Nový život 7 časť

Je tu ďalšia časť... síce ma trénerka zabije, keďže budem meškať na tréning, ale čo by som pre vás nezrobila. ďakujem za komentík v minulej časti a bežím na ten tréning... A ešte, neviem či niečo zajtra bude, pretože v piatky mám 8 hodín a nestíham sa učiť a ešte aj písať... no možno sa mi niečo pošťastí... =D
P.S.: Dúfam, že sa bude páčiť a zanecháte mi komentár.. =)

Alex Winslow

„dobré ránko,“ ozvalo sa hneď ako som vstúpila do kuchyne.

„uhm,“ pretrela som si oči. Musela som vyzerať úžasne. V bratových veciach, ktoré na mne viseli, strapatá a s vankúšom otlačeným na líci.

„dáš si niečo na raňajky?“ konečne som sa pozrela na toho, kto to so mnou je v kuchyni a zistila som, že sa na mňa usmieva Alex. Ten, ktorý na mňa vrieska ako najatý a vytvára si vlastné predstavy.

„neboj, ja si niečo na jedenie nájdem,“ odvetila som a stále som ho po očku pozorovala, pretože som si nemohla byť istá, či mi niečo nechce zrobiť. Paranoja.

„ale no ták. Snažím sa byť milý, nejak sa ti ospravedlniť, ako som sa k tebe správal,“ rozhodil rukami.

„stačilo by sa ospravedlniť za to, že si ma nazval novinárskou sviňou, alebo ako si ma to vlastne nazval,“ pokrčila som plecami a otvorila som chladničku, ku ktorej som sa priblížila. Bola poloprázdna.

„nemám v povahe sa ospravedlňovať,“ založil si ruky na hrudi.

„tak by si sa to mal naučiť, kde máte lyžičky?“ našla som v chladničke jogurt, fajný čokoládový.

„druhý šuplík od okna,“ ukázal smer a ja som sa tam pobrala. „Prečo by som sa to mal naučiť? Vždy zatiaľ stačilo, že som niekomu pomohol a tým to bolo odčinené,“ nechcel sa vzdať svojho.

„ale nie vždy môžeš niečo zrobiť a tvoje skutky budú odpustené, niekedy musíš povedať to slovíčko prepáč a myslieť to smrteľne vážne,“ ukázala som na neho lyžičkou, ktorú som vybrala z úst a premeriavala som si ho od hlavy po päty.

„nemienim sa k vôli tebe meniť, až za toľko mi nestojíš,“ mračil sa a ja som mala chuť sa rozosmiať.

„neboj sa, bude iné dievča, ktoré budeš musieť žiadať o odpustenie a ju nebude zaujímať, či jej zrobíš raňajky, alebo upraceš dom, ale na to budeš musieť prísť sám,“ usmiala som sa na neho a radšej odišla z miestnosti. Dnes si musím začať hľadať byt, najlepšie by bolo keby bol menší, lacnejší a najlepšie by bolo, keby mal aspoň malú dušičku, ktorú už dotvorím sama. Nemám rada miesta bez duše. Miesta, z ktorých nič neťahá, v ktorých nie je nejaká energia, z takých miest mám depresie. Je to divné, viem, ale proste je to fakt.

Sadla som si do obývačky, kde som objavila asi 3 druhy časopisov. Síce včerajších ale tam sa väčšinou nič nemení. Zobrala som prvé a začala si červenou centropenkou zvýrazňovať možnosti, ktoré by sa mi páčili. Nebolo ich veľa. Vo všetkých novinách spolu som našla len 5 ponúk, ktoré by mi mohli vyhovovať z hľadiska peňazí, veľkosti a miesta, kde sa nachádzajú.

Spísala som si ich na papier a zobrala do ruky mobil, ktorým som začala vytáčať číslo za číslom a pripisovala som k adrese čas, kedy by som si mohla pozrieť. Prvú ponuku som mala už o hodinu a tak som po ceste do izby vyhodila prázdny kelímok od jogurtu.

