Life 10.

Tak a je to tu.... síce mi to trvalo dlho... Ďakujte mojej milovanej Tinnsvar, ktorá mi pomohla či už podporou, alebo dopovaním piesňami.... :)
Niekedy sa ozvem znovu, možno skôr, možno neskôr, neviem...:)
No užite si kapitolku a ja idem konečne spať... :)
Alex Winslow

10. Kapitola

Už presne týždeň som trénerkou. Trénujem staršie deti, no staršie, majú od 13 do 16 a veľmi si u nich neviem vydobyť autoritu. Neviem ako to mám dokázať, keďže od tých najstarších som bola staršia len o tri roky. S tými najmladšími som problém nejaký veľký nemala, aj keď aj tam sa objavili. Stále som nad tým musela rozmýšľať. Deň i noc.

Dnes som zase pracovala v obchode a tak som sa obliekla do čiernych legín, bieleho, dlhého no úzkeho trička s nápisom I ♥ LA, dala som si čierne číny, dala som si červený dlhý vlnený svetrík na gombíky a na hlavu tenučkú čiapku, tiež červenej farby, ktorú som raz ukradla Domovi.

Keď som z domu odchádzala bolo 6 hodín ráno a s ťažšou taškou, v ktorej som mala aj veci na tréning, nemusela som bežať, ale len som sa prešla.

Krásna hodinu a pol trvajúca prechádzka, no mne to nevadilo.

Užívala som si to slabé slniečko, ktoré svietilo a tešila som sa na dnešný deň ako na každý iný. Bola som rada, že som si mohla zarábať na to, aby som si svoje bývanie nejak spríjemnila a mohla som si žiť vlastný život. Bolo to upokojujúce. Bolo upokojujúce nebyť na niekom závislá.

„ahojte,“ podliezla som len na pol vytiahnuté mreže na obchode a zamávala som Alex, Sonii, ktoré tam už boli.

„ahojky, jak si sa mala včera, užila si si deň voľna?“ Objala ma Alex, ktorá bola ku mne bližšie.

„samozrejme, keď sa pratanie doma a snaženie sa o zlepšenie domu dá považovať za oddych, tak áno,“ zasmiala som sa a pokračovala som do šatne, kde som si dala dole prebytočné oblečenie.

Prešla som naspäť k nim a trošku som im pred otvorením ešte pomohla dať nejaké nové veci na svoje miesto a až potom som sa usadila na pult a čakala som s babami na ôsmu hodinu aby sme mohli otvoriť.

Nemali sme mať nejaký krušný deň, keďže bol pondelok, bolo ráno a väčšina mladších bola v školách, starších v prácach a tak sme obslúžili len pár zazobaných starších dám, ktoré pracovať nemuseli.

No na konci mojej zmeny k nám prišlo nejaké dievča, niečo sa mi na nej nezdalo.

„s ňou budú ešte problémy,“ oznámila som potichu a presunula som sa tak, aby som ju videla lepšie. Môj šiesty zmysel mi hovoril, nech si na ňu dám pozor.

Pozorne som ju celý čas sledovala a predpokladám, že čakala len na zámienku nášho vyrušenia, ktoré nastalo, keď prišli naši kolegovia, s ktorými sme sa striedali.

Len som si všimla ako sa rozbehla a keď vybehla dverami začal húkať alarm a ja s sbskarmi sme sa rozbehli za ňou. Ja som ju dobehla ako prvá a schmatla som ju za ruku a trhnutím ju zastavila. V tej chvíli dobehli sbskári a zobrali si ju odo mňa a ja som sa vrátila do obchodu s hlavou plnou myšlienok o tom dievčati.

No nakoniec mi ešte aj pomohla, pretože som prišla na to, ako si pri tých deťoch vydobyť autoritu. Konečne som na to prišla.

V obchode som sa so všetkými rozlúčila, obliekla som sa a vo vchode do obchodu som sa vystriedala s sbskármi, ktorí sa mali postarať o to dievča. Len som na nich kývla a pokračovala som preč.

Už teraz som mala trošku meškanie a tak som ešte pridala do kroku a cez halu v tom veľkom centre a čo najrýchlejšie som sa prezliekla do plaviek a s uterákom a tričkom, ktoré som si navliekla na seba a s s gumičkou na ruke, ktorou som si chcela zviazať vlasy a v napodobneninách crocs, ktoré som si kúpila za dolár, som zbehla ku bazénu, ktorý bol vyhradený len pre nás.

„prepáčte, že meškám, ale zdržali ma v mojej druhej práci. Mám pre vás návrh, nie, to je v podstate jasné, čo teraz zrobíme a nebude ani jeden odvrávať,“ zazrela som na nich.

