Nový život 9 časť

Časť pribudla až teraz, keďže hneď ako som prišla domov, brat ma vytiahol plávať, za čo som mu vďačná. Užite si víkend a zajtra asi pribudnú dve časti... =)
Dúfam, že sa vám to bude páčiť a zanechajte koment prosím... =)
Alex Winslow

(O 2 týždne neskôr.)

V byte som už bola zabývaná a často som sa vracala ku chalanom. Sadli sme si a bolo nám spolu fajn. Tak tomu bolo aj dnes. Sedela som z chalanmi a s babami v obývačke, smiali sme sa na nejakom Raynovom vtipe keď zrazu buchli dvere.

„hádajte kto je doma,“ zakričal do domu nejaký chlapčenský hlas, ktorý už skôr vyznel mužsky.

„Jerred,“ zakričal vedľa mňa zrazu Alex, vyskočil na nohy a trielil do chodby, z kade sa ozýval nejaký buchot.

„Jerred?“ otočila som sa s otázkou v očiach na dievčatá, ktoré jediné zostali v miestnosti, aj keď vyzerali nedočkavo.

„Alexov starší brat,“  usmiala sa na mňa Sarah.

„nevedela som, že má brata,“ poznamenala som len a gestom im ukázala, že sa môžu ísť privítať, že mne to nevadí.

„zostaneme tu, aj tak sa k nemu teraz nedostaneme,“ zasmiala sa Claire, ktorá pozorovala dvere.

„A to zas prečo?“ nechápala som.

„pretože Alex na ňom bude visieť ešte aspoň pol hodiny a už aj chalani budú radi, keď sa k nemu vôbec dostanú,“ pokrčila ramenami Claire a ja som len pokrútila hlavou.

„ja sa mu ani nečudujem, nevidel ho viac ako rok,“ zamyslela sa Nicole a my sme ju prestali vnímať, pretože to bol taký snílek, ktorý keď sa zamyslí, tak trvá aj hodinu, kým príde medzi nás. Duchom samozrejme.

Dneska sme tu boli výnimočne všetky dievčatá, neviem prečo, ale som rada, že sme sa konečne stretli všetky pospolu a trochu chalanov usmerňujeme.

„uvoľnite miesto nesiem náklad,“ ozval sa Jerredov hlas a ja som radšej uhla a sadla si na operadlo kresla, v ktorom sedela Caroline.

V miestnosti sa objavil asi meter deväťdesiatpäť vysoký chalan s nakrátko ostrihanými vlasmi a úžasne vyšportovanou postavou, na ktorom visel Alex ako malé dieťa a nechcel sa ho pustiť. No myslím, že keby Jerred tak veľmi chcel ho dať dole, tak sa mu to podarí ľavou zadnou, no na ňom bolo vidno, že je rád, že má svojho brata znovu pri sebe, ale myslím, že sa chcel privítať aj s ostatnými.

Zhodil Alexa na uvoľnené kreslo, v ktorom som sedela pred tým ja a otočil sa najprv na chalanov, ktorý ho obklopili. S každým sa objal, prehodil dve tri slová až nakoniec sa otočil aj na dievčatá.

„Ahoj Nicole,“ objal najprv Nicole, keďže bola najbližšie. Potom sa posunul ďalej, kde sedela Elisabeth.

„aha ho, nová tvár,“ zasmial sa, „som Jerred, Alexov starší brat,“ usmial sa na El a jemne ju objal.

„ja som Elisabeth, Alexove dievča,“ usmiala sa a sadla si naspäť. Chodili spolu asi dva týždne, no bolo na nich vidno, že sa milujú. Lepšie povedané, chodia spolu dlhšie, no Alex ju doviedol domov pred 2 týždňami.

„že si sa nepochválil braček,“ otočil sa na Alexa, ktorý len pretočil očami a stiahol El k sebe.

„A tu máme našu krásnu Claire,“ objal aj ju a ona sa len zachichotala a tresla ho po ramene.

„prestaň Anthony,“ vyplazila na neho jazyk a on sa zasmial.

„chýbala si mi Claire,“ postrapatil jej vlasy a otočil sa na Sarah. „ahoj princezná,“ oblapil ju svojimi veľkými rukami a ona sa pri ňom až strácala.

