mi dodali energiu a tak som to napísala za dve hoďky.
Keby mohol niekto čítať myšlienky a bol by pri mne, keď som korčuľovala tých pár kilometrov naspäť tak sa ušúla od smiechu.
Pretože jediné čo by počul, by bolo: "1, 2, 3, 4, 5, 6, 7 a 8,..." a takto dokola.... Tomu sa hovorí choroba z povolania. Počítam si keď idem domov zo školy, keď sa nudím a keď korčuľujem, proste všade, kde sa potrebujem na niečo sústrediť. No vlastne to už robím nevedomky a keď si to, napríklad pri chôdzi uvedomím, samej zo seba mi je smiešne a krútim nad sebou hlavou. Degradácia najvyššieho stupňa. Hold.

Ale už nejdem kecať o mojich postihnutiach, chcem vám ešte oznámiť, že budú dve kapitolky a epilóg, ako som sa rozhodla pred malou chvíľkou.
Ja musím ísť do sprchy a spať. Tak sa majte a prajem príjemný zvyšok večera a noci.
Alex Winslow





 23.

Život na Slovensku sa dal do starých koľají, alebo sa to aspoň tak zdalo. Ja som začala pracovať, sestra chodiť autobusom do školy a s matkou som sa stále kvôli niečomu hádala.
Doma už nebola dva týždne, čiže ja som nemala skoro žiadne voľno, kvôli sestre, pretože som sa o ňu musela starať.

S chalanmi som sa videla len sem-tam a aj to muselo byť šťastie, pretože sme sa stretli pri mojich pochôdzkach do obchodu a späť.

Najviac ma ale nasralo asi to, že  som všetko musela platiť zo svojich peňazí, pretože mama povedala, že ich mám dosť, takže prečo by som to nemohla robiť.

Znovu som nasadla do auta na polhodinovú cestu do práce. Nevadilo mi to, aspoň som si prevetrala hlavu.

Robila som barmanku v jednom bare v Tatrách, čo mi vyhovovalo, keďže som si tam dosť často pokecala po anglicky. Bolo tam veľa zahraničných hostí, ktorí rozhadzovali prachy kde sa len dalo a nikdy nešetrili ani na „odmenách“.

Ale ako hovoril šéf, k odmene som sa väčšinou dostala len ja, pretože moja pomocníčka, hovorila len lámavou angličtinou a tak sa väčšinou starala len o hostí, ktorí vedeli po slovensky, poprípade česky či poľsky.

„hello,“ ozvalo sa od baru, ku ktorému som bola chrbtom a tak som sa otočila na celkom mladého muža. Mohol mať tak 26.

„hi,“ usmiala som sa na neho. „čo môžem naliať?“ opýtala som sa, stále hovoriac anglicky a zohla som sa po zásteru, ktorú som si ešte nestihla dať.

„fľašu šampanského a 6 poldecákov vodky, vás poprosím,“ začala som nalievať poldecáky a vytiahla som fľašu šampusu, ktorú som strčila do vedierka s ľadom.

„koľko pohárov, k tomu šampusu si prajete?“ bola som mu otočená chrbtom a vyťahovala som poháre.

„šesť ak sa nechce pridať aj mladá dáma k našej menšej oslave,“ keď to dopovedal, bola som rada, že som mu bola chrbtom, pretože moja tvár sa skrivila do grimasy a znechutene ma striaslo.

„rada by som, ale som v práci,“ otočila som sa na neho už s nasadeným umelým úsmevom a poháre som pridala k veciam na tácke. „Ešte niečo?“ stále som bola slušná.

„to bude všetko,“ slizko sa usmial a ja som sa pozrela na kasu.

„25 €“ oznámila som mu. Ešte celkom slušná suma. Ako som hovorila, bar pre bohatších.

Prijala som peniaze a 5 €, ktoré som dostala ako tringelt som si strčila do sklenenej fľaše, ktorú som mala označenú a položenú pri kase.

