Life 11.

Už som ju mala skončenú včera v noci, no hovorím si, určite tu prídem zajtra večer a budem tu mať aspoň pár tých komentárov, že s dobrým pocitom v srdci vám odovzdám ďalšiu kapitolu.... No to sa nejak nestalo. Čakala som a čakala, no objavili sa tam až dva komentáre. Jasné, som vďačná aj za ne, ale je to tak smutné. Ja sa snažím a vy nie ste ochotní, mi proste povedať, že je to otrasné, alebo aké? Alebo mi tam dať smajlíka, alebo ja neviem čo????
No nejdem sa tu vzrušovať nad tým všetkým.... A nebudem ani sviňa aby som vám povedala, že keď nebude 5 komentárov nová kapitola nebude (aj to ma napadlo ľudia) -...
Nie, nie som sviňa, no veľmi pekne vás prosím, zanechajte ten komentár, mne klávesnica ruku neodhryzla a to som toho napísala oveľa viac ako sa píše do jedného komentára, a tak si môžete byť istý, že vám ju vážne neodkusne....
Neviem či sa mi chce púšťať do ďalšej kapitolky....

Alex Winslow

11. Kapitola

Dnešný deň som to mala vymenené. Najprv deti a až potom tam je obchod. S deťmi som bola len do jedenástej a konečne sa tomu hovorilo tréning. Ani jeden neodvrával a trénovali to čo som im povedala. Trochu mi vadilo, že som musela robiť v podstate dva tréningy a to pre tých 13 ročných a potom pre 15 a 16 ročných. Najmladší nestíhali a tým pádom som sa ja nemohla venovať naplno starším. A keďže ich chcem trénovať aj keď budem na pláži, chcem ich začať učiť na trojfázové tréningy.

Ráno tréningy od šiestej do pol ôsmej, potom okolo obedu beh na pláži a večer buď tréning v bazéne alebo na pláži. Podľa toho kde budem .

Musím sa ešte o tom porozprávať s Pethem.

Ako to bude, či mi to dovolí a či to vôbec dovolia rodičia.

a ešte by som sa mala porozprávať o preradení tých 13 ročných do nižšej skupiny.

Neviem, či sa na mňa za to neurazia ale vážne za ostatnými nestíhajú a aj keď to ostatným nevadilo, tak mne vadí, že sa nemôžem všetkým venovať naplno.

Tréning im skončil, no ja som na bazéne zostala aj tak. Potrebovala som si sama zaplávať, keďže  som sa na to ráno vykašlala.

No počkala som si na trénerku mojej vekovej kategórie, ktorá mala tréning po mne. Musela som sa jej spýtať, či by jej to nevadilo. More je už celkom chladné.

„nevadilo by, kebyže si obsadím jednu dráhu?“ opýtala som sa jej, keď prišla.

„ale samozrejme, že nie, nemám toľko deciek, aby mohli zabrať všetky dráhy,“ usmiala sa na mňa asi 40 ročná Stephanie, s ktorou som si na jej príkaz musela potykať. Má decká od 18 rokov. Nemá konečnú hranicu, pretože tam už zostávajú len tí najlepší a najstarší majú väčšinou samostatný plán.

„ďakujem,“ usmiala som sa na ňu. „Dnes som mala konečne pokojný tréning,“ priznala som sa jej, keďže ma vídala, ako som chodila zničená.

„hej, a čo to spôsobilo?“ opýtala sa.

„dala som si s nimi preteky,“ mykla som plecami a skočila do vody aby som si mohla dať vlastný tréning.

Plávala som hore dole a dávala som si svoju starú rozcvičku na každý jeden spôsob, ktorý ma naučil môj starý tréner. Plávala som pokojným tempom, nikde som sa neponáhľala a tak som až veľmi dobre cítila všetky tie pohľady.

„čo sa deje?“ vyhupla som sa na kraj bazénu a pozerala som sa na Stephanie.

„nič, len na teba pozerajú a nechcú začať trénovať,“ zasmiala sa.

