Not ordinary girl 17.

Ahojte, ozývam sa po dlhšej dobe... Nebojte sa z nemocnice ma pustili už v utorok, no múza ma stále obchádzala a nebolo mi dobre tak som sa neozvala...
Teraz, teda zajtra odchádzam na Moravu, na viac ako týždeň, keď som si už zrobila prázdniny... Teta ma 50 a tak si tam ideme s mamkou užiť, keďže svine zrušili PCF 2 týždne pred začatím.... Nenávidím ich za to... vážne... všetko kúpené a vybavené a oni to zrušia... Nech to nabudúce už radšej ani neskúšajú....
No a ešte k tej Morave, beriem aj notebook, ale neviem, či sa tam dostanem na net a vracať sa budem až asi v pondelok alebo utorok na ďalší týždeň, takže keby som sa neozvala, tak sa strašne ospravedlňujem...

No a prosím si komentáre, k minulej kapitole ste sa vôbec nepochlapili, čo ma strašne mrzí, ale nič s tým nezrobím,... =)
Užite si ju... =)
Alex Winslow

P. s.: Blížime sa veľmi rýchlo ku konci (keď hovorím, veľmi rýchlo, tak tým myslím sakra rýchlo) takže si užívajte, kým sa dá, keď vás baví ovšem.. =)

17.

Spolu sme zišli schodmi dole a odbočili do obývačky, kde boli všetci usadení a pozerali nejakú komédiu.

„tak ja idem, nemusíte sa o mňa báť,“ povedala som od dverí a hneď som prišla k ockovi, ktorého som zozadu objala a dala mu pusu. Tak som to zrobila aj s Ann a Georgom.

Potom som sa otočila na Damiena a s prikývnutím sme spoločne opustili dom.

Došli sme k jeho autu, on mi ako pravý gentleman otvoril dvere na strane spolujazdca a tak som sa usadila a čakala kedy vyrazíme.

Cesta ubiehala celkom ticho, no ja som to nevydržala. Vždy som bola celkom zvedavý človek.

„kde ma to vezieš?“ otočila som sa na neho tak, aby som mu videla na tvár.

„na párty,“ odvetil jednoducho a neodtrhol pohľad od cesty pred nami.

„to fakt? Uau, to som ani len trošku netušila,“ zatiahla som ironicky a pretočila očami aj keď to on vidieť nemohol.

„a čo si iné chcela vedieť?“ zachechtal sa potichu.

„no napríklad, ku komu ideme, alebo kde ideme,“ odvetila som kľudne.

„no tak ideme do domu, ktorý je v podstate náš, ako spoločný s chalanmi,“ začal opatrne, „no nie je to tak normálny dom ako skôr, veď vieš, dom na pláži, všetko drevené a tak,“ dopovedal a nachvíľu na mňa uprel svoj zrak.

„to ste si mohli dovoliť dom?“ nadvihla som obočie.

„no nebol drahý, pretože bol zničený a my sme chceli niečo, kde by sme sa mohli stiahnuť a mohli skúšať a tak, no a našli sme ten,“ nevedel, ako ma formulovať vety, videla som to na ňom. „a tak sme ho nejak spoločnými silami  opravili, nakúpili alebo doniesli zariadenie a postupne ho zútulňovali,“ dopovedal a odbočil na nejakú bočnú, menej používanú cestu.

„aha a to susedom nevadí, že hráte?“ nedala som mu pokoj, no zaujalo ma to. Aj ja by som niekedy chcela niečo také zažiť.

„no, my susedov nemáme, je to na odľahlom mieste,“ znovu odbočil.

„aha, tak to som potom prekvapená, že stál len tak málo,“ musela som sa k tomu vyjadriť, pretože ľudia by dali za súkromie niekedy aj milióny.

„ja ani nie,“ zasmial sa, „nevidela si v akom bol stave keď sme ho kúpili. Kebyže je to ešte o trochu horšie, nekúpime ho ani my,“ odvetil.

„aha, a to ste nemali žiadnu pomoc? Ani rodičia, nikto?“ nechápala som, ja kebyže niečo také chcem urobiť, tak mám pomoc aj vnútenú, kebyže by som ju nechcela.

