Life 31.

No neviem či si ju zaslúžite, ale písala som ju postupne celý týždeň, keď som si našla aspoň pol hodinku čas pred spánkom... :)
Tak nech sa páči a nezabudnite na komentáre, v tejto dobe mi len veľmi a veľmi pomôžu... :)
Vaša streswoman
Alex Winslow :D :D

31. Kapitola

Zase sa všetko vrátilo do starých koľají a ja som ráno vstala, nechávajúc Nicka spať, som sa potichučky obliekla a odišla vyvenčiť Dory, ktorá s radosťou okolo mňa pobehovala. Ja som ju len očkom sledovala a bežala si svoju zvyčajnú trasu.

Keď som dobehla domov, nasypala som Dory žrádlo a naliala jej čistú vodu. Potom som skočila do rýchlej sprchy, jemne som sa v kúpeľni upravila a len v spodnom prádle som vbehla do izby obliecť sa do práce.

Obliekla som si voľné látkové šaty béžovej farby, ktoré som si v páse stiahla úzkym opaskom. Na nohy som si dala tmavé silonky, na vrch tmavohnedé sako a na nohy som si mala v pláne obuť jediné bagandže, ktoré som vlastnila.

Kým som sa naraňajkovala a do kabely som strčila oblečenie na tréning, zatiahlo sa a ja som si pre istotu pribalila ešte aj dáždnik.

Deťom sa moc dobre v daždi behať nebude, no ja aj tak budem dúfať, že pršať nebude. Nemalo by.

Pred odchodom som načmárala Nickovi odkaz s tým, že som v práci, že som si zobrala auto, aby ho nelákalo šoférovať a že večer budem doma. No a že som bola s Dory a papať dostala.

To bol asi tak obsah listu, ktorý som mu zanechala v kuchyni.

Ešte keď som prechádzala okolo spálne, nakukla som dnu a nakoniec spokojne so slnečnými okuliarmi zastoknutými vo vlasoch som sa pobrala do práce. Konečne svieža a vyspaná. Po dlhšej dobe som znovu nespala sama.

S vynikajúcou náladou som došla do obchodu a vrhla som sa na radenie a predávanie oblečenia.

Cez obednú prestávku, ktorú som si vybavila u šéfky, som zabehla k bazénu, aby som deckám vyčistila žalúdok a trochu ich podirigovala a ešte pred koncom tréningu som zasa odišla aby som stihla dôjsť do obchodu. Trávila som tam potom o hodinu dlhšie a teda pred odchodom som sa prezliekla do legín, športovej podprsenky a navrch som si dala ešte tenký svetrík, aby po mne ľudia tak nepozerali a v športovej obuvi som nasadla do auta aby som sa stihla za 20 minút dopraviť na pláž, kde by ma mali čakať  detská kvôli večernému behu. V apríli im ešte k tomu pribudne plávanie v mori, čo sa presunie na miesto behu a behať budú ráno.

Teraz je ešte príliš studená voda a nechcela som im na plecia hodiť všetko naraz, aj keď si myslím, že by to zvládli, riskovať som to nechcela.

A tak som vystúpila z auta a prešla som k menšej skupinke deciek, ktorá na mňa už čakala.

„môžeme vyraziť,“ usmiala som sa na nich a sama som vybehla ako prvá. Bežali sme popri mori na pláži a len s mávaním som pozdravila svojich kolegov, ktorý sedeli na vežiach.

Vybehala som ich poriadne a nakoniec som ich celkom vyšťavených prenechala ich rodičom, ktorí na nich čakali na parkovisku.

Ja som konečne sadla za volant a mienila som sa dostať domov.

Keď som sa konečne dostala do bytu, hodila som sa na gauč a mienila som si aspoň na chvíľku vydýchnuť a nič nerobiť.

„Cathie, nepodnikneme dnes niečo?“ prisadol si ku mne Nick až príliš aktívne na moju terajšiu situáciu.

