Niekedy sa ozvem znovu, možno skôr, možno neskôr, neviem...:)
No užite si kapitolku a ja idem konečne spať... :)
Alex Winslow
10. Kapitola
Už presne týždeň
som trénerkou. Trénujem staršie deti, no staršie, majú od 13 do 16 a veľmi
si u nich neviem vydobyť autoritu. Neviem ako to mám dokázať, keďže od
tých najstarších som bola staršia len o tri roky. S tými najmladšími
som problém nejaký veľký nemala, aj keď aj tam sa objavili. Stále som nad tým
musela rozmýšľať. Deň i noc.
Dnes som zase
pracovala v obchode a tak som sa obliekla do čiernych legín, bieleho,
dlhého no úzkeho trička s nápisom I ♥ LA, dala som si čierne číny, dala
som si červený dlhý vlnený svetrík na gombíky a na hlavu tenučkú čiapku,
tiež červenej farby, ktorú som raz ukradla Domovi.
Keď som z domu
odchádzala bolo 6 hodín ráno a s ťažšou taškou, v ktorej som
mala aj veci na tréning, nemusela som bežať, ale len som sa prešla.
Krásna hodinu a pol
trvajúca prechádzka, no mne to nevadilo.
Užívala som si
to slabé slniečko, ktoré svietilo a tešila som sa na dnešný deň ako na
každý iný. Bola som rada, že som si mohla zarábať na to, aby som si svoje
bývanie nejak spríjemnila a mohla som si žiť vlastný život. Bolo to
upokojujúce. Bolo upokojujúce nebyť na niekom závislá.
„ahojte,“
podliezla som len na pol vytiahnuté mreže na obchode a zamávala som Alex,
Sonii, ktoré tam už boli.
„ahojky, jak si
sa mala včera, užila si si deň voľna?“ Objala ma Alex, ktorá bola ku mne
bližšie.
„samozrejme, keď
sa pratanie doma a snaženie sa o zlepšenie domu dá považovať za
oddych, tak áno,“ zasmiala som sa a pokračovala som do šatne, kde som si
dala dole prebytočné oblečenie.
Prešla som
naspäť k nim a trošku som im pred otvorením ešte pomohla dať nejaké
nové veci na svoje miesto a až potom som sa usadila na pult a čakala som
s babami na ôsmu hodinu aby sme mohli otvoriť.
Nemali sme mať
nejaký krušný deň, keďže bol pondelok, bolo ráno a väčšina mladších bola v školách,
starších v prácach a tak sme obslúžili len pár zazobaných starších
dám, ktoré pracovať nemuseli.
No na konci
mojej zmeny k nám prišlo nejaké dievča, niečo sa mi na nej nezdalo.
„s ňou budú ešte
problémy,“ oznámila som potichu a presunula som sa tak, aby som ju videla
lepšie. Môj šiesty zmysel mi hovoril, nech si na ňu dám pozor.
Pozorne som ju
celý čas sledovala a predpokladám, že čakala len na zámienku nášho
vyrušenia, ktoré nastalo, keď prišli naši kolegovia, s ktorými sme sa
striedali.
Len som si
všimla ako sa rozbehla a keď vybehla dverami začal húkať alarm a ja s sbskarmi
sme sa rozbehli za ňou. Ja som ju dobehla ako prvá a schmatla som ju za
ruku a trhnutím ju zastavila. V tej chvíli dobehli sbskári a zobrali si
ju odo mňa a ja som sa vrátila do obchodu s hlavou plnou myšlienok o tom
dievčati.
No nakoniec mi
ešte aj pomohla, pretože som prišla na to, ako si pri tých deťoch vydobyť
autoritu. Konečne som na to prišla.
V obchode som
sa so všetkými rozlúčila, obliekla som sa a vo vchode do obchodu som sa
vystriedala s sbskármi, ktorí sa mali postarať o to dievča. Len som
na nich kývla a pokračovala som preč.
Už teraz som
mala trošku meškanie a tak som ešte pridala do kroku a cez halu v tom
veľkom centre a čo najrýchlejšie som sa prezliekla do plaviek a s uterákom
a tričkom, ktoré som si navliekla na seba a s s gumičkou na
ruke, ktorou som si chcela zviazať vlasy a v napodobneninách crocs,
ktoré som si kúpila za dolár, som zbehla ku bazénu, ktorý bol vyhradený len pre
nás.
„prepáčte, že
meškám, ale zdržali ma v mojej druhej práci. Mám pre vás návrh, nie, to je
v podstate jasné, čo teraz zrobíme a nebude ani jeden odvrávať,“
zazrela som na nich.
„keďže rozcvičku
máte určite za sebou, tak kilometer rozplavba a potom budú preteky,“
zatlieskala som a pozerala ako všetci skočili do vody a začali plávať.
Ja som sa zatiaľ pomaly rozcvičovala. Od hlavy, cez ruky až po nohy. Poriadne,
aj keď som to nepotrebovala. Musela som sa zatiaľ nejak zabaviť.