„keďže rozcvičku máte určite za sebou, tak kilometer rozplavba a potom budú preteky,“ zatlieskala som a pozerala ako všetci skočili do vody a začali plávať. Ja som sa zatiaľ pomaly rozcvičovala. Od hlavy, cez ruky až po nohy. Poriadne, aj keď som to nepotrebovala. Musela som sa zatiaľ nejak zabaviť.

Videla som ako tie malé deti majú po pol kilometri dosť a tak som ich zastavila a dala som im prestávku, nech sa napijú a trošku to vychodia.

Počkala som, kým ten zvyšok dopláva, napije sa a ja som mohla spáchať ten môj plán.

„takže deti,“ začala som.

„nie sme deti,“ prerušil ma 16 ročný chalan, ktorý si myslel, že vie všetko najlepšie.

„keď myslíš,“ pretočila som očami a pokračovala, „dáme si preteky,“ zaškerila som sa na nich, „ten kto vyhrá, bude mať najvyššie právomoci, čo vy na to?“ podvihla som obočie a zaškerila som sa.

„tak to máme vyhrané decká,“ zasmial sa ten chalan.

„ja by som si taká istá nebola,“ ozvalo sa jedno dievčatko.

„ty buď radšej ticho,“ odmávol ju ten chalan a ja som pokrútila hlavou.

„len aby si nebol sklamaný,“ odvrkla a išla sa posadiť na lavičku.

„aby sme boli presní, všetci budú musieť počúvať výhercu a nebudú môcť nič povedať proti nemu a ani ho ohovárať, či inak strápňovať.“ dodala som.

„to nebude vôbec problém,“ zasmial sa.

„ako myslíš, kto všetko ide do toho?“ podvihla som obočie.

Prihlásilo sa asi 5 deciek a tak som ich postavila ku dráham.

„počkajte chvíľu, potrebujeme tretiu osobu, ktorá nám to potvrdí,“ povedala som im a vyšla som preč. V šatni som našla Petheho, ktorého som tam nečakala, no hodil sa.

„poď nás rozsúdiť,“ zobrala som ho za ruku a ťahala ho za sebou.

„ a čo?“ nechápal.

„preteky, decká neuznávajú moju autoritu a tak ich idem presvedčiť,“ pokrčila som plecami.

„tak to sa teším na tie ich tváre,“ už išiel dobrovoľne.

„keď to pomôže tak budem len rada,“ pokrčila som plecami a zviazala som si vlasy do drdolu a nakoniec som si dala dole tričko a už len v plavkách som prišla k voľnej dráhe.

„Pethe odštartuj nás a plávame 100 metrov voľným spôsobom.“ oznámila som ešte a pripravila som sa ležérne na štart.

Keď sme všetci vyrazili, ja som si v pohode začala plávať motýlika, ktorý je môj obľúbený a vážne som nevyužívala všetky svoje sily.

Doplávala som ako prvá s veľkou časovou rezervou, bez povšimnutia som vyšla z vody a uterákom som si utrela svoje mokré telo a potom som vyšúchala svoje vlasy aby boli aspoň trochu suché.

„to čo malo ako znamenať?“ opýtal sa ten chlapec. Samuel.

„no skočila som do vody, plávala som, vyhrala, vyšla z vody a usušila som sa. Čo si na tom nepochopil?“ podvihla som obočie.

„ako to, že si taká rýchla?“ opýtalo sa rovnako staré dievča.

„no, asi za to môžu moji starí tréneri, možno tie preteky, ktoré som absolvovala a možno aj to každodenné plávanie v mori, ktoré vždy absolvujem,“ mykla som plecami a bolo mi jedno čo si o mne budú myslieť.

„a prečo teraz neplávaš závodne a zahadzuješ sa s nami?“

„možno preto, že nemám peniaze na to, aby som to mohla robiť,“ otočila som sa im chrbtom a znovu som si obliekla tričko, aj keď som vedela, že bude mokré.

„fajn decká, síce je len pol deviatej, no choďte do sauny a potom za rodičmi. Dnešný tréning končí skôr,“ odvetil. Deti sa rozutekali preč a ja som radšej odišla tiež.

„ďakujem,“ ešte som na neho zakričala a potom zmizla v šatni.

Dala som si sprchu a znovu som sa obliekla do svojich vecí, aby som konečne mohla ísť domov a potom spať.

Ešte ma čakala dlhá cesta.

V aule som pozdravila ženu sediacu za pultom a vyšla som z budovy. Vonku bola tma a aj keď bola obloha bez mraku, cez svetlá veľkomesta nebolo možné vidieť hviezdy.

Pobrala som sa menej vyhľadávanými ulicami aby som bola čo najskôr doma. A keďže som tu už viac ako dva mesiace, celkom sa vyznám v cestách domov. Ale možno som mala ísť domov tými viac vyhľadávanými cestami.

