streda 10. júna 2015

Wanderer 16.

Po dlhšom čase, ale predsa nie?

Ospravedlňujem sa, ale popri robote a svojich povinnostiach nejak nemám čas písať a ani tu to nejak nevyzerá, že by vám to chýbalo takže...

Alex Winslow




Od: Theodore Mooner
Dátum: 30. Decembra 2013, 11:30
Komu: R. Davinas
Predmet: Návrh

Dobre, takže, stretneme sa o hodinu v Royal Restaurant, bude tam aj tvoja pomoc. Pozývam na obed.

Theo


Od: R. Davinas
Dátum: 30. Decembra 2013, 11:40
Komu: Theodore Mooner 
Predmet: Návrh

Ok, vidíme sa tam. Dúfam, že nebudem meškať.

Rea


Hneď ako som dopísala som vypla počítač v mojej spodnej pracovni a zabezpečila som ju, aby sa tam nikto nedostal. Svoje poznámky som si radšej zobrala so sebou hore a po ceste som Claire oznámila,  že na obed tu nebudem.

Vyšla som hore a veci som si položila v pracovni na stole a premiestnila som sa rovno do mojej izby, kde som otvorila dvere môjho šatníka a rozhliadla som sa po veciach, nevediac čo si na seba obliecť, nechcela som tam ísť v mojom kostýme a tiež som tam nechcela ísť v rifliach, keďže som nevedela o akú reštauráciu ide.
A tak som skončila obliekaním si mojich celkom obľúbených fľaškovo zelených šiat, ktoré mali takú áčkovú jemne nariasenú sukňu nad kolená. Na nohy som si dala uzavreté členkové topánky na opätku. Maľovať som sa nejako veľmi nechcela a tak som si dala len riasenku a na pery jemný rúž.
Cez ramená som si prehodila môj čierny kabát a kým som prešla k výťahu, rýchlo som si ešte pred hotel zavolala auto so šoférom, keďže som vážne netušila kde by som to mala ísť.

„Royal Restaurant poprosím,“ povedala som šoférovi, keď nastúpil na svoje miesto.
„dobre madam,“ rozbehol sa po ulici a ja som sledovala z okna okolie.
Zastavili sme pred reštauráciou, kde pred dverami stál nejaký pán, ktorý sa okamžite rozišiel k mojim dverám aby mi ich otvoril.
„Potom Vám dám vedieť, kedy prídete po mňa,“ povedala som ešte šoférovi a už som mala otvorené dvere a mohla som vystúpiť.
„dobrý deň madam,“ pozdravil ma ten chlapík, ktorý mi pomohol vystúpiť a potom mi ešte aj otvoril dvere do reštaurácie.
„Vítam Vás v Royal Restaurant, ako môžem pomôcť?“ opýtala sa ma žena za pultom.
„dobrý deň, mám sa tu stretnúť s pánom Moonerom,“ oznámila som jej.
„Už Vás pán Mooner očakáva, môžem Vám zobrať kabát a odviesť Vás k stolu?“ opýtala sa ma a ja som pretočila očami. Toľko rečí.
„áno, budem Vám vďačná,“ zhodila som z pliec kabát a čakala som kedy ma odvedie k stolu.

„Zdravím,“ usmiala som sa na dvoch mladých mužov pri stole. Jeden bol samozrejme Theodore a toho druhého som nepoznala.
Obidvaja sa postavili.
„Som rád, že ťa konečne vidím aj na živo,“ ozval sa Theodore. „Theo, ak by si si náhodou nepamätala,“ žmurkol na mňa a ja som sa usmiala.
„Renea, alebo Rea, ako sa viac páči,“ dali sme si pusy na líca.
„A toto je môj veľmi dobrý kamarát Frederick Peterson,“ predstavil mi druhého muža.
„Renea Davinas,“ povedala som svoje celé meno a tiež sme sa privítali a potom konečne usadili.
„Dúfam, že nemeškám,“ usmiala som sa.
„vôbec nie, prišla si aj o niečo skôr,“ žmurkol na mňa Theo a hneď potom sa k nám prihnal čašník a podal nám ich menu a hneď na to odišiel.
„tak čo to máte presne za problém slečna?“ opýtal sa ma Frederick.
„no za prvé by to bolo to vykanie. Som Rea,“ usmiala som sa na neho. „No a po druhé sú to krádeže v hoteli a moja bezmocnosť v objavení vinníka,“ objasnila som mu to aspoň tak, ako som vedela.
„máte kamerový systém?“ opýtal sa.
„áno,“ pokývala som hlavou a vyberala som si, čo si dám na obed.
„vedia zamestnanci o úplne všetkých kamerách?“ nedal si pokoj.
„pokiaľ niektoré nenašli sami, tak nie. Nemali by o všetkých vedieť,“ prisvedčila som a zavrela menu, ktoré som mala pred sebou.
„to by mohlo byť kľúčové. Takže ak máš záujem o výpomoc...“ nechal doznieť vetu do prázdna.
„ak budeš diskrétny a vôbec nikto sa o tom nedozvie, tak nemám problém,“ usmiala som sa na neho a po príchode čašníka sme si objednali.

