Wanderer 17.

Ahojte žubrienky,

toto už asi nikto nečakal a ja som patrila medzi nich. No život sa zmenil. Všetko sa zmenilo od základov a po dvoch rokoch, toho čo som poriadne nepísala som si povedala, že to treba zmeniť. Nie neznamená to teraz, že každý deň tu niečo pribudne, nehovorím, že tu pribudne niečo každý týždeň, no budem sa o to snažiť.
K tomuto dielu tak trochu dopomohol jeden človiečik. Ona vie. A ja jej týmto chcem tak trošku poďakovať za ten pokus, ktorý sa dnes odohral a snáď bude úspešný aj do budúcna a budeme môcť byť tým čím sme niekedy bývali :)
Pekné čítanie a keď tu niekto ešte vôbec chodí, tak zanechajte komentár. Aj mi vynadajte za tak dlhú odmlku :)

Alex Winslow
p.s.. je to kratšie ale snáď poteší aj tak.

17. kapitola

Dofajčila som cigaretu a otočila som sa na tých dvoch čo vedľa mňa sedeli.
„Ďakujem vám veľmi pekne za pomoc. Bez vás by som to nezvládla.“ Pousmiala som sa na nich a obidvoch ich rýchlo objala. „No musím vás opustiť keďže musím teraz vymyslieť nejaký inzerát na internet a sadnúť si nad rozvrh prác a zrobiť to tak, aby tam tí piati nechýbali, čo bude dosť ťažké, keďže Johny bol šéfkuchár,“ povzdychla som si.
„A keby si si sadla len nad ten rozvrh dnes a ja po teba o dve hodinky prídem a zoberiem ťa na jedno miesto, ktoré ti určite zdvihne náladu,“ usmial sa na mňa Theo a ja som len prikývla.
„aj tak by som to dnes asi všetko nezvládla, tak prečo nie,“ zamávala som im a pobrala sa naspäť do hotela.

„ach Claire, čím som si to zaslúžila?“ oprela som sa jej o recepciu a sledovala ľudí, ktorí lietali hore dole.

„také niečo si nikto nezaslúži, dáte si kávu alebo čaj?“ opýtala sa.
„dám si, idem do pracovne zalátať tie diery čo po nich zostali a potom si pôjdem vyvetrať hlavu. A tým čo sa sťažovali daj zadarmo pol dňa v našom wellnese,“ povzdychla som si.
„rozumiem a poviem niekomu nech vám to donesie do pracovne,“ pohladila ma ešte po ramene a ja som radšej z tade odišla. Prešla som do svojej pracovne a dala pred seba rozvrhy aby som prišla na to ako to čo najlepšie zalátať aby nikto zo zamestnancov netrpel.

„ďalej,“ zakričala som na dvere, keďže niekto zaklopal. Dnu vošli 4 ženy, ktoré pratajú izby.

„dobrý deň,“ usmiali sa na mňa a ja som im pokynula nech prídu až ku stolu. Jedna mi na stôl položila tácku s čajom a nejakým občerstvením .

„čo by ste odo mňa potrebovali?“ pousmiala som sa na nich aj keď na úsmevv som nemala ani pomyslenia.

„Nám je strašne ľúto toho, čo sa stalo a tak sme sa spolu rozprávali a keďže tie dve pratali pochodia medzi nami, tak sme sa dohodli, že kým zoženiete novú silu tak každá popratá pol chodby po tých dvoch,“ usmiala sa na mňa.
„och to by ste vážne urobili?“ pozrela som sa na každú z nich a všetky pokývali hlavou. „Tak to vám strašne ďakujem. Práve nad tým sedím a vôbec som si s tým nevedela rady. Tak trochu ste ma zachránili,“ cítila som aký mám veľký úsmev na tvári. „Tak to mi bude treba vyriešiť kuchyňu a pranie, no to nejak zrobím, aj keby som mala prať sama,“ žmurkla som na nich.

„Sme rady, že sme mohli pomôcť, no už pôjdeme pracovať, aby sme to stihli všetko,“ otočili sa a s pozdravom ma opustili.

Napísala som si ich mená na papier aby som im nezabudla na konci mesiaca trochu pridať na výplate už len za tú ich ochotu.

Už len vymyslieť čo s kuchyňou a práčovňou a bude hotovo.