„ahoj zlatíčko,“ zasmial sa nejaký opitý chlapík a ja som nevedela čo robiť . Zrýchlila som krok, no to ma už stihli obkľúčiť.

„kde nám to utekáš, zlatíčko? My si chceme len trošku pohrať a to sa ti bude páčiť, uvidíš,“ nechutne sa zasmiali a mňa striaslo.

„dajte mi pokoj,“ zahnala som sa svojou taškou, no niektorý ma zachytil a schmatol ma tak, že som rukami pohnúť nemohla, no snažila som sa aspoň

 okolo seba kopať. Nemohla som dovoliť, aby mi niečo zrobili. Nemohla by som žiť sama zo sebou.

„pustite ma, prosím,“ kričala som na nich, no oni sa len smiali a ja som prestávala veriť, že mi niečo pomôže. Slzy mi stekali dolu lícami, no aj tak som sa snažila čo najviac brániť.

Niekto sa na mňa pritlačil a snažil sa dostať pod moje oblečenie.

„nie, prosím, nie,“ nedokázala som prestať plakať. Kopala som okolo seba, no oni sa len smiali a ešte viac ma obkľúčili a zabránili mi sa poriadne brániť. Pomaly ale isto som to vzdávala, no začula som z diaľky auto a tak som sa začala čoraz viac mykať a kričať, aj keď som vedela, že ma počuť nebude.

„pomoc, prosím, pomoc,“ no auto len prefrčalo okolo a ja som to chcela vzdať. Nemala som šancu, ubrániť sa 5 ožratým a k tomu nadržaným chlapom a tak som pomaly rezignovala a chcela sa za svoje myslenie nakopať, ale vedela som, že tým autom zmizla aj moja šanca. Proste som to vedela.

„prosím nie,“ moja posledná obrana. Slabá a tichá.

Rev motora, ktorý sa objavil pri nás som už poriadne nevnímala.

„hej, na vašom mieste by som jej dal pokoj,“ ozval sa nebezpečný hlas a ja som sa jemne striasla, no dúfala som, že je to moja záchrana a nie niekto, to si so mnou potom užije.

Cítila som, ako chlap, ktorý ma držal niekde odletel a ja som zotrvačne spadla na zem a radšej som zostala ležať, tak sa mi klepali kolená, že by som aj tak nedokázala zostať stáť.

Skryla som si hlavu pod ruky a schúlila som sa do klbka, aby som zaberala čo najmenej miesta.

„hej, dievča,“ ozvalo sa mi pri hlave.

„nechajte ma prosím,“ zašepkala som.

„neboj sa, ja ti neublížim,“ ozval sa znovu, „poď, odveziem ťa domov,“ pomohol mi postaviť sa na nohy.

„nerob si starosti, ja tam zájdem, nie je to ďaleko,“ zamumlala som.

„a kde bývaš?“ opýtal sa ma.

„pri mori,“ pokrčila som plecami a snažila som sa od neho odísť.

„odveziem ťa tam, to je v poriadku,“ zaviedol ma k jeho autu a usadil ma na miesto spolujazdca.

„ďakujem,“ povzdychla som si a pretrela si oči, kým sa stihol dostať za volant.

„rado sa stalo,“ usmial sa na mňa a ja som si až teraz všimla tú jeho pohľadnú tvár.

„som Catherine, no všetci ma volajú Cath, keď ťa to zaujíma,“ schúlila som sa do sedadla a zapásala som sa.

„kamaráti ma volajú Nick,“ usmial sa na mňa. „a rád zachraňujem krásne dievčatá v núdzi,“ uchechtol sa a prehodil cezo mňa jeho mikinu. Krásne voňavú mikinu.

„ďakujem Nick,“ zamumlala som.

„rád som pomohol,“ usmial sa na mňa.

„teraz odboč,“ odporučila som mu a sledovala cestu.

„rozkaz šéfe,“ mal krásny smiech.

„tu môžeš tiež odbočiť,“ povedala som po asi 6 kilometroch cesty. Už sme boli skoro pri dome.

„tomu hovoríš blízko?“ opýtal sa nechápavo.

„ale áno,“ pozrela som sa na neho. „už som si na to zvykla,“ ukázala som mu na svoj dom, kde aj zastavil.

„nemáš rodičov doma?“ zamračil sa.

„s rodičmi už nežijem,“ pokrčila som plecami, „ďakujem za odvoz,“ podala som mu jeho mikinu.

„nie, nechaj si ju, možno ju budeš ešte niekedy potrebovať,“ usmial sa na mňa a tak som vystúpila a počkala som kým zmizol za zatáčkou. Až potom som tvár zaborila do tej mikiny a s myšlienkami odpútanými od tých chlapov som si ľahla do svojej siete a zaspala som celkom pokojným spánkom sprevádzaným sivými svietivými očami.