3. Kapitola (D)

Čím to je, že mám každým dňom nižšiu a nižšiu sledovanosť blogu???... Ale, to je vlastne jedno... Idem ja sa ďalej učiť... Užite si, komentujte a majte sa krásne... :)
Alex Winslow

(P. s.: pesnička začína až od 2 minúty... :) ) 

3. Kapitola

Prišla som domov a keďže som bola doma ešte sama, keďže Luciinmu odvozu ešte neskončil tréning, vbehla som do izby, kde som si hodila tašku ku posteli a rovno išla ku komode, kde som si vytiahla tričko s krátkym rukávom a kraťasy. Na chodbe som si vyhrabala topánky na beh. Prešla som ešte do izby, kde som si zobrala svoj Ipod a zopla som si vlasy v gumičke.

Vyšla som z bytu a keď som sa dostala na ulicu, kde som sa rozbehla jednou stranou so slúchadlami na ušiach a s rytmom v tele.

Otvorili sa mi dvere výťahu na našom poschodí a ja som celá spotená, ale šťastná vyšla na chodbu, kde som sa razila, pretože tam stála Elie, Lu, Michael a Noe a rozprávali sa spolu.

„no nazdar,“ húkla som ich smerom a znovu som sa dala do pohybu.

„kde si sa tak spotila kráska?“ ozvalo sa za mnou.

„vonku ty imbecil,“ odsekla som, keď som odomkla a hneď ako som vošla dnu, zabuchla som za sebou dvere.

V chodbe som si vyzula tenisky a kráčala som si to smer izba, kde som si s komody vytiahla rozťahané tepláky a nejaké dlhšie tielko a s tým v ruke som vošla do kúpeľne, kde som si pustila sprchu a vyzliekala som sa počas toho, ako sa voda zohrievala.

„nemusíš byť taká hnusná, nikto ti nič nezrobil,“ ozvalo sa z postele, keď som vyšla s kúpeľne.

„čo ťa je do toho, slečna dokonalá?“ zasyčala som a so zabuchnutím dverí som odišla preč z izby.

Došla som do chodby, kde boli jediné dvere, ktoré som ešte nepreskúmala a tak som ich opatrne otvorila.

Za dverami sa nachádza schodisko, na ktoré som vyšla, keď som za sebou zavrela dvere.

Vyšla som hore až som sa dostala k dverám, ktoré boli našťastie otvorené a tak som do nich strčila a objavila som sa na streche, na ktorej sa nachádzali lehátka, nejaký záhradný stolík so stoličkami, dokonca aj hojdačka a pár kvetov a stromov v kvetináči.

Po poobzeraní sa po tej nádhere som sa vybrala ku hojdačke, na ktorú som sa nakoniec posadila a pozerala som sa na modrú oblohu, ktorá bola nad mestom a nehalil ju žiaden mrak.

Netuším prečo sa tak správam. Možno je to obrana, kvôli žiaľu, ktorý stále pri lúčení zažívam, a možno to je len moja naštvanosť, ktorá mi nedovoľuje sa s niektorými ľuďmi baviť. Fakt netuším. A netuším ani to, ako sa mi pod kožu mohla tak rýchlo dostať Car, pretože už teraz ju beriem ako kamarátku, fakt dobrú kamarátku, pri ktorej si vyplačem svoje srdce a tá ma objíme, pomôže mi a nikomu to v živote nepovie.

Neviem prečo sa teraz so sestrou tak nepohodnem, asi je to závisť. Viem, že by som mohla mať takých kamarátov ako má ona, ale ja proste nemôžem mať veľa kamarátov, nedokážem to, kým sa niekde neusadíme.

Bránim sa, aj keď nemám proti čomu. Veď nikto na mňa neútočí, nikto. Možno je to práve tým, netuším.

„čo tu robíš?“ ozval sa za mnou hlas Elie.

„môžem odísť, keď ti vadím,“ povedala som tichým, smutným hlasom.

„tak to nemyslím, prečo tu sedíš, sama?“ opýtala sa ma trochu inak.

„rozmýšľam, spomínam, vieš, spomienky sú niekedy kruté.“  Smutne som sa zasmiala a pred očami som mala posledné lúčenie s ockom.

„prečo? Veď ja v tvojom veku som mala len šťastné spomienky, sem tam nejaká hádka, ale väčšinou sa spomienky sústredili na mojich kamarátov,“ zamumlala.

