Not ordinary girl 16.

Tak pampúšiky moje, toto je môj prvý príspevok z prostredia nemocnice. Dúfam, že ma už v pondelok pustia, no budem mať ešte ultrazvuk brucha (nie, nie som tehotná) a budeme sa musieť prekvapiť. Tečie do mňa tretia infúzia, 4 pôjde za ňou na 100%....
A tak, keď už tu som, tak si vravím, že si to treba užiť, prvý krát ležať v nemocnici a možno posledný na detskom. Dúfam, že sa tu nedostanem... :)
Dúfam, že vy sa máte fajn a užívate si konečne teplé dni :) Mne to nejak nevychádza, ale to by som nebola ja...
Nie je nejak extra dlhá, neviem sa nejak sústrediť, pretože som na detskom a deti tu plačú od rana do večera, no teraz je asi desať minút kľud, za čo som rada (klop, klop - netreba to zahriaknuť)
Držte palce aby som sa z tade dostala čo najskôr... Nebaví ma to tu... nemám čo robiť a do písania sa musím pomaly nútiť (nejak sa pri ňom neviem udržať :D)
Prajem už písomkami nerušené posledné dni pred klasifikáciou... :)

Vaša Alex Winslow

16.

„George,“ zavolala som, keď sme dospievali a dohrali, „čo tu robíš?“ ihneď som ho musela objať.

„tak trochu sme zdrhli z nemocnice, no sestrička nám tajne povedala, že ho musíme do 10 vrátiť a tak by sme pomaly mali ísť,“ oznámil mi ocko a ja som posmutnela.

„neboj v pondelok, alebo utorok by ma mali pustiť, takže ťa tu ešte zastihnem,“ potľapkal ma George po kolene, ktoré mal od rúk najbližšie a ja som ho znovu objala.

„neboj sa, ešte pred odchodom si s tebou pôjdem zabehať,“ prisľúbila som mu a potom sledovala, ako odchádzajú preč.

Som tak rada, že ho tu doviezli, no aj tak, trhá mi srdce ho takto vidieť. S povzdychom som sa otočila tvárou k baru a s chalanmi som popíjala, ja samozrejme nealko mochito, a chalani až na Damiena si dali pivo. Dam si dal len kolu.

„Máte z utorka na stredu rozlúčku. Prišla by si?“ otočil sa na mňa zrazu Dam a ja som zdvihla obočie.

„a s kým sa lúčite?“  zasmiala som sa.

„ s tebou,“ povzdychol si a ja som sa znovu rozosmiala.

„prečo by ste sa mali so mnou lúčiť, veď ja sa tu raz vrátim, možno o rok, na ďalšie prázdniny. To prežijete,“ pokrútila som hlavou. Ja som ešte nechcela myslieť na to, že odchádzam. Ešte na to nebol čas.

„možno, ale išla by si?“ pohľad na mňa upreli všetci a všetkých bol tak zronený, že som váhavo prikývla.

„ale musíte sa opýtať môjho ocka, to bude ťažší oriešok,“ zdvihla som prst ako varovanie.

„toho sa neboj, my ho nejak presvedčíme,“ zvolal naradostene Michael a ja som sa musela zasmiať. Bože budú mi chýbať.

„už by som mala ísť, je dosť neskoro,“ poznamenala som, keď som si všimla, že je pár minút po polnoci.

„dobre, ideme my chlapci, vidíme sa neskôr,“  všetkých som objala a potom som sa s Damienom pobrala domov.

„som doma,“ zakričala som do domu a chcela sa pobrať do izby, no zastavil ma ockov hlas z kuchyne.

„poď sem ešte na chvíľku,“ a tak som išla a sadla si oproti nemu na stoličku.

„odchytil ma ešte doktor, ktorý ťa ošetroval a povedal mi, že máme ísť zajtra na kontrolu s tvojou nohou,“

povedal mi.

„dobre, ešte niečo?“ usmiala som sa.

„nechcem aby si odišla,“ povzdychol si a zložil hlavu do dlaní.

„ja tiež a ty to dobre vieš, no musím, pochop to,“ postavila som sa zo svojho miesta a hneď ho išla objať.

„bože, princezná moja, ani nevieš ako mi budeš chýbať, neviem ako to znovu bez teba tak dlhú dobu prežijem,“ hovoril mi do ramena a ja som sa k nemu ešte viac priblížila, aby som ho mohla tuhšie objať.

„zvládol si to do teraz, zvládneme to aj tento krát, neboj sa,“ tiekli mi slzy dole tvárou. Vážne som ho nechcela opustiť, bolelo ma z toho u srdca, no sľúbila som, že sa vrátim a dodržať to musím.

„mali by sme ísť spať,“ povedal s povzdychom a odtiahol sa odo mňa.

„tak poďme,“ spoločne sme vyšliapali schodisko a potom sme každý vošli do svojich izieb.

keď sme sa v sobotu dostali na rad ku doktorovi, bola som rada. Bolo to nekonečné sedenie a čakanie a s tým čo som mala na nohe som ani nemohla chodiť. Bolo to nanič.

„Sarah, teraz ty,“ objavil sa vo dverách doktor, čo som nečakala, keďže doteraz von chodila sestrička.

„dobrý deň,“ pozdravila som slušne a vybrala sa za ním do ambulancie a za mnou išiel ocko, ako taký chvostík.

Usadila som sa na stoličku a čakala som čo bude ďalej.

Dal mi dole z nohy tú odpornú plastovú „sadru“ a pohmatkal mi nohu. Potom si pozrel snímok, ktorý sme dostali na röntgene.

