Nový život 8 časť

Tu je ďalšia časť, je trochu divná, mne sa veľmi nepáči, no čo by sa dalo čakať, keď som ju napísala okolo polnoci s pomaly zavretými očami a s podmazom Rolling in the deep, verziu od LP
Prednastavujem ju na zajtra, teda už dnes, nechcela som ju dať v takú to nekresťanskú hodinu a chcela som aby pribudlo niečo aj poobede a to je jediné čo pridané bude, lebo budem rada ak sa na net vôbec zajtra dostanem. Zhony, zhony, zhony. Blbá škola. Keď si predstavím, že o rok maturujem, v hlave sa mi objavia slová:  zastreľte ma!!!
Nejdem si vylievať dušu, tak sa majte a užite si ju a ešte nezabudnite na koment, aby som vedela na čom som.
Love & Peace
Vaša skoro spiaca Alex Winslow

Kebyže nie som človek zvedavý, vykašlem sa na taký tajomný telefonát, no tá žena ma zaujala.

Nechcela som sa tým teraz zapodievať, zajtra som nemala ísť znovu do školy a tak som si musela zrobiť zastávku aj u mojej obvodnej lekárky. Potrebujem predsa ospravedlnenku.

Dokončila som veci okolo fotiek a vytiahla som si jeden z mojich prázdnych USB, ktorých som mala zásobu, keďže ak si ich niekto požičal, už ich nevrátil. Česť výnimkám.

Dala som tam obidva priečinky s fotkami a prešla som do izby kde býva Car s Ryanom.

Vošla som dnu bez zaklopania, čo som hneď oľutovala, keďže som ich našla na ich postele a Carol bola bez trička. Asi som ich hold vyrušila, ale mohli si aspoň zamknúť keď robia nemravnosti.

„ups, ja len že som ti doniesla USB s tými fotkami, no asi som prišla nevhod,“ zasmiala som sa, hodila USB na stôl a vrhla som sa na dvere, ktorými som chcela vypadnúť. „A nabudúce sa zamknite, nikdy neviete, kto vbehne dnu,“ žmurkla som na nich a radšej som zavrela a pobrala som sa do kuchyne.

„jej, chlebík,“ uškrnula som sa a zobrala som si z taniera posledný chlebík s džemom, ktorý bol.

„hej, ten bol môj,“ zavolal Dany a ja som sa len uškrnula.

„ako sa hovorí, kto zaváha, nežerie,“ zakusla som s chuťou do toho chleba a pozorovala som Daniela, ktorý sledoval chlieb, ktorý mizol vo mne.

„namažem ti ďalší?“ ponúkla som sa, keď som ho zjedla. Bola som hladná a tak by som natierala tak či tak.

„nerob si starosti, aj tak by mi nestačil a myslím, že tebe nestačil tiež a tak zrobím aj tebe, keď chceš aspoň,“ usmial sa a ja som naradostene kývala hlavou. Milovala som, keď mi niekto robil jesť. keď som nemusela variť ja.

Sadla som si za stôl a pozerala som sa na strop, dokým predo mnou nepristal tanier s troma chlebíkmi.

„ďakujem,“ pustila som sa do mojej neskorej večere a jeden chlebík som aj tak nechala Danymu, ktorý ho s radosťou zblajzol.

„idem spať, dobrú,“ povedala som keď som odložila tanier do myčky a zmizla som na poschodí v mojej doterajšej izby.

Musím si pohnúť, za 10 minút mám byť na tej adrese a ešte stále som v jednej asi hodinu trvajúcej zápche v ktorej sa pohybujem asi meter za 5 minút.

Nestihla som to, prišla som 10 minút po termíne, no nejaká žena stále stála pred vchodom do budovy.

„dobrý deň, vy ste Tamara  Olrig?“ opýtala som sa, keď som vystúpila z auta a pristúpila som k nej.

„áno, to som ja,“ usmiala sa.