Videla som ako
tie malé deti majú po pol kilometri dosť a tak som ich zastavila a dala
som im prestávku, nech sa napijú a trošku to vychodia.
Počkala som, kým
ten zvyšok dopláva, napije sa a ja som mohla spáchať ten môj plán.
„takže deti,“
začala som.
„nie sme deti,“
prerušil ma 16 ročný chalan, ktorý si myslel, že vie všetko najlepšie.
„keď myslíš,“
pretočila som očami a pokračovala, „dáme si preteky,“ zaškerila som sa na
nich, „ten kto vyhrá, bude mať najvyššie právomoci, čo vy na to?“ podvihla som
obočie a zaškerila som sa.
„tak to máme
vyhrané decká,“ zasmial sa ten chalan.
„ja by som si
taká istá nebola,“ ozvalo sa jedno dievčatko.
„ty buď radšej
ticho,“ odmávol ju ten chalan a ja som pokrútila hlavou.
„len aby si
nebol sklamaný,“ odvrkla a išla sa posadiť na lavičku.
„aby sme boli
presní, všetci budú musieť počúvať výhercu a nebudú môcť nič povedať proti
nemu a ani ho ohovárať, či inak strápňovať.“ dodala som.
„to nebude vôbec
problém,“ zasmial sa.
„ako myslíš, kto
všetko ide do toho?“ podvihla som obočie.
Prihlásilo sa
asi 5 deciek a tak som ich postavila ku dráham.
„počkajte
chvíľu, potrebujeme tretiu osobu, ktorá nám to potvrdí,“ povedala som im a vyšla
som preč. V šatni som našla Petheho, ktorého som tam nečakala, no hodil
sa.
„poď nás
rozsúdiť,“ zobrala som ho za ruku a ťahala ho za sebou.
„ a čo?“
nechápal.
„preteky, decká
neuznávajú moju autoritu a tak ich idem presvedčiť,“ pokrčila som plecami.
„tak to sa teším
na tie ich tváre,“ už išiel dobrovoľne.
„keď to pomôže
tak budem len rada,“ pokrčila som plecami a zviazala som si vlasy do
drdolu a nakoniec som si dala dole tričko a už len v plavkách som
prišla k voľnej dráhe.
„Pethe odštartuj
nás a plávame 100 metrov voľným spôsobom.“ oznámila som ešte a pripravila
som sa ležérne na štart.
Keď sme všetci
vyrazili, ja som si v pohode začala plávať motýlika, ktorý je môj obľúbený
a vážne som nevyužívala všetky svoje sily.
Doplávala som
ako prvá s veľkou časovou rezervou, bez povšimnutia som vyšla z vody a uterákom
som si utrela svoje mokré telo a potom som vyšúchala svoje vlasy aby boli
aspoň trochu suché.
„to čo malo ako
znamenať?“ opýtal sa ten chlapec. Samuel.
„no skočila som
do vody, plávala som, vyhrala, vyšla z vody a usušila som sa. Čo si
na tom nepochopil?“ podvihla som obočie.
„ako to, že si
taká rýchla?“ opýtalo sa rovnako staré dievča.
„no, asi za to
môžu moji starí tréneri, možno tie preteky, ktoré som absolvovala a možno aj
to každodenné plávanie v mori, ktoré vždy absolvujem,“ mykla som plecami a bolo
mi jedno čo si o mne budú myslieť.
„a prečo teraz
neplávaš závodne a zahadzuješ sa s nami?“
„možno preto, že
nemám peniaze na to, aby som to mohla robiť,“ otočila som sa im chrbtom a znovu
som si obliekla tričko, aj keď som vedela, že bude mokré.
„fajn decká,
síce je len pol deviatej, no choďte do sauny a potom za rodičmi. Dnešný
tréning končí skôr,“ odvetil. Deti sa rozutekali preč a ja som radšej
odišla tiež.
„ďakujem,“ ešte
som na neho zakričala a potom zmizla v šatni.
Dala som si
sprchu a znovu som sa obliekla do svojich vecí, aby som konečne mohla ísť
domov a potom spať.
Ešte ma čakala
dlhá cesta.
V aule som
pozdravila ženu sediacu za pultom a vyšla som z budovy. Vonku bola
tma a aj keď bola obloha bez mraku, cez svetlá veľkomesta nebolo možné
vidieť hviezdy.
Pobrala som sa
menej vyhľadávanými ulicami aby som bola čo najskôr doma. A keďže som tu
už viac ako dva mesiace, celkom sa vyznám v cestách domov. Ale možno som mala
ísť domov tými viac vyhľadávanými cestami.
„ahoj zlatíčko,“
zasmial sa nejaký opitý chlapík a ja som nevedela čo robiť . Zrýchlila som
krok, no to ma už stihli obkľúčiť.
„kde nám to
utekáš, zlatíčko? My si chceme len trošku pohrať a to sa ti bude páčiť,
uvidíš,“ nechutne sa zasmiali a mňa striaslo.