„no veď práve, ty si mala ako tak šťastný život s miliónmi kamarátov a s celou rodinou, ktorá bola pokope.“ Pokrútila som hlavou a pokračovala: „ja som nič také nemala, stále cestujeme z miesta na miesto a jediné nad čím poriadne rozmýšľame je, či náš ocko žije. Síce to na Lucie nevidno no aj ona nad tým stále rozmýšľa, poznám ju, len ona to nedáva navonok na javo,“ pokrčila som plecami.

„a kde máte ocka?“ opýtala sa ma.

„nikdy sme to nikomu nepovedali, pretože sme vedeli, že keby sa to dozvedeli, tak nás budú ľutovať a neviem čo všetko,“ povzdychla som si.

„keď mi to nechceš povedať, nemusíš,“ ozvala sa hneď.

„a prečo, keď to chceš vedieť, tak ti to poviem, no nikomu to nehovor, ani tvojmu bratovi, nikomu,“ pozrela som sa na ňu po prvý krát a ona mohla zbadať slzy, ktoré mi potichu brázdili tvárou.

„sľubujem že to v živote nikomu nepoviem,“ objala ma okolo ramien a pritiahla si ma bližšie k sebe.

„môj ocko je profesionálny vojak, pred rokom odišiel na ďalšiu misiu. Doteraz sme sa o neho báli, no mali sme istotu, že žije, keďže nám posielal listy, teraz sa nám už dva mesiace neozval, žiaden list, nič, ani len slovo o tom či žije, alebo nie, proste ako keby sa pod ním zľahla zem,“ po tvári sa mi pustilo ešte viac sĺz a oprela som sa o ňu.

„on sa vám vráti, neboj sa, on by vás určite neopustil, musíš tomu veriť,“ pošepkala mi do ucha a hladila ma. „Kedy by sa mali vrátiť s misie naspäť do štátov?“ opýtala sa ma potichu.

„asi o tri týždne,“ smrkla som a pozrela som sa na ňu.

„uvidíš, pôjdete tam a on vystúpi z lietadla a budete znovu šťastná rodinka, uvidíš,“ pokývala hlavou.

„dúfam a ďakujem,“ utrela som si slzy z tváre.

„rado sa stalo Annie, keď sa budeš chcieť porozprávať, tak príď za mnou, ja ťa rada vypočujem,“ usmiala sa na mňa a ja som sa na ňu tiež cez slzy usmiala.

Zrazu sa za nami otvorili dvere.

„hej, Elie, si tu?“ ozval sa Michaelov hlas.

„hej som,“ odsekla Elie.

„a čo keby si sa išla starať o návštevu?“ opýtal sa stále stojac pri dverách, kde nás nemohol vidieť.

„postarať sa o seba už hádam vieš, a ja sa starám o návštevu,“ poznamenala.

„len choď ja to zvládnem,“ povedala som ešte stále slabým hlasom.

„nie, nenechám ťa tu v takom stave,“ šepla ku mne.

„a koho to tam máš,“ začal kráčať smerom k nám a ja som vyvalila oči.

„ja už radšej pôjdem,“ zvolala som a vystrelila som z hojdačky a rozbehla som sa k našim dverám a jediný krát som sa pozrela na Michaela a nanešťastie sa na mňa pozeral aj on a uvidel moju tvár, no kým stihol niečo povedať, ja som za sebou zabuchla dvere, vbehla som do bytu a zamkla som sa v našej kúpeľne, kde som sa zložila na zem opretá o dvere.

„hej, otvor dvere, potrebujem ísť na záchod,“ zabúchala mi sestra na dvere, o ktoré som sa opierala a tak som sa pomaly postavila na nohy a odomkla som dvere, ktorými som prešla so sklopenou hlavou a ona sa zabuchla v kúpeľni. Hodila som sa na posteľ, zakryla som sa perinou a snažila som sa zaspať.

„čo ti je?“ opýtala sa ma Lucie, keď vyšla z kúpeľne.

„nič, čo by ťa malo trápiť,“ odsekla som a úplne zahalená perinou som zavrela oči a pár minút som o sebe nevedela.

„srdiečko, zobuď sa, treba ísť do školy,“ niekto mnou zatriasol.

„už som hore,“ zamumlala som viac pre seba ako pre budiaceho a ešte so zalepenými očami som sa posadila.

„dobré ránko,“ ozval sa mamin hlas.

„aj tebe a prečo ma vlastne nebudí moja milovaná sestrička?“ opýtala som sa jej.

