Nový život 2 časť

Neviem ako budem stíhať písať... som dosť vyťažený človek... dneska som síce napísala kapitolku v škole (do zošita, ale odpísané to mám za 10 minút) ale to som mala voľnú hodinu... Asi budem písať v noci... budem sa snažiť... tu je ďalšia časť... Kapitolky budú prichádzať až večer, ale dneska mi odpadlo doučko, tak som to stihla pred tréningom.. =)
Love & Peace
Alex Winslow

Dobehla som znovu k tomu altánku ale teraz som si sadla do trávy pred altánok a vytiahla som svoj fotoaparát s prenosnej tašky, v ktorej som ho nosila aj s dvoma objektívmi.

Vybrala som fotoaparát, nasadila som na neho jeden s objektívov a pozrela som sa na ten altán.

Začala som fotiť. Všetko okolo mňa bolo z môjho pohľadu výnimočné a tak som len fotila, pokiaľ mi nezačal zvoniť mobil vo vrecku.

„čo je?“ zavrčala som a položila foťák na kolená.

„nevrč na mňa a švihaj domov,“ ozval sa v telefóne ockov hlas.

„tak ma netreba rušiť pri fotení a potom vrčať nebudem,“ odsekla som, no poslušne som sa jednou rukou snažila zbaliť.

„a to aj niečo v tej tme vidíš?“ zasmial sa.

„pravdaže,“ odfrkla som si a zložila som ho, aby som sa mohla konečne pobaliť.

Sama som zvedavá, čo z tých nočných fotiek vyjde a celkom sa aj bojím ísť po tme parkom. No našťastie, keď som sa dostala na ľuďmi používaný chodník, bola tam asi každých 20 metrov jedna lampa, pekne schovaná tak, aby si ju ľudia väčšinou ani nevšimli, až kým tu nezostanú do tmy a ony im budú svietiť na cestu. Aké poetické. V duchu som sa zasmiala sama sebe a pomalým behom som prekonávala vzdialenosť k nášmu domu.

„na stole máš večeru, tak si ju ohrej,“ bolo privítanie od môjho otca a ja som sa na neho zamračila.

„ďakujem,“ otočila som sa mu chrbtom a oddupotala som si to do kuchyne, kde som si zohriala večeru a v tichosti ju zjedla. Riad som dala do myčky a oddupotala som si to do svojej izby, kde som mala ešte stále veci pod igelitom, ktorý som naštvane strhla a hodila som ho zmuchlaný do koša.

Krabice som nechala krabicami a na stenu, pri ktorej chcem mať posteľ, som si začala skladať jej časti.

Strčila som si do uší slúchadlá aby som nikoho nepočula a nechala som sa unášať hudbou, ktorá mi hrala. Pomaly som skladala posteľ dokopy, keď sa vedľa mojich rúk objavili ďalšie a začali mi pomáhať.

Dala som si dole slúchadlá a vďačne som sa usmiala na môjho bračeka, ktorý mi prišiel na pomoc.

 Spolu sme tú posteľ poskladali, vybalili z igelitu matrac a ja som si našla plachtu na posteľ a periny, ktoré som si tiež obliekla do obliečok.

Braček mi ešte pomohol dať na miesto skrine, ktoré sme nechali v celku a až potom sme sa rozlúčili a každý išiel spať do svojej postele. Teda ja som išla najprv do sprchy a myslím, že Mathew to zrobil tiež.

Ráno ma zobudil budík, tak nenávidený budík. A tak som vyskočila z postele, vypla som ho a išla do kúpeľne.

keď som sa opláchla, umyla zuby a učesala, išla som naspäť aby som sa mohla obliecť. Keďže som mala veci stále v kufroch a krabiciach, na krabice som sa vykašlala a otvorila všetky tri kufre. Nechcelo sa mi rozmýšľať, čo na seba a tak som si z každého zobrala niečo čo bolo na vrchu. Nakoniec som skončila v čiernych úzkych potrhaných (po celej dĺžke) rifliach, sivom tielku do polky stehien a červenej károvanej košeli.