„ale hej, rodičia nám trochu vypomohli, ale len v tých najhorších veciach, ako okná a dvere a podlahu,“ povzdychol si, „s tým najdrahším nám pomohli a zvyšok sme si už zacvakali aj sami, našťastie stále hráme v bare, takže peniaze máme,“  pokrčil plecami a odbočil na cestu, ktorá už viac pripomínala príjazdovú ako normálnu cestu.

„za chvíľku sme tam,“ znovu po mne blysol úsmevom a ja som sa len obzerala.

Okolo nás sa nachádzali stromy, menšie či väčšie, no typické pre tunajšie podnebie. Po jednej zákrute sme už mohli zbadať dom. Bol väčší, dvojposchodoví a hlavne sa svietilo z celého prízemia. Bola som si istá, že tam nebudú len chalani z kapely, no nejak som to prekusla. Bola som tu kvôli chalanom a tak som sa len zhlboka nadýchla a vystúpila, keďže sme zastavili pred domom.

Dom bol svetlej farby, celý natretý a bolo vidieť, že sa o neho chalani starajú. Trávnik bol pokosený a určite pekný, no teraz na ňom stálo pár áut a tak to nebolo veľmi vidieť.

Pred domom bola terasa, ktorá bola široká tak tri metre a videla som, že v jej rohu je jedálenský stôl a bližšie k nám boli kreslá. Staré, každé iné, no bolo to niečo tak osobné, až som sa musela nad tým usmiať. Bola som si istá, že každý mal svoje.

Asi 10 metrov od domu začínala biela piesková pláž, ktorá nebola zasvinená odpadkami ako to bývalo zvykom, ale bola čistá a strácala sa v azúrovom mori.

Bolo to niečo prekrásne.

„no poď už, nech na nás toľko nečakajú,“ potiahol ma Dam za ruku a tak som ho s povzdychom nasledovala do domu cez tú terasu.

Jemným gestom som prešla po najbližšej sedačke. Bola vyšúchaná, no aj tak vyzerala pohodlne. Každé malo inú farbu, niekedy aj viac, no hodili sa tu a ja som s jemným úsmevom vošla dnu. Bola som rada, že som mohla objaviť tak osobný kútik chalanov, aj keď som bola zároveň smutná, že mi ho neukázali skôr, ale nevadí, som šťastná, že mi ho vôbec ukázali.

„tak decká, toto je Sarah,“ predstavil ma Damien, keď sme vošli do miestnosti, v ktorej bolo asi dvadsať ľudí, „keby ste ešte náhodou nevedeli,“ dodal so smiechom a zrazu sa u mňa začali objavovať ruky, ktoré ma objímali, triasli tými mojimi a hlavne hovorili cez seba mená, ktoré som si vážne nezapamätala.

„ale no ták, ľudia, nechajte ju trošku vydýchnuť a nehovorte jej mená cez seba, aj tak, ako ju poznám, si ich nezapamätá, takže jej ich budete musieť celý večer pripomínať,“ objavil sa pri mne Jack, ktorý si prehodil cez moje ramená ruku a pritisol si ma k sebe.

Všetci zrazu stíchli a potom po mne hodili ospravedlňujúci pohľad a radšej sa vrátili k predchádzajúcej činnosti.

„ďakujem za záchranu,“ usmiala som sa na Jacka a hodila sa na sedačku vedľa Olivera, ktorý sa hneď trochu posunul, aby som mala miesto, keďže to bola fakt sedačka a fakt bola len pre jedného. Ale my dvaja sme boli chudučký a tak nám nerobilo problém sa tam pomestiť.

„tu je pivo pre našu princeznú,“ objavil sa pri nás Michael a strčil mi do ruky veľký plastový pohár, naplnený zlatavou tekutinou.

„ďakujem ale ja nepijem,“ zamračila som sa. Nie, nie je to len tým, že tu piť nemôžem, ale aj tým, že proste nechcem.

„ale no tak, pivo ti nič nezrobí a ten pohár ti môže vydržať aj celý večer, takže v podstate nič nevypiješ,“ prehováral ma so spím pohľadom a tak som si s povzdychom pohár zobrala a trochu sa napila.