„prepáč Nick, ale mám toho za dnes už dosť a proste si chcem aspoň na chvíľku oddýchnuť,“ zamumlala som a vytiahla k sebe nohy, aby som si ich mohla trochu rozmasírovať.

„prosím Cath, aspoň na chvíľku, na prechádzku po parku,“ zvolal a ja som sa na neho zmučene pozrela stále si masírujúc svoje nohy.

„nie, proste nie, zober Dory, keď sa chceš ísť prejsť, ja si musím oddýchnuť a popratať a navariť a neviem čo ešte všetko,“ viem, že som bola hnusná, ale vážne som toho za dnešok mala už dosť a potrebovala som si aspoň nachvíľu oddýchnuť, kým znovu nabehnem na druhé dnešné kolo a to v upratovaní a riadení domu.

„ako myslíš,“ odfrkol si, postavil sa a naštvane odišiel. Po chvíli som počula buchnutie vchodových dverí a ja som si povzdychla.

Po chvíľke oddychu som sa znovu postavila na moje unavené nohy a začala som riadiť. Začala som kuchyňou, kde som poumývala riad ešte zo včera, poumývala som podlahy, poodkladala som riad na svoje miesto a poumývala som aj stôl, ktorý už mal aj lepšie časy. umyla som podlahy rovno aj v chodbe a obývačke a potom som pokračovala postupne ďalej. Nakoniec som si nechala spálňu a kúpeľňu, pri ktorej umývaní prišiel domov Nick, ktorý bol vonku s Dory.

S povzdychom som ďalej drhla kachličky a mala som toho dosť. Najradšej by som si ľahla do postele a nie ešte upratovala.

Keď som konečne dopratala, znovu som si sadla na gauč a s radosťou som pustila televíziu, aspoň na chvíľku pokoj.

„mala by si menej pracovať,“ ozvalo sa od dverí a ja som sa na Nicka zahľadela.

„prečo by som to mala robiť?“ zamračila som sa na neho.

„je toho na teba veľa, nezvládaš to, potrebuješ si aj trochu oddýchnuť a nie len pracovať od rána do večera.

„je moja vec  čo robím, ale keby si si aspoň niekedy za sebou niečo popratal, nemala by som toho toľko na práci a mohla som si aspoň na chvíľu oddýchla,“ zavrčala som na neho.

„tak teraz je to moja vina hej? Ja teraz môžem za všetko a ty si úplne nevinné, utláčané dievčatko,“ bol strašne nahnevaný a ja som bola v podstate tiež.

„nie, ale skús celý svoj byt popratať sám od podlahy po strop a popritom ešte aj pracuj, raz uvidíš ako som sa cítila, teraz ma ospravedlň, ale kým si všetko usporiadaš, tak sa ozvi, alebo rob ako chceš,“ odstrčila som ho od dverí a zbalila som si veci, ktoré som tu mala. Chcel ma možno aj zastaviť, alebo aj nie, no aj tak som sa nedala a naštvane som vybehla z bytu a pred bytovkou som si odmávla taxík, do ktorého som okamžite nasadla a nechala sa odviesť až domov.

Vybehla som z taxíku a rýchlo sa stratila v dome, ešte kým som stihla sa rozplakať. Bolo toho na mňa už veľa.

Potrebovala som sa porozprávať s mamkou, nech ma trochu upokojí a zavalí inými myšlienkami.

To jediné som potrebovala.

Dopadla som na podlahu a oprela som sa o stenu v mojej izbe. Plakala som o dušu a čkala ešte viac. Nedokázala som sa upokojiť. Po pár minútach som začala lapať po vzduchu a to ma donútilo aspoň trochu sa upokojiť.

Schúlená v klbku a plačúc som na zemi zotrvala aj pol hodinu, kým mi neprišlo zle a ja som sa nerozbehla do kúpeľne, dostať všetko jedlo z dnešného dňa preč zo žalúdku.