„pretože ti tu nechala kľúče od auta a odišla pred pár minútkami s nejakými chalanmi do školy, že vraj majú nejaký tréning a tak ich išla povzbudiť,“ odpovedala mi, ja som prikývla a pretrela si oči, no a nakoniec som sa aj dostala z postele a postavila som sa na svoje úžasné nohy. Pobozkala som mamku na líce a pobrala som sa ku skrini, kde som si vytiahla uniformu, do ktorej som sa navliekla.

V kúpeľni som si umyla tvár, nalíčila a učesala a s povzdychom som prešla cez obývačku a jedáleň do kuchyne, kde som si zobrala len jablko a nachystala som si desiatu.

Zo študovne som si zobrala tašku s vecami na dneska, z kuchyne som si tam strčila desiatu a pobrala som sa z bytu, ktorý už bol prázdny a tak som za sebou zamkla a so zlou náladou som sa pobrala do garáže, kde som nasadla do autíčka a pobrala som sa smer škola.

„Čauko Annie,“ ozvalo sa hneď ako som vystúpila z auta.

„nazdar,“ húkla som a stále sa pozerala do zeme.

„čo ti je?“ opýtala sa ma Momo, ktorá sa ku mne pridala v chôdzi do školy.

„ale nič, len spomienky,“ povzdychla som si a v tichosti sme došli až ku skrinkám.

„čaute baby,“ prirútila sa k nám Alice s Justinom, ktorého držala za ruku.

„čauko Alice,“ povedali sme naraz.

„hej, a ja nič?“ ozval sa naoko urazene Justin.

„aj ty si tu?“ otočila som sa na neho, „ani som si ťa nevšimla,“ vyplazila som na neho jazyk, no náladu som len hrala.

„no nie, naša kráľovná si ma všimla,“ postrapatil mi vlasy.

„neboj sa, priateľa kamarátky neprehliadam,“ zaškerila som sa a zabuchla som skrinku a s pár knihami som sa vybrala na hodinu.

Sadla som si do lavice, v ktorej som bola zatiaľ sama a začala som si čmárať do zošita.

„čo sa s tebou deje?“ ozvala sa sestra, ktorá si ku mne sadla.

„čo by so mnou malo byť?“ pozrela som sa na ňu a potom som vrátila pohľad do zošita, kde sa rysovali obrysy nejakej tváre.

Zazvonilo.

„hej decká, dneska sa k vám nepridám, máme poradu pri stole futbalistov,“ ozval sa Justin, keď sme všetci mierili na obed.

„jasne, zabav sa zlatko,“ povedala mu Alice, vlepila mu pusu a pustila ho, aby mohol prísť na čas na tú ich poradu.

„dneska nás znovu čaká telesná, dievčatá,“ povzdychla si Momo.

„ako koho,“ zasmiala som sa.

„hej hej, ty hnusná, hnusoba, ktorá si „podplatila“ trénerku, tým, že zabehla najlepšie,“ pretočila oči Car, ktorá sa k nám rýchlo pridala.

„ale veď telesná nie je až taká zlá,“ ozval sa Tray, a ja som sa na neho usmiala.

„hej, pre bývalého futbalistu telesná nie je problém,“ pretočil oči Steve.

„prečo bývalého?“ opýtala som sa.

„prišiel som tu na začiatku roku a nejak som sa veľmi nesnažil dostať do týmu, pretože ich tam už je dosť,“ pokrčil plecami.

„a nie je ti za tým smutno?“ opýtala som sa ho, keď sme sa išli posadiť k nášmu stolu.

„je, no možno sa o niečo pokúsim budúci rok,“ usmial sa.

„a čo keby som sa to pokúsila nejak zariadiť?“ podvihla som jedno obočie.

„a ako?“ zaksichtil sa.

„to nechaj na mňa,“ usmiala som sa a pustila som sa do špagiet, ktoré som mala na tanieri pred sebou.

„tak dobre, zakazovať ti to nebudem,“ drgol do mňa lakťom a ja som sa zasmiala.

„aj keby..“ nechala som vyznieť do ticha a postavila som sa. „Idete?“ pozrela som sa na ľudí okolo stola a keď sa baby postavili, zakývali sme chalanom a pobrali sme sa na poslednú hodinu tohto dňa.

V šatni sa k nám pridala moja sestra a ešte iné dievčatá z nášho ročníka.

„kde sa toľko zdržiavate?“ kričala trénerka, keď sme konečne vyšli na ihrisko. „Rýchlo sa rozcvičte a idete behať,“ povedala a tak sme sa začali rozcvičovať.

