dávam vám tu takú rýchlu časť, aby som aspoň niečo pridala, pretože som pred nedávnom prišla z Popradu, kde som bola celý deň.
Je napísaná narýchlo a je kratšia ako zvyčajne, no dúfam, že sa bude páčiť tak či tak.
Majte sa a možno dneska pribudne aj 4 kapitola, uvidím či si na mňa rodičia niečo neprichystali.
Alex Winslow
3. Kapitola – Otec
A je
to tu, je piatok a dnes má prísť. Ani spať som nemohla od toľkého stresu.
Zobudila som sa o pol piatej a viac nezaspala, a tak som dom
znovu vydrhla, aj keď sa pomaly leskol a prerovnávala som veci tak, aby
boli ako z výkladnej skrine, len aby som zamestnala ruky.
Nakoniec
som aj tak skončila pred notebookom a snažila som si vypísať všetky svoje
pocity.
No
kým by som to stihla asi by prešiel týždeň.
Porazene
som si obliekla dlhé voľné tričko s dlhým rukávom a čierne rifle. Natiahla
som si na nohy topánky a do tašky som hodila zošit naviac a prázdne papiere,
ktoré asi na konci dňa prázdne nebudú.
S pohľadom
upretým na schody som zišla na prízemie a vošla do kuchyne, kde sedela za
stolom mama a čítala noviny.
„dobré
ráno,“ povedala som potichu a vytiahla z chladničky mlieko, ktorým
som si chcela zaliať cereálne guľôčky.
„neboj
sa, bude to dobré,“ povedala znenazdajky a ja som sa k nej prudko
otočila. Stále pozerala do novín, no mne bolo jasné, že ich nečíta.
„bude
to dobré?“ uchechtla som sa, „a pre koho prosím ťa,“ pokrútila som hlavou,
„možno tak pre teba to bude dobré, ja si to zase celé zliznem ako to je už pár
rokov,“ prudko som vrátila mlieko do chladnička, zobrala tašku zo zeme
a zabuchla som za sebou vchodové dvere ako som naštvane vybehla
z domu.
„bude
to dobré, hej, jasné,“ mrmlala som si pre seba a skoro ma zrazilo auto na
ceste, ktoré muselo prudko zastaviť. Ja som sa tam radšej ani nepozrela
a bežala som ďalej na zastávku.
Prišla
som tam skoro a tak som si sadla na lavičku, strčila do uší slúchadlá a vytiahla
si zošit, ktorý som si tam hodila aj s papiermi. Nahmatala som
v taške aj pero a tak som začala písať.
keď
mám pravdu povedať, ani neviem o čom som písala, len som potrebovala písať,
potrebovala som si vypísať všetky svoje pocity a aj dať na papier všetku
svoju fantáziu, ktorá mi krúžila mysľou a narážala do nej deň čo deň. Bolo
to zaujímavé, dať to konečne na papier a netrápiť tým svoju myseľ.
Skoro
som nestihla autobus, no spolužiak, od ktorého by som to nečakala do mňa drgol
a keď som na neho pozrela mikol hlavou smerom kde stál autobus
a potom sa otočil a tváril sa ako keby sa nič nedialo.
Ja
som mu nestihla ani poďakovať, no keď som okolo neho prechádzala v autobuse,
pousmiala som sa na neho a išla si sadnúť na voľné miesto. Ani neviem, či
to zaregistroval, no bolo to jedno, ja som mu poďakovala a tam to pri mne
zhaslo.
Sadla
som si do zadnej časti autobusu a pevne v rukách zvierala zošit,
akoby som sa bála, že sa mi niekde stratí.
Chcela
som písať, no bála som sa, že sa zase zabudnem a tak nevystúpim, alebo čo.
Tak som len sedela, pozerala som sa okolo seba a tuho som zvierala
v rukách dosky.
keď
sme zastavili pred školou, vyskočila som zo svojho miesta a až keď som vybehla
z autobusu, napadlo ma, ako to muselo vyzerať. Je mi to jedno. Aj tak ma
tu nikto nemusí, takže to ani nikoho trápiť nebude.
Už
pomaly som kráčala do školy. Vedela som, že je okolo mňa veľa ľudí, no nejak
som nedokázala vnímať ich tváre, ich slová, smiech a ani to, či do mňa
strkajú, alebo obchádzajú tak ako zvyčajne.
Prešla
som do triedy a posadila som sa na svoje miesto. V tieto dni som bola
vážne rada, že učitelia ma nevnímajú, poniektorí až do písomky nevedia, že tam
som a po nej to rýchlo zabudnú znova.
A tak
som mala v podstate voľno. Kto by to bola povedal čo?? A myslím, že
aj keby bola písomka, tak na to asi ani neprídem.
Sústreďovala
som sa len na to, ako sa z toho dostať. Aj keď som vedela, že z toho sa
dostať nedá. Skúšala som to, ale potom bolo ešte horšie.
Nejak
som tú školu prežila, jediné čo som vnímala boli zvonenia, a tak som vyšla
z triedy a kráčala som po chodbe smer východ a potom autobus.
„hej,
Eleonor, môžeš na chvíľku?“ zakričal na mňa môj triedny. S ním sme mali
poslednú hodinu.
„eh,
samozrejme,“ zdráhala som sa, no nemohla som odmietnuť učiteľa. Ešte by si o mne
neviem čo myslel.
„poď
so mnou, potrebujem sa s tebou porozprávať,“ oznámil mi a tak som
išla pol kroka za ním aby som vedela kde ideme.