Keď som už bola ako tak v poriadku, umyla som sa a aj s mobilom som vyšla vonku a zašla som až ku dávno objavenému môjmu tajnému miestu pod „útesom“ neďaleko domu.

Vytočila som číslo domov, no to bolo odpojené, no skúsila som to ešte aspoň tri krát, či som sa náhodou nepomýlila v čísle, alebo čo. Nič sa nestalo a tak som zdesene vytočila bratove číslo na mobil, ktorý som mu platila sama a tak som mala istotu, že pôjde.

„ahoj sestrička,“ zvolal ako by nič.

„prečo nejde pevná linka?“ zvolala som hneď.

„och, tak to nebude volanie len tak, čo?“ zamumlal.

„bože, daj mi mamu, s tebou sa nedá hovoriť,“ zavrčala som na neho a počúvala som chvíľu jemné šumenie a zvuky jeho okolia, ako sa presúval za mamkou do inej časti domu.

„ahoj zlatíčko,“ ozval sa mamkin hlas a ja som ju chcela hneď zavaliť otázkami, no nestihla som. „Ako sa máš a ako sa má Nick?“ opýtala sa ma hneď a ja som sa znovu rozplakala.

„nechaj to tak prosím ťa,“ zamumlala som do telefónu a snažila som samú seba presvedčiť, že mám prestať plakať. Nešlo mi to nejak valne.

„ale no tak, povedz mi to, bude ti lepšie,“ snažila sa ma presvedčiť, no ja som nemala silu dlho zatĺkať a tak som si povzdychla.

„pohádali sme sa, teda ja som na neho hnusne vybehla a zbalila som sa a odišla od neho,“ povedala som skrátenú verziu. Mamka dobre vedela, že sa tak pomaličky sťahujem k Nickovi. Vôbec nie plánovane a tak nenútene. Niekedy si tam niečo zobrať, niekedy z tade niečo vyhodiť a tak.

„a čo sa stalo? Niečo ti urobil, alebo čo?“ vyzvedala hneď ako super mama.

„áno, nie, ja neviem, proste som bola strašne nervózna a unavená z práce, Nick chcel stále niečo robiť, pretože nemôže pracovať a ani cvičiť, kvôli tej sprostej ruke a ja som proste na neho vyletela, že musím tam ešte popratať celý byt a že som unavená a že nedokáže nič urobiť,“ znovu som si vzdychla.

„tak po prvé, čo má Nick s rukou a po druhé, mala by si s tým niečo robiť, možno sa zbaviť aspoň jednej práce, alebo čo, on sa proste chce o teba starať, chce si s tebou užiť nejaký čas len tak a ty ho odbiješ a kričíš na neho, keď mám pravdu povedať, ani sa nečudujem, že bol naštvaný,“ povedala mi a ja som sa znovu rozplakala.

„Ale ja musím zarábať a chcem sa starať o seba a proste och,“ vzdala som to a ešte viac zo mňa išli slzy prúdom, nechápala som to. Ja som taká predsa nebola. Nikdy ma nič tak nerozhodilo.

„Ale veď dovoľ aby sa mohol starať aj on o teba, veď to nie je hriech. Pomaly ale isto ste začali plánovať svoju spoločnú budúcnosť a to k tomu patrí dcérka moja, starať sa o seba navzájom je niekedy to najlepšie čo vo vzťahu môže byť,“ prehovárala mi do duše a ja som sa pomaly upokojovala.

„ale ja sa za seba tak hanbím,“ zvolala som v tichom výkriku a mamka sa rozosmiala.

„samozrejme, to chápem, ale niekedy je po hádke sex najlepší, tomu ver, také divoké uzmierenie,“ zasmiala sa a dokázala rozosmiať aj mňa.

„hovoríš to z vlastnej skúsenosti?“ opýtala som sa keď som sa aspoň trochu upokojila.

„samozrejme, ale mladší súrodenci to vedieť nemusia,“ oznámila mi a ja som sa nanovo rozosmiala.