V izbe som sa obliekla do úzkych riflí, tielka, košele, po ktoré som si bola do auta. V kúpeľni som zo seba zrobila človeka, vlasy som sčesala do drdolu a upevnila ich čierno bielou šatkou, ktorú som zaviazala uzlom hore na hlave.

Schmatla som tašku s dokladmi a kľúčmi od auta, potom okuliare a zbehla som si po mobil.

„idem si obzrieť byty, ktoré som si dneska našla, neviem kedy sa vrátim,“ povedala som Ryanovi, ktorí sedel v obývačke.

„nechceš, aby s tebou niekto išiel?“ otočil sa na mňa.

„nie, to zvládnem, pozdrav Car, keď príde zo školy,“ áno, dneska je škola, no ja som bola tak unavená, že som povedala Car, nech povie, že mi nebolo dobre. Mala som iné veci na práci ako byť v škole a pripravovať sa na maturitu.

Vybehla som z domu, nasadla do auta a vydala sa na cestu k prvej ponuke. Našťastie mi požičali GPS a tak to nebol problém.

Bola som vo všetkých bytoch, no ani jeden ma neoslovil. Bolo to márne. Jeden bol hrozne špinavý, hrdzavý a smradľavý. Z toho som vypadla čo najskôr. Ďalšie boli buď príliš neosobné, malé alebo príliš vysoko v dome bez výťahu. Nemienila som stúpať na 5 poschodie každý deň najmenej 2 krát.

Vrátila som sa k chalanom s blbou náladou. Nemala som nový byt a mala by som si hľadať hotel. Ďalšie peniaze, ktoré miniem. Potrebujem ich, no nemôžem nič iné robiť.

Vošla som do domu a hodila sa ku Carol na gauč.

„tak čo, našla si niečo?“ opýtala sa ma s úsmevom.

„nie, mala by som si ísť hľadať hotel,“ krútila som hlavou a znovu som sa postavila.

„prestaň, zostaneš tu dokým si niečo nenájdeš,“ povedala naštvane a ja som ju objala. Peniaze som potrebovala, ešte som ani len v práci nebola.

„mala by som ísť robiť aspoň na tých vašich fotkách,“ postavila som sa a vybehla do zatiaľ mojej izby, kde som mala veci na stole. Zhrabla som svoj tablet a fotoaparát a mohla som sa vrátiť naspäť.

Chcela som ich dneska do triediť a dať ich do môjho notebooku aby som ich mohla upraviť.

Asi po dvoch hodinách práce, kedy ma nikto neotravoval, len predo mňa strčili večeru, som mala všetko roztriedené a dané v notebooku. Mala som ich  aj  skopírované, aby som mohla jedny upraviť a druhé nechať tak. Nie všetci súhlasili s mojimi úpravami.

Začala som ich upravovať, väčšina skončila ako prvé čiernobiela a potom som začala znovu upravovať.

„mala by si ísť spať,“ prisadol si ku mne Daniel a ja som sa na neho pozrela.

„koľko je hodín,“  zásadne som na notebooku hodiny nemala.

„dve ráno,“ odpovedal a ja som sa mierne zhrozila.

„do ríma, zajtra mám školu, prečo ste ma neupozornili skôr?“ zvolala a mohutne si zívla.

„nenapadlo ma, že tu budeš tak dlho, keď som išiel na záchod stále bolo dole zasvietené a tak som sa prišiel pozrieť kto tu tak straší,“ zaklapol mi notebook a spoločne sme odišli hore. Zavrela som sa do izby a hneď čo som sa prezliekla, zaľahla som sa a hneď zaspala.

Ráno ma musela budiť Caroline pohárom so studenou vodou, ktorý na mňa surovo vyliala a ja som vyskočila v tom šoku na nohy.