„Vyzerá to byť v poriadku, dám Vám už len bandáž, aby ste ju mali pevnejšiu a hlavne nenamáhať,“ zvýraznil posledné dve slová a ja som prikývla s nevinným kukučom na tvári.

„samozrejme, dám na ňu pozor, aspoň tých pár dní,“ povedal otec za mňa a ja som bola rada, že je mi za chrbtom.

„prečo len pár dní, ona potrebujem kontrolu najmenej tie 2 až 3 týždne,“ doktor sa začal mračiť.

„odchádza za matkou, tu bola len na prázdniny,“ vedela som, že otec sa snažil byť v pohode a len tak ledabolo pokrčil plecami.

„a nemá náhodou americké občianstvo?“ podvihol obočie doktor.

„má, to som zariadil, no doteraz žila s matkou a prišla tu len na pár týždňov.“ vysvetlil to doktorovi, ktorý mi medzitým skúšal bandáž. Či mi sedí.

„dobre, tak ja budem veriť, že sa veľmi nebudete namáhať a keď sa niečo stane, alebo sa to nebude zlepšovať, tak pôjdete ku nejakému doktorovi,“ pozeral sa mi priamo do očí a ja som prikývla.

„dobre, tak teraz môžete ísť,“ usmial sa na mňa, „dúfam, že už sa pri takejto situácii nestretneme,“ povedal ešte a my sme sa so zborovým dovidenia pobrali preč.

„no vidíš, ani to nebolelo,“ zasmial sa otec.

„uhm,“ prikývla som.

Človek by povedal, že budem mať aspoň na chvíľku pokoj, nech si užijeme zvyšnými dúškami všetko okolo mňa.

No nie, vždy bol niekto so mnou a chcel so mnou rozprávať. Liezlo mi to na nervy a tak som sa schovala na pláž, na jedno z voľných lehátok.

Sedela som na ňom asi hodinu a pozerala som na more, keď mi zazvonil mobil.

„prišiel domov George. Prídeš?“ mali ho priviesť včera, no nakoniec sa rozhodli, že ho prepustia až v utorok a tak som sa rozhodla, že si s ním musím proste zabehať a moja noha zatiaľ neprotestovala.

Vybehla som pomaly k domu a terasou som sa dostala do kuchyne, kde už boli všetci usadení a čakali len na mňa s obedom.

„ahoj G,“ hneď som k nemu pribehla a objala ho. „dneska síce idem preč, ale čo by si povedal na skontrolovanie okolia. Dlho som nebola kontrolovať, či sa niečo nezmenilo,“ zazubila som sa a videla som, že sa mu rozžiarili očká. Aj keď nie až tak, ako keby mal behať.

„to vyznieva skvelo,“ usmial sa, „a kde sa chystáš?“ opýtal sa ma.

„chalani sa so mnou chcú rozlúčiť a tak usporadúvajú nejakú párty. Veľmi sa mi tam ísť nechcelo, ale že sú to oni a že presvedčili ocka, tak som si povedala, že to tam nejak vydržím,“ pretočila som očami a potom som sa rozbehla preč, pretože ocko otváral ústa.

V izbe som na seba natiahla kraťasy tielko a dala na hlavu šiltovku, aby som mohla zbehnúť dole.

„oci, pomôžeš mi?“ opýtala som sa, keď som tlačila Georga ku hlavnému vchodu a tam nás čakalo schodisko na prekonanie. Ja by som to sama nezvládla, ale prečo niekoho nezavolať.

„samozrejme,“ pribehol k nám ocko a ja som videla, ako G trpí, keď ho musí niekto niesť.

Ja som rýchlo zobrala vozík a dala som ho na chodník tak, aby mohol ocko Georga čo najskôr položiť. Nie kvôli ockovi, ale kvôli Georgovi.

„Tak a môžeme bežať,“ zasmiala som sa, keď sme sa dostali z dohľadu domu a ja som sa pomaličky rozbehla. Nemohla som tú nohu ešte príliš namáhať.

„nenamáhaj ju, prosím ťa, ešte sa ti niečo zle zrastie,“ otočil na mňa hlavu George.

„ale prosím ťa, tak ju potom budem mať citlivejšiu. Je to stále lepšie ako keby sa mi mala zle zrásť kosť, to už by bol prúser,“ zasmiala som sa a hrane som vytočila zatáčku.

„ty si rodený blázon,“ smial sa George, ktorý sa radšej pevne držal opierok na ruky.

„ja viem, veď to máme predsa v rodine, to si ešte nezistil?“ trošku som pribrzdila, keďže tu už bola väčšia premávka športovcov.

„ale samozrejme, že hej. Ale o tebe som zatiaľ nevedel,“ krútil hlavou a ja som sa zazubila.

„ach, teba musím o sebe ešte veľa naučiť,“ hrane som pokrútila hlavou, aj keď to nemohol vedieť a ďalej som ho tlačila po našej trase, aj keď ju budem musieť skrátiť.

„no to hej, dúfam preto, že sa objavíš čo najskôr,“ povedal s povzdychom.

„neboj sa, aj ty mi budeš strašne chýbať,“ zastavila som nás a zozadu silno objala, aby cítil, že na to nie je sám. Že tu budem vždy pre neho.

„už by sme sa mali vrátiť, moja nôžka ešte nie je pripravená na celú našu trasu,“ s povzdychom som ho otočila a už pomaly sme kráčali naspäť do nášho domu. Pre Georga to bude asi v niektorých chvíľkach väzenie ale dúfam, že to prežije.

„už si? Nemáme toľko času,“ búchal mi na dvere Damien a ja som pretočila očami.

„hej som, len si zoberiem tašku,“ s povzdychom som ju schmatla a otvorila dvere, za ktorými stál.