„čauko šašo,“  dala mu pusu na líce a znovu sa usadila k Samuelovi.

„a tu máme ďalšiu novú tvár, no chlapci, asi je dobre, že som prišiel, keďže ste tu mali babskú prevahu,“ vravel chalanom, ale zo mňa pohľad nespustil.

„som Rosemarie, ale stačí aj Rose,“ usmiala som sa na neho a nespustila pohľad s tých krásnych modrých očí.

„ja Jerred ale to už asi vieš,“ zasmial sa a objal ma na trošku dlhšie ako ostatné dievčatá. „a ku komu patríš ty, že by niektorý z chalanov prešiel na trojku?“ zdvihol obočie a ja som len prevrátila očami.

„ja som tu len také čudo naviac,“ zasmiala som sa a hľadala si miesto na sedenie, keďže všetko už bolo obsadené.

„uf, idem si po niečo na pitie, chcete tiež?“ pozrela som sa na všetkých a keď asi piati zdvihli ruky, len som pretočila očami a zmizla v kuchyni.

V tomto dome som už ako doma, vlastne nemať vlastný byt, tak tu možno doma som, ale ja som sa radšej osamostatnila.

Otvorila som chladničku a našla som tam balenie šiestich plechoviek Coca Coly, ktoré som dala na stôl a hľadala niečo na pitie aj sebe, až som nakoniec skončila pri pol litrovom pohári so 100% šťavou z pomarančov, ktorú som dnes ráno sama zrobila a asi ju aj sama vypijem, keďže sa nejak neuchytila. Ale čo, nevedia čo je dobré.

Zobrala som do jednej ruky plechovky, do druhej môj pohár a pobrala som sa naspäť do obývačky, kde som im tie plechovky hodila na stôl a oni sa o ne začali byť ako päť ročný. Pretože jeden chcel ľavú z tade a ten druhý mu ju zobral. No kto chápe tie deti. Krútila som nad nimi hlavou.

Oprela som sa o stenu a pozorovala som ostatných. Všetci sa dobre bavili smiali, rozprávali, len ja som tu bola nazvyš. Ešte aj to chýbajúce miesto na sedenie, na mňa kričalo. Len som nahradila Jerreda, kým sa nevrátil a teraz keď je tu, som v podstate nepotrebná.

„idem ja už,“ povedala som nahlas, aby ma zaregistrovali aj cez ten hluk.

„prečo? Veď je sranda,“ zavolala smutne Car.

„idem do práce,“ pokrčila som plecami.

„dneska máš voľno,“ založila si ruky na prsiach a sledovala ma prižmúrenými očami.

„nejak si na byt zarábať musím,“ pousmiala som sa a zmizla za dverami, pri ktorých som bola opretá.

Zastavila som sa v kuchyni, kde som odložila môj pohár do chladničky, veď keď tak to vylejú a hneď som išla do chodby, aby som bola čo najskôr preč.

„ideš preč kvôli mne?“ opýtal sa ma Jerred, ktorý sa opieral o zárubňu a sledoval ako sa obliekam do mojej mikiny.

„nie, vravela som, že musím ísť pracovať a ešte k tomu ma čaká v škole test z dejín, takže sa musím učiť,“ odpovedala som mu a hľadala som v tom bordeli moju peňaženku.

„a už sa tu nikdy nevrátiš, že?“ opýtal sa znovu a ja som nechápala, ako ma dokáže hneď odhadnúť a to sa ani nepoznáme.

„to nikto nehovorí,“ poznamenala som a konečne našla peňaženku. „Rada som ťa spoznala a pozdrav chalanov,“ otvorila som vchodové dvere a posledný krát som sa na neho usmiala kým som odišla z domu a zavrela za sebou dvere.

Rýchlo som nasadla do môjho miláčika a vyrazila do môjho malého bytíku.

Prezliekla som sa tam rýchlo do čiernych legín, bieleho tielka, na ktoré som si dala sivý sveter, padajúci mi z jedného ramena a ktorý mi siaha pod zadok. Obula som si sivé converse a cez rameno som si dala hnedú koženú kabelu. Pri odchode z izby som schmatla náhrdelník s príveskom v tvare starého kľúča a mohla som vyraziť.

