Dance is my life 1

prvá kapitolka, ja len tak, neviem či zajtra niečo pribudne, musím sa učiť poe a učto a proste neviem ako to zvládnem.. =)
Alex Winslow

1. Kapitola

„tu fakt budeme bývať?“ opýtala som sa ocka keď zastavil pred bránou, za ktorou sa vynímal veľký dom, aj keď ho ešte nebolo veľmi vidno, keďže výhľad tienili stromy.

„ale pravdaže dcérka,“ usmial sa na mňa.

„a môžeme si to dovoliť?“ nedalo mi to, bol to krásny veľký dom v jednej s najlepších štvrtí v meste.

„my už sme si to dovolili, neboj sa, z môjho platu občasného herca a manažéra vyžijeme úplne skvele,“ pohladil ma po mojich zostrihaných blond vlasoch, ktoré mi vzadu siahali až ku zadku, aj keď spredu to tak vôbec nevyzeralo.

„a prečo stojíme pred bránou?“ musela som si rypnúť.

„pretože čakáme na chlapíka, ktorý nám odovzdá kľúče od nášho nového domova,“ usmial sa na mňa a keď si všimol mne nepodvedomé auto, vystúpil a potriasol si rukou s mužom asi okolo päťdesiatky.

Z auta som vystúpila aj ja a kým som prešla na druhú stranu nášho Jeepu grand cherokee, alebo tak nejak nie som si úplne istá, som si zastrčila slnečné okuliare do vlasov a podišla som k nim.

„tak toto je moja dcéra Adrienne,“ usmial sa na mňa.

„teší ma,“ povedala som a potriasla som si s jeho rukou.

„aj mňa a som Thomas,“ predstavil sa a ja som pokývala hlavou.

„takže presťahovaný už ste, tak nech sa páči, vaše kľúče,“ podal nám dva zväzky rovnakých kľúčov a podal aj pero a papier, ktorý otec podpísal a potom so žiarivým úsmevom odišiel preč.

„tak poďme na to,“  nasadli sme do auta, otvorili sme bránu automatickým otváraním a vošli sme na vydláždenú cestu, ktorá sa rozdvojovala tak, že jedna strana končila pred vchodom, kde bol plac, kde mohli tiež stáť autá a potom druhé rameno smerovalo za dom, kde sme sa vybrali my a dospeli sme až ku garážovým dverám, ktoré sme tiež otvorili a vošli sme do zatiaľ prázdnej garáže.

Tak, poď sa najprv rozhliadnuť po dome, potom si vynesieme zvyšok vecí, čo máme v aute,“ ozval sa ocko a tak sme vyšli z auta, zatvorili dvere a pobrali sme sa bok po boku k jediným dverám, ktoré tam boli. Boli natreté tmavohnedou farbou.

Vyšli sme po schodoch hore, pretože garáž bola inštruovaná pod zem a ocitli sme sa v menšej chodbe, od ktorej išli dvoje dvere.

„za týmito je kuchyňa, no my pôjdeme najprv do haly,“ ukázal na dvere, ktoré mi aj podržal a ja som vošla do väčšej haly.

„pekné,“ pozerala som sa okolo seba, bol tam botník, kožená biela pohovka, ktorá doplňovala béžový interiér. Po stenách boli obrazy a zrkadlo. Bolo tam aj schodisko, ktoré viedlo na ďalšie poschodie a ešte trojo dverí.

Prišla som k tým, ktoré boli blízko pri schodisku a boli na tej strane jediné a keď som ich otvorila objavila som salónik. Príjemnú miestnosť s obrovským krbom, sedačkou dvoma kreslami a knižnicou, ktorá tomu celému dávala nejaký ten príjemný pocit.

Prešla som k ďalším dverám, ktoré viedli do obývačky, ktorej stred bola obrovská plazmová televízia, veľký gauč a sedačky, konferenčný stolík a nejaké vitríny, kde sme mali rodinné fotky a také keramické okrasné blbosti.

Prešla som k posledným dverám, ktoré boli od obývačky dosť vzdialené a dostala som sa do krásnej modernej kuchyne, ktorá bola celá čierna a dotoho biele steny a nejaké biele doplnky. S kuchyňou bola ešte spojená oblúkovitým vchodom jedáleň s nádherným masívnym dubovým stolom  so 6 stoličkami.

Jedna stena bola presklená a tak som sa k nej postavila a všimla som si, že tými sklenenými dverami je veľká terasa, s výhľadom na bazén, ktorý sme mali na záhrade. Boli tam lehátka, medzi dvoma stromami bola natiahnutá hojdacia sieť a v zašitom kúte bol aj drevený altánok.

Na terase bol záhradný nábytok, veľký gril.

„je to tu nádherné, som zvedavá čo sa skrýva hore,“ povedala som natešene.

