Life 12.

Keď sa budete snažiť ďalej, možno sa tam nahrabe aj tých 5 komentárov... :D :D
Ďakujem vám baby veľmi pekne, vážim si, že komentujete a táto kapitola je venovaná vám... :)
A pre BestStory - aby som nezabudla, pretože pri mojom všetkorobení na to zabudnem aj tam, má 26 .. :D

No a teraz, je tu znovu kratšia časť ale dúfam, že si ju užijete rovnako... :)
Alex Winslow

12. Kapitola

Makajte vy lemri, nie som tu na to aby ste sa vykecávali,“ zakričala som na tých harantov, ktorí sa vykecávali na druhom konci bazéna. „Keď tu chcete byť do pol desiatej, mne to problém nevadí,“ povedala som a usadila som sa na stoličku.

Keď zbadali, že som začala baliť svoje veci, hneď začali znovu makať a tak som sa s úsmevom znovu postavila a začala som sa prechádzať po obvode bazénu a napomínala som ich a opravovala chyby, ktoré robili v technike.

„Cath, mám informácie,“ ozval sa Pethe, ktorý  sa objavil zo súkromnej časti.

„to je super,“ išla som k nemu a keď som videla ako začali spomaľovať len som sa na nich otočila a podvihla som obočie. „Povedala som aby ste prestali? Len makajte, ja vás stále sledujem,“ zavolala som na nich a otočila sa na Petheho, ktorý sa na mňa škeril a sledoval tie decká, ako hneď začali makať.

„nejak sa im nechce,“ ukázal na roh bazénu.

„to sú tie dievčatá,  o ktorých som ti hovorila, tie najmladšie,“ povzdychla som si.

„no, o tom som chcel hovoriť,“ tleskol si, „ volal som s ich rodičmi a dohodol som sa, že začnú od zajtra chodiť na tréningy k mladším, no je na tebe, im to oznámiť,“ povedal mi a ja som prikývla.

„dobre to im oznámil a bavil si sa aj o tom, trojfázovom tréningu?“ opýtala som sa.

„zvolal som rodičov na stretnutie, oni sa dohodnú kedy im to vyhovuje, no bude to cez tréning aby sa tebe neprekrývala s prácou,“ povedal mi.

„ďakujem, no potom mi to stačí len oznámiť,“ usmiala som sa na neho a otočila som sa k bazénu aby som pozorovala tie decká, ktorá s radosťou makali a plávali hore dole po bazéne. Ja si pamätám, ako som s tým chcela veľa krát seknúť a vykašľať sa na to. No potom sme prešli na fázové tréningy a bolo to o niečom inom.

„jasné, tak prajem príjemný zvyšok tréningu a nemotaj sa moc po vonku,“ zamával a zmizol preč.

„rozplávať a zmeniť štýl,“ povedala som im a prešla som k tým dievčatám a sadla som si na kraj bazéna.

„viete, že vás mám rada dievčatá, ale musím vás premiestniť k mladším, pretože starším nestíhate a len teraz vlastne ukracujeme jak vás tak aj ich o tréning, pretože sa nemôžem venovať na 100% aj im aj vám, viete,“ bolo mi smutno, pretože som videla ako okolo mňa odchádzali ľudia inde, a nebolo to nič príjemné.

„to nevadí, my sme to čakali už dávno viete, no každej trénerke, čo sme mali, to bolo jedno a aspoň vidíme, že ste vážne dobrá,“ usmiala sa na mňa Sarah a ja som ich objala.

„ďakujem, že to beriete tak dobre, no a rodičia už o zmene vedia a určite sa uvidíme neskôr, keď už budete vekovo pri mne. Celková hranica mojej skupiny sa totiž presúva. No a teraz sa vráťte k tréningu, nech tam prídete veľmi dobré a nemusím sa za vás hanbiť,“ popohnala som ich k plávaniu v bazéne a vrátila som sa k prechádzaniu po obvode a naprávaniu.

