Taká moja malá dušička...

Toto bude len taký výlev mojej malej dušičky, ktorý si nemusíte vôbec všímať. Ako keby tu ani nebol .
AW





Viete čo je najhoršie?
Ak zabudnete na niečo čo ste milovali.
A mne sa to stalo. :(

Začalo to tak pred dvoma rokmi. Začalo to tak krásne a nevinne. Veď ako sa hovorí, srdce v oblakoch nemá rozum. No a to moje nebola výnimka.
Začalo to tak postupne, tak po máličku, no nezvratne.
Najprv bol vo vzduchu opar lásky a voľnosť, vtedy to bolo ešte v poriadku. No potom postupne sa to strácalo. Strácal sa môj záujem o pohyb, potom som musela prestať s blogmi, písaním a nakoniec som zanevrela na knihy. Skončilo všetko to čo som milovala na svojom živote najviac a to len kvôli láske. Aká sprostosť.
Žila som tak dva roky. Dva roky nič nerobenia a len blúdenia vo svete. Nikdy nič nebolo dobré. Či som niečo urobila, alebo naopak nie. No moje srdce to nechcelo riešiť. Bolo ako keby malo previazane oči čiernou šatkou a uši zapchaté.
Posledné mesiace boli ešte horšie. Najmä posledné dva. To už som aj ja na sebe zbadala a to bolo to rozhodujúce.
Bola som ako duch.
Len prízrak, ktorý robí to čo mu bolo povedané. Ako telo bez duše. Tiché no zvnútra ubolené a uplakané.
Už žiadny úsmev, s ktorým sa ráno zobudíte. Nie. Už som ani nedokázala predstierať dobrú náladu. Samozrejme zákazníci boli prvoradý, takže pri nich trebalo nahodiť úsmev a tváriť sa ako keby ten konkrétny deň nemohol byť lepší. No vo vnútri, v mojej duši to bolelo.
Bola som smutná. Chodila som ako blúdna ovca a len sem tam ma dokázali kolegovci nejak rozosmiať.
To bola ta pravá a nefalšovaná depresia.
A viete čo je najhoršie? Keď začnete z práce chodiť s nechuťou. Každou hodinou, ktorá sa blíži ku koncu pracovnej doby, som bola smutnejšia, znechutenejšia a otrávená. Čo ma zasa bude čakať. Čo som zase urobila zle alebo pre istotu neurobila vôbec.
A nakoniec mi jedna jediná vec dokázala otvoriť oči.
Každý človek musí mať priestor pre seba. Každý a jeden.
Musí si nájsť čas si ísť zakorčuľovať, strčiť si slúchadlá do uší a ísť na čerstvý vzduch sa prejsť. Ísť do mesta a pochodiť po obchodoch alebo len zobrať knihu a s pokojom si ju prečítať a nebyť rušený.
A toto som ja nemala.
A nedošlo mi to dlho. Dlho mi to ani nechýbalo, no potom sa to začalo stupňovať, chcela som robiť niečo pre seba no nedalo sa pre niečo. Pre tamto alebo pre hentoto. Alebo pre niekoho.
Moje srdce chladlo. Moja duša odumierala a ja som si to ani neuvedomila.
Až do jedného dňa a v ten deň som si povedala dosť.
Potrebujem zase seba. Svoju osobu, svoju slobodu, svoju náladu svoj smiech, ktorý mi vždy prišiel divný no keď ho nepočujete, začne vám chýbať.
Potrebovala som presne to čo som mala celý svoj život, no teraz mi to začalo byť odopierané.
A ja som to začala znovu potrebovať.
Moje telo zase začalo vyžadovať pohyb, zase začalo vyžadovať mňa.
A ja som jeho volanie neodmietla. Teraz už konečne nie.
A viete čo?
Uľavilo sa mi. Strašne sa mi uľavilo. Ani neviete aký to je pocit, keď vám z duše padne kameň, o ktorom ste do vtedy ani nevedeli.
A teraz zase začínam byť sama sebou. Mám nové korčule, topánky, v ktorých môžem začať cvičiť a tiež zrazu môžem.
Je to fajn pocit :)
Už radšej končím pretože moje srdce by sa tu mohlo vylievať ešte hodiny...
Asi si strčím do uši slúchadlá, zapnem môj ipod a pôjdem sa prejsť.
To je fajn nápad. :)