„tak poď,“ viedol ma cez kuchyňu ku schodom, ktorými sme vyšli hore. „Takže tieto dve izby oproti sebe sú hosťovské,“ povedal a ukázal na prvú dvojicu dverí oproti sebe.

„tu je kúpeľňa,“ ukázal na ďalšie dvere „a oproti nej mám pracovňu.“ pokračoval v ukazovaní dvier a pomenovávaní ich.

„ďalej tu máme moju spálňu,“ dokončil.

„a moja izba?“ zamračila som sa na neho.

„ja som na teba zabudol?“ hrane sa zhrozil a buchol si dlaňou do čela.

„oci,“ povedala som káravým hlasom a založila som si ruky v bok.

„fajn,“ pretočil očami, „odsuň tie posúvacie dvere,“ povedal mi a ukázal na dvere, ktoré som si poriadne ani nevšimla.

„nechceš mi niečo povedať?“ opýtala som sa mierne šokovane.

„pravdaže, tie dvere tam nemajú čo robiť, len som nemal čas ich odstrániť,“ zaškeril sa a ja som sa s obavami pobrala k tým dverám, ktoré keď som odsunula, naskytol sa mi pohľad na schodisko.

„oci?“ pozrela som sa na neho a on sa len vyškieral a popohnal ma hore.

Začala som stúpať po tom schodisku, mimochodom krásnom schodisku, až som sa dostala hore a pozerala som sa na veľkú miestnosť.

„oci?“ zopakovala som.

„prosím,“ postavil sa vedľa mňa.

„toto je moje?“ podvihla som jedno obočie a pozerala som sa dokola.

„nie, to je tety Helgy,“ pretočil očami.

„to je vážne celé moje?“ mojím telom prešiel nádherný pocit šťastia.

„pravdaže,  no už si to choď prezrieť, zariadil som ti to tu, tak keby sa ti niečo nepáčilo..“ naschvál nedopovedal a ja som ho už ani nevnímala a vošla som do tej miestnosti. keď som sa poobzerala poriadne zbadala som trojo dverí.

Pobrala som sa k tým veľkým skleneným, cez ktoré som sa pozrela.

„nechcel som, aby si ju mala tak separovanú, tak preto tie sklenené dvere, no, dal som ti nad ne aj tyč na záves, ktorý som radšej nekúpil, pre istotu,“ ozval sa za mnou jeho hlas a ja som sa stále pozerala do miestnosti, kde boli drevené parkety, zrkadlá, veža, nejaká stolička a stôl a cez strešné okná tam presvitali slnečné lúče.

„celé je to nádherné,“ silno som ho objala a znovu som prechádzala pohľadom po mojej obrovskej postele cez poličky na stenách, stôl s koženým kreslom menšej knihovničky, pred ktorou boli krabice s mojimi knihami. Vlastne všade kde som sa pozrela boli ešte krabice.

Prešla som k ďalším dverám, kde bola kúpeľňa v hráškovo zelenej farbe a za vedľajšími dverami bola šatňa, kde som mala ďalšie krabice s mojim oblečením.

„som rád že sa ti to páči,“ pousmial sa a ťahal ma preč z mojej izby.

„kde ideme?“ zamračila som sa.

„no pre zvyšok vecí predsa,“ pretočil očami a tak sme sa pobrali do garáže.

„jasne,“ zasmiala som sa.

Z auta som si vybrala dve gitary v obaloch, ktoré som si povesila každú na jedno rameno a zobrala som ešte dve moje škatule. Vlastne len jedna bola moja, no to je detail. Ocko zobral dva kufre, jeden môj a jeden jeho a mohli sme sa vrátiť do svojich izieb.

Na prvom poschodí som nechala ockovi tú krabicu a on sa s mojím kufrom pobral za mnou aby mi ho tam vyniesol.

„ďakujem,“ poďakovala som s úsmevom.

„aj ja ti ďakujem,“ objal ma a potom odišiel dovybaľovať.

Prešla som do šatníka pretože tam toho bolo treba najviac vybaľovať, no kým som začala vybrala som si mobil a pustila som si hudbu.

keď som už mala všetko v šatníku vybalené prešla som do kúpeľne, kde ma čakali len dve krabice. Najprv som vybalila tú menej pracnú, kde boli len uteráky a osušky a v jednej z nich som mala zabalené aj nejaké voňavky, tak som ich vyberala opatrne. V tej druhej boli rôzne kozmetické výdobytky, cez lak na vlasy, maľovatká až po hrebene. Potom zubné kefky a pasty (po dva kusy z každého) a fén a žehlička na vlasy.

Všetko som to poukladala tak, ako som to potrebovala a vošla som do izby, kde som tiež potrebovala povybaľovať krabice.

Najprv som vybrala tú v ktorej som mala rôzne ocenenia, medaile, diplomy a sošky  za moje vystúpenia či hraného alebo tanečného charakteru.