„Fajn, na dnes končíme, pozdravte rodičov a vidíme sa zajtra,“ zatlieskala som a počkala kým odídu, aby som mohla zhasnúť svetlo a odísť tiež.

Pobrala som sa do šatne, kde som sa rýchlo prezliekla, zobrala veci a vybehla z budovy, nech na mňa Nick dlho nečaká, keď už sa ujal, že ma odvezie domov.

Práve som sa chcela pobrať k jeho autíčku, keď som prešla okolo Sarah.

„a ty tu čo, mladá dáma?“ opýtala som sa jej, keďže bola nejaká nervózna.

„rodičia ešte neprišli a to sa ešte nestalo,“ povedala a tak som sa na ňu usmiala.

„počkaj, poviem svojmu odvozu, že tu s tebou počkám, nech sa ti ešte niečo nestane, dobre?“ usmiala som sa na ňu.

„ďakujem,“ tvár sa jej rozžiarila a ja som sa vystrela a prešla ku Chevroletu Camaro a otvorila som dvere vodiča.

„prepáč, ale tam je jedno moje dieťa a ešte jej neprišli rodičia, tak s ňou chcem radšej počkať, tak môžeš ísť, nebudem ťa predsa zdržovať, určite tu už stojíš dlho,“ povedala som mu.

„to je v poriadku, počkám s vami,“ zazubil sa, „niekto musí strážiť aj teba, keď ty budeš strážiť dieťa,“ zasmial sa a vystúpil. Zamkol auto a pobral sa za mnou ku hlavnému vchodu do budovy.

„Sarah, toto je Nick, môj dnešný odvoz,“ predstavila som tých dvoch a zasmiala som sa na tom, ako na neho musí Sarah vzhliadať. Ani sa jej nečudujem, keďže odo mňa je o viac ako hlavu vyšší.

„teší ma,“ usmial sa na ňu Nick a podal jej veľkú ruku.

„aj mňa,“ potriasla mu ňou. „Ty si priateľ pani trénerky?“ musela som sa zasmiať na tej detskej zvedavosti.

„zatiaľ nie, ale možno raz budem,“ povedal jej akože šeptom, no ja som to počula a bola som rada za tmu, keďže som očervenela.

Škoda, že to hovorí len jej, ja by som s tým vôbec problém nemala. Pri ňom nie.

„ale ja sa nedám, nemusíš sa o mňa báť Sar,“ žmurkla som na ňu a pozrela som sa okolo seba, či sa náhodou neblíži nejaké auto.

„a prečo ju neskúsiš pobozkať? Moja mamka vždy hovorí, že bozk v ten pravý okamih vždy len a len pomôže,“ oznámila mu ako keby boli najlepší kamaráti a nejak ju netrápilo, že ho vôbec nepozná.

„možno to skúsim, ďakujem za radu,“ usmial sa na ňu.

„tam sú rodičia,“ ukázala na auto, ktoré pred nami práve zabrzdilo.

„dobrý večer,“ pozdravila som ich, keďže vystúpili.

„dobrý večer, vy ste Catherine, že?“ opýtala sa ma a ja som prikývla. „Ďakujem, že ste s ňou počkali, ale museli sme zvolať mimoriadnu poradu a nejak sme nestihli dobehnúť včas.“ ospravedlňovala sa.

„to je v poriadku, aj tak by som ju tu samú nenechala, je to nebezpečné,“ povedala som.

„ešte raz veľmi pekne ďakujem,“ posadila do Sar do auta a ona sama nasadla na miesto spolujazdca.

„ešte raz, rada som pomohla,“ povedala som jej, zakývala Sarah a keď odišli spolu s Nickom som nasadla do jeho auta a on vyrazil smer môj dom.

„ďakujem, že si so mnou počkal, aj keď si vážne nemusel, nechcem ťa zdržovať, určite máš niečo lepšie na práci ako ma voziť hore dole.“

„áno, napríklad pozvať ťa zajtra na kávu,“ zasmial sa a pozrel na mňa. No pohľad za chvíľu našťastie vrátil na vozovku.