„prepáčte, že meškám, ale na ceste bola havária a tvorila sa kolóna,“ vysvetlila som jej, no ona len mykla plecami.

„tak idete?“ opýtala sa a ukázala na dvere do budovy.

„nič mi nechcete urobiť, že?“ opýtala som sa.

„nie nebojte sa, známa mi spomínala, že ste hľadali byt a ja mám jeden v ponuke, no ešte som ho nestihla dať do novín a tak máte jedinečnú možnosť,“ usmiala sa na mňa a spoločne sme sa pobrali do budovy. Bol to dvojposchodový dom, v ktorom boli 4 byty. Dva na každom poschodí.

„ideme na druhé poschodie,“ povedala mi a tak sme začali stúpať hore. Ja ako prvá.

„v druhom byte býva modelka, často nie je doma, no je milá a nikdy nerobila hluk a ani problémy,“ ukázala na pravé dvere a sama odomkla tie ľavé. Vošli sme do chodby a ona zavrela dvere.

„môžete sa tu poobzerať, ja budem v kuchyni,“ usmiala sa a zamierila do miestnosti, na ktorú ukázala.

Ja som vošla dvojkrídlovými, starodávne vyzerajúcimi dverami do veľkej miestnosti. Bol tu úžasne prepojený moderný štýl s tým s minulých storočí a mne sa to strašne páčilo. Malo to osobnosť, svojho ducha.

Kráčala som cez obývačku do jedných dverí, ktoré boli pootvorené a ja som sa objavila v krásnej spálni, bola ladená do biela s tmavým nábytkom. páčila sa mi, no nebolo to úplne to čo som si predstavovala a aj tak mi pripadala skôr ako hosťovská, než ako hlavná spálňa.

A tak som vošla naspäť do obývačky a prešla k dverám ktoré boli o kus ďalej. To bola miestnosť v ktorej by som chcela žiť večne. Svetlé modré steny s tmavým nábytkom, obrovskou posteľou a dvomi dverami pomaly vedľa seba. Za jednými sa nachádzala vlastná kúpeľňa, ktorá síce nemala záchod, čo bolo menšie mínus, no bola tu vaňa, umývadlo a veci, ktoré do menšej kúpeľne treba. Vo dverách vedľa bola menšia šatňa. Nie maličká, ale nebola ani veľká.

Vrátila som sa naspäť do chodby, kde som otvorila dvere, oproti kuchyne. Za nimi sa nachádzala kúpeľňa väčšia ako tá v mojej izbe. Bolo tam všetko čo by si len človek mohol priať a bola v príjemnej zelenej farbe.

Vošla som do kuchyne, kde za stolom sedela Tamara a tak som si sadla oproti nej.

„koľko by stál nájom. Ja, nemôžem si dovoliť platiť príliš veľa, chodím do školy a zamestnanie nemám na plný úväzok, zatiaľ,“ priznala som sa. Ten obrovský byt, ktorý nemá síce milión miestností, ale je fakt veľký, nebude stať málo.

„stojí toľko, čo by stál nájom pri mojej priateľke,“ pokrčila plecami. V bytoch, v ktorých som bola, mali približne rovnako vysoký nájom a na tento byt sa mi to nezdalo.

„prečo by ste ho dávali za tak málo? Čo sa tu stalo?“ opýtala som sa.

„nič sa tu nestalo, prisahám, ale páčite sa mi, vyžaruje z teba čaro a v tejto bytovke musí byť kľud a ja viem, že toto pravidlo ty dodržíš,“ usmiala sa.

„to mi dávate tak nízky nájom len preto, že sa vám páči moja osobnosť, ktorú v podstate ani len nepoznáte?“ podvihla som obočie.

„áno, som dôveryhodná osobnosť, ktorá dáva len jednu šancu, takže si ju netreba pohnevať,“ zasmiala sa.

„ja to beriem. Taký byt nebrať za takú sumu by bol hriech,“ usmiala som sa a ona vytiahla papiere z jej tašky.

