Life 32.

ach dievčatká moje... Dopísala som to rýchlo dnes, pretože neviem, či by som sa cez víkend dostala vôbec za Word...
Užite si, komentujte a prajem aspoň vám krásny víkend... :)
Alex Winslow

32. Kapitola

Do San Francisca som prišla okolo šiestej ráno a spolu s pár autami, ktoré sa už pohybovali po menej používaných uliciach som sa postupne dostala až k domu, kde som prežila celé svoje detstvo.

Vystúpila som so zívnutím na čerstvý vzduch a rýchlim krokom som sa pobrala dovnútra.

„ahojte?“ zvolala som tichšie, keďže som počítala s tým, že decká ešte spia.

„ahoj zlatíčko,“ usmiala sa na mňa mamka a ja som ju ihneď silno objala. Strašne mi chýbala.

„chýbala si mi mami,“ zamumlala som jej do vlasov a po chvíli som ju pustila, aby som sa mohla objať aj s ockom.

„ahoj dcérka,“ zasmial sa.

„ocko,“ v jeho náruči som zotrvala trošku dlhšie.

„aká bola cesta?“ opýtal sa ešte počas objímania.

„dlhá a nudná,“ zasmiala som sa. „No budeme musieť všetky veci rozmontovať, teda tie ktoré pôjdu, pretože mám len menšiu dodávku a bojím sa, že sa do nej toho veľa nezmestí,“ povedala som ockovi a konečne sa usadila do kuchyne za stôl, na ktorom pristál hrnček z horúcim zeleným čajom, ktorý v poslednej dobe pijem, keďže káva mi vôbec nerobí dobre.

„decká ešte spia?“ opýtala som sa po dlhšej chvíli ticha, cez ktorú sme popíjali každý zo svojho pohára a každý rozmýšľal nad svojimi problémami.

Mohli sme začať až keď sa moji súrodenci nezobudili a to sa stalo až po 10 hodine rannej. Vedy sme dievčatá nakŕmili a poslali ich k susede, ktorá ich občas strážila a len my starší aj s bratom samozrejme, sme sa pustili do rozoberania nábytku, najmä do izieb a potom pár vecí do obývačky ako napríklad gauč a iné. Proste veci, ktoré sa v mojom dome nenachádzajú. No a nakoniec riad a iné osobné veci.

Celý deň až do noci sme vláčili do auta rôzne veci či už veľkostne alebo hmotnostne. Bolo to hrozné, nebolo mi vôbec dobre a pár krát som musela utekať na záchod. Len jedna vec bola na tomto dni dobrá a to prekvapenie, čo som zažila.

Práve sme s mamkou vynášali zloženú posteľ od Collina, keď sa pred domom zastavil žltý taxík, tak typický pre Ameriku, a vystúpil z neho Nick.

„čo to?“ v tej chvíli som nechápala čo tu robí. Nakoniec som sa znovu pohla a vložili sme do auta tú posteľ.

„Cathie?“ ozval sa opatrne a stál na chodníku neďaleko, „mohli by sme sa porozprávať?“ dodal nakoniec po hlbokom nádychu, ktorým si dodal odvahu a ja som sa pozrela na mamku, ktorá postávala vedľa mňa a uškŕňala sa ako debil.

„nechám vás tu a idem pomôcť dovnútra ockovi,“ rýchlo ma objala a stále sa smejúc „popod fúzy“ odchádzala do domu. Pozerala som sa za ňou a tak som videla ako sa zastavila na prahu, otočila sa na nás a s iskričkami v očiach pokrútila hlavou a odišla dnu. Museli sme byť smiešny. Nepopieram to, pretože raz sa na tom určite budeme smiať. Teda dúfam.

Ja som si len povzdychla a oprela sa chrbtom o bok auta, aby som si aspoň na chvíľku oddýchla. Veľa som toho nenaspala a tak som to už vážne potrebovala.

„prepáč, nemal som to povedať tak hnusne, ale vážne si myslím, že mám pravdu,“ priblížil sa ku mne a ja som si znovu povzdychla.

Mala som dosť času rozmýšľať nad tým a už som vedela, že mal pravdu, ale priznať si to? To už bude horšie.

„ja viem, proste to viem, ale ja potrebujem mať istotu, že budem mať peniaze a budem môcť pomôcť rodine a tak,“ musela som sa nejak obhajovať, no zrazu sa  mi mierne  roztriasli nohy a ja som sa na nich nedokázala udržať a po márnom boji s mojim telom som sa zosunula k zemi.

„Cath,“ pribehol hneď ku mne a kľakol si predo mňa, aby ma mohol objať jednou rukou a tú druhú uväzniť medzi nami.

„prepáč, mne je to tak ľúto,“ nejak som nezvládla situáciu.

Zaborila som si hlavu do jeho krku a dúfala som, že tak budem môcť zostať večne. Milovala som chvíle, kedy sme sa len objímali a nič nerobili.