„slečna Annabell Bristol behať nemusí, môže sa posadiť do trávy a opaľovať sa,“ povedala a tak som sa od nich odpojila a sadla som si na kraj ihriska a pozorovala aj začínajúci tréning a aj dievčatá, ktoré začali „behať“.

„hej Annie, ako sa máš?“ ozval sa pri mne hlas, a ja som otvorila oči.

„prečo sa pýtaš, Michael?“ opýtala som sa ho, keď som ho zbadala nado mnou.

„chcel by som to vedieť, je to zločin?“ podvihol obočie.

„nie, nie, len ma to prekvapilo,“ pokrčila som plecami.

„prečo by ťa to malo prekvapiť?“ opýtal sa ma a čupol si ku mne, a ja som tak mala krásny výhľad na jeho svaly pokryté potom.

„lebo ja sa k tebe nehlásim a ani len nemám snahu sa baviť s vami ako moja úžasná sestrička,“ odvetila som a pozrela som sa mu do jeho krásnych zelených očí.

„ale to nič nemení na tom, že sa ťa to chcem spýtať,“ povedal.

„mám sa úžasne, si spokojný?“ opýtala som sa ho.

„prečo si včera plakala?“ nedal sa odradiť.

„to je hádam moja vec a nie tvoja a ani nikoho iného,“ zamračila som sa.

„mojej sestre veríš, prečo nie mne?“ nenechal toho.

„to je tiež moja vec,“ zamračila som sa na neho.

„keby si si potrebovala niekedy pohovoriť, môžeš prísť aj za mnou, ja by som to nikomu nepovedal,“ postavil sa a odbehol naspäť za týmom, ktorý na neho čakal.

Povzdychla som si, znovu som si ľahla a zavrela oči.

„koniec,“ zakričala trénerka a tak som sa aj ja postavila a prešla k dievčatám.

„tak fajn, keď máme všetci známky tak sa môžete ísť prezliecť, dovidenia,“ otočila sa a odkráčala preč.

„tak ideme, nie?“ opýtala som sa dievčat, ktoré prikývli a všetky sme išli do šatne.

„hej Annie,“ zavolala na mňa Lucie.

„čo je?“ opýtala som sa jej a ani som sa neotočila .

„choď domov sama, ja potom prídem,“ povedala mi a ja som len zdvihla palec a pokračovala do šatne.

„čo sa s vami stalo? Pripadali ste mi ako nerozlučná dvojka,“ opýtala sa ma Car.

„ja neviem, vždy sme také boli,“ pokrčila som plecami a povzdychla som si.

„možno by ste si to mali vyriešiť,“ navrhla a začala sa prezliekať.

„ono sa to vyrieši, neboj,“ usmiala som sa a už prezlečená som vyšla zo šatne a mierila som si to cez školu na parkovisko, kde stálo naše autíčko.

Doma som sa prezliekla a zašla som si znovu zabehať a keď som prišla na chodbu, nikto tam nebol a tak som si vydýchla a tak som odomkla dvere od bytu, stále som mala slúchadlá v ušiach, v ktorých mi vyhrávalo 30 second to mars.

Vyzula som si topánky, ktoré som si nechala v chodbe a uterák, ktorý som si tam povesila, kým som išla behať,  som si zobrala a začala som si ním utierať telo, ktoré bolo mokré potom. Vedela som, že je v byte viac ľudí, kvôli topánkam, ktoré boli v chodbe, no nevšímala som si ich a stále so slúchadlami v ušiach a uterákom, ktorým som si utierala krk, som prešla do izby, kde som si zobrala veci na prezlečenie a zamkla som sa v kúpeľni, dala som si sprchu a zostala som v izbe aby som nerušila  Luciiných kamarátov.

Vytiahla som si knihu, ktorú už mám rozčítanú a v polohe ležmo na mojej posteli som ju ďalej čítala.

„čo tak prísť k nám do obývačky?“ otvorili sa dvere v ktorých sa objavila moja milovaná sestrička.

„prečo by som mala?“ podvihla som obočie a pozrela som sa na ňu.

„žeby bola oslava?“ opýtala sa otrávene.

„nemám čo oslavovať,“ vrátila som sa ku knihe.

„a čo tak 17 narodeniny?“ opýtala sa ako keby nič.

„nemám čo oslavovať,“ zopakovala som a nepozrela som sa na ňu.

„prečo by si nemala oslavovať naše narodeniny?“ zvýšila hlas.

„TY to veľmi dobre vieš, vie to aj mamka, ktorá to rešpektuje, prečo to nemôžeš rešpektovať TY a osláviť si tie sprosté narodeniny sama?“ zvýšila som hlas aj ja.