Na oči som si dala okuliare, ktoré som mala položené na nočnom stolíku a vošla som posledný krát do kúpeľne, aby som si riasi pretrela špirálou a naniesla na tvár make up, aj keď som to nenávidela. Mala som rada prirodzenú krásu, ale mamka ma učila, že make up je ochrana tváre a tak som si už ako mladšia našla make up, ktorý ma presný odtieň mojej pokožky.

Zbehla som dole aby som si zobrala niečo na jedlo a namiesto otca som tam našla odkaz, že išiel na služobnú cestu a nevie kedy sa vráti. Aj keď mi bolo jasné, že vie to presne, ale chce vypadnúť.

Nenechal nám ani peniaze, no našťastie som mala kreditku, na ktorej som mala prachy z brigád. Veľa svojich peňazí nemíňam a tak som si zarobila natoľko, aby sme vyžili, aj keď je mi jasné, že aj môj braček má čo to zarobené. Teraz si prácu ešte len hľadá.

Rýchlo som zjedla nejaké cereálie s mliekom a pobrala som sa do školy.

Mala by som si nájsť nejakú prácu, mojim fotografovaním si hold nezarobím.

Došla som do školy, stretla Carol a spoločne sme išli na hodinu.

Celý deň bol nejaký divný, neviem. Ľudia ma stále bez ostychu pozorovali a mne to vážne liezlo na nervy, ale čo som mohla robiť? Nič. Len ich nechať, nech si na mňa zvyknú a potom mi dajú dúfam pokoj.

Carol ma odprevádzala na hodiny, keď bola v triede niekde naokolo a keď nie, musela som si nejak poradiť s tým plánikom a na niektoré hodiny, ktoré som mala aj včera som už trafila.

Na obede som si spolu s Carol, ktorá tancovala a tak nemusela mať mimoškolskú aktivitu v škole, vyberala nejakú, ktorá by mi vyhovovala a mala by som ešte aj nejakú voľnosť.

„jediné čo mi zostáva, je to fotografovanie a tak asi pôjdem na to,“ povedala som jedinú vetu k tomu, a už som sa nechcela vyjadrovať na túto tému, ale to by som musela sedieť s niekým iným.

„ty vieš fotografovať?“ rozžiarili sa jej očká.

„no trochu aj hej,“ zháčila som sa a poškrabala na hlave.

„jej, ukážeš mi niekedy nejaké fotky?“ opýtala sa ma a ja som siahla po tašku. Fotoaparát nosím stále zo sebou, lebo nikdy neviete, čo vás uchváti.

Vytiahla som celú moju brašňu, ktorá bola okrem dvoch zošitov jediná, ktorú som v tej taške mala.

Zapla som ho a pokynula som jej aby sa usadila vedľa mňa. Môj fotoaparát v ruke poriadne ani braček nedržal. Proste ho nepustím z ruky.

„to som fotila včera, neviem čo z toho bude,“ pokrčila som plecami a prepínala som fotky zo včera. Sama som ich videla prvý krát a tak som rovno niektoré mazala.

„tie sú úžasné,“ hlesla, na čo som len pokrútila hlavou.

„nie, sú otrasné,“ uchechtla som sa a fotoaparát znovu schovala.

„vieš, najradšej fotím ľudí, také momentky, niekedy aj strojené fotky, ale väčšinou len ľudí, bežných ľudí, ktorý sa prechádzajú, alebo vystrájajú niečo, proste bežný život,“ pokrčila som ramenami a celú brašňu som zase schovala do tašky.

„hej Mathew, treba nakúpiť?“ ozvala som sa, keď mi konečne zdvihol.

„bolo by dobré, som v meste, našiel som si prácu,“ zasmial sa do telefónu.

„to je super zlatko, ja pôjdem nakúpiť a pozriem  sa, či nejaké kníhkupectvo nepotrebuje pomoc,“ nasadla som do auta a tašku som hodila na sedadlo spolujazdca.