„to je v poriadku, pokoj zlatíčko, potom to doriešime doma, no teraz by sme mali ísť pomôcť dnu, čo ty nato?“ odtiahol mi mierne hlavu od jeho krku a jemne ma pobozkal.

„dobre,“ zotrela som si tie neposedné slzy z tváre, „sme v poriadku?“ opýtala som sa ešte a on sa jemne rozosmial, no prikývol a znovu si ma pritiahol k sebe do jeho úžasného objatia.

„tak poďme,“ pustil ma a pomohol mi vstať, no prišlo mi znovu zle a tak som si rýchlo prikryla ústa rukou a prudko sa rozbehla dovnútra stále si držiac ruku pred ústami.

Rýchlo som vbehla na záchod nevšímajúc si bežiaceho Nicka za mnou.

Stihla som sa zamknúť aby ma nikto, pri tom hrozne trápnom úkone, nevidel.

„Cathie, si v poriadku?“ Nick mi búchal na dvere a snažil sa márne dostať dnu.

„Nepustí ťa dnu,“ začula som okrajovo mamkin hlas, „asi niečo zlé zjedla, alebo tak, toto robí už od rána,“ vysvetľovala mu a musela stáť hneď pri dverách, pretože som ju počula dosť jasne aj počas zvracania.

„normálne rozmýšľam či si ju náhodou neoplodnil,“ zasmiala sa a mne skoro zabehla voda, ktorou som si vyplachovala ústa.

„mama,“ zakričala som na ňu zlostne. Nemala som rada keď si začala vymýšľať rôzne scenáre.

„no čo, nepiješ kávu ale zelený čaj, čo si nikdy nemala rada a rôzne iné veci,“ určite len ležérne pokrčila ramenami a vyškierala sa na svet.

„prestaň,“ zastonala som a rýchlo som si doumývala zuby. Bez ďalšieho pohľadu do zrkadla, ktoré aj tak ukazovalo len moju krásne zelenkavú farbu, som vyliezla z kúpeľne.

 Nakoniec ma mamka, po uistení, že som ako tak v poriadku, umiestnila s Nickom v kuchyni a nakázala nám skladať riad do škatúľ. A tak to dopadlo tak, že ja som bola usadená v kuchyni obalovala som riad v papieri a skladala ho do krabíc. Nick mi zase podával riad z rôznych skriniek, ktoré sa v kuchyni nachádzali a vôbec mu nevadilo, že používa iba jednu ruku.   

"ako si vlastne zistil, že som tu?" opýtala som sa zrazu. Neviem prečo ma to zrazu napadlo, ale pravdupovediac, dosť ma to zaujímalo.

"najprv som išiel k tebe hneď ráno, keďže som vedel že tam máš byť, no a keď som ťa tam nenašiel tak som začal telefonovať a nakoniec mi Dominick povedal čo ti vybavil a že si odišla tu.“ mierne rozhodil rukou aby poukázal, kde presne tu myslel,“No a tak som zavolal na letisko odchytil letenku na najbližší let a som tu," pokrčil plecami a usmial sa na mňa.

"och je mi ľúto, že si kvôli mne musel minúť toľko peňazí," sklopila som hlavu a radšej som sa pozerala na to, ako „pekne“ balím tie sprosté poháre do novín, ktoré som našla v kumbále pod schodmi, ako sa pozerať na neho. Mala som pocit, ako keby to hovoril odsudzujúco.

Zrazu som zacítila na lícach tvrdé prácou, no zároveň mäkké citom, ruky môjho Nicka.

"kvôli tebe by som išiel aj na koniec sveta, keby som ho našiel. A keby si sa mi tam schovala, tak by som ho hľadal pokiaľ by som ho nenašiel, alebo dokým by som sa nezbláznil," nakoniec sa ku mne sklonil, pritisol pery na moje čelo, pritisol si ma k svojej hrudi a znovu uväznil svoju zranenú ruku medzi nami.

"milujem ťa," povedala som mu a nakoniec si pritisla hlavu do jeho medzery medzi krkom a ramenom.

"aj ja teba zlatíčko, no mali by sme sa vrátiť k tomu baleniu," zasmial sa, no do môjho pustenia sa nejak nemal.

"okej," povzdychla som si a sama sa od neho odtiahla aby som sa vrátila k tanierom a hrnčekom.

Bola to strašne nudná práca, no nakoniec sme to zvládli a nakoniec som tie škatule odniesla na chodbu sama, aj keď mi Nick chcel pomôcť, nedovolila som mu to.

V kuchyni sme nechali len pár pohárov a tanierov, ktoré ešte dnes využijeme. Spoločne sme vyšli hore, kde sa poriadne makalo a odbočili sme do izby, kde pred tým bývali dievčatá. Nicka som usadila na posteľ, keďže mi nemal ako pomôcť. Najprv som nachystala dievčatám oblečenie na cestu a potom som im začala všetko oblečenie čo mali, baliť do krabíc. keď to bolo všetko ako tak hotové, dala som tie 4 škatule ku dverám ku stene a ešte im do jednej dala všetky ich drobnosti, ktoré by sa mohli rozbiť alebo tak. Nick im dával všetky plyšové hračky do vreca, na to prichystaného a tak tu zostala už len skriňa a komoda, ktoré som teraz vypratala a mohli sa rozložiť a odniesť do auta.