„vďaka,“ povedala som mu a sledovala som ako odišiel ku stolu s asi jeho priateľmi a dvoma šľapkami. Aspoň tak vyzerali.

„niekto nahodil Los angelijsky prízvuk, čo?“ ozvalo sa neďaleko a ja som sa zazubila.

„dobrý večer prajem,“ zasmiala som sa, „ako ste na to prišli? Hádate to už od kedy sme sa tu videli prvý krát,“ ten chlapík, Američan, starší pán, jeden s tých boháčov, na ktorých by ste to vôbec nepovedali a dokonca je to aj pohoďák, s ktorým sa dá aj zasmiať.

Žije tu od októbra do začiatku januára so svojou manželkou, ktorá pochádza zo Slovenska a miluje slovenské zvyky cez vianočné sviatky a tak tu vždy prídu a užívajú si tunajšiu zimu.

„volal som s priateľom, ktorý žije v LA a mal presne ten istý prízvuk,“ zasmial sa.

„och taká škoda, vždy som sa tešila, že sa tu objavíte a budete hádať,“ načapovala som mu pivo a položila ho pred neho.

„no vidíte, ďakujem“ odpil si.

„4 krát whiskey na stôl 5,“ povedala mi Nikola, ktorá tu robí niečo ako čašníčku. Odpratáva zo stolov a keď si niekto niečo vypýta, ide to vybaviť. Máme tu ešte aj Terezu, no tá sa s Nikolou strieda.

Naliala som whiskey a podala som jej ich na tácke.

„a kde ste nechali manželku?“ väčšinou tu chodí s ním.

„prišla ju navštíviť rodina, veľmi ma nemusia, neviem prečo, tak som radšej odišiel, ako vždy,“ pokrčil plecami.

„och, to máte tak. My Slováci sme žiarlivý národ, poznám to na vlastnej koži,“ usmiala som sa a oprela sa o bar. „keď máte viac peňazí, hold ste iný a my musíme mať niekoho, na koho môžeme žiarliť,“ pokrčila som plecami.

„aj vy žiarlite?“

„nie, ja nemám na čo,“ pokrútila som hlavou a obslúžila som ďalšieho hosťa. keď som sa pozrela na Lenu, zistila som, že sa s niekým vykecáva a tak hosť prešiel ku mne. Obslúžila som ho a keď odišiel hodila som do nej zmuchlanú utierku.

„Lena, tu máš pracovať a nie sa vykecávať,“ zavrčala som na ňu, „Ešte raz uvidím, že niekto ide od  teba ku mne, tak uvidíš,“ keď som jej povedala čo som chcela tak som sa znovu otočila ku môjmu stálemu zákazníkovi.

„tak, keď ste bohatá, tak prečo tu pracujete?“ nechápal. Prečo aj.

„pretože nechcem byť u mňa „doma“,“ naznačila som mu úvodzovky prstami a znovu som naliala whiskey na stôl 5, pre ktoré si prišla Nikola.

„a kde máte potom domov?“ podvihol obočie.

„doma v LA,“ uchechtla som sa a dočapovala som mu pivo.

„nechápem,“ pokrútil hlavou.

„to ani nemusíte, ale už sa tu asi onedlho neuvidíme,“ posmutnela som. Ten chlapík aj s jeho manželkou mi prirástli k srdcu.

„vážne a to prečo?“

„pretože len čakám, kedy mi mama oznámi, že sa sťahujeme do iného mesta a vtedy mienim zdrhnúť naspäť do LA, už to mám premyslené, len si budem musieť kúpiť potom letenku a aj preto tu pracujem, nechcem aby otec zistil, že cestujem naspäť,“ žmurkla som na neho jedným okom a na chvíľku som sa zakecala s tým chalanom, ktorý tu oslavoval. Našťastie sa dlho nezdržal.

„zoberte si moje súkromné lietadlo,“ povedal ako samozrejmú vec.

„to nepôjde, ja si letenku zaplatím, to je najmenší problém,“ pokrútila som hlavou.

