Bez názvu - len taká prkotinka

Len tak ma toto teraz napadlo. 

Kráčam dolu ulicou. Už asi tisíci krát v mojom živote. Do práce, z práce, von i domov. Je to také bežné až to človek už ani nevníma. 

V práci mi konečne skončila služba. Bola som tam dlhých dvadsaťštyri hodín, pri ktorých som sa ani na päť minút nezastavila. 

A teraz, konečne, kráčam domov. So slúchadlami v ušiach poriadne nevnímam cestu, no to ani nepotrebujem, keďže by som ju prešla aj poslepiačky. 

Je tma, hlboká noc, no okolo mňa sa aj tak motá veľa mladých ľudí. Veď je piatok. Každý je von baví sa s kamarátmi a ja myslím jedine na posteľ a veľmi dlhý spánok. 

Ani som sa v práci neprezliekala, len som na seba hodila zimný kabát, čiapku a okolo krku som si obmotala šálu. 

Cítila som na sebe stále pach krvi, no vedela som, že jedna sprcha všetko zmení a okoloidúci ľudia nič cítiť nebudú. Na to majú príliš slabé nosy. Ja ten svoj už mám vytrénovaný aby som vycítila aj tú najmenšiu škrvnku krvi. 

Už pár krát mi zazvonil telefón, no ja som sa zaprisahala, že sa na neho ani nepozriem, pretože ak by mi volali z práce tak to určite otočím a vrátim sa tam. 

Zazvonil znovu. A znovu a znovu. A ja som to už nevydržala. 

“Áno?” ozvala som sa odovzdane. 

“Mia si ešte v práci?” ozval sa hlas mojej najlepšej kamarátky a ja som si oddýchla. 

“Nie, už kráčam domov, prečo? Potrebuješ niečo?” zamračila som sa a poobzerala som sa či môžem prejsť cez cestu. 

“Nie, vôbec len prosím zober si dnes domov taxi. Bola si na nohách hodiny a bojím sa o teba,” vážne znela znepokojene a ja som sa ešte viac zamračila. Už som tak z roboty išla veľa krát a nikdy nič také neurobila. 

“už som skoro doma, nebudem zbytočne míňať peniaze.” Odfrkla som si. Čo by sa mi asi tak mohlo stať. 

K môjmu bytu už mi chýbalo prejsť len okolo parku a ešte jednou krátkou ulicou a bola som dam. 

“Ja ťa o to tak strašne prosím, veľmi, veľmi, veľmi. Prosím,” pretiahla poslednú slabiku a ja som si povzdychla. 

“Už je to aj tak jedno, za chvíľočku som doma a celú cestu so mnou môžeš komunikovať ak ťa to upokojí.,”pretočila som očami a pokračovala som cestou okolo parku. 

“Žiaľbohu ma to vôbec neupokojí Mia. Najmä ak si celá od krvi,” zavrčala. 

“A čo s tým má krv spoločné? To už vôbec nechápem.” odfrkla som si. “Končím s týmto rozhovorom a prajem ti dobrú noc,” popriala som a rázne zložila telefón. 

Zbadala som v parku bežať psa. Nechápem, kto ide o takejto nočnej hodine ide venčiť psa ale ľudia sú rôzni. 

Potom som už len pocítila ako ma niečo potiahlo za kabát. 

Stihla som už len zakričať a potom bola len tma.