„spokojný?“ opýtala som sa a pohodlnejšie sa oprela o Olivera.

„ehm, ehm,“ ozvalo sa naštvane a keď som zdvihla pohľad tak som zbadala mladé pekné dievča.

„ahoj,“ povedala som opatrne a podvihla som na Olivera oči, no on sa mi nevenoval a snažil sa z kresla dostať čo najskôr preč.

Pochopila som, a tak som sa postavila a bez slova som sa pobrala aspoň preskúmať dolnú časť domu.

Ľudia sa okolo mňa bavili, tancovali na hlasnú hudbu pustenú z namakaného sterea a sem tam sa mi pozdravili, prehodili pár slov, alebo sa len dodatočne, znovu predstavili.

Vošla som do celkom preplnenej kuchyne, kde všade boli červené plastové poháre a fľaše rôzneho alkoholu. Našťastie sa tam našlo aj nealko, ktoré som pre istotu skontrolovala aj čuchom a až potom som si ho naliala do už prázdneho pohára, v ktorom som mala pivo. Naliala som si kolu, bolo mi jedno, či to je zlé pre zdravie, mne chutila.

Oprela som sa o linku, na ktorej som objavila nealko a poobzerala som sa po kuchyni.
Bola to svetlá miestnosť, so starým zariadením, no opraveným a upraveným tak, aby vyzeralo novo a zároveň staro. Bola to strašne útulná miestnosť, ktorá mi dávala na známosť, že ju robila ženská ruka. Či už to bolo dievča nejakého z chalanov, alebo jeho mama, bolo to jedno.

Vedľa mňa bolo francúzske okno, ktoré viedlo na terasu priamo k jedálnemu stolu, ktorý som videla už keď sme prichádzali k domu.

Ešte raz som si obzrela kuchyňu a potom som sa opatrne pobrala ďalej. Vošla som na chodbu, kde boli schody, no tie boli zatarasené a jasne to hlásalo, že hore je prístup zakázaný a tak som schodisko obišla a pokračovala som ďalej. Boli tu už len dvoje dvere a tak som sa pobrala k tým bližšie pri mne a tak som sa objavila v kúpeľni, ktorá bola prekvapivo prázdna.

Len rýchlo som sa poobzerala po modro-hnedej miestnosti a potom ju zavrela a opatrne sa dostala ku posledným dverám.

Neviem prečo, ale pred tým ako som do nich vstúpila, musela som sa poobzerať, či sa niekto nepozerá.

Opatrne som otvorila masívne vyzerajúce dvere a objavila som sa v tmavej miestnosti, v ktorej som nič nevidela. Rýchlo som rukou hmatkala po stene, až kým neštuchol vypínač a miestnosť sa nerozsvietila.

Až pri svetle som zistila, prečo tam bola taká tma. Bolo to preto, že dnu nebolo žiadne okno, steny vyzerali byť tiež hrubšie, už len kvôli tým dverám a boli poobkladané rôznymi plagátmi a fotkami chalanov.

Vedela som, prečo tu boli hrubé steny a dvere a prečo tu nebolo okno. Bolo štúdio, kde chalani väčšinou asi aj hrali, keďže tu boli všetky nástroje ktoré používali väčšinou a aj také, ktoré som pri nich ešte nezažila.

Zavrela som za sebou dvere a hudba už sa ozývala len veľmi slabučko. Prechádzala som sa pomedzi nástroje, aby som videla na všetky fotky a aj plagáty ich obľúbených spevákov či kapiel. Prešla som celú miestnosť až som sa dostala ku Oliverovým klávesom, za ktoré som si sadla a zahrala pár tónov.

Na klavíri, či klávesoch som už nehrala dlho, ale to sa nedá zabudnúť tak ako sa nedá zabudnúť chodenie alebo bicyklovanie.

keď som ruky spustila dole, rýchlo som sa otočila, či ma niekto nesledoval, no bolo tu ticho a prázdno. Len ja a pár hudobných nástrojov.

keď som nabrala odvahu a znovu som položila ruky na klávesy, s úsmevom a bez rozmyslu som začala hrať pieseň, ktorá mi už asi týždeň rezonovala v hlave kvôli tak výstižnému textu.