„aj tak bude musieť ísť do štátov, takže ho jedna zastávka nezabije,“ mávol nad tým rukou.

„ale ja nemôžem, je to od Vás strašne milé ale nemôžem to prijať,“ krútila som hlavou.

„už ste to prijala, takže ticho,“ zasmial sa a ja som si povzdychla.

„A ako budete vedieť kedy pôjdem?“ som proste geniálna. Toto prijať vážne nemôžem.

„predsa neodídete bez rozlúčky, poznám vás až pridobre,“ pozrel sa na hodinky. „Už budem musieť ísť, tak dúfam, že sa ešte uvidíme,“ nadvihol imaginárny klobúk, dal peniaze na pult a pred odchodom ešte dodal. „Tringelt je ako vždy,“ usmial sa a už ho nebolo.

Takto nejak vyzerá môj normálny deň v práci. Teda skôr normálna noc, ktorá pre mňa končí O 4 ráno, kedy ešte poupratujem bar, zoberiem si svoje zarobené peniaze a odišla som celkom unavená k autu.

Zapla som si na plné pecky hudbu, aby som nezaspala za volantom a keď som sa konečne dostala domov, padla som do postele len v spodnom prádle, keďže už som nemala silu sa doprezliekať a okamžite som zaspala.

Zobudila som sa väčšinou až okolo obeda, kedy som si niečo dobré urobila na jedlo a popri pustenej televízii a chatovaní s ľuďmi z LA, ktorý ešte nešli spať, alebo už vstávali a boli v práci. Fakt podľa toho, kedy som vstala, som čakala kedy dorazí sestra domov, podurdí sa, nakoniec si jedlo urobí sama a urobí si úlohy, ktoré hneď skontrolujem. Potom zistím, že vyjedla polku chladničky a tak musím ísť nakupovať, no ešte pred tým si schovám peniaze, ktoré som dostala od hostí, aby mi ich nezobrala sestra, ako sa raz stalo.

Popri nakupovaní stretnem chalanov, s ktorými strávim aspoň hodinu a potom prídem domov, kde zistím, že sestra zase sedí pred telkou a čumí na nejaké divné rozprávky, či čo to je.

keď konečne zaspí, tak je pol deviatej a ja zase môžem vyraziť do práce. Fakt záslužná činnosť.

No jedno poobedie bolo iné, pretože ešte kým prišla sestra domov, tak zazvonil telefón, čo sa u nás dosť často nestáva.

„prosím,“ ozvala som sa.

„to si ty, Sarah?“ opýtal sa ma celkom známi hlas, no nejak som ho nevedela zaradiť.

„áno, kto volá?“ opýtala som sa.

„triedna tvojej sestry,“ povzdych.

„och, dobrý deň pani učiteľka,“ hneď sa mi zlepšila nálada, aj keď som sa bála, čo mi povie.

„zdravím, ale prejdime rovno k veci,“ oznámila, „prečo si mi nezavolala, že tvoja sestra je chorá, alebo jej niečo je?“ opýtala sa ma.

„prečo by som Vám mala volať? Veď každé ráno chodí do školy a poobede jej ešte kontrolujem úlohy,“ nechápala som.

„ale už tri dni sa neobjavila v škole, Sarah, a celkom sa toho obávam,“ bola trochu rozrušená a ja som bola najmä naštvaná, no nedávala som to zatiaľ najavo.

„to som nevedela, ale nebojte sa ja to vyriešim, už počujem kľúče v zámke, takže zajtra bude v škole aj keby som si mala nastaviť budík a ísť s ňou,“ povedala som ešte. „dovidenia,“ rozlúčila som sa a práskla som telefónom.

„poď sem mladá dáma,“ zakričala som keďže som vedela, že je v chodbe. Do obývačky prišla ako najväčší anjelik a to ma rozzúrilo ešte viac.

„dokedy si myslela, že ti to bude prechádzať, ha?“ kričala som na ňu.