„ty,“ zvolala som, „zabijem ťa,“ dodala som keď som znovu chytila spojenie medzi hlavou a mojim hlasom.

„mala by si mi poďakovať, máš hodinu na to, aby sme sa dostali do školy, takže makaj,“ zazubila sa a radšej vypadla z miestnosti, pretože by mohla skončiť uškrtená v mojej skrini. Ryan by sa nepotešil.

Vošla som do kuchyne, kde som si dala 10 minútovou sprchu. Kým som sa pohla z kúpeľne vyfénovala som si vlasy, namaľovala som sa a učesala.

Do izby som prebehla len v spodnom prádle, no našťastie si ma nikto nevšimol. Vybrala som si z jediného kufru, ktorý som mala otvorený, biele šaty po kolena, ktoré boli vypasované, no sukňa bola voľná. Obliekla som si tmavomodrý svetrík a obula tmavomodré topánky na 7 centimetrovom opätku.

Dole som zbehla už aj s vecami do školy a sadla som si za stôl, kde som mala otvorený jogurt a lyžička bola zapichnutá do neho.

„ďakujem,“ zasmiala som sa a začala jesť. Bola som unavená, no kto to musí vedieť? Vydržím a večer pôjdem skoro spať.

„tak študenti, za mesiac máte maturitnú skúšku a mali by ste začať opakovať to, čo ste ešte neopakovali,“ povedal nám každý učiteľ na začiatku hodiny a my sme sa z toho už len smiali. Neviem koho to bol nápad, no pochybujem, že to niekto bral vážne. Aj šprti sa na tom smiali, čo bol výkon.

Na hodinách sa nič také nedialo, väčšinou sme prvú polovicu hodiny opakovali a druhú sme brali niečo nové. Nedali nám pokoj. To by bolo na nich veľa.

Na obed som si dala jediné dobré jedlo, ktoré tu bolo a to šalát. Jedla som v kľude a smiala som sa na rozhovore Caroline s Ryanom, z ktorého som počula jednu stranu rozhovoru a niekedy aj výkriky z druhej strany. Zaujímalo by ma, či sa tam náhodou nezabíjajú.

Smiala som sa, keď si ku mne prisadol nejaký chalan. Ja ich volám šampónik. Tona gélu vo vlasoch tvária sa ako keby im patril svet a neviem čo ešte.

„čo potrebuješ?“ ani som sa na neho nepozrela. Nezaujímal ma.

„idem s tebou na rande, dnes  o šiestej,“ oznámil mi ako hotovú vec.

„fakt? Že o tom neviem, popraj tej šťastnej, ktorá tam nakoniec príde, že jej prajem veľa šťastia,“ ďalej som nerušene jedla a uškŕňala sa na Caroline, ktorá pretáčala očami.

„takže pri Starbuckse na 5 avenue o 6, teším sa,“ odišiel a ja som pretočila očami.

„čo máš rande?“ opýtala sa ma Carol s úškrnom a pustila sa do svojho jedla.

„jedine ak s novinami,“ strčila som si do úst posledné sústo obeda a oprela sa o operadla stoličky. Musela som predsa čakať na Caroline.

„sme doma,“ zavolala Carol, no nikto sa neozval.

„asi nahrávajú,“ poznamenala som, čo sa aj potvrdilo odkazom na linke v kuchyni.

„mohol mi to aspoň oznámiť, keď so mnou volal,“ otočila sa a zmizla v izbe, ktorú zdieľala s Ryanom.

Zvonil mi mobil. Svietilo tam neznáme číslo, ktoré ja nezdvíham, no nemala som čo stratiť a tak som hovor priala.

„dobrý deň, tu je Tamara Olrig, je pri telefóne slečna Brandon?“ ozval sa ženský hlas.

„to je podľa toho, kto volá a prečo volá,“ poznamenala som.

„ja len, že mám niečo, čo by ste chceli,...“ povedala mi adresu a zložila.