Od: Theodore Mooner

Dátum: 30. Decembra 2013, 18:00

Komu: R. Davinas

Predmet: Dohoda

Nezabudla si na dohodu? Čakám pred hotelom.
Theo

Keď som ten mail zbadala, tak som si zobrala len kabát a obula som si kožené čierne čižmy bez opätku, keďže som nevedela kam ideme.

Zakódovala som svoj byt a výťahom som sa zviezla až dole.

„Idem preč, ak by sa náhodou niečo stalo, som na telefóne,“ povedala som na recepcii a už som vybehla z hotela a rozhliadala som sa, kde to len môže byť. Predo mnou zrazu zastalo veľký Jeep a otvorilo sa tmavé bočné okno.

„nastupovať,“ zaškeril sa na mňa Theo a ja som rýchlo naskočila do auta.

„Kam ideme?“ opýtala som sa hho hneď ako som sa pripútala.

„prekvapenie,“ žmurkol na mňa a ďalej sa venoval šoférovaniu.

„nenávidím prekvapenia,“ zahundrala som si popod nos no obzerala som sa na každú stranu, či mi niečo nepovie, kde to vlastne ideme.

„neboj nič, zachvíľku tam budeme, už ťa dlho trápiť nebudem,“ potľapkal ma po kolene a vrátil svoju ruku tam kde bola.

Zastavili sme pred nejakou bránou, ktorá nebola označená žiadnym názvom a tak som neprišla na to kde sme. No brána sa hneď začala otvárať.

„Tu nemajú väčšinou ľudia ako ty prístup, no dnes to máme dovolené,“ usmial sa na mňa a autom smeroval po ceste až niekde dozadu.

Zastavil pri nejakom vojakovi, ktorý stál pri ceste. Ten mi okamžite otváral dvere.
„dobrý večer, madam,“ pozdravil ma keď som vystúpila.

„dobrý večer,“ odvetila som mu a zapozerala som sa na Thea.

„Ahoj Math, môžeme tam ísť?“ postavil sa ku mne a potriasol si rukou s kolegom.

„jasné, už sa vás nevie dočkať,“ žmurkol na neho a nechal nás ísť.

„tak poď,“viedol ma pomedzi dve budovi až sme sa objavili pri jednej maličkej, oproti tým ostatným, Theo otvoril dvere a nechal ma vôjsť ako prvú.

Zrazu sa ozvalo zaštekanie a na Thea vyskočil pes.
„Ahoj kráska, aj ty si mi chýbala, to vieš že hej,“ zasmial sa a nechal si pooblizovať tvár. „No nebuď neslušná a poď sa zoznamiť s návštevou,“ povedal tomu veľkému čudu, ktoré malo stále laby na jeho ramenách.

„Takže Rea, toto je Ari,“ povedal mi a tá fena sa ku mne otočila a sadla si predo mňa s naklonenou hlavou na bok.
„Ahoj kráska,“ natiahla som k nej ruku, ktorú som najprv nechala oňuchať a potom som ju poškrabala medzi ušami.

„Kde máš Leu?“ opýtal sa jej a tá len sklopila uši a štekla. Za mnou sa začalo niečo hýbať a tak som sa otočila a pozerala som na kopu látok, ktorá vyzerala na pelech ako sa hýba a s pod nej vykukla hlava psa, už len na výraze som vedela že je mladšia od Ari.
„Zase si ju schovala? Ty si ale potvora Ari,“ poškriabal ju po hlave a buchol po nohe aby k sebe privolal druhého psa, ktorý s radosťou vybehol z látok a prišiel k nemu.
„Ahoj Lea,“ poškrabal na hlave menšieho psa.

„Ari na svojju chránenkyňu nedá dopustiť, takže, keď počula, že sa niekto blíži tak ju zahrabala pod deky aby jej ju nikto nemohol zobrať,“ vysvetloval mi.

„A čo tu robíme my dvaja?“ opýtala som sa  ho a musela som si čupnúť a začať škrapkať Leu na bruchu, pretože sa mi vyvalila pri nohách na chrbát. Ari do nej začala strkať ňufákom, asi aby sa začala správať slušne, no tej to bolo jedno a len sa ešte viac natiahla.

„My ich ideme zbaliť, zoberieme ich do auta a odvezieme ich k tebe, kde sa o nich začneš starať ty,“ žmurkol na mňa a ja som vyvalila oči.