„si trápna, vieš, asi v živote nepochopím, prečo by si kvôli nemu nemohla oslavovať svoje narodeniny,“ povedala kľudne, no vrelo to v nej.

„vieš, mne na ŇOM záleží, no začínam pochybovať o tebe,“ pokrútila som hlavou, postavila som sa, pekne som ju bez jediného pohľadu obišla a vyšla som na chodbu, ktorá prechádzala popri obývačke, v ktorej boli všetci zhromaždený.

„VŠETKO NAJLEPŠIE!“ zakričali naraz a pre mňa to bolo posledné čo mi pomohlo k tomu, že sa mi pustili slzy a rozbehla som sa do chodby, kde som za sebou zabuchla dvere, vybehla som schody na strechu, na ktorej som sa zvalila na hojdačku.

Objala som si nohy, položila som si na ne bradu a rozplakala som sa na plno.

„VŠETKO NAJLEPŠIE!“ začula som z obývačky  na čo sa zrazu ozvalo buchnutie dverí a ja som vyliezla z izby.

„Lu, čo sa s ňou stalo?“ opýtala sa ma Elie.

„čo by sa malo stať?“ snažila som sa tváriť, že sa nič nestalo, no mrzelo ma, že sme sa tak pohádali, no ja nechápem ten jej pohľad na vec, proste to nechápem.

„netvár sa ako že nič, prečo plakala?“ nedala sa odbiť a na mňa sa pozerali aj chalani.

„neviem,“ pokrčila som plecami aj keď som to vedela až príliš dobre.

„netvár sa, ja viem že ti chýba, ale nechápem, prečo sa musíš takto správať k svojej vlastnej sestre, ktorej na tebe záleží a možno ti aj závidí, no nič nezrobí, ničím ťa neodbije a vždy ti pomôže,“ pokrútila hlavou, „fakt ťa nechápem,“ postavila sa a prešla k dverám, ktoré boli na chodbe, za ktorými zmizla.

„Annie?“ ozvalo sa za mnou a ja som len potiahla ale neozvala som sa.

„ja viem že si tu,“ povedala Elie a nakoniec sa rozišla smerom ku mne.

„vráť sa dole, nemusíš tu so mnou tráviť čas, ja to prežijem,“ smutne som sa zasmiala.

„oni to tam prežijú aj bezo mňa, no ty potrebuješ spoločnosť viac, ako tvoja sestra,“ sadla si ku mne a ja som sa na ňu pozrela.

„fakt tu so mnou nemusíš byť, ja sa vyplačem a potom zapľujem naspäť do izby, kde si budem čítať,“ presviedčala som ju.

„prosím ťa, radšej mi povedz prečo ste sa pohádali a netvrď mi, že ste sa nepohádali,“ objala ma a ja som sa jej schúlila k boku.

„všetko to súvisí s ockom, proste nevie pochopiť, že ja nemienim oslavovať tie blbé narodeniny, keď tu nie je a že ich oslávim až s ním aj keby sa mala na hlavu postaviť,“ povzdychla som si.

„a to preto ste sa pohádali, ty si odišla a nakoniec si sa rozplakala?“ opýtala sa ma, ako keby nechápala.

„ona to nechce pochopiť, ako keby to, že ocko niekde nastavuje krk, ju vôbec nezaujíma, alebo netrápi, ja neviem proste sa strašne pretvaruje a mne sa to vôbec nepáči,“ pozrela som sa na Elie.

„chápem ťa, vlastne nie, no ale viem čo chceš povedať, musí to byť pre teba hrozné, no skús sa viac radovať zo života a menej myslieť na to, že niečo sa môže stať, ja viem že sa to ľahko hovorí a ťažko koná, no aspoň to skús, veď za to nič nedáš, ver mi,“ usmiala sa na mňa.

„ja vlastne neviem či to vôbec chcem zmeniť, už som si zvykla na to, že sa starám viac o takéto veci ako o svoj úžasný život,“ uchechtla som sa a utrela som si oči.

„aspoň to skús a poď dole,“ vstala a mňa vytiahla na nohy tiež.

„ale nebudem u vás, nechcem byť s vami, prepáč,“ sklopila som oči k zemi.

„to je v poriadku, ale aspoň choď dole,“ stále mala ruku na mojich ramenách a tak ma v pohode doviedla ku schodom, ktoré som radšej zbehla dole, otvorila som dvere a rýchlosťou svetla som prebehla do našej izby.