Práve som sa chcela pustiť do toho rozoberania, čo Nick moc neschvaľoval, keď do izby vošla mamka.

„tak vy ste už tu?“ ozvala sa trochu prekvapene, asi nečakala, že budeme taký rýchli.

„už je tu hotovo, práve som sa chcela pustiť do rozoberania,“ usmiala som sa na ňu.

„Tak to nechaj na chlapov a choďte nám ešte dobaliť veci do spálne, prosím, nejak som to včera nestihla a ešte treba tie skrine rozobrať, keďže posteľ neberieme a nechávame ju tu,“ vykázala nás z izby a ja som s pretočením očí ťahala Nicka do ich spálne, aby som dobalila tých pár vecí, ktoré tam zostali.

„ako to teraz vlastne bude?“ opýtal sa ma Nick, ktorý ma len sledovala z postele, na ktorú som ho nekompromisne posadila.

„čo ako?“ mierne som nechápala.

„všetko,“ pokrčil plecami.

„och tak rodičom prenechám svoju izbu a uskromním sa s Collinom v jednej a všetko bude ako po starom,“ mykla som plecami a ďalej som skladala veci do škatúľ.

„a nechcela by si sa presťahovať ku mne?“ ozval sa opatrne, „Ja viem, že je to vážny krok, ale aj tak sme vždy boli buď u teba alebo u mňa, teda väčšinou u mňa,“ začal argumentovať no potom prestal, pretože ja som sa na neho dojato otočila a znovu sa mi pustili slzy. Nechápem čo mi dnes je. Som nejaká divná.

„to vážne,“ nechcela som tomu veriť. Ako viem, že to k tomu pomaly schyľovalo, keďže som si tam nosila veci, no nemyslela som si, že bude ochotný zrobiť tak razantný krok tak naraz.

„samozrejme, ja budem len rád, keď ťa budem mať pri sebe čo najčastejšie a budem sa môcť o teba postarať a všetko okolo toho,“ usmial sa na mňa a ja som sa na neho hodila. Teda opatrne, kvôli tej ruke, ale stále som sa na neho bezhlavo hodila.

„povedala som ti už, ako veľmi ťa milujem?“ opýtala som sa ho, stále ho objímajúc okolo krku.

„myslím, že áno, ale môžeš to hovoriť stále, krásne sa to počúva,“ zasmial sa a pomaličky ma hladkal po chrbte, upokojujúcimi a pomalými pohybmi.

„ale vážne ti tam nebudem vadiť?“ zamračila som sa.

„prestaň miláčik, kebyže mi tam máš vadiť, tak sa ťa to nepýtam,“ vedela som, že pretočil očami aj keď som to vidieť nemohla.

„milujem ťa,“ dala som mu pusu na vrch hlavy a chcela sa odtiahnuť no nechcel ma pustiť. Zasmiala som sa.

„aj ja ťa milujem,“ pobozkal ma na najbližšiu časť môjho tela, teda pod prsiami, a až potom ma nechal ísť ďalej baliť.

„vieš, niekedy neverím, že môžem mať také šťastie,“ povedala som popri balení a ďalej sme sa veľmi nerozprávali. Stačilo nám, že sme pri sebe. Slová sme nepotrebovali.

Nakoniec sa k nám poobede pripojila aj Alison, ktorú to u susedy nebavilo a radšej nám chcela pomáhať a tak sme to s jej pomocou zvládli všetko odniesť do auta už niekedy okolo jednej ráno.

Pár krát sme v aute museli preskladať veci, aby sa tam pomestilo čo najviac toho, no aj tak veľa krabíc skončilo v aute mojich rodičov a aj u nás v kabíne pod sedadlami.

Bolo toho veľa, no nakoniec sme to zvládli.

Mojich súrodencov sme uložili do spálne do jedinej postele, ktorá zostala v dome a my štyria čo sme zostali, sme si porozkladali na zemi deky a urobili sme si dva pelechy, do ktorých sme sa s radosťou uložili a po chvíli sme všetci zaspali.

Vstávali sme skoro ráno, veľmi skoro na to v akú hodinu sme išli spať, no nedalo sa nič robiť. Urobili sme s mamkou rýchlo jedlo na raňajky aj na cestu zatiaľ čo chlapi išli budiť deti, ktoré ešte v pokoji spali v jednej posteli.

Ja som jesť nechcela, nemala som vôbec chuť a tak som ešte rýchlo zbalila naše pelechy a periny, pod ktorými boli schované decká a hodila som ich do auta, aby sme na nich nezabudli.

Po hodine sme dali kľúče susede do schránky a vyrazili na veľmi dlhú cestu, ktorú najmä znepríjemňovali moje žalúdočné problémy.