„ja to utiahnem, mala by si si užívať a nie makať,“ vedela som si predstaviť ako sa mračí.

„ja viem, ale aj ty vieš, že veľa ľudí nepoznám, nerada sa zoznamujem a milujem knihy, takže to také hrozné nebude,“ zasmiala som sa.

„ja viem sestrička, musím už končiť, pracujem,“ zložil to skôr ako som mu stihla odpovedať a tak som naštartovala a išla na nákupy.

keď už som bola v tom meste, tak som zašla aj na normálne nákupy oblečenia aj keď som toho nekúpila veľa. Mathovi som tiež kúpila nejaké dve tričká a nakoniec som našla aj jedno nádherné kníhkupectvo, v ktorom som sa pýtala na prácu a mala som to šťastie, že ma potrebovali. Vyhovovalo im aj to, že budem tie tri mesiace chodiť poobede a tak sme sa dohodli, že budem chodiť každý deň doobeda od druhej do šiestej a každú druhú sobotu na celú pracovnú dobu.

Odchádzala som oddtiaľ s úsmevom a s tým, že zajtra ma tu majú ako na koni.

Domov som prišla ovešaná taškami, ktoré obsahovali najmä jedlo. Všetko som vyložila a uložila na svoje miesto a zvyšné veci som odniesla hore. Bratovi som hodila jeho dva tričká s klobúkom, ktorý mu budem aj tak kradnúť, na posteľ a svoje som hodila do kúta, pretože som ešte nemala všetko vybalené a už vôbec som nemala zložený stôl, na ktorý som sa hneď aj pustila. Bolo to jednoduché, proste som tam len primontovala 4 nohy a na jednu stranu pod stôl som dala šuplíky, ktoré sme nechali zložené.

Všetko oblečenie som si nastrkala do dvoch skríň, ktoré som mala v izbe, notebook s tabletom som hodila na stôl a išla som hľadať klince a kladivo, aby som si mohla povesiť moje najvydarenejšie fotky.

keď som po pol hodine hľadania nič nenašla, hodila som sa dole na gauč a prepínala programy, jeden za druhým.

„som doma,“ zavolal do domu môj brat asi o piatej večer.

„som v obývačke,“ odvetila som mu a pozerala som sa ako vchádza dnu.

Prišiel ku mne a hodil sa na gauč tak, že jeho hlava skončila na mojich stehnách.

„pracujem aj ja,“ zazubila som sa na neho.

„to je super a kde?“ opýtal sa ma hneď.

„v jednom kníhkupectve v meste. Je strašne krásne,“ zasnila som sa.

„ja pracujem v obchode s hudobnými nástrojmi,“ povedal mne, kde to on pracuje a potom sme sa začali baviť o ničom.

„a ešte v izbe máš prekvapenie a ja by som sa mala ísť pozrieť na veci do školy, aj keď sa mi nechce,“ zaškerila som sa, postavila a odišla do izby.

Sadla som si za stôl, a začala som pracovať na úlohách.

„hej Rosie?“ braček mi zaklopal na dverách a strčil do nich hlavu.

„čo si prosíš?“ otočila som sa, na svojej stoličke na kolieskach, na neho.

„neprotrebuješ tu s niečim pomôcť?“ opýtal sa ma a pozrel sa po izbe.

„hej, dones mi klince a kladivo,“ vyplazila som na neho jazyk a vrátila som sa ku svojej práci a braček išiel po to, čo ja som nebola schopná nájsť.

„tu máš,“ vrátil sa asi po piatich minútach a ja som len natiahla ruku dozadu, pretože som druhou rukou dopočítavala matiku.

„ďakujem,“ postavila som sa a premerala som si stenu a aj moje fotky, opreté o stenu.

„daj, nechaj to na mňa a ty choď zrobiť niečo na večeru,“ zobral mi kladivo z ruky a vystrkal ma z vlastnej izby.