Nový život 10 časť

tak a je tu jubilejná 10 časť.. Viem mali pribudnúť dve, no nebola som doma, potom som sa učila a došla som na PC až teraz, no a zistila som, že mi zmizla 11 Kapitola, ktorú som mala už predpísanú... som naštvaná. Strašne...
Nejdem si tu vylievať srdce... Neviem či zajtra niečo pribudne, nevládzem a nezvládam to...
Dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť a zanecháte komentár... =)
Alex Winslow



 „čo robíš?“ opýtal sa ma ďalšiu otázku

„študujem, pracujem v kníhkupectve, sem tam fotím,“ nevedela som, čo iné mu mám povedať.

„chceš ísť na výšku?“ nedal pokoj.

„nie. Neviem, proste to nikdy nebol môj sen. Učiť sa ďalších 5 rokov, či 4, a mať z toho hovno, lebo tam kde budeš chcieť pracovať, tam ťa nikdy nezoberú a nakoniec aj tak skončíš buď v nejakom Fastfoode alebo za pásom.“ vysvetlila som mu moje myšlienkové pochody a čakala čo na to povie.

„tiež pravda,“ zasmial sa.

„a čo ty? čo robíš?“ oprela som sa o operadlo jedným ramenom, aby som bola stále natočená na neho.

„hm, fakt to chceš vedieť? Nebude sa ti to páčiť,“ zamračil sa.

„áno, chcem to vedieť, chcem sa to dozvedieť od teba a teraz, nie od niekoho iného, keď bude neskoro.“ chytila som ho za ruku a druhú mu položila na líce.

„boxujem,“ povedal ticho.

Nachvíľku som zavrela oči, aby som to trochu v strebala a potom som ho objala.

„baví ťa to?“ pošepkala som mu otázku do ucha.

„áno,“  jednoduchá odpoveď.

„tak to je potom dobre, nie?“ odtiahla som sa od neho len na toľko, aby som videla jeho tvár.

„kebyže ma to nebaví, nerobím to, Rosie,“ dal mi malý božtek na nos a ja som sa zachichotala.

„však nie si agresívny, keď sa naštveš?“ potrebovala som to vedieť, inak by som sa bála a to nie je dobré vo vzťahu. keď nejaký bude.

„Rosie, neudrel by som ťa, ani kebyže ma podvedieš, vykričíš si na mne hlasivky, alebo sama ma začneš biť. Nikdy by som ťa neudrel, rozumieš,“ chytil ma obidvoma rukami za tváre a vpíjal sa mi do očí.

„dobre. Prepáč, ale musela som to vedieť, vieš, inak by som si nebola istá, a to nerobí dobrotu,“ pousmiala som sa.

„som rád, že si sa to radšej spýtala, ako keby si sa mala kvôli tomu trápiť,“ pousmial sa a ja som si tú jeho usmiatu tvár pritiahla k sebe a znovu som sa pohrúžila do bozku s ním.

Bozkávali by sme sa ďalej, kebyže mi nezačne zvoniť mobil.

„kašli na neho,“ zamumlal v bozku.

„nemôžem, prepáč,“ odtiahla som sa od neho a zdvihla mobil.

„čo sa deje Math?“ opýtala som sa ho trochu nevrlo.

„prepáč, že otravujem sestrička, ale otec je v nemocnici.“ oznámil mi a mne sa zatajil dych.

„a čo ja s tým, on ma vyhodil z domu a ja ho mám ísť pozrieť ako poslušná dcéra?“ nechápala som to. Math ma poznal, vedel, že tam len tak neprídem a preto som vedela, že predo mnou niečo tají.

„on zomiera Rosemarie, tak prosím ťa zdvihni svoj zadok a príď sem,“ zavrčal do telefónu, ktorý mne skoro vypadol.

„čo sa stalo?“ pozorovala som svoju trasúcu ruku, ktorú som mala položenú na kolene Jerreda. Chytil ma za ňu a pozorne ma sledoval.

„na to nie je čas, proste príď do tej nemocnice, ktorá je len pár blokov od nášho domu,“ povedal mi ešte a zložil. Ja som sa roztriasla celá.

„čo sa stalo,“ opýtal sa ma Jerred.

„môj otec je v nemocnici a zomiera,“ povedala som len a pozerala sa priamo pred seba.

„si si vedomá, že ťa niekto musí odviesť,“ povedal mi a začal mi baliť veci do tašky, keďže ja som nebola schopná pohybu.

„ja tu mám auto,“ povedala som len.

„keď si myslíš, že ťa pustím v takomto stave za volant, mýliš sa. Odveziem ťa ja,“ povedal mi, podal kabelu, ktorú zbalil, strčil mi do ruky aj jeho a aj moju kávu a postavil sa.

Ja som išla za ním ako poslušný psíček. Zaplatil za obidve kávy a kebyže nie som v šoku asi by som namietala, ale teraz mi to bolo jedno.

„daj mi kľúče od tvojho auta,“ povedal mi len a ja som siahla do vrecka a podala mi ich.

„prečo nejdeme tvojim autom?“ opýtala som sa len a sadla som si na miesto spolujazdca, na ktorom som ešte nesedela.

„lebo ja som prišiel taxíkom,“ pohladil ma po kolene, zaradil do jednotky a my sme mohli vyraziť. „A kde to ideme?“ opýtal sa ešte.