„čo
potrebujete pán učiteľ?“ zamračila som sa na jeho chrbát. Budem mať čo robiť,
aby som stihla autobus.
„čo
sa s tebou dneska deje?“ opýtal sa ma, keď sme zastali už na prázdnej
chodbe.
„nič
sa nedeje pane, prečo by sa malo niečo diať?“ tvárila som sa, že nechápem.
„ale
prosím ťa, celý deň si mysľou inde, vidím to a aj keď si myslíš, že
ostatní učitelia to nevidia, tak sa vážne mýliš,“ oznámil mi a ja som
stále nechala masku nechápavosti.
„dnes
som len nejak mimo, viete, konečne prichádza víkend a ja mám nejaké plány,“
snažila som sa nejak vyhovoriť. Plány som mala, asi tak upratať a behať aby
bolo všetko v tom najlepšom poriadku.
„nestalo
sa to po prvý krát, čo sa deje? Mne to môžeš povedať a nejak sa to vyrieši,
veď to vieš,“ snažil sa mi pomôcť, no mne nepomôže asi nič. Bola som s tým
zmierená.
„Vážne
sa nič nedeje, pane, to sa vám len zdá,“ zahovárať, zahovárať, keď sa na to
príde ešte viac zahovárať. Moje heslo.
„keď
myslíš, ale pamätaj si, som tu, takže ak by si niečo potrebovala, stačí povedať,
vieš, že vás mám rád, celú triedu,“ povedal mi a ja som prikyvovala.
„samozrejme,
že to viem, a všetci sme radi, že Vás máme, ale naozaj sa nič nedeje a už
budem musieť ísť, pretože mi utečie autobus,“ snažila som sa z tade dostať
čo najskôr.
„tak
dobre, maj sa Eleonor, a prajem ti príjemný víkend,“ poprial mi, aj keď na
ňom bolo vidno, že ešte chce pokračovať.
„aj
ja Vám prajem, dovidenia pane a užite si víkend lepšie ako ja,“ zamávala
som mu a rýchlim krokom som sa pobrala preč. Čo najrýchlejšie na zastávku.
Už
od školy som videla, že tam ten autobus stojí a tak som sa rozbehla. Musím
ho stihnúť.
No
ako vidím, moje šťastie si vážne zobralo veľmi dlhú dovolenku. Autobus mi
zdrhol pred nosom a teraz som v riti.
„fuck,“
frustrovane som zvolala a zviezla som sa po konštrukcii búdky na zem. „shit,“
musela som to nejak zo seba dostať.
„ahoj,
nepotrebuješ zviesť?“ pristavilo sa pri mne auto a ja som zbadala to otravné
dievča, ktoré so mnou sedí.
„nie
netreba a nechaj ma,“ odvrkla som jej a hľadala som v taške moju
šunku, ktorá už sa ani mobilom nazvať nedala.
„škoda,“
počula som ešte a auto zmizlo.
Vytočila
som číslo domov a dúfala, že otec tam ešte nie je. Našťastie to zdvihla
mamka.
„prosím?“
ozvala sa.
„mami,
nestihla som autobus, ja to nestihnem,“ zvolala som roztrasene. Bála som sa.
„čo
si robila mi povedz?“ bola nahnevaná.
„zastavil
ma triedny, ja za to nemôžem,“ nechcela som byť na ňu zlá ale inak sa nedalo.
„dobre,
dobre, kľud, máš pri sebe nejaké peniaze?“ opýtala sa ma a ja som sa pozrela
do peňaženky.
„niečo
málo,“ odpovedala som a snažila sa byť kľudná.
„fajn,
tak choď rýchlo cez mesto a po ceste kúp, čo ja viem dva strúčky cesnaku a cibuľu,“
odvetila.
„a
načo to bude?“ nechápala som, no už som išla cez mesto.
„vyhovorím
ťa na to, že som potrebovala nejaké ingrediencie na jeho obľúbené jedlo a neboli
doma, ale robím to naposledy,“ odvetila.
„takže
ty sa musíš premáhať?“ zakričala som do mobilu. „Mala by si ma ochraňovať, ja
to všetko musím znášať, nie ty a to všetko len kvôli tebe,“ zavrčala som a radšej
zložila.
Ponáhľala
som sa cez mesto a na tržnici som rýchlo kúpila čo bolo treba.
Musela
som byť čo najrýchlejšie doma.
keď
som bežala ku domu, už z diaľky som videla otcove auto na príjazdovej ceste.
Pridala som ešte viac.
keď
som vošla dovnútra len som odložila topánky a kráčala už normálne do kuchyne.
„nech
sa páči,“ podala som mame veci a snažila som sa o kľudný tón.
„ahoj
oci,“ prišla som k nemu a nasilu ho objala. Ako to odo mňa vždy
chcel.
„kde
si bola tak dlho?“ opýtal sa ma nahnevane.
„bola
som ešte v obchode, mamka niečo potrebovala,“ povedala som dohodnutú lož a išla
od neho čo najďalej.
„nech
už sa to neopakuje,“ povedal a vrátil sa k novinám. Ja som radšej
vybehla do izby a tam sa nachvíľku zavrela.
čo sa to deje??? už to napis že prešo sa tak boji otca a všetko! prosííím :)
OdpovedaťOdstrániťinač to je krásnee :)
neboj, všetko bude... :) Už čoskoro... :) A ďakujem.. :)
OdstrániťAA skoda ze tak ignoruje a odhadzuje Tam a ona chce sa iba kamaratit aj ked je aj zvedava preco je taka.Je to super a viklop uz co je (díí)
OdpovedaťOdstrániť