Princess life 3

Ahojte,
dávam vám tu takú rýchlu časť, aby som aspoň niečo pridala, pretože som pred nedávnom prišla z Popradu, kde som bola celý deň.
Je napísaná narýchlo a je kratšia ako zvyčajne, no dúfam, že sa bude páčiť tak či tak.
Majte sa a možno dneska pribudne aj 4 kapitola, uvidím či si na mňa rodičia niečo neprichystali.
Alex Winslow

3. Kapitola – Otec

A je to tu, je piatok a dnes má prísť. Ani spať som nemohla od toľkého stresu. Zobudila som sa o pol piatej a viac nezaspala, a tak som dom znovu vydrhla, aj keď sa pomaly leskol a prerovnávala som veci tak, aby boli ako z výkladnej skrine, len aby som zamestnala ruky.

Nakoniec som aj tak skončila pred notebookom a snažila som si vypísať všetky svoje pocity.

No kým by som to stihla asi by prešiel týždeň.

Porazene som si obliekla dlhé voľné tričko s dlhým rukávom a čierne rifle. Natiahla som si na nohy topánky a do tašky som hodila zošit naviac a prázdne papiere, ktoré asi na konci dňa prázdne nebudú.

S pohľadom upretým na schody som zišla na prízemie a vošla do kuchyne, kde sedela za stolom mama a čítala noviny.

„dobré ráno,“ povedala som potichu a vytiahla z chladničky mlieko, ktorým som si chcela zaliať cereálne guľôčky.

„neboj sa, bude to dobré,“ povedala znenazdajky a ja som sa k nej prudko otočila. Stále pozerala do novín, no mne bolo jasné, že ich nečíta.

„bude to dobré?“ uchechtla som sa, „a pre koho prosím ťa,“ pokrútila som hlavou, „možno tak pre teba to bude dobré, ja si to zase celé zliznem ako to je už pár rokov,“ prudko som vrátila mlieko do chladnička, zobrala tašku zo zeme a zabuchla som za sebou vchodové dvere ako som naštvane vybehla z domu.

„bude to dobré, hej, jasné,“ mrmlala som si pre seba a skoro ma zrazilo auto na ceste, ktoré muselo prudko zastaviť. Ja som sa tam radšej ani nepozrela a bežala som ďalej na zastávku.

Prišla som tam skoro a tak som si sadla na lavičku, strčila do uší slúchadlá a vytiahla si zošit, ktorý som si tam hodila aj s papiermi. Nahmatala som v taške aj pero a tak som začala písať.

keď mám pravdu povedať, ani neviem o čom som písala, len som potrebovala písať, potrebovala som si vypísať všetky svoje pocity a aj dať na papier všetku svoju fantáziu, ktorá mi krúžila mysľou a narážala do nej deň čo deň. Bolo to zaujímavé, dať to konečne na papier a netrápiť tým svoju myseľ.

Skoro som nestihla autobus, no spolužiak, od ktorého by som to nečakala do mňa drgol a keď som na neho pozrela mikol hlavou smerom kde stál autobus a potom sa otočil a tváril sa ako keby sa nič nedialo.

Ja som mu nestihla ani poďakovať, no keď som okolo neho prechádzala v autobuse, pousmiala som sa na neho a išla si sadnúť na voľné miesto. Ani neviem, či to zaregistroval, no bolo to jedno, ja som mu poďakovala a tam to pri mne zhaslo.

Sadla som si do zadnej časti autobusu a pevne v rukách zvierala zošit, akoby som sa bála, že sa mi niekde stratí.

Chcela som písať, no bála som sa, že sa zase zabudnem a tak nevystúpim, alebo čo. Tak som len sedela, pozerala som sa okolo seba a tuho som zvierala v rukách dosky.

keď sme zastavili pred školou, vyskočila som zo svojho miesta a až keď som vybehla z autobusu, napadlo ma, ako to muselo vyzerať. Je mi to jedno. Aj tak ma tu nikto nemusí, takže to ani nikoho trápiť nebude.

Už pomaly som kráčala do školy. Vedela som, že je okolo mňa veľa ľudí, no nejak som nedokázala vnímať ich tváre, ich slová, smiech a ani to, či do mňa strkajú, alebo obchádzajú tak ako zvyčajne.

Prešla som do triedy a posadila som sa na svoje miesto. V tieto dni som bola vážne rada, že učitelia ma nevnímajú, poniektorí až do písomky nevedia, že tam som a po nej to rýchlo zabudnú znova.

A tak som mala v podstate voľno. Kto by to bola povedal čo?? A myslím, že aj keby bola písomka, tak na to asi ani neprídem.

Sústreďovala som sa len na to, ako sa z toho dostať. Aj keď som vedela, že z toho sa dostať nedá. Skúšala som to, ale potom bolo ešte horšie.

Nejak som tú školu prežila, jediné čo som vnímala boli zvonenia, a tak som vyšla z triedy a kráčala som po chodbe smer východ a potom autobus.

„hej, Eleonor, môžeš na chvíľku?“ zakričal na mňa môj triedny. S ním sme mali poslednú hodinu.

„eh, samozrejme,“ zdráhala som sa, no nemohla som odmietnuť učiteľa. Ešte by si o mne neviem čo myslel.

