život neživot....

Žabožrútky moje,

neviem či tu niekto vôbec ešte zablúdi. Zanedbávam to tu ale keď ja už nemám nejak chuť písať. Nejak nemám múzu a ani nikoho kto by ma trošku potlačil do toho, podporil ma a pomohol mi. Nápady by aj boli ale stále keď sa zamyslím nad dejom tak ho neviem dostať do zdárneho konca. Keď čítam tie moje staré poviedky tak rozmýšlam ako zo mňa niečo také niekedy mohlo vypadnúť a niekedy sa smejem nad niektorými scénami, ktoré asi fakt mohli napadnúť len mňa v tak mladom veku.
Mladom veku.
Už píšem ako keby som bola nejaká stará koza. No som staršia ako keď som začala písať, moja myseľ sa zmenila a moje myšlienky sú úplne iné ako vtedy a tak vám rovno hovorím, že tie staré veci už asi nedokončím. Neviem na to naviazať. Toľko som sa snažila, sedela som nad tým, no nejde to. Som z toho až znechutená. Ako som vlastne dopadla. Tanec a písanie boli moje milované hobby a teraz nerobím ani jedno.
Už len pracujem a starám sa o mojich najbližších.
A tak mi to chýba.
Tak chcem niečo napísať, tak spisujem tie moje nápady ale proste nemám sa s kým o tom podeliť aby mi poradil čo ďalej ako s dejom.... Najlepšie je niečo vymyslieť, len už je strašne ťažké to aj dokončiť.
Ale čo, veď život ide ďalej a na tento blog si už aj tak nikto nespomenie. Veď ako dlho som tu už nič nedala. Rok? Dva? Tri? Ja už ani neviem. Už je to dávno.
A zaujímajú už niekoho vôbec poviedky? Veď teraz všetci len lifestylove blogy pozerajú a zaujímajú sa o životy iných.
Som z tohto sveta tak unavená.
Už to nie je tak ako niekedy.
Teraz všetci potrebujú vedieť pomaly aj kedy bol kto na záchode. Čo mal kto oblečené, ako bol namaľovaný a kde sa v ten deň všade nachádzal. Veď načo je súkromie.
O mne by ste sa toho veľa nedozvedeli. Maľovať sa nemaľujem, chodím len do práce a domov a obliekam sa úplne priemerne.

Má vôbec zmysel mať ešte tento blog?
Možno niečo napíšem ale čo a kedy to bude? Bude to ešte niekoho zaujímať?
Ktovie....

Majte sa krásne a píšte básne.
Posielam pusu žubrienky moje.
Alex W.