„A to prečo?“ nechápala som.

„nemám tušenia,“ pokrčila plecami a podala mi fľašu na ktorú som sa pozrela a chcela ísť po ňu.

„ďakujem,“ usmiala som sa na ňu a napila som sa. „No tak, čo odo mňa chcete? Alebo sa len hanbíte plávať pred niekým cudzím?“ podvihla som obočie.- „to vám na pretekoch asi veľmi nepomáha čo?“ zasmiala som sa a chcela sa vrátiť do vody, no zastavili ma.

„počuli sme, že ste si dali preteky s mladšími,“ oznámil mi jeden z prihliadajúcich.

„o tom som počula aj ja,“ pokývala som hlavou a čakala či si chcú dať so mnou tie preteky aj oni, alebo sa môžem vrátiť naspäť do vody. „Ale vykoktajte sa , pretože pri vás strácam svoj drahocenný čas,“ oznámila som im.

„chceme s vami pretekať tiež,“ vykríklo nejaké dievča.

„no konečne ste sa vykoktali. Chcete nejaké podmienky aby ste mali možnosť vyhrať?“ zasmiala som sa. Bolo mi jasné, že tam môžu byť lepší ako ja, ale nechala som to tak, trebalo ich poriadne naštvať.

„samozrejme, 200 metrov voľným štýlom, no chceme od Vás, aby ste plávali motýlika,“ boli mi povedané podmienky.

Vážne o mne nič nevedeli. No nechala som ich v tom. Kebyže mi dajú každý iný štýl mali by akú takú šancu, ale motýlik, ak ho má niekto poriadne zvládnutý a trénuje ho tak dlho ako ja, je v ňom najlepší a po druhé ak je dobré zvládnutý, tak je najrýchlejší.

„nemám s tým problém, keď vám to urobí radosť,“ pokrčila som plecami a žmurkla som na Stephanie.

Všetci o mne vedia, keďže Pethe sa nevie udržať a všetkým to vykecal, teda všetkým dospelým.

Postavili sme sa na svoje miesta a čakali sme na signál od Steph.

Keď som skočila do vody, začala som tak, aby si mysleli, že som slabá, no ja som si ich potrebovala trochu prezrieť, a až po 50 som pridala na svoju zvyčajnú rýchlosť a postupne som ich nechala za sebou. No aj tak som zo seba nedala všetko čo som mohla. Šetrila som sa.

„prečo nesúťažíte?“ opýtalo sa ma jedno dievča, keď sme si dávali menší oddych, teda oni si dávali.

„som trénerka a po druhé, možno sa mi nechce a nebaví ma to,“ pokrčila som plecami a so zakývaním Stephanie som sa pobrala preč. Musela som sa ešte porozprávať s Pethem.

Zaklopala som na dvere jeho kancelárie a čakala som až ma vyzve. Vošla som dnu a usmiala som sa na neho.

„neruším?“ podvihla som obočie.

„nie, nie, len poď ďalej.“

„potrebovala by som si pokecať o mojom trénovaní,“ povedala som opatrne.

„stalo sa niečo? Dúfam, že s tým nechceš seknúť,“ začal hysterčiť a ja som sa rozosmiala.

„nie nie, len keď chcem trénovať aj cez sezóny, budem ich musieť začať pripravovať na trojfázové tréningy, keď ovšem chceš, aby som ich trénovala,“ oznámila som mu opatrne.

„to nie je problém, zavolám ich rodičov, niekde sa stretnete a oznámiš im čo a ako.“ pokrčila som plecami.

„ale to nejak nie je všetko,“ zamumlala som

„A čo sa ešte deje?“

„no vieš, ako mám tie tri deti 13 ročné?“ opýtala som sa, no nečakala som na odpoveď, „potrebujem aby si ich presunul nižšie, nestíhajú a ja potom nemôžem robiť 100% tréningy a tie trojfázovky by nezvládli.“ bola som úprimná a dúfala som, že mi to bude stačiť.