No keď som bola už za dverami, ktoré som zamykala, uvedomila som si, že som zabudla na veci, ktoré som mala prichystané na stole, kvôli učeniu a do toho som ešte v tom zhone zabudla aj fotoaparát.

Takže som sa pekne krásne vrátila naspäť, všetko som dala do tašky a znovu som sa, ale už úspešne, dostala z domu.

Nasadla som do auta a vyrazila do môjho obľúbeného Starbucksu, ktorý bol na rohu dvoch ulíc a nebol taký navštevovaný, kvôli tomu, že nebol vôbec v centre, ale skôr tak až ku koncu San Francisca.

Vošla som dnu, pozdravila som sa z Annie, ktorá tu pracuje a veľmi dobre ma už pozná a zašla som do môjho obľúbeného rohu.

Sadla som si do mäkkej sedačky, ktorú z jednej strany obklopovala sklenená stena a z druhej tá normálna. Vytiahla som si z tašky fascikel do školy a otvorila som ho. Potrebovala som sa to naučiť a tu je aspoň kľud.

Učila som sa to asi päť minút, keď predo mnou Annie postavila kávu a ja som jej s úsmevom poďakovala.

„čo sa to učíš?“ opýtala sa ma a nazerala mi cez plece.

„dejiny, strašne nudné dejiny. To obdobie ma proste nebaví,“ vysvetlila som jej keď si čítala nadpis.

„hold nie všetko je v našom živote úžasné,“ pobúchala ma priateľsky po pleci a ja som ju s úsmevom pozorovala, keď odchádzala za pult, kde sa musela nachádzať.

Ja som sa znovu pohrúžila do učenia a sem tam som si odpila z kávy.  Ani len som si nevšimla, že sa otvorili dvere a dnu niekto vošiel. Nezaujímalo by ma to, aj keby som vnímala, pretože som v kaviarni a tu ľudia prichádzajú a odchádzajú.

„konečne som ťa našiel,“ ozvalo sa oproti mne a ja som sa zľakla pretože som to nečakala a nechcela som vidieť človeka, ktorý sedel oproti mne. Teda chcela, ale nemohla som, pretože by som sa už neskôr nesústredila na to čo sa mám učiť a len na to, čo mám pred sebou.

„prečo by si ma hľadal?“ ozvala som sa aj keď som stále pozerala do papierov, ktoré boli okolo mňa porozhadzované.

„pretože si zdrhla, chcel som sa zoznámiť, pokecať alebo ťa len tak pozorovať,“ povedal milo a ja som zdvihla pohľad na neho.

„a prečo by si to robil?“ nechápala som ho, som len obyčajné dievča, ktoré chodí do školy, za chvíľu maturuje a musí si do toho ešte aj zarábať, aby mala z čoho platiť nájom za byt.

„a prečo by som to nemal robiť?“ vrátil mi otázku.

„je veľa dôvodov. Napríklad by si mal byť skôr s tvojim bratom, ktorého si dlho nevidel, so svojou priateľkou, alebo kamarátmi,“ pokrčila som plecami a zrak som znovu vrátila do papierov.

„ja myslím, že braček ma počká, veď nikam neodchádza, aspoň nie tento týždeň, no priateľov už som navštívil, keďže boli u nás doma a priateľku nemám, takže prečo by som nemohol ísť za tebou?“ nevzdával sa, no najviac ma vzalo to, že nemá dievča, veď je tak chutný.

„to mi chceš fakt tvrdiť, že nemáš dievča? Ty?“ podvihla som obočie a zahľadela som sa mu do očí.

„fakt, a čo si myslela tým slovíčkom TY?“ krásne sa na mňa usmial.

„no ako ehm, nedáš si kávu?“ na túto otázku som fakt odpovedať nechcela.

„už som si objednal, neboj sa o mňa, no ja stále čakám tu odpoveď,“ stále sa usmieval a užíval si to, ako som nevedela, čo mám povedať.