„no dobre, moje problémy sme rozobrali do podrobností, mňa by zaujímalo, prečo je odpojená pevná linka,“ zvážnela som a čakala na odpoveď.

„no vieš,“ vzdychla si mamka, „Firma v ktorej sme s ockom pracovali, spravila veľké prepúšťanie, kvôli kríze a no, medzi vyhodenými sme boli aj my dvaja, no a tak sme predali dom, do konca mesiaca sa musíme odsťahovať,“ vypadlo to z nej nakoniec a rozplakala sa.

„mami, prečo si mi to nepovedala už skôr?“ zvolala som a hneď sa postavila na nohy a pozrela sa na kalendár ktorý som mala položený v izbe na stole. „veď koniec mesiaca už je v nedeľu,“  vykríkla som a zbehla dole schodmi na prízemie.

„ja viem, ja viem ani som ti to nechcela vešať na nos, veď toho máš sama veľa,“ obhajovala sa.

„teda mi chceš povedať, že už máte kde bývať?“ pochodovala som hore dole po miestnostiach a snažila som sa ju pochopiť.

„no nie, ale ono sa to nejak vyrieši,“ snažila sa to uhrať no ja som frustrovane vykríkla.

„toto sa samo nevyrieši, počkaj chvíľu zatelefonujem pár ľuďom a potom ti zavolám,“ zrušila som ju a ako prvému som zavolala Pethemu.

„prosím, prosím, Cathie,“ zvolal zvesela.

„ahoj ako sa máš, vyzerá to, že máš dobrú náladu,“ snažila som sa to na neho nevybaliť hneď.

„hej mám, no prejdi rovno k veci, na mňa ohľady brať nemusíš,“ zasmial sa a ja som si povzdychla.

„mám na teba prosbu,“ začala som zvoľna, no nestihla som pokračovať, pretože ma prerušil.

„no vysyp to zo seba a nechoď okolo horúcej kaše,“

„mohla by som do toho domu nasťahovať moju rodinu zo San Francisca? Pretože rodičia prišli o prácu a museli predať dom a teraz nemajú kde ísť,“ povedala som opatrne.

„ale to sa ani pýtať nemusíš, akurát zajtra som sa s tebou chcel stretnúť a darovať ti ten dom. Prerobila si  ho a ja by som ho už asi nemohol dať niekomu inému, takže to ber už len ako formalitku,“ zvolal stále veselý a ja som to nechápala.

„to vážne?“ neverila som mu.

„samozrejme a predpokladám, že im chceš ísť pomôcť so sťahovaním, takže máš do konca týždňa voľno,“ omilosrdnil ma ešte aj od práce a ja som už vyvaľovala oči do steny oproti mne.

„ďa-ďakujem,“ vykoktala som zo seba a už len počul tón, ktorý ohlasoval, že hovor je zrušený.

Po minúte spamätania sa, som vytočila číslo Olivie a čakala, kedy to zdvihne.

„prosím,“ ozvalo sa.

„dobrý deň, pri telefóne Catherine, ja by som vás chcela poprosiť či by som nemohla mať do konca týždňa v práci voľno kvôli rodinným problémom. Musím narýchlo odcestovať do San Francisca,“ vysvetľovala som rýchlo.

„ale samozrejme srdiečko, zastúpenie za teba už vybavím,“ povedala a tiež mi zložila bez rozlúčenia. Neviem čo to majú za trend dnes.

Nakoniec som ešte vytočila číslo na Dominica a dúfala som, že mi bude vedieť pomôcť.

„áno prosím,“ zvolal zvesela.

„ahoj Dom mám na teba prosbu,“ začala som hneď.

„ale samozrejme, vždy rád pomôžem, keď budem môcť,“ zasmial sa a ja som si povzdychla.

„nedokázal by si mi zohnať takú menšiu dodávku? Veď vieš čo mám na mysli, tak aby sa tam pomestil aj nábytok, no aby som ju mohla šoférovať,“ v duchu som sa modlila aby mi mohol pomôcť, pretože inak by som nevedela čo robiť.

