Nový život - niečo ako prológ

Uvidíme, ako sa vám bude páčiť.. je to len začiatok a tak sa všetci nechajme prekvapiť, ako to všetko dopadne... zatiaľ to netuším ani len ja...
Love and Peace
Alex Winslow

Tak a sme tu... Nový domov, nové všetko, ale mala by som sa vôbec sťažovať? Veď v podstate som to chcela aj ja. Začať od znovu, zahodiť všetky spomienky a nahradiť ich novými a šťastnejšími ako za tých posledných pár mesiacov. No aj tak. Presťahovali sme sa do vysnívaného mesta mojej mamičky a nakoniec sme ju zobrali zo sebou aby tu mohla ostať už navždy.

„hej Rose, príď naspäť medzi nás, a pomôž prosím ťa,“ potriasol mnou môj starší braček a tak som potriasla hlavou a začala som vynášať krabice z našich áut a sťahováci vynášali všetko čo doviezli oni.

keď už bolo všetko v dome a nábytok približne tak ako sme ho chceli odišla som do mojej izby. Ktorá mala nábytok uložený v strede, keďže steny boli oranžové a ja oranžovú z duše nenávidím, aj keď tú izbu som si hneď zamilovala. Otvorila som si jeden z kufrov, ktorý som tu mala a prezliekla som sa do šortiek a tielka. Obula som si kecky  a zobrala do ruky Ipod.

„idem si zabehať,“ povedala som a vyšla z domu. Vyšla som na ulicu a pozrela som sa na večne zamračenú oblohu. No možno nie večne, pretože tu strašne často svieti slnko ale teraz sa na oblohe prevaľujú mraky, ako keby vyjadrovali moju náladu. Smutná, nostalgická možno pod bodom mrazu aj keď teplomer vonku ukazoval 25 stupňov. Prešla som do parku, ktorý bol len zo dve ulice od môjho domu a tam som sa rozbehla. Sem tam som pokývala hlavou na pozdrav nejakému bežcovi, aj keď ich tu nebolo veľa. Kto by predsa behal v parku, keď môže behať na pláži a ukazovať sa pred ostatnými. Mne bolo jedno, či na mňa niekto pozerá alebo nie, ale pláž mi prišla príliš zaľudnená na nerušený beh.

Odbočila som na nie veľmi používanú cestičku a dostala som sa do časti parku. Kde nebolo nikoho. Bola som aj celkom rada, že som našla miesto, kde nie je veľa ľudí a tak som sa nemusela príliš starať, čo si o mne pomyslia.

Bežala som ďalej, až som narazila na obrovský altánok, ktorý bol vo výbornom stave. Čo by som si ani len vo sne nepomyslela, najmä kvôli tomu, kde sa nachádza.

Vybehla som tie tri schodíky, aby som sa dostala dnu a usadila som sa na jednu lavičku, ktorá tam bola.

Začala mi v ušiach hrať pieseň mmm od Laura Izibor. Netancovala som už strašne dlho. Zakázala som si to. Odriekla som svoj sen. Nemohla som robiť to čo ma tak strašne napĺňalo, pretože moja mamka sa kvôli mne musela tiež zriecť vecí, ktoré tak milovala. Ja som dokázala prestať len tancovať. Stále som hrávala na gitare a fotila som všetko okolo seba. Dokázala som si len to, že nie som taká silná ako bola moja mamka a to ma strašne mrzí.

Potichu som si spievala tú pieseň a keď skončila, vyskočila som na nohy a bežala som domov. Nebola som silná, no nemusí to každý vedieť.

keď som došla domov, len som pozdravila a išla som do svojej nedorobenej izby.

Vyzliekla som si prepotené veci a odišla som do svojej kúpeľne aby som sa mohla osprchovať a obliecť sa do pyžama. Staré bratove šortky a jeho tričko.

„sestrička?“ ozval sa bratov hlas pri dverách do mojej izby.

„čo je?“ opýtala som sa ho a splietala som si pri tom mokré vlasy do vrkoča.

„dneska spíš u mňa,“ usmial sa a ťahal ma do jeho izby aby sme mohli ísť spať.

Bol večer, len nejakých 8 hodín, no celú noc sme šoférovali, potom vykladali veci z áut, takže sme si dovolili ísť skoro spať.

Zaspávali sme v objatí.