„ako vidím ste pripravená,“

„nikdy neviete, čo sa môže stať,“ pokrčila plecami a ukázala mi nájomnú zmluvu. Celé som si to prečítala a súhlasila z podmienkami, pod ktoré som sa do kolónky podpísala.

„tak fajn, môžete sa nasťahovať kedy chcete, nábytok sa tu necháva, moje číslo máte, no a ešte raz ťa prosím, dodržuj kľud. Žiadne párty a tak, pretože na prvom poschodí žije rodina s maličkými deťmi a starší pár a tí potrebujú kľud.

„nebojte sa, nemám toľko priateľov aby som mohla robiť párty a keby sa niečo dialo, budeme skôr u nich ako tu,“ usmiala som sa a prevzala kľúče, ktoré mi Tamara podávala.

„tak ti prajem príjemné bývanie,“ podala mi ruku, ktorú som priala a spoločne sme opustili budovu.

„ľudia, mám byt,“ zakričala som len čo som za sebou zavrela dvere.

„to je super, kde sa nachádza?“ opýtala sa ma Caroline, ktorá pribehla dole a objala ma od radosti. Ja som jej povedala adresu a ona vyvalila oči.

„a budeš na to mať, je to dosť drahá štvrť, pretože je len 5 minút chôdze od centra,“ opýtala sa ma s obavou.

„ta pani mi dala takú sumu ako pri tých bytoch, v ktorých som bola minule. Nezdalo sa mi to, no preštudovala som zmluvu, ktorú som podpisovala a bolo to v poriadku,“ pokrčila som plecami a ona vytreštila oči ešte viac.

„to je bomba, len aby sa niečo nedialo,“ povedala s obavou, no ja som sa len usmiala.

„ja jej verím. Viem rozoznať keď niekto klame a ja som sa jej na to pýtala,“ argumentovala som.

„tak fajn, verím ti. Kedy sa sťahuješ?“ opýtala sa.

„teraz, nechcem vás už ďalej zaťažovať,“ vymanila som sa z jej náručia a vybehla do izby, aby som si zbalila veci, ktoré som už vytiahla z toho jediného kufru, ktorý som mala otvorený a mohla sťahovať veci znovu do auta.

Naskladala som všetko tak ako mi to naskladal aj braček, keď som odchádzala z domu, dalo mi to sakra veľa práce a musím povedať, že nechápem ako sa mu to podarilo dať tam tak rýchlo. keď už bolo všetko na mieste rozlúčila som sa s Caroline, ktorá bola doma, aj keď mala byť ešte v škole, no nechala som to tak. Chalani neboli doma a tak som sa s Carol dohodla, že večer prídem aby som sa s nimi rozlúčila, aj keď sa uvidíme tak často ako to len pôjde.

Nasadla som do autíčka a vyrazila som za novým dobrodružstvom zvaným vlastné bývanie.

Zastavila som pred bytovým domom, v ktorom som mala byt a zavolala som bračekovi, ktorému som sľúbila, že zavolám ak si niečo nájdem.

Po telefonáte som začala vynášať jeden kufor za druhým, no nakoniec mi s tým posledným a najväčším pomohol sused z prvého poschodia.

„ďakujem veľmi pekne,“ poďakovala som mu, keď som mala všetko v chodbe.

„nemáte začo, mohli ste zazvoniť, teda zaklopať, radšej nezvoňte, pretože naše detí spia kedy sa im zachce. Ja by som Vám pomohol hneď, keby ste požiadala.“ usmial sa a pobral sa za svojou rodinou.

„som si toho vedomá, no začala som sa starať sama o seba chcela som to tak nechať. Keby ste niekedy potrebovali večer postrážiť deti stačí povedať. Síce po škole pracujem, no večer som väčšinou doma,“ povedala som mu ešte kým som ho videla a potom som vošla do môjho bytu, kde začína veľké dobrodružstvo.