„dajte mi pokoj,“
zahnala som sa svojou taškou, no niektorý ma zachytil a schmatol ma tak,
že som rukami pohnúť nemohla, no snažila som sa aspoň
okolo seba kopať. Nemohla som dovoliť, aby mi
niečo zrobili. Nemohla by som žiť sama zo sebou.
„pustite ma,
prosím,“ kričala som na nich, no oni sa len smiali a ja som prestávala
veriť, že mi niečo pomôže. Slzy mi stekali dolu lícami, no aj tak som sa
snažila čo najviac brániť.
Niekto sa na mňa
pritlačil a snažil sa dostať pod moje oblečenie.
„nie, prosím,
nie,“ nedokázala som prestať plakať. Kopala som okolo seba, no oni sa len
smiali a ešte viac ma obkľúčili a zabránili mi sa poriadne brániť. Pomaly
ale isto som to vzdávala, no začula som z diaľky auto a tak som sa
začala čoraz viac mykať a kričať, aj keď som vedela, že ma počuť nebude.
„pomoc, prosím,
pomoc,“ no auto len prefrčalo okolo a ja som to chcela vzdať. Nemala som
šancu, ubrániť sa 5 ožratým a k tomu nadržaným chlapom a tak som
pomaly rezignovala a chcela sa za svoje myslenie nakopať, ale vedela som,
že tým autom zmizla aj moja šanca. Proste som to vedela.
„prosím nie,“
moja posledná obrana. Slabá a tichá.
Rev motora,
ktorý sa objavil pri nás som už poriadne nevnímala.
„hej, na vašom
mieste by som jej dal pokoj,“ ozval sa nebezpečný hlas a ja som sa jemne
striasla, no dúfala som, že je to moja záchrana a nie niekto, to si so
mnou potom užije.
Cítila som, ako
chlap, ktorý ma držal niekde odletel a ja som zotrvačne spadla na zem a radšej
som zostala ležať, tak sa mi klepali kolená, že by som aj tak nedokázala zostať
stáť.
Skryla som si
hlavu pod ruky a schúlila som sa do klbka, aby som zaberala čo najmenej
miesta.
„hej, dievča,“
ozvalo sa mi pri hlave.
„nechajte ma
prosím,“ zašepkala som.
„neboj sa, ja ti
neublížim,“ ozval sa znovu, „poď, odveziem ťa domov,“ pomohol mi postaviť sa na
nohy.
„nerob si
starosti, ja tam zájdem, nie je to ďaleko,“ zamumlala som.
„a kde bývaš?“
opýtal sa ma.
„pri mori,“
pokrčila som plecami a snažila som sa od neho odísť.
„odveziem ťa
tam, to je v poriadku,“ zaviedol ma k jeho autu a usadil ma na
miesto spolujazdca.
„ďakujem,“
povzdychla som si a pretrela si oči, kým sa stihol dostať za volant.
„rado sa stalo,“
usmial sa na mňa a ja som si až teraz všimla tú jeho pohľadnú tvár.
„som Catherine,
no všetci ma volajú Cath, keď ťa to zaujíma,“ schúlila som sa do sedadla a zapásala
som sa.
„kamaráti ma
volajú Nick,“ usmial sa na mňa. „a rád zachraňujem krásne dievčatá v núdzi,“
uchechtol sa a prehodil cezo mňa jeho mikinu. Krásne voňavú mikinu.
„ďakujem Nick,“
zamumlala som.
„rád som
pomohol,“ usmial sa na mňa.
„teraz odboč,“
odporučila som mu a sledovala cestu.
„rozkaz šéfe,“
mal krásny smiech.
„tu môžeš tiež
odbočiť,“ povedala som po asi 6 kilometroch cesty. Už sme boli skoro pri dome.
„tomu hovoríš
blízko?“ opýtal sa nechápavo.
„ale áno,“
pozrela som sa na neho. „už som si na to zvykla,“ ukázala som mu na svoj dom,
kde aj zastavil.
„nemáš rodičov
doma?“ zamračil sa.
„s rodičmi už
nežijem,“ pokrčila som plecami, „ďakujem za odvoz,“ podala som mu jeho mikinu.
„nie, nechaj si
ju, možno ju budeš ešte niekedy potrebovať,“ usmial sa na mňa a tak som
vystúpila a počkala som kým zmizol za zatáčkou. Až potom som tvár zaborila
do tej mikiny a s myšlienkami odpútanými od tých chlapov som si ľahla
do svojej siete a zaspala som celkom pokojným spánkom sprevádzaným sivými
svietivými očami.
yobrala tu pracu :D som rada :D pekna cast :D aj ked velmi emocialna ten hrdina sa mi paci :)
OdpovedaťOdstrániťďakujem, snažím sa.. :)
Odstrániťneviem sa dočkať ďalšej časti! asi som na tomto príbehu závislááááá :3
OdpovedaťOdstrániťto vraví tá, ktorá si to nátlakom prečítala až včera.... :D :D
Odstrániť