Close enough to start a war
All that I have is on the floor
God only know what we’re fighting for
All that I say you always say more
I can’t keep up with your turning tables under your thumb,I can't breathe...

Začala som spievať a vnímala som len hudbu, ktorá sa tvorila pod mojimi prstami a vychádzala z mojich pier. Možno ju týmto dostanem z mojej mysle.

So I won’t let you close enough to hurt me
No I won’t rescue you to just desert me
I can’t give you what you think you gave me 
It's time to say goodbye to turning tables, turning tables..

Under haunted skies I see you
Where love is lost, your ghost is found
I braved a hundred storms to leave you
As hard as you try, no, I will never be knocked down
I can’t keep up with your turning tables, under your thumb,I can't breathe...

So I won’t let you close enough to hurt me
No I won’t rescue you to just desert me
I can’t give you what you think you gave me 
It's time to say goodbye to turning tables, turning tables

Cítila som ako niekto vošiel do miestnosti a ja som len zdvihla hlavu, aby som zistila kto to je. Spievať som neprestala, nedokázala som to a pokračovala som ďalej s pohľadom upretým do jeho očí. Do očí, ktoré vedeli, prečo práve táto pieseň, no videla som, že vzdať sa nechce.

Next time I’ll be braver I’ll be my own savior
When the thunder calls for me 
Next time I’ll be braver I’ll be my own savior
Standing on my own two feet

I won’t let you close enough to hurt me
No I won’t rescue you to just desert me
I can’t give you what you think you gave me 
Time to say goodbye to turning tables, turning tables
Turning tables, yeaah, turning no, no.

Dospievala som, dohrala posledné tóny a zložila ruky do lona s hlavou sklopenou.

Nevedela som, čo by som mala povedať, nevedela som ani či mi nevynadá, že som vošla kde som nemala, nevedela som nič.

No nečakane ma objal okolo ramien a pritiahol si ma k sebe do náruče a ja som mohla vdychovať jeho vôňu. Chcela som sa odtiahnuť a držať sa od neho ďalej a pokúšať sa o nevedomosť, aby som mu ublížila čo najmenej, no on mi to nijak neuľahčoval. Ako keby vycítil, že sa chcem odtiahnuť a tak si ma k sebe pritisol ešte viac.

„ja nechcem aby si odišla, nerob mi to, prosím,“ šepol mi do vlasov a ja som sa cítila tak vinná za jeho bolesť, a proste, vedela som, že za ňu môžem ja, a o to, to bolelo viac.

„vieš, že musím odísť, preto som sa držala ďalej, chcela som, aby to bolo pre obidvoch ľahšie,“ povzdychla som si do jeho hrude. „Prečo to robíš ťažším, prečo?“ tuho som ho objala a cítila som tiché slzy na mojich lícach.

„keby to išlo, tak sa od teba držím ďalej, ale niečo ma k tebe ťahá, to niečo, čo je obviazané okolo môjho srdca sa ťa nechce vzdať a priťahuje ma to bližšie a bližšie,“ šepkal.

„ja nemôžem, nevydržím to, nerob to,“ dostala som tú chýbajúcu silu a vytrhla som sa z jeho objatia.

Zrazu som stála na nohách a rýchlo som sa poberala preč. Kebyže môžem utekať, tak šprintujem aj na mesiac, no teraz mi stačilo ísť na terasu, z kade som mohla sledovať ľudí, ktorí sa jašili v mori alebo na pláži.

Pri mne, na terase, nikto nebol. Sadla som si do kresla najďalej od dverí a schúlila som sa v ňom s kolenami pri hlave.

„prepáč,“ ozvalo sa pri mne a ja som sa trhla, pretože som to nečakala.

„čo by som ti mala odpustiť Dam?“ pozrela som sa mu do tých jeho krásnych očí a videla som tam smútok, veľa smútku.

„to, že som sa od teba nedokázal už viac držať ďalej, ale ja to už nezvládam, nie som tak silný, ako sa zdá,“ povzdychol si a kľačal mi pri nohách so šteňacím pohľadom a tak som sa postavila a s povzdychom som ukázala na kreslo, v ktorom som sedela.