„uhm, sťahuješ sa?“ cítila som ako jeho nálada hneď klesla.

„nie, musím ísť do San Francisca, ale to nerieš,“ mávla som rukou aj keď som vedela, že to vidieť nemôže.

„dobre, dobre, asi ju potrebuješ ešte dnes, že?“ radšej sa začal pýtať k veci a ja som bola len rada.

„hej, bolo by to najlepšie. Chcem odísť už zajtra ráno, nech všetko stihnem tak ako mám naplánované,“ vysvetľovala som, aj keď som v pláne mala odísť už okolo jednej ráno, možno už o polnoci, aby som bola ráno tam.

„dobre, počkaj minútu, ja zavolám kamarátovi a dám ti vedieť, dobre?“ povedal mi hneď a ja som si trochu oddýchla.

„dobre, ďakujem veľmi pekne,“ zložila som sama a s telefónom v ruke som sa začala prechádzať hore-dole a čakať na telefonát, dúfajúc, že budem mať kladnú odpoveď na moju prosbu.

Po dvoch minútach sa mi mobil v ruke rozohral a ja som ho zo stresu skoro pustila na zem. Nakoniec som telefonát zdvihla.

„áno?“ zvolala som.

„budeš ju mať večer pri dome, jediné čo budeš musieť platiť je benzín, ktorý si budeš musieť natankovať,“ bola hneď odpoveď a ja som si až zvýskla od radosti.

„ďakujem, ďakujem, ďakujem, keď budem s tebou a zabudnem na to, tak mi pripomeň, že ťa mám miliónkrát vystískať,“ zasmiala som sa do telefónu.

„nemáš začo, rád som pomohol a nechceš povedať, čo sa deje?“ opýtal sa opatrne.

„teraz nemôžem, ale potom v pondelok ti to vysvetlím dobre?“ opýtala som sa ho.

„samozrejme,“ povzdychol si.

„a auto sa bude mať dokedy vrátiť?“ opýtal sa.

„teraz ho nepotrebujú ale v pondelok pre istotu,“ odpovedal mi, a ja som si automaticky pokyvkávala hlavou.

„to je v poriadku, to by som tu už mala byť, keďže musím byť už v práci, no nejdem ťa rušiť a idem baliť, tschus,“ pozdravila som ho a zložila.

Okamžite som vytáčala znovu mamku a čakala kedy to zdvihne. Nemusela som čakať dlho.

„áno prosím,“ povedala.

„ahoj mami,“ pozdravila som ju znovu.

„ahoj,“ zasmiala sa nervózne.

„takže, aby som rovno prešla k veci, zajtra ráno dorazím do San Francisca, čiže domov aj s dodávkou. Zbalíme vás a všetci sa pekne poberieme naspäť tu, do Los Angeles, kde vás nasťahujem do útulného domčeku na pláži mimo mesto a nie neberiem ako odpoveď, keďže už je všetko vybavené,“ oznámila som jej a počula som ako sa potichučky znovu rozplakala.

„ale to nemôžeme prijať,“ zvolala.

„ale samozrejme, že áno, o tom sa s tebou nebavím,“ odvetila som a nemienila sa o tom baviť.

„no my sa nemôžeme k tebe nasťahovať, veď konečne si sa osamostatnila a znovu si nás k sebe chceš nasťahovať?“ bola rozrušená.

„Ale samozrejme, veď rodina si má pomáhať a ja vás mám rada, takže mi tam vadiť vôbec nebudete,“ zasmiala som sa.

„ale,“ začala no ja som sa nedala.

„žiadne ale, proste to bude ako som povedala a nebudeme sa tu dohadovať,“ povedala som jej svoj názor a nemienila som počuť iný, čo ona veľmi dobre vedela a tak si rezignovane povzdychla.

„no dobre, poviem to zvyšku rodiny a budeme ťa ráno čakať,“ povedala ešte a s ďalším povzdychom hovor ukončila.