„dobre, zariadim to, kedy chceš začať s tými fázovými tréningami?“

„asi až pred začatím sezóny, tak to bude lepšie, ich budem teraz na to pripravovať, aby do toho nevhupli hneď,“ postavila som sa.

„musím už ísť, za chvíľku mi začína šichta v obchode,“ zamávala som mu a vydala som sa smer obchodné centrum.

V obchode bol našťastie pokoj a tak som sa mohla prechádzať po obchode a pozerať si tovar, ktorý tam máme.

„to by sa ti hodilo,“ ozvalo sa za mnou, keď som sa pozerala na jednu mentolovú blúzu.

„je to pekné,“ pokrčila som plecami a vrátila som ju naspäť do regálu a pobrala som sa ďalej.

„prečo si to neskúsiš?“ opýtala sa ma Carrie a Ronnie mi ju strkala do ruky.

„neskúsim si ju, pretože si ju ani nekúpim a potom neviem na čo by som si ju vôbec mala skúšať,“ odsekla som im a odišla radšej preč.

Videla som tie dve ako sa prechádzali po obchode a komentovali oblečenie, na ktoré narazili. Nakoniec sa k nim pridal Dom a neznámi chalan, ktorého som identifikovala na priateľa Ronnie.

Zaplatili a so zakývaním boli preč. Bola som aj celkom rada, keďže som sa nerada bavila o tom, čo si mám kúpiť a čo nie, keďže na to nemám.

Do konca otváracej doby bol pokoj, len pár zákazníčok, ktoré si nakúpili plné tašky a pár, ktorých sa len popozeralo.

Obchod sme dali do predchádzajúceho stavu, zatvorili a každý sa pobral domov.

Moja cesta našťastie prešla dobre a nikto ma nenapadol.

Doma som si konečne ľahla do siete a hneď zaspala.

Ráno som sa zobudila až okolo ôsmej čo sa mi už dlho nestalo ale keďže som mala dneska v podstate voľno, až na večerný tréning, mohla som spať dlhšie. Keď som sa po vstaní ponaťahovala, obliekla som sa, zbehla som dole zrobiť si čaj a potom vonku. Keďže more bolo už celkom chladné a to najmä ráno. Radšej behávam a tak som sa rozbehla jedným smerom a užívala som si slniečko, ktoré na mňa svietilo.

Keď ma to už prestalo baviť, otočila som sa a bežala som ďalej, a aby som bola doma čo najskôr dala som sa do šprintu.

Obehla som zraz, ktorý som mala neďaleko domu a všimla som si osoby, ktorá sedela na mojej verande a čakala na mňa.

Až keď som prišla bližšie uvedomila som si, že to je môj záchranca. No, nechápala som, čo tam robí.

„ahoj?“ ozvala som sa, keď som sa k nemu priblížila. On zdvihol zrak a pery sa mu sformovali do úsmevu.

„ahoj, ako sa darí?“ opýtal sa a postavil sa.

„zatiaľ bez znásilnenia,“ pokrčila som plecami a vybehla na verandu, aby som mu otvorila dvere. „ideš?“ podvihla som obočie a usmiala sa.

„ak môžem,“ prišiel ku mne a ja som ho pustila dnu. Až keď bol tak blízko, uvedomila som si, aký je vysoký. O postave ani nehovorím, ale to sa nedá prehliadnuť.

„kávu, čaj, alebo čistú vodu?“ zaviedla som ho do obývačky a usadila ho.

„kávu, ak môžem poprosiť,“ usmial sa a ja som prikývla.

„sekundu, len sa trochu opláchnem,“ vybehla som na poschodie, kde som si dala minútovú sprchu, obliekla som si čisté oblečenie.

V kuchyni som mu zrobila kávu, sebe som zobrala už skoro studený čaj a vrátila som sa naspäť.

„tak čo, prišiel si skontrolovať či ešte žijem?“ zasmiala som sa vo dverách a položila som pred neho hrnček.

„samozrejme, najmä ak hazarduješ so svojim životom častejšie, ako to minule,“ zlato sa usmial a pokrčil plecami.