Nebola som až taká dobrá, to fakt nie, pri tanci to je vždy o celku a pri gitare som mala len a len šťastie, že boli porotcovia blbý.

keď som už mala z polovičky vybalené aj knihy prestalo ma to baviť a tak som vybalila ešte gitary, ktoré som položila na stojany a zbehla som dole.

Ocko už bol v kuchyni, sedel na barovej stoličke a čítal noviny.

„prišlo niečo?“ opýtala som sa, aj keď, čo by prišlo keďže sme tu len dnes.

„ale si predstav, že hej,“ pozrel sa na mňa cez noviny.

„čo?“ nechápala som to, síce som sa pýtala, no proste som to nečakala.

„nech sa páči,“ namiesto odpovedi mi podal väčšiu obálku s mojim menom a ja som ju otvorila a vytiahla som z nej nejaké papiere.

„áno, áno, áno,“ zvolala som, keď som si prečítala prvý papier.

„čo sa deje?“ usmial sa na mňa a zložil noviny.

„hádaj,“ zasmiala som sa.

„nenaťahuj, prosím ťa,“ povedal unudene a ja som pretočila oči namiesto neho.

„vieš, že keď som sa dozvedela, že sa tu budeme sťahovať, tak som vybehla do izby a bola som tam dve hodiny zavretá a potom som prišla ako by nič a robila som, že sa nič nestalo?“ podvihla som obočie.

„pravdaže, na to sa nedá zabudnúť,“ zaškeril sa.

„no tak to som cez internet posielala žiadosť do jedného prestížneho tanečného súboru, dá sa tak povedať,“ váhala som či je dobré to nazvať súborom. „Teda skôr klubu, ktorý vyberá svojich tanečníkov pomocou prihlášok zaslaných cez internet alebo poštou spolu s natočenými nejakými  tanečnými krokmi, no a oni potom zúžia počet na dvadsať uchádzačov a z nich zajtra pri osobnom stretnutí vyberú myslím že najviac 5, ale to sa stáva len málo kedy, pretože dbajú na to, aby sa ich tanečníci medzi sebou podržali a nemali žiadne rozpory, proste aby si sadli,“ povedala som na dva nádychy, čo bolo fakt celkom úctyhodné.

„a?“ robil sa že nechápe.

„ociiiii,“ zatiahla som podráždene, „no ták,“ zamračila som sa na neho.

Zasmial sa, „gratulujem ti, strašne moc,“ postavil sa a silno ma objal.

„juj, ja sa tak teším,“ poskakovala som po kuchyni a tým som sa dostala pred chladničku, ktorá bola prekvapujúco PRÁZDNA.

„oci?“ otočila som sa na neho.

„hm?“ tentoraz sa na mňa ani nepozrel.

„vieš o tom, že máme úplne, ale že úplne prázdnu chladničku?“ podvihla som jedno obočie a on hlavu prudko položil na pult.

„vedel som, že som na niečo zabudol,“ povedal tlmene.

„to je milé, že si si spomenul, no zajtra idem do školy a nebudem mať čo jesť ani na večeru,“ povedala som mu.

„ideme na nákupy,“ povedal a postavil sa. „Či som mnou ísť nechceš?“ pozastavil sa.

„ale idem, pravdaže, len sa idem prezliecť,“ povedala som a vybehla hore a vbehla som rovno do šatníka, z ktorého som si vytiahla čierne, rifľové nohavice pod kolená a voľné biele tričko s takými, ako keby fŕkancami od farby, ktoré malo široký výstrih a tak mi padalo cez jedno rameno. V kúpeľni som si zobrala čiernu pevnú gumku a vlasy som si stiahla do chvosta aby mi nezavadzali, aj keď mi predné pramene padali do tváre, no nato som si zvykla. Zo stola som si ešte zobrala mobil a peňaženku.

Zbehla som do haly, kde už ma čakal otec už tiež prichystaný z kľúčmi od domu a od auta v jednej ruke a s mobilom a peňaženkou v druhej.

„ideme?“ opýtala som sa milo.

„pravdaže, zamkni vchod a čakaj ma na tom rázcestí a kľúče máš v košíku na poličke pri dverách,“  povedal, keď išiel na druhú stranu ako ja, keďže sa chcel dostať do garáže.

Zobrala som kľúče od domu a vyšla som von. Zamkla som za sebou, kľúče som si dala do ruky, kde mám aj peňaženku s mobilom a prebehla som na rázcestie, tak ako mi ocko povedal.

„nasadať,“ zavolal so smiechom, keď sa pri mne zastavil a ja som rýchlo nastupovala., keďže sa pustilo zavlažovanie.

„to je ako naschvál,“ zakrútila som hlavou a potom som sa už len pozerala pred seba, aby som mala aspoň ako takú predstavu, ako sa tu orientovať a tak.