„to nemyslíš vážne, a to to len tak dovolili? Ale veď ja budem mať určite problém postarať sa o jedného psa nie to ešte o dvoch,“ vytreštila som na neho oči a Leu som prestala škrabať, ktroej sa to nepáčilo a tak mi hneď začala strkať do ruky ňufákom.

„Ale to zvládneš, prečo by si nemala a tie dve ti pomôžu. Nenecháš ich tu zatvorené na základni do konca života nie?“ nahodil psie oči on a tie dve potvory ako keby vedeli o čom sa rozpráva, tak si sadli a zapozerali sa na mňa svojimi psími očami.
„tak fajn, ale budeš mi musieť asi na začiatku pomôcť,“ ukázala som prstom na Thea a ten len prikývol.

Ari vyskočila na nohy a odbehla za mňa a niečim začala rachotiť, Theo sa rozosmial a ja som sa otočila aby som na ňu videla.
Skoro som infarkt dostala, keď som zbadala ako zvláča všetky ich veci do stredu miestnosti a krúti pri tom chvostom.

„toto sa mi snáď sníva,“ krútila som hlavou, „takže pôjdete so mnou?“ opýtala som sa ich a obidve ku mne pribehli a pooblizovali ma.

Kým Ari zvláčala všetky ich veci, Lea odbehla a prišla ku mne s dvoma vodidlami v hube a sadla si mi k nohe.

„Budeme musieť ísť niečo pre nich kupovať?“ opýtala som sa ho.

„Jedine granule. Pelech majú ako pre štyroch, to preto, že keď sa Ari ujala Lei, tak pokradla iným psom deky aby ju mohla pod ne schovať. Hračky tiež majú, vodidla s obojkami im zostávajú a náhubky im tiež zoberieme. Takže jedine to žrádlo,“ usmial sa na mňa Theo a ja som si povzdychla.

„No tak čo vy potvorky, ideme domov?“ opýtala som sa tých dvoch a oni okamžite pribehli, sadli si predo mňa a čakali.

„Čakajú na to, že im pripneš vôdzku.“ Odvetil na moju nevyslovenú otázku a tak som zobrala vôdzky zo zeme a pripla som im ich pripla a pozrela som sa na tú kopu v strede, ktorú nazvláčali.

„To je všetko ich?“ opýtala som sa a keďže som vedela odpoveď, znovu som si čupla a začala som tie deky skladať.

„tak poďme,“ pozdvíhala som to všetko zo zeme a väčšiu časť som dala Theovi, keďže ja som mala držať ešte aj Leu a Ari.

Otvorila som dvere a čakala som, že vybehnú každá iným smerom no tie dve sa mi držali pri lavej nohe. Lea bližšie ku mne. Ako keby som ju ja strážila z jednej strany a Ari ju strážila z tej druhej.

Otvorili sme kufor, tie dve do neho rýchlo skočili a ich veci sme dali na zadné sedadlá. Len som sa ešte pozrela do kufra, kde Lea ležala vyvalená v strede a Ari okolo nej ešte behala a oňuchávala to tam, no potom som len zbadala ako si za ňu ľahla tiež a položila si na ňu hlavu.

„môžeme vyraziť, či treba ešte niečo zariadiť?“ opýtala som sa, keď som sadla do predu.

„môžeme ísť, papierovačky som vybavil už pred tým,“ žiarivo sa na mňa usmial.

„Ako si mohol vedieť, že ich zoberiem?“ zamračila som sa.

„Lebo tie dve by si nezamiloval len niekto bez srdca a to ty nie si,“ zasmial sa.

„A čo keď to nezvládnem?“ objala som sa rukami.

„Neboj sa, tie dve ti ukážu presne to čo budú chcieť. Či ísť von, žrať, hrať sa,“ stisol mi ruku a vrátil sa k šoférovaniu.

„budeš mi musieť vysvetliť ako často ich kŕmiť, chodiť s nimi vonku, čo smú a čo nie a aasi by sme sa mali zastaviť ešte po tie granule aby sme potom nemuseli lietať hore dole,“

„viem kde pôjdeme ale budeme musieť zobrať Ari, aby nám ukázala, ktoré granule to žerú, keďže som sa zabudol opýtať,“ zasmial sa.

„a to ju tam pustia?“ zamračila som sa.

„hej pustia, väčšinou už do takýchto obchodou v dnešnej dobe zvieratá chodiť môžu.“ Zastavil na parkovisku pred pár obchodmi.