„Tak čo, nájdeš si na mňa dnes čas?“ dostalo sa ku mne, keď som sa za Theovej pomoci súkala do kabáta.
„nemôžem, mám toho strašne veľa. Ani nechápem kedy sa mi toľko roboty dokázalo nazbierať za tých pár dní čo som bola mimo,“ povzdychla som si.
„a pomoc nepotrebuješ?“
„och okrem tých krádeží, mi nemôže nikto pomôcť,“ pokrútila som hlavou, „no keď chceš, môžeš sa k nám pridať a dať si kávu,“ usmiala som sa na neho. „A ako ste sa tu dostali?“ zaujímalo ma, keď som hľadala v kabelke mobil.
„máme tu auto,“ usmial sa na mňa.
„okej, ja si zavolám odvoz a stretneme sa v hoteli,“ konečne som vytiahla mobil a vytáčala som číslo na šoféra.
„ale neblázni, zoberieme ťa,“ pretočil očami Frederick.
„tak ďakujem,“ hodila som znovu mobil do kabelky a zaradila som sa za nich aby sme sa rýchlo dostali von k autu.
Pri aute mi Frederick otvoril zadné dvere aby som mohla nastúpiť. Aký to gentleman.

„Tak a sme tu,“ usmiala som sa na nich a rukou ich pozvala do svojho hotela.
Viedla som ich halou hotelu až ku výťahu, do ktorého sme našťastie nastúpili sami, a tak som mohla v pokoji naťukať kód, ktorý nás vyviezol bez zastavenia až do môjho apartmánu.
„vítam vás u mňa doma,“ žmurkla som na nich, keď vystúpili a viedla som ich rovno do mojej kancelárie. „Dáte si kávu, čaj, vodu, niečo?“ musela som sa opýtať.
„nie ďakujeme, no prečo si nás vzala sem?“ opýtal sa Frederick.
„pretože tu má prístup okrem mňa len jeden ďalší človek a keďže tu nie som 365 dní v roku, myslela som, že to tu bude v bezpečí,“ žmurkla som na nich a stlačila som jedno tlačidlo tak aby sa im ukázala moja mini tajná miestnosť, ktorú vytvoril môj najlepší kamarát.
„ty tu máš toto a nevieš si poradiť s problémom?“ opýtal sa nechápavo Frederick.
„no nikdy som nejak veľmi nerozumela pokročilejšej technike, no a tiež na to nemám vôbec teraz čas,“ povzdychla som si.
„tak ma k tomu pusť, nech sa na to pozriem, máš nejaké body, ktorých by som sa mohol chytiť?“ opýtal sa a ja som mu podala papier od Claire.
„nechám vás tu, ja sa idem pustiť do papierovania,“ povzdychla som si a vrátila som sa do mojej kancelárie a sadla si za stôl aby som to mohla konečne dokončiť.
Tie haldy papierov na mňa tak hnusne zazerali až som ich  chcela len tak hodiť do koša ale nemôžem a tak som sa do nich pustila aby som to mala za sebou.