„A čo také?“ opýtala sa nechápavo.

„tak slečna nevie?“ zasmiala som sa. „Ja ti hneď osvetlím pamäť. Volá sa to, že škola, keď si náhodou zabudla a má taký systém, že povinná školská dochádzka, ktorá sa zaznamenáva,“ vrčala som.

„a čo, aj tak ma to tam nebaví,“ odvrkla.

„mne je jedno, že ťa to tam nebaví, mám za teba zodpovednosť a ty tam proste budeš chodiť, aj keby som ťa tam za uši mala dotiahnuť, pretože to je tvoja povinnosť. Čo myslíš, že z teba bude, keď nebudeš schopná dokončiť ani základnú? Upratovačka?“ podvihla som obočie, „tak to ťa sklamem, pretože už aj tá musí mať ukončené stredoškolské vzdelanie, takže jediné čo budeš tak robiť, je VPP tu v Poprade, či kde. Budeš ľuďom na smiech, ale je to tvoja vec, teda aj moja, takže budeš chodiť do tej školy aj keby si sa mala pototo, a so strednou si už rob čo chceš, to mi bude ukradnuté,“ bola som nazúrená a ruky sa mi triasli od potlačovaných nervov. „skončila som, vypadni si robiť úlohy,“ otočila som sa na päte a chcela ísť do izby, no zastavil ma jej hlas.

„aj tak je to všetko tvoja chyba, ja som sa tu musela vrátiť len kvôli tebe. Nenávidím to tu a nenávidím aj teba, pretože mamka ma tu nechala, pretože tebe sa nechce sťahovať preč,“ kričala a revala ako malé decko.

„tak vieš čo? Zbaľ sa a ja ti ten tvoj lístok ku mamičke zaplatím,“ zakričala som na ňu zhrabla mobil, kľúče a topánky z chodby a tresla som za sebou dverami.

„však si doma?“ ozvala som sa hneď ako mi zdvihol.

„hej som, čo potrebuješ?“ opýtal sa ma a zdal sa mi mierne udýchaný.

„prepáč ak vyrušujem ale môžem použiť tvoje boxovacie vrece na vyventilovanie?“ opýtala som sa mobil mi skoro vypadol z ruky, tak sa mi triasli.

„samozrejme, len príď do garáže,  a nerušíš práve som docvičil,“ povedal mi a tak som zložila a pobrala sa čo najrýchlejšie ku nemu a bolo mi jedno, že som bosá a topánky si nesiem v ruke.

„ahoj, čo sa stalo?“ opýtal sa ma, hneď ako som vošla dnu, no ja som hodila veci na bok a priskočila som ku vrecu, do ktorého som začala mlátiť.

„tá malá suka,“ povedala som medzi údermi, „si myslí, že je pánom sveta a tak nemusí chodiť do školy,“ sem tam som do toho vreca aj kopla. „Ona, miss sunshine, to tu nenávidí a za všetko samozrejme môžem ja, takže sa rozhodla ma nepočúvať a robiť si čo sa jej zachce.“ už to pomaly zo mňa opadávalo. „Ale ja jej dám, nechodiť do školy, suka malá, tá si to ešte poriadne zlizne za to, že tam nebola, nech sa len teší,“ ešte som si pár krát poriadne udrela a potom som sa zošuchla po stene so slzami.

Doľahlo to na mňa a tak som bola len rada, keď ma Mišo chytil do toho medvedieho objatia a hovoril mi ukľudnujúce slová, ktoré som aj tak nevnímala.

Po asi hodine rozprávania sa a spoločného ticha som sa zdvihla s tým, že musím ešte urobiť doma poriadok a pripraviť sa do práce.

Michal ma odprevadil domov, pretože aj on sám išiel domov tiež  a keďže to bol môj vchodový sused, nemal to veľmi ďaleko.

Znovu som mu poďakovala a zmizla som vo vchode aby som sa mohla porátať so situáciou.