„čo ja viem, si celkom pohľadný, vyzeráš byť milý a baby letia na svalnáčov,“ snažila som sa povedať ľahostajne, no neviem či to vyšlo, pretože jeho úsmev sa ešte zväčšil.

„a páčim sa aj tebe?“ podvihol jedno obočie a vyzeral pri tom strašne sexi.

„ani nie,“ zaklamala som a on sa zasmial.

„Darling, nauč sa klamať, moc ti to nejde,“ nazval ma miláčik. Je taký zlatý. Mala by som prestať takto myslieť. Určite si nájde niekoho oveľa lepšieho ako ja.

„takto voláš každú?“ nechcela som to vedieť, pretože ak by povedal nie tak sa asi rozplyniem na tom gauči.

„ak poviem nie, tak čo urobíš?“ opýtal sa ma z nezbedným úsmevom na perách.

„to sa dozvieš len keď to povieš a prosím ťa, neklam mi,“ nepozrela som sa na neho a radšej som dávala dokopy mnou popísané papiere, aby sa na ne nemusel pozerať.

„tak tu máte Vašu kávu,“ dobehla Annie, ktorej to dneska extrémne dlho trvá, ale kto vie, možno za to môže ten chalan, ktorý z nej nedokáže pustiť oči

„ďakujem veľmi pekne,“ usmial sa na ňu a ona odišla naspäť.

„a čo chceš aby som povedal?“ otočil sa naspäť na mňa.

„pravdu,“ bolo jediné čo som mu mohla povedať.

„nie, nehovorím to každej,“ pokrútil hlavou a ja som sa v duchu rozplývala.

„a prečo si to povedal mne?“ chcela som to z neho dostať.

„pretože ty nie si každá, už keď som ťa prvý krát videl u nás doma, vedel som, že si iná ako ostatné,“ chytil ma za ruku, ktorú som mala položenú na stole.

„všimol si, si ma len kvôli mojim vlasom. Všimla som si už skôr, že svietia viac ako vlasy ostatných,“

„vlasy sú mi ukradnuté, mňa dostal ten tvoj úsmev, s ktorým si nás s Alexom pozorovala,“ chytil mi tú ruku aj jeho druhou a vpíjal sa mi do očí, čo som mu dovolila, bez sebemenších pochybností.

„nepáčia sa ti moje vlasy?“ zaklipkala som očami. Teraz som si ho už doberala.

„máš úžasné vlasy, oči, ústa, nos, dušu, povahu, celá si úžasná,“ postavil sa a bez toho aby prerušil očný kontakt si sadol vedľa mňa.

„ja by som ani nepovedala,“ zazubila som sa na neho.

„čuš už,“  a aby mal istotu že nič nepoviem, prilepil sa svojimi perami na tie moje, čo my ani len trošku nevadilo. Aj keď sme sa nepoznali ani len deň.

keď už mi dochádzal kyslík odtrhla som sa od jeho pier a pohladila som ho rukou po tvári.

„povieš mi niečo o sebe?“ opýtal sa ma po chvíľke ticha, keď sme vstrebávali emócie.

„a čo by si chcel vedieť,“ opýtala som sa ho a dobalila som si svoje dejiny, keďže som vedela, že už sa aj tak nič nenaučím.

„ja neviem, všetko,“ zasmial sa.

„nemám ti poslať na mail životopis?“ podvihla som obočie a on sa zasmial. Tak krásne sa smeje.

„nie ja si to radšej zistím na živo,“ priblížil sa ku mne a znovu ma pobozkal.

„tak teraz máš na to možnosť, keďže naučiť sa už nič nenaučím a Mathew je v práci,“ pokrčila som plecami a naschvál som spomenula bračekove meno, aby som zistila, ako bude reagovať.

„nevravela si, že si bez priateľa?“ opýtal sa zmätene.

„nie, to si vravel ty,“ zaškerila som sa na neho.

„a máš priateľa?“ nedal sa odbiť.

„nie,“ zasmiala som sa na jeho zmetenom výraze.

„a kto je potom Mathew,“ nechápal.

„môj braček, chrústik,“ povedala som vážne a chcela som si udržať vážnu tvár, no nejak mi to nevyšlo, kvôli cukajúcim kútikom.