„so mnou si takto veľmi neužiješ, že kávičky a tak, nemám vôbec čas,“ povedala som a čudovala som sa sama sebe, že som hovorila previnilo.

„ale určite si na mňa zajtra čas nájdeš aspoň na chvíľu,“

„och možno tak od pol štvrtej do pol piatej, potom mám tréning,“ povedala som zamračene, keďže som rozmýšľala ako to mám zajtra zo šichtami.

„to mi úplne stačí, vidieť ťa aspoň na chvíľu,“ znovu sa na mňa pozrel s úsmevom na perách. „a čo máš predtým?“ chcel zistiť čo najviac, no ja som sa nechcela zverovať, keďže by to určite vyznelo, ako keby som sa sťažovala.

„pracujem a kávu si zaplatím,“

„a kde pracuješ?“ bol tak zlatý, keď sa snažil byť nenápadný.

„nebuď zvedavý budeš skoro starý,“ zasmiala som sa, „a do toho, ty si mi tiež nepovedal čo robíš, takže niečo za niečo,“ pobúchala som ho po kolene, ktoré som mala po ruke a pozrela som sa von oknom.

„ale ja o tom fakt nerád hovorím, veľa ľudí sa mi potom straní a je to dosť nepríjemné,“ povedal.

„a čo si, nejaký mafiánsky vrah?“ podvihla som obočie, aj keď to nemohol vidieť.

„nie, ja som na „dobrej“ strane,“ pustil ruky z volantu, aby naznačil úvodzovky a ja som mala chuť chňapnúť po volante, keďže sa blížila zákruta, no on naspäť ležérne položil ruky na volant a nič si z toho nerobil.

„takže mi neveríš?“ zasmiala som sa, „tak prečo by som sa ja mala zverovať tebe?“ odfrkla som si a pretočila očami.

„tak fajn, porozprávame sa o tom zajtra na káve, čo ty na to a platiť ju budem ja,“ niekedy ľutujem, že ja nie som schopná navrhovať kompromisy, proste to neviem.

„tak dobre, ďakujem za odvoz,“ vystúpila som z jeho auta a so zamávaním som zmizla v mojom dome.

Dnu som rovno vybehla do izby, prezliekla som sa do pyžamka a v kúpeľni som zrobila všetky hygienické veci a zavŕtala som sa do perinky aby som sa konečne aspoň trochu vyspala aj keď vyspať sa v sieti nie je nejaký úžasný pocit.

Budem si musieť kúpiť posteľ, aj keď radšej by som si ďalej šetrila na tú kúpeľňu.

Nick

Odkedy som ju zachránil pred tými ožranmi, neviem na ňu prestať myslieť. Už len keď ju vidím bojím sa o ňu. Je tak chudá, krehká a krásna. Vždy mám pocit, že čochvíľa niekde skolabuje a ja len dúfam, že to bude medzi ľuďmi a nie niekde v okolí jej domu, kde ju nik nenájde.  A myslím, že toľko práce jej tiež veľmi nesvedčí. Ale s tým ja nemôžem asi nič zrobiť.

„kde zas ideš chlape?“ ozvalo sa za mnou.

„prečo ťa to zaujíma?“ otočil som sa na svojho kamaráta.

„si viac preč ako s nami, najmä odkedy si sa vrátil z tade, tak tu poriadne nie si,“ vyčítal mi to a ja som mu to nemal za zlé.

„prepáč, možno ti to niekedy poviem, ale teraz na to vážne nie je vhodná doba,“ povedal som mu a vybehol som z domu k môjmu autíčku.

Som rád, že som ju presvedčil, že ju budem voziť aspoň domov, ale prečo som to vlastne zrobil? Bolo to preto, že som sa bál aby ju niekto nenapadol? Alebo skôr, aby niekde neodpadla? Nemal by som si to nahovárať, proste ju chcem mať na očiach, pozerať sa do tých jej a užívať si každú chvíľu, dokým nezistí, čo vlastne robím. Potom už ju asi neuvidím.