Nový život 1 časť

Čauko, je tu ďalšia časť, ktorou sa lúčim s prázdninami, ktoré boli sakra krátke, ale čo už. Nevyberáme si...
takže...
Love and Peace
Alex Winslow

1. časť 

Sťahovali sme sa do SF dosť na rýchlo a tak som tu musela dokončiť posledný ročník na strednej a zmaturovať, čo mi nerobilo problém. Nikdy som sa neučila ale vždy som mala jednotky dvojky. Neviem ako sa mi to darí, ale som za to rada, pretože na školu sa mi sústrediť fakt nechce.

„sestrička, vstávaj,“ zatriasol mnou braček.

„ja som už hore,“ odvetila som mu zaspato a prevalila som sa na druhý bok.

„ja viem, ale nestihneš školu,“ povedal mi a ja som len zdvihla ruku a neslušným gestom som ho poslala kade ľahšie, na čo sa on len zasmial.

Odkryl ma a zdvihol ma z postele.

„ja viem že školu nemáš rada, no ale zober si, budeš tam chodiť tie dva mesiace a potom budeš mať pokoj, alebo nezmaturuješ a budeš tam musieť chodiť znovu.“ mal veľmi dobrú presvedčiacu metódu a tak keď mi to všetko doplo v mojej ešte spiacej hlave pobrala som sa z nadávkami do mojej izby. Prezliekla som sa do čiernych legín, dlhšieho trička s potlačou a obula som sa do mojich milovaných conversiek.

Zrobila som všetky hygienické potreby v kúpeľni, obtiahla som si riasi špirálou a sčesala vlasy do vrkoča na pravej strane. Nakoniec som si natiahla na hlavu čiapku, tenkú látkovú a na oči dala moje okuliare. Veď viete také tie veľké v čiernom ráme. Nosia ich väčšinou ako doplnok. Ja ich mám dioptrické. Nemám taký hrozný zrak a mám aj šošovky, ale tie väčšinou ani nenosím. Mne stačia moje okuliare a aj bez tých by som prežila deň, aj keď s miernou bolesťou hlavy na konci.

Zbehla som dole, kde ma čakali raňajky, ktoré som dostala rýchlo do seba a chcela som už ísť keď ma dobehol braček s mojou taškou.

„nechýba ti náhodou?“ zazubil sa na mňa a ja som mu ju s radosťou vytrhla, pobozkala som ho na líce a naskočila do môjho miláčika, na ktorého som si sama zarobila, nie síce na celé ale trištvrťku sumy som zaplatila ja. Môj krásny Chevrolet Camaro naskočil a ja som mohla trieliť po uliciach do školy.

Zaparkovala som čo najbližšie ku vchodu a nevšímala som si sledujúce pohľady, ktorými ma pozorovalo celé parkovisko.

Dala som si tašku na rameno, zamkla autíčko a vyšla som smer škola, ignorujúc ostatných.

Nejakým zázrakom som nezablúdila a dostala som sa až ku riaditeľni kde som zaklopala na dvere a vyčkala som na vyzvanie.

„ďalej,“ povedal riaditeľ Colins.

„dobrý deň pán riaditeľ,“ usmiala som sa keď som vstúpila dnu.

„á, dobrý deň, vy musíte byť Rosemarie Brandon.

„už to tak bude pane,“ pokývala som hlavou a na chvíľu sme zmĺkli, pretože nás prerušilo zvonenie.

„som rád, že ste na našej škole, a naozaj dúfam, že sa Vám tu bude aspoň na tie tri mesiace páčiť,“ usmial sa na mňa. Môj brat ma znova v mojom otupenom stave oklamal. On vie ako ma oklamať, darebák jeden.

„aj ja dúfam,“ odvetila som s neúprimným úsmevom.

„no dobre, nejdem to zdržovať, tu máš učebnice,“ zohol sa pod jeho stôl a vytiahol kopu učebníc, „rozvrh,“ dal mi na kopu učebníc pár papierov, „aj s plánom školy, mimoškolskými aktivitami.“

„ďakujem veľmi pekne,“ postavila som sa a zobrala do rúk kopu učebníc.

„idem s Vami do triedy a cestou Vám ukážem skrinku, do ktorej si môžete dať učebnice. U nás na škole sa musíte prezúvať len ak je vonku zlé počasie, čo znamená prší alebo sneží a prezuvky si môžete dať tiež do skrinky.“ Dával mi posledné informácie.

„rozumiem pane,“ povedala som aj keď viem, že za 10 minút nebudem vedieť o čom rozprával.

„tu je Vaša skrinka, kód je 2 do prava, 4 do ľava, 16 do prava a 2 do ľava, máte to napísané aj na jednom z tých papierov,“ ukázal mi ako ju otvoriť a pomohol mi uložiť učebnice.