„poď so mnou, potrebujem sa s tebou porozprávať,“ oznámil mi a tak som išla pol kroka za ním aby som vedela kde ideme.

„čo potrebujete pán učiteľ?“ zamračila som sa na jeho chrbát. Budem mať čo robiť, aby som stihla autobus.

„čo sa s tebou dneska deje?“ opýtal sa ma, keď sme zastali už na prázdnej chodbe.

„nič sa nedeje pane, prečo by sa malo niečo diať?“ tvárila som sa, že nechápem.

„ale prosím ťa, celý deň si mysľou inde, vidím to a aj keď si myslíš, že ostatní učitelia to nevidia, tak sa vážne mýliš,“ oznámil mi a ja som stále nechala masku nechápavosti.

„dnes som len nejak mimo, viete, konečne prichádza víkend a ja mám nejaké plány,“ snažila som sa nejak vyhovoriť. Plány som mala, asi tak upratať a behať aby bolo všetko v tom najlepšom poriadku.

„nestalo sa to po prvý krát, čo sa deje? Mne to môžeš povedať a nejak sa to vyrieši, veď to vieš,“ snažil sa mi pomôcť, no mne nepomôže asi nič. Bola som s tým zmierená.

„Vážne sa nič nedeje, pane, to sa vám len zdá,“ zahovárať, zahovárať, keď sa na to príde ešte viac zahovárať. Moje heslo.

„keď myslíš, ale pamätaj si, som tu, takže ak by si niečo potrebovala, stačí povedať, vieš, že vás mám rád, celú triedu,“ povedal mi a ja som prikyvovala.

„samozrejme, že to viem, a všetci sme radi, že Vás máme, ale naozaj sa nič nedeje a už budem musieť ísť, pretože mi utečie autobus,“ snažila som sa z tade dostať čo najskôr.

„tak dobre, maj sa Eleonor, a prajem ti príjemný víkend,“ poprial mi, aj keď na ňom bolo vidno, že ešte chce pokračovať.

„aj ja Vám prajem, dovidenia pane a užite si víkend lepšie ako ja,“ zamávala som mu a rýchlim krokom som sa pobrala preč. Čo najrýchlejšie na zastávku.

Už od školy som videla, že tam ten autobus stojí a tak som sa rozbehla. Musím ho stihnúť.

No ako vidím, moje šťastie si vážne zobralo veľmi dlhú dovolenku. Autobus mi zdrhol pred nosom a teraz som v riti.

„fuck,“ frustrovane som zvolala a zviezla som sa po konštrukcii búdky na zem. „shit,“ musela som to nejak zo seba dostať.

„ahoj, nepotrebuješ zviesť?“ pristavilo sa pri mne auto a ja som zbadala to otravné dievča, ktoré so mnou sedí.

„nie netreba a nechaj ma,“ odvrkla som jej a hľadala som v taške moju šunku, ktorá už sa ani mobilom nazvať nedala.

„škoda,“ počula som ešte a auto zmizlo.

Vytočila som číslo domov a dúfala, že otec tam ešte nie je. Našťastie to zdvihla mamka.

„prosím?“ ozvala sa.

„mami, nestihla som autobus, ja to nestihnem,“ zvolala som roztrasene. Bála som sa.

„čo si robila mi povedz?“ bola nahnevaná.

„zastavil ma triedny, ja za to nemôžem,“ nechcela som byť na ňu zlá ale inak sa nedalo.

„dobre, dobre, kľud, máš pri sebe nejaké peniaze?“ opýtala sa ma a ja som sa pozrela do peňaženky.

„niečo málo,“ odpovedala som a snažila sa byť kľudná.

„fajn, tak choď rýchlo cez mesto a po ceste kúp, čo ja viem dva strúčky cesnaku a cibuľu,“ odvetila.

„a načo to bude?“ nechápala som, no už som išla cez mesto.

„vyhovorím ťa na to, že som potrebovala nejaké ingrediencie na jeho obľúbené jedlo a neboli doma, ale robím to naposledy,“ odvetila.

„takže ty sa musíš premáhať?“ zakričala som do mobilu. „Mala by si ma ochraňovať, ja to všetko musím znášať, nie ty a to všetko len kvôli tebe,“ zavrčala som a radšej zložila.

Ponáhľala som sa cez mesto a na tržnici som rýchlo kúpila čo bolo treba.

Musela som byť čo najrýchlejšie doma.

keď som bežala ku domu, už z diaľky som videla otcove auto na príjazdovej ceste. Pridala som ešte viac.

keď som vošla dovnútra len som odložila topánky a kráčala už normálne do kuchyne.

„nech sa páči,“ podala som mame veci a snažila som sa o kľudný tón.

„ahoj oci,“ prišla som k nemu a nasilu ho objala. Ako to odo mňa vždy chcel.

„kde si bola tak dlho?“ opýtal sa ma nahnevane.

„bola som ešte v obchode, mamka niečo potrebovala,“ povedala som dohodnutú lož a išla od neho čo najďalej.

„nech už sa to neopakuje,“ povedal a vrátil sa k novinám. Ja som radšej vybehla do izby a tam sa nachvíľku zavrela.