„Vystupujeme,“ prešiel ku kufru a otvoril ho. „Pôjdeš s nami Ari, Leu tu na chvíľku necháme dobre? Nemusíš sa o ňu báť,“ zavolal k sebe Ari. A tá išla aj keď dosť neochotne a popritom ešte oblízla Leu, ako keby jej hovorila, že zachvíľočku je späť.

Leu sme zamkli v aute a s Ari sme sa pobrali do obchodu s potrebami pre zvieratá.

„Dobrý večer, prišli sme si len granule vybrať,“ usmial sa Theo na ženu za pultom a pustil Arino vodidlo. „No choď nám ukázať, ktoré to máte žrádlo,“ povedal jej a ona sa rozbehla popri paletách na ktorých mali poukladané granule. Každé jedno vrece oňuchala a až v strede raz štekla a sadla si pred nejaké. My sme sa za ňou vybrali a predavačka nad nami len krútila hlavou.

„šikovné dievča si,“ pohladila som ju po hlave a ona mi strkla do ruky hlavou ako keby hovorila, že je to samozrejme.

„zoberieme rovno dve vrecia, nech sa tu nechodí často,“ usmial sa na mňa Theo a zobral do ruky tie dve vrecia ako keby nevážili dokopy 30 kíl. Ja by som asi nezdvihla tak lahko ani to jedno vrece.

Ari sa pobrala ako veľká pani k pokladni no tesne pred ňou ma zatiahla do jednej uličky a so psími očami si sadla pred nejaké maškrty pre psov.

„Tieto,“ ukázala som jej jedny z nich a keď štekla, čo som chápala ako súhlas tak som dva balíčky zobrala a hodila ich ku granuliam. „Je to vydierač,“ povedala som len na Theove zdvihnuté obočie.

Zaplatila som za to všetko a dobroty som si schovala pre istotu do kabelky, pretože Ari na nich veľmi lačno pozerala.

Theo zobral granule do auta a kým ich dával na zadné sedadlá, ja som dala Ari zase do kufra, kde okamžite začala oňuchávať Leu, či je v poriadku.

„nič sa jej nestalo,“ pretočila som nad ňou oči a znovu som sadla do predu. „Ideme do hotela, nie?“ opýtala som keď sme stáli ešte pred hotelom.

„hej poďme im ukázať nový domov a potom s nimi pôjdeme vonku,“ vycúval z jeho parkovacieho miesta a odišli sme smer hotel.

Keď sme zastali pred hotelom hneď ku mojim dverám pribehol Tom.

„Dones mi prosím ťa jeden vozík na batožinu,“ usmiala som sa na neho. Hneď mi ho priniesol a tak sme na neho hodili hneď granule a navrh ich deky. Bolo to jednoduchšie ako vláčiť ich v rukách.

Otvorila som kufor a zobrala som obidve vôdzky. „No poďte kočky, za chvíľku sme doma,“ nechala som ich vyskočiť z kufru auta a potom som ho za nimi zavrela.

„máme odniesť auto do garáže?“ opýtal sa ma tom.

„Môžete, Theodore sa tu chvíľu zdrží,“ usmiala som sa na neho. „No poďme dnu,“ usmiala som sa na Thea a nechala som ho tlačiť vozík s granulami a ja som zobrala tie dve krásne potvorky.

Privolali sme si výťah a ja som naťukala kód aby sme mohli vyjsť až hore.

„Vitajte doma,“ pustila som ich z vôdzky a oni sa rozbehli po apartmáne a začali všetko oňuchávať.

„Teraz ich nechaj, nech si nájdu svoje miesto, kde im dáme pelech. Poď im dať niekde misky, asi najskôr do kuchyne a žrádlo dostávajú až ráno. Jedna odmedrka pre každú. Teraz im stačí len voda.“ Keď to dopovedal počuli sme dve žuchnutia na zem a tak sme sa boli pozrieť kdeže sa to uložili.

„Ale pred moju spálňu vám nemôžem dať pelech. Veď sa dnu nedostanem,“ povzdychla som si.

„Dáme im ho na stenu vedľa dverí, buď sa tam uložia alebo si ho potom presunú kde budú chcieť,“ usmial sa na mňa.

„tak fajn,“ presunuli sme im tam tie deky a znovu sme sa obliekli aby sme ich mohli zobrať ešte na prechádzku.