Ja som si zobrala len tie papiere a učebnicu dejepisu, na ktorý práve idem.

„môžeme ísť, pane,“ povedala som, keď som zabuchla dvere od skrinky a otočila sa na neho.

„tak poďte za mnou,“ viedol ma chodbami a schodiskom až zastavil pred jednou triedou, zaklopal a vošiel dnu bez vyzvania.

„dobrý deň trieda, vediem vám novú spolužiačku,“ povedal a ja som vkročila do dverí.

„dobrý,“ zaškerila som sa a obzerala si spolužiakov. Lepšie povedané voľné miesta na sedenie. Nakoniec som si vybrala lavicu pri dievčati s havraními vlasmi. Aby ste to pochopili, tu boli lavice po samom. Päť radov po päť lavíc.

„ďakujeme pán riaditeľ a ty sa nám môžeš predstaviť,“ usmiala sa na mňa profesorka a ja som pretočila očami.

„som Rosemarie Brandon a včera som sa tu nasťahovala,“ pozrela som sa na učiteľku, „stačí?“

„a z kade ste sa prisťahovali?“ opýtala sa ma.

„to je predsa jedno, či nie?“ založila som si ruky na prsiach.

„a čo sa tam také hrozné stalo, že nám nechceš povedať meno toho mesta?“ musela zarývať, a musela hlbšie a hlbšie.

„prečo by sa tam malo niečo stať? Ja si len chránim svoje súkromie pred ostatnými,“ sladko a najmä falošne som sa na ňu usmiala a odišla som od nej do radu pri okne a predposlednej lavice. Moje nové miesto.

„tak sa vráťme k našej dnešnej téme,“ povedala ešte učiteľka a ja som vypla.

„ahoj, nechceš pomôcť s orientáciou v tomto výchovnom inštitúte?“ opýtala sa ma tá čiernovláska po hodine a ja som sa na ňu zapozerala.

„keď budeš lepšia ako tieto papiere, tak s veľkou radosťou tvoju pomoc prijmem,“ ovievala som sa mapkou školy, čo boli tri kancelárske papiere a na každom bolo jedno poschodie.

„tak, poď si po učebnice a ja ťa zavediem na ďalšiu hodinu,“ zazubila sa a spoločne sme sa vybrali ku mojej skrinke.

„slečna Brandon,“ ozval sa za mnou hlas riaditeľa.

„áno pane?“ otočila som sa a čakala, kým ku mne dôjde.

„zabudol som Vám povedať, že musíte mať nejakú mimoškolskú aktivitu, ktorú mi musíte nahlásiť do konca týždňa, všetky máte na jednom papieri a keby ste chceli byť roztlieskávačkou, musíte ísť na konkurz,“ usmial sa.

„vyzerám na to, že by som chcela byť roztlieskávačkou a skackať pri každom zápase?“ odfrkla som si.

„nie, ale každý sa môže mýliť, takže,“ pokrčil plecami a zmizol medzi ostatnými študentmi.

Pokrútila som hlavou a pokračovala som ďalej v hľadaní Caroline, ako sa mi predstavila čiernovláska.

Konečne som zaparkovala na príjazdovej ceste a vyskočila z autíčka.

„som doma,“ zakričala som keď som za sebou zabuchla vchodové dvere a čakala, kedy sa z kade, kto ozve.

„to je výborné sestrička,“ zakričal na mňa Mathew a ja som sa pobrala na poschodie, z kade som ho počula kričať.

Vošla som do mojej izby a zarazila som sa hneď vo dverách, pretože nábytok bol prikrytý igelitom a môj braček stál na rebríku a maľoval mi izbu.

„bože ty si zlatíčko,“ zvýskla som od radosti.

„ja viem a dúfam, že som trafil dobre,“ zoskočil z rebríka a pozrel sa na tmavo fialové tri steny.

„trafil si vynikajúco,“ zatlieskala som mu a skočila mu okolo krku.

„tak mi poď pomôcť s tou bielou. Fialová už stihla zaschnúť,“ usmial sa na mňa a ja som sa, tak ako som bola, chopila štetca a začala maľovať.

„som doma decká,“ zavolal na nás otec, keď sme boli zalezený u Matha v izbe a ja som mu rozprávala čo som zažila v škole.

„sme hore,“ zavolala som.

„idem si zabehať,“ otočila som sa znovu na Mathewa a pobrala som sa naspäť do izby.

Prezliekla som sa do podobného oblečenia, aké som mala predchádzajúci deň, no zobrala som si zo sebou aj môj fotoaparát, aby som sa na chvíľku odreagovala.

Vybehla som z domu a znova som sa pobrala do parku, kde som behala aj pred tým.