On sa rýchlo posadil a stiahol si ma k sebe aby som si to ešte nerozmyslela.

„ja sa nechcem vrátiť domov, vieš,“ povedala som asi po piatich minútach ticha. „Ale musím, pretože som to sľúbila a ja svoje sľuby dodržujem,“ povzdychla som si. „Ani nevieš, ako ten sľub ľutujem,“

„ale prečo? Veď tam máš sestru, matku a kamarátov, čo máš tu?“ chytil ma za bradu a otočil ma tak, aby som mu pozerala do očí.

„Čo mám tu?“ opýtala som sa až hystericky. „TU mám ocka, Ann a Georga, ktorý ma potrebuje a mám tu vás, ktorí ste mi dovolili splniť si svoj sen, ktorý mi matka zakazovala,“ musela som zavrieť oči, „tu sa cítim konečne ako doma, tam sa cítim ako cudzinec, cudzinec vo vlastnej rodine, pretože ma nechápu, cudzinec som bola aj v škole, pretože mi závideli, či už americké občianstvo, alebo veci, ktoré oni mať nikdy nebudú, cítila som sa ako cudzinec, pretože na mňa vždy niekto zazeral, TU som konečne voľná, nikto ma nesleduje ako nejakého pomätenca, tu som zapadla do davu, aj keď s osobným strážcom a TU som sa konečne cítila ako doma, konečne som mohla niekomu pomôcť bez toho, aby to bolo nutné, alebo skôr donútené, tu som si mohla oddýchnuť na pláži a tu som mohla sledovať jedného sexi chalana, ktorý sa sem tam predo mnou, či už chtiac alebo nechtiac, predvádzal a ja som z neho ako v blázinci.“ utrela som si slzy, ktoré som cítila na lícach.
„A teraz to tu musím opustiť, kvôli matke so sestrou, ktoré neboli ani tej lásky, aby mi zavolali, alebo napísali ako sa mám. Vždy som sa im musela ja ozvať, aby som s nimi mala nejaký kontakt.“ pokrútila som hlavou, „milujem ich to áno, ale proste, nechcem sa tam vrátiť, je to pre mňa cudzia krajina, ktorá je hrozne nehostinná, chladná a nepriateľská,“ oprela som sa mu o hruď, „hlavne nepriateľská,“

Konečne som to niekomu povedala, konečne som si vyliala srdce, no aj tak sa tam budem musieť vrátiť. Budem musieť.

„princezná moja, neplač,“ zotieral mi Damien slzy z líc a ja som sa nechala. keď už tam ani jedna nezostala, zdvihla som hlavu a pozrela som sa mu do tej jeho.

Skusmo som zdvihla ruku a prehrabla mu nepoddajné vlasy  a opatrne sa k nemu nahla a jemne sa mu obtrela perami o tie jeho. Chcela som aspoň zistiť aké by to bolo, aj keď som sa tomu doteraz vzpierala.

On na nič nečakal a pritiahol si ma naspäť, aby ma pobozkal poriadne. Cítila som tú zadržovanú vášeň, s ktorou sa naše pery pohybovali a obtierali sa o seba.

keď som ho jemne kusla do spodnej pery, zastonal a zaútočil na mňa s ešte väčšou vervou už aj s jazykom, ktorým mi najprv olízal peru a potom som ho už vtiahla do hry, ktorej som sa nechcela vzdať.

Bolo to tak opojné a vyrážajúce dych, že som nikdy prestať nechcela. No dych už dochádzal a tak sme sa od seba odtrhli a zhlboka dýchajúc sme si pozerali do očí.

„konečne,“ zasmial sa, „ani nevieš, ako dlho som toto chcel urobiť, no nedostal som odvahu,“ pohladil ma prstami po líci a ja som mu znovu prehrabla vlasy.

„ale viem,“ zasmiala som sa a znovu sa mu oprela o hruď a on okolo mňa obmotal ruky. A tak sme mohli pozorovať v tichosti ľudí, ktorí sa stále jašili na pláži a v mori.