„och, ani veľmi nie,“ pokrútila som hlavou. „A ty nepracuješ, alebo neštuduješ, že si sa tu len tak objavil?“ nedalo mi to, musela som sa ho to opýtať.

„študovať, by som chcel, ale nemôžem a pracovať pracujem, no mám do zajtra voľno a tak si ho užívam ako sa dá,“

„na vek sa radšej pýtať nebudem, no čo robíš?“ zasmiala som sa.

„čo sa smeješ?“ opýtal sa ma a v očiach mu bolo vidieť iskierky radosti.

„cítim sa ako keby som s tebou robila interview,“ nejak som nevedela prestať sa smiať.

„s takým krásnym dievčaťom by som ho robil aj do každého časopisu,“ zasmial sa, „ale radšej nie, no o mojej práci pred nežným pohlavím radšej nehovorím a zas až tak starý nie som,“ prešiel si rukou vo vlasoch a naklonil hlavu na stranu. Ako malé zvedavé šteniatko. „Ale mňa by zaujímalo čo robíš ty, keď chodíš tak neskoro a hlavne sama domov,“

„och, no ja toho robím viac, a na nočné cesty domov si človek časom zvykne,“ vyhla som sa pohľadu do jeho očí a zapozerala som sa na prázdny stolík. „nedáš si niečo na jedenie?“ opýtala som sa a dúfala som, že hladko zmením tému.

„och, nič si nedám a tému radšej nemeň, pri mne sa ti to veľmi dobre nepodarí,“ pokrútil hlavou so šibalským úsmevom.

„a keď by som radšej nechcela odpovedať?“ opýtala som sa opatrne.

„tak to asi nejak prežijem,“ pousmial sa, „ale nechápem, prečo mladá slečna, ako ty, nie je s rodičmi, alebo neštuduje,“

„zas až taká mladá nie som, no a proste nie som študijný typ,“ povzdychla som si.

„och, mal by som ťa prestať trápiť takými to otázkami,“ zľutoval sa nado mnou. „dneska pracuješ?“ opýtal sa len tak.

„uhm, od 18:00 na bazéne,“ pokývala som hlavou.

„super, tak ma tu o piatej čakaj hodím ťa tam,“ zazubil sa a vstal.

„ale ja to zájdem, vážne nepotrebujem niekoho, kto by si ničil benzín na mňa,“ krútila som hlavou.

„ja som rád v tvojej spoločnosti a ďakujem za kávu,“ žmurkol, „vidíme sa,“ objal ma a zmizol preč.

Ja som sa s povzdychom premiestnila aj s hrnčekmi do kuchyne, kde som ich umyla a zrobila si obed.

O piatej som vybehla z domu v dlhej, pásovej staroružovej sukni po zem, sivým, krátkym korzetom so staroružovým sakom a nasadla som k vysmiatemu Nickovi do auta, v ktorom ma už čakal za domom. Tašku som si hodila pod nohy a radšej sa pripútala.

„kvôli mne si sa takto obliecť nemusela,“ zasmial sa, „ale musím povedať, že ti to sekne,“ zlato sa usmial a vyrazil na cestu.

„och ďakujem, ty tiež nevyzeráš najhoršie,“ vrátila som mu kompliment a sledovala cestu.

„a ako vieš, kde máš ísť?“ opýtala som sa, keďže smeroval tam kde mal.

„predpokladal som, podľa toho, kde som ťa vtedy našiel, že ideš z tade,“ ukázal na stredisko, ku ktorému prišiel a ja som sa odpútala.

„och, predpokladal si správne a ja veľmi pekne ďakujem za odvoz,“ naklonila som sa k nemu, dala mu pusu na líce a s úsmevom, aj keď mierne červená, som sa vytrepala z auta.

„nemáš začo a čakám ťa tu o deviatej,“ zamával mi a keď som zabuchla dvere, vyrazil preč.

Ja som len zakrútila hlavou a pobrala som sa na môj ďalší tréning tých deciek, uvidím, čo sa podarilo vybaviť Pethemu.