„Môžeme vyrušiť?“ ozvalo sa mi za chrbtom.
„sekundu a už sa vám venujem,“ odvetila som a pustila som sa do dorobenia posledného papiera.
Trvalo mi to pár hodín neprerušenej roboty, no mala som to konečne hotové.
Položila som posledný papier na kopu v rohu stola a otočila som sa na nich.
„Dáte si kávu alebo niečo?“ usmiala som sa na nich a pretrela som si čelo od imaginárneho potu.
„kávu by som si dal,“ pritakal Frederick a Theo sa k nemu pridal prikývnutím.
„tak poďme do kuchyne,“ postavila som sa na nohy a prešla som do ďalšej miestnosti vedľa. „Dáte si  turka, kávu zo stroja alebo obyčajnú?“ otočila som sa na nich, „a môžete si ísť sadnúť do obývačky,“
Rýchlo som urobila kávu a prešla som k nim aj s nejakými dobrotami a usadila som sa do môjho kresla.
„tak na čo ste prišli?“ nedalo sa mi neopýtať sa.
„nebola to len jedna osoba. Malo to tak na prvý pohľad vyzerať ale je v tom 5 ľudí. Štyri ženy a jeden chlap,“ vysvetľoval. „Mali to rozbehnuté veľmi dobre, ten muž sa veľa motal okolo Vás, myslím, že bol s Vami aj na nákupoch, je to..“ nestihol dopovedať, pretože som mu skočila do reči.
„John, kuchár,“ povedala som zarazene.
„Áno, presne ten a tieto 4 ženy,“ posunul po stole papierik s menami.
„Dobre, mala by som to vybaviť čo najskôr,“ povzdychla som si.
„Áno, to áno,“ pousmial sa, „no keď môžem poradiť, mala by sa zavolať aj polícia,“ nadhodil Theo.
„Ale ja neviem či to chcem riešiť hneď obvinením,“ zamračila som sa.
„ale ak to takto nebudeš riešiť, tak sa ti to bude diať stále,“ zakrútil hlavou ale len pokrčil plecami a nechal to na mňa.
„tak fajn, ale máte niekoho známeho na polícií? Nech to mám jednoduchšie,“ kukla som na nich a Theo len pokrčil trochu nos, zdvihol telefón, vytočil nejaké číslo a odišiel z miestnosti aby mal pokoj.
„Polícia príde do pol hodiny. Mali by sme sa na to pripraviť,“ žmurkol na mňa.

Zišli sme dole aj s policajtom, ktorý to s nami dal dokopy a ja som dala zvolať personál do jednej miestnosti.
„Je mi ľúto že som vás sem musela zavolať v tejto smutnej záležitosti, no nemám na výber,“ pozrela som sa na Thea, ktorý len pokýval hlavou.
„Musím to urobiť takto verejne, aby som predišla ďalším takýmto situáciám. Takže poprosím pani Robinsonovú, Clenerovú, Devonovú a pánov Loona a Thomasa aby predstúpili predo mňa,“ oznámila som s hlbokým nádychom a čakala spolu s Theom a Fredericom.
Pozerala som sa ako všetci menovaní sa na seba pozreli a všetci nakoniec predstúpili.
„V tejto chvíli vás obviňujem z okrádania zamestnávateľa a aj hotelových hostí. A tiež, dostávate hodinovú výpoveď,“ v tom pred nich predstúpil policajt a začal im odrapkávať ich práva a s kolegami ich odviedol na policajnú stanicu.
„Ja dúfam, že toto sa už nebude musieť opakovať,“ pozrela som na každého v miestnosti, „vráťte sa do práce a niekto zbaľte ich veci a odneste ich na policajnú stanicu. Už ich nechcem vidieť,“ otočila som sa na päte a rýchlo som musela opustiť miestnosť. Bolo mi zo všetkého zle.
Z hotela som ešte vzpriamene a pomaly odkráčala, no ako som sa dostala z dohľadu som sa zhrbila a vošla som do prvého obchodu, kde som mohla kúpiť cigarety. Zobrala som si aj jeden kovový zapaľovač a stiahla som sa do parku na lavičku.
„ale no tak, neber si to tak k telu,“ prisadli si ku mne aj moji prenasledovatelia.
„ja som úplne v poriadku,“ mdlo som sa usmiala.
„a ja som potom pes nie?“ zasmial sa Fred.
„som úplne v poriadku, neviem čo riešiš,“ jedno pokrútenie hlavou a zapálenie cigarety. Neviem prečo som s tým pred tým prestala.


2 komentáre:

  1. Ahoj :) přidáš zase nějak brzy další část? :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Uvidím... Nie je motivácia ... Aj keď nápady by boli

    OdpovedaťOdstrániť