„nemocnica Johna Fleminga,“ /p.a.: sorry, ale nechcelo sa mi hľadať nemocnice v SF a keď som aj mala snahu, tak mi vyhadzovalo také divné odkazy./

Šoféroval rýchlejšie ako by sme mali v meste a väčšinou sa preplietal uličkami, keďže sa chcel vyhnúť zápcham. Ja som len dúfala, že nás nezastavia policajti.

keď sme sa dostali ku nemocnici a našli parkovacie miesto, Jerred išiel so mnou.

„prosím vás,“ zastavila som sa pri pulte.

„kde leží Oliver Brandon?“ opýtala som sa tichým hlasom.

„ste rodinný príslušník?“ ozvala sa tá ženská kludným hlasom.

„som jeho dcéra,“ zvyšovala som hlas a Jerred ma radšej objal, aby som na ňu ešte nevyskočila.

„4 poschodie, izba číslo 192,“ povedala po chvíli, čo hľadala informácie v počítači. Ani som sa jej nepoďakovala a ťahala Jerreda za sebou k výťahom.

Vo výťahu som sa oprela o stenu a začala plakať.

„čo keď bude chcieť odo mňa odpustenie, ako mu môžem odpustiť to, že ma v 18 vyhnal z domu?“ opýtala som sa Jerreda a objala ho.

„vieš, odpustenie nie je to, že mu musíš prepáčiť všetky činy v minulosti, ktoré spáchal, odpustenie je to, že si uvedomíš, že ten človek zrobil chybu a keď si to uvedomíš, proste sa začneš pozerať na prítomnosť, nie stále na minulosť, pretože minulosť už nemôžeš vrátiť a zmeniť ju,“ vysvetľoval mi, a ja som len prikyvovala a upokojovala som sa pod jeho nežnými rukami, ktoré ma hladili po chrbte, až kým necinkol výťah a my sme sa nedostali na 4 poschodie.

Bola som vystrašená, nechcem aby ma nič žiadal, zriekol sa ma, ja som odišla, teraz si žijem vlastný život bez otca, ktorý pre mňa psychicky už zomrel, aj keď teraz zomiera naozaj. Kráčali sme ruka v ruke chodbou až sme sa dostali pred izbu 192.

„počkám ťa vonku,“ stisol mi ruku a pustil ma, no ja som ho znovu chytila.

„poď so mnou prosím ťa, sama by som to asi nezvládla,“  pozrela som na neho psími očami. Fakt som tomu nechcela čeliť sama. „No ak nechceš, nebudem ťa nútiť, fakt nie,“ krútila som hlavou no on si ma len pritiahol k sebe a otvoril mi dvere aby som vstúpila dnu ako prvá.

„ahoj Rosie,“ prirútil sa ku mne Mathew, no potom sa zarazil, keď za mnou videl Jerreda.

„ahoj Mathew,“ povzdychla som si, „this is Jerred, my boyfriend,“ ukázala som na neho a Mathew si s ním potriasol rukou.

„mali by sme ich nechať samých,“ povedal Mathew Jerredovi, no ten pokrútil hlavou.

„nechcela tu vojsť bezo mňa a ja ju tu teraz nenechám,“ vysvetlil mu svoje konanie a tak Mathew odišiel len s pokývaním hlavou.

„ahoj dcérka,“ ozvalo sa chrapľavo a strašne ticho, „ poď mi ukázať toho chlapca, ktorý mi ukradol dcérenku,“ povedal.

„nie otec, ty si sa o mňa pripravil sám, neviň niekoho iného a Jerreda som vtedy ani len nepoznala,“ povedala som mu kľudne, no hlasom, ktorý nepripúšťal námietky.

„prepáč mi, čo som ti urobil, odpusť mi, prosím ťa,“ šepkal a bolo vidno, že mu aj toto robí problém.

„prepáčiť ti nikdy neprepáčim, no odpustiť, odpustím,“ povedala som mu, „raz,“ dodala som tak ticho aby to počul už len Jerred, o ktorého som sa opierala chrbtom.

„aspoň jedno z toho, aj keď neviem aký je v tom rozdiel,“ zachripel otec.

„neboj sa, raz na to prídeš,“ kotúľali sa mi slzy tvárou.

„už žiadne raz nebude Rosie, odchádzam. Cítim to,“ zavrel oči, no potom ich znovu otvoril.

„ja viem, no viem, že aj preto všetko čo si nám spôsobil, pôjdeš za mamkou a ona ti to vysvetlí, no ako ju poznám najprv ťa zbije,“ povedala som na uvoľnenie atmosféry a otec sa začal chrapľavo smiať a potom kašľať ako sa začal dusiť.

„ďakujem ti, som rád, že si našla niekoho, kto ťa miluje,“ ozval sa asi po pol minúte ticha, „prosím ťa, nesklam ju. Jeden taký chlap v živote jej stačil,“ smeroval Jerredovi.

„nebojte sa, postarám sa o ňu,“ šepol Jerred.

„verím ti, zbohom dcérenka, milujem ťa a rád som ťa spoznal Jerred,“ zavrel oči a prístroje, na ktorých bol pripojený začali divo pískať a ja som tam len stála a plakala, aj keď som si sľúbila, že kvôli nemu už slzu nevyroním.