Najhoršia vec, je to ak vám neverí už ani ten, ktorého najviac milujete.
Čím som si to zaslúžila?
Snažila som sa jak debil. Snažila som sa najviac zo svojho srdca neurobiť žiadnu blbosť. Nebyť taká aká som bola. Len aby bolo všetko v poriadku. Ono aj bolo. A nakoniec si vypočuje človek veci, ktoré si podľa mňa, ja vôbec nezaslúžim.
Snažila som sa z celého srdca aby bolo všetko tak ako by malo byť. Jasné, každý ma svoje chyby a ja niesom výnimkou, ale tak som sa snažila neurobiť rovnakú chybu a nejak sa mi to vážne očividne nepodarilo.
Možno som tiež nemala tak zbrklo odísť, ale tá potupa čo prišla. Ja som nedokázala ostať. Tá potupa, bolesť a krivda, ktorá na mňa padla. Nedokázala som ostať. Proste som to vážne nedokázala. A on si povie takú vec a potom sa tvári ako keby sa nič nedialo.
A tá bolesť.
A plač.
Zdesenie.
Ako sa mám teraz tváriť? Ako sa mám pozrieť ľuďom do očí. Hlavne jemu. Ako ho mám každý deň stretávať a nemyslieť na to ako som veľmi sklamala. Jeho. Seba. Všetkých.
Asi som odsúdená zostať sama. S mojou povahou asi nedokážem ostať s niekym aby som ho nejak nesklamala.
Tak strašne to bolí.
Mám chuť sa niekde zavrieť a umrieť.
Zase som všetko posrala.
Kvôli čomu vlastne žijem?
Asi môj osud chcel aby som len trápila ľudí a ostala sama ako prst....
Mám môjho života pokrk. Som nanič.
Ale vždy sa najde jeden, aj keď slabý, lúč nádeje...
A deň bude krajší
Alex W.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára