Alex Winslow
1.
Kapitola
„tu
fakt budeme bývať?“ opýtala som sa ocka keď zastavil pred bránou, za ktorou sa
vynímal veľký dom, aj keď ho ešte nebolo veľmi vidno, keďže výhľad tienili
stromy.
„ale
pravdaže dcérka,“ usmial sa na mňa.
„a
môžeme si to dovoliť?“ nedalo mi to, bol to krásny veľký dom v jednej s najlepších
štvrtí v meste.
„my už
sme si to dovolili, neboj sa, z môjho platu občasného herca a manažéra
vyžijeme úplne skvele,“ pohladil ma po mojich zostrihaných blond vlasoch, ktoré
mi vzadu siahali až ku zadku, aj keď spredu to tak vôbec nevyzeralo.
„a
prečo stojíme pred bránou?“ musela som si rypnúť.
„pretože
čakáme na chlapíka, ktorý nám odovzdá kľúče od nášho nového domova,“ usmial sa
na mňa a keď si všimol mne nepodvedomé auto, vystúpil a potriasol si
rukou s mužom asi okolo päťdesiatky.
Z auta
som vystúpila aj ja a kým som prešla na druhú stranu nášho Jeepu grand
cherokee, alebo tak nejak nie som si úplne istá, som si zastrčila slnečné
okuliare do vlasov a podišla som k nim.
„tak
toto je moja dcéra Adrienne,“ usmial sa na mňa.
„teší
ma,“ povedala som a potriasla som si s jeho rukou.
„aj mňa
a som Thomas,“ predstavil sa a ja som pokývala hlavou.
„takže
presťahovaný už ste, tak nech sa páči, vaše kľúče,“ podal nám dva zväzky
rovnakých kľúčov a podal aj pero a papier, ktorý otec podpísal a potom
so žiarivým úsmevom odišiel preč.
„tak
poďme na to,“ nasadli sme do auta,
otvorili sme bránu automatickým otváraním a vošli sme na vydláždenú cestu,
ktorá sa rozdvojovala tak, že jedna strana končila pred vchodom, kde bol plac,
kde mohli tiež stáť autá a potom druhé rameno smerovalo za dom, kde sme sa
vybrali my a dospeli sme až ku garážovým dverám, ktoré sme tiež otvorili a vošli
sme do zatiaľ prázdnej garáže.
Tak,
poď sa najprv rozhliadnuť po dome, potom si vynesieme zvyšok vecí, čo máme v aute,“
ozval sa ocko a tak sme vyšli z auta, zatvorili dvere a pobrali
sme sa bok po boku k jediným dverám, ktoré tam boli. Boli natreté
tmavohnedou farbou.
Vyšli
sme po schodoch hore, pretože garáž bola inštruovaná pod zem a ocitli sme
sa v menšej chodbe, od ktorej išli dvoje dvere.
„za
týmito je kuchyňa, no my pôjdeme najprv do haly,“ ukázal na dvere, ktoré mi aj
podržal a ja som vošla do väčšej haly.
„pekné,“
pozerala som sa okolo seba, bol tam botník, kožená biela pohovka, ktorá
doplňovala béžový interiér. Po stenách boli obrazy a zrkadlo. Bolo tam aj
schodisko, ktoré viedlo na ďalšie poschodie a ešte trojo dverí.
Prišla
som k tým, ktoré boli blízko pri schodisku a boli na tej strane
jediné a keď som ich otvorila objavila som salónik. Príjemnú miestnosť s obrovským
krbom, sedačkou dvoma kreslami a knižnicou, ktorá tomu celému dávala
nejaký ten príjemný pocit.
Prešla
som k ďalším dverám, ktoré viedli do obývačky, ktorej stred bola obrovská
plazmová televízia, veľký gauč a sedačky, konferenčný stolík a nejaké
vitríny, kde sme mali rodinné fotky a také keramické okrasné blbosti.
Prešla
som k posledným dverám, ktoré boli od obývačky dosť vzdialené a dostala
som sa do krásnej modernej kuchyne, ktorá bola celá čierna a dotoho biele
steny a nejaké biele doplnky. S kuchyňou bola ešte spojená
oblúkovitým vchodom jedáleň s nádherným masívnym dubovým stolom so 6 stoličkami.
Jedna
stena bola presklená a tak som sa k nej postavila a všimla som
si, že tými sklenenými dverami je veľká terasa, s výhľadom na bazén, ktorý
sme mali na záhrade. Boli tam lehátka, medzi dvoma stromami bola natiahnutá
hojdacia sieť a v zašitom kúte bol aj drevený altánok.
Na
terase bol záhradný nábytok, veľký gril.
„je to
tu nádherné, som zvedavá čo sa skrýva hore,“ povedala som natešene.
„tak
poď,“ viedol ma cez kuchyňu ku schodom, ktorými sme vyšli hore. „Takže tieto
dve izby oproti sebe sú hosťovské,“ povedal a ukázal na prvú dvojicu dverí
oproti sebe.
„tu je
kúpeľňa,“ ukázal na ďalšie dvere „a oproti nej mám pracovňu.“ pokračoval v ukazovaní
dvier a pomenovávaní ich.
„ďalej
tu máme moju spálňu,“ dokončil.
„a moja
izba?“ zamračila som sa na neho.
„ja som
na teba zabudol?“ hrane sa zhrozil a buchol si dlaňou do čela.
„oci,“
povedala som káravým hlasom a založila som si ruky v bok.
„fajn,“
pretočil očami, „odsuň tie posúvacie dvere,“ povedal mi a ukázal na dvere,
ktoré som si poriadne ani nevšimla.
„nechceš
mi niečo povedať?“ opýtala som sa mierne šokovane.
„pravdaže,
tie dvere tam nemajú čo robiť, len som nemal čas ich odstrániť,“ zaškeril sa a ja
som sa s obavami pobrala k tým dverám, ktoré keď som odsunula,
naskytol sa mi pohľad na schodisko.
„oci?“
pozrela som sa na neho a on sa len vyškieral a popohnal ma hore.
Začala
som stúpať po tom schodisku, mimochodom krásnom schodisku, až som sa dostala
hore a pozerala som sa na veľkú miestnosť.
„oci?“
zopakovala som.
„prosím,“
postavil sa vedľa mňa.
„toto
je moje?“ podvihla som jedno obočie a pozerala som sa dokola.
„nie,
to je tety Helgy,“ pretočil očami.
„to je
vážne celé moje?“ mojím telom prešiel nádherný pocit šťastia.
„pravdaže,
no už si to choď prezrieť, zariadil som
ti to tu, tak keby sa ti niečo nepáčilo..“ naschvál nedopovedal a ja som
ho už ani nevnímala a vošla som do tej miestnosti. keď som sa poobzerala
poriadne zbadala som trojo dverí.
Pobrala
som sa k tým veľkým skleneným, cez ktoré som sa pozrela.
„nechcel
som, aby si ju mala tak separovanú, tak preto tie sklenené dvere, no, dal som
ti nad ne aj tyč na záves, ktorý som radšej nekúpil, pre istotu,“ ozval sa za
mnou jeho hlas a ja som sa stále pozerala do miestnosti, kde boli drevené
parkety, zrkadlá, veža, nejaká stolička a stôl a cez strešné okná tam
presvitali slnečné lúče.
„celé
je to nádherné,“ silno som ho objala a znovu som prechádzala pohľadom po
mojej obrovskej postele cez poličky na stenách, stôl s koženým kreslom
menšej knihovničky, pred ktorou boli krabice s mojimi knihami. Vlastne
všade kde som sa pozrela boli ešte krabice.
Prešla
som k ďalším dverám, kde bola kúpeľňa v hráškovo zelenej farbe a za
vedľajšími dverami bola šatňa, kde som mala ďalšie krabice s mojim
oblečením.
„som
rád že sa ti to páči,“ pousmial sa a ťahal ma preč z mojej izby.
„kde
ideme?“ zamračila som sa.
„no pre
zvyšok vecí predsa,“ pretočil očami a tak sme sa pobrali do garáže.
„jasne,“
zasmiala som sa.
Z auta
som si vybrala dve gitary v obaloch, ktoré som si povesila každú na jedno rameno
a zobrala som ešte dve moje škatule. Vlastne len jedna bola moja, no to je
detail. Ocko zobral dva kufre, jeden môj a jeden jeho a mohli sme sa
vrátiť do svojich izieb.
Na
prvom poschodí som nechala ockovi tú krabicu a on sa s mojím kufrom
pobral za mnou aby mi ho tam vyniesol.
„ďakujem,“
poďakovala som s úsmevom.
„aj ja
ti ďakujem,“ objal ma a potom odišiel dovybaľovať.
Prešla
som do šatníka pretože tam toho bolo treba najviac vybaľovať, no kým som začala
vybrala som si mobil a pustila som si hudbu.
keď som
už mala všetko v šatníku vybalené prešla som do kúpeľne, kde ma čakali len
dve krabice. Najprv som vybalila tú menej pracnú, kde boli len uteráky a osušky
a v jednej z nich som mala zabalené aj nejaké voňavky, tak som
ich vyberala opatrne. V tej druhej boli rôzne kozmetické výdobytky, cez
lak na vlasy, maľovatká až po hrebene. Potom zubné kefky a pasty (po dva
kusy z každého) a fén a žehlička na vlasy.
Všetko
som to poukladala tak, ako som to potrebovala a vošla som do izby, kde som
tiež potrebovala povybaľovať krabice.
Najprv
som vybrala tú v ktorej som mala rôzne ocenenia, medaile, diplomy a sošky za moje vystúpenia či hraného alebo tanečného
charakteru.
Nebola
som až taká dobrá, to fakt nie, pri tanci to je vždy o celku a pri
gitare som mala len a len šťastie, že boli porotcovia blbý.
keď som
už mala z polovičky vybalené aj knihy prestalo ma to baviť a tak som
vybalila ešte gitary, ktoré som položila na stojany a zbehla som dole.
Ocko už
bol v kuchyni, sedel na barovej stoličke a čítal noviny.
„prišlo
niečo?“ opýtala som sa, aj keď, čo by prišlo keďže sme tu len dnes.
„ale si
predstav, že hej,“ pozrel sa na mňa cez noviny.
„čo?“
nechápala som to, síce som sa pýtala, no proste som to nečakala.
„nech
sa páči,“ namiesto odpovedi mi podal väčšiu obálku s mojim menom a ja
som ju otvorila a vytiahla som z nej nejaké papiere.
„áno,
áno, áno,“ zvolala som, keď som si prečítala prvý papier.
„čo sa
deje?“ usmial sa na mňa a zložil noviny.
„hádaj,“
zasmiala som sa.
„nenaťahuj,
prosím ťa,“ povedal unudene a ja som pretočila oči namiesto neho.
„vieš,
že keď som sa dozvedela, že sa tu budeme sťahovať, tak som vybehla do izby a bola
som tam dve hodiny zavretá a potom som prišla ako by nič a robila
som, že sa nič nestalo?“ podvihla som obočie.
„pravdaže,
na to sa nedá zabudnúť,“ zaškeril sa.
„no tak
to som cez internet posielala žiadosť do jedného prestížneho tanečného súboru,
dá sa tak povedať,“ váhala som či je dobré to nazvať súborom. „Teda skôr klubu,
ktorý vyberá svojich tanečníkov pomocou prihlášok zaslaných cez internet alebo
poštou spolu s natočenými nejakými
tanečnými krokmi, no a oni potom zúžia počet na dvadsať uchádzačov
a z nich zajtra pri osobnom stretnutí vyberú myslím že najviac 5, ale
to sa stáva len málo kedy, pretože dbajú na to, aby sa ich tanečníci medzi
sebou podržali a nemali žiadne rozpory, proste aby si sadli,“ povedala som
na dva nádychy, čo bolo fakt celkom úctyhodné.
„a?“
robil sa že nechápe.
„ociiiii,“
zatiahla som podráždene, „no ták,“ zamračila som sa na neho.
Zasmial
sa, „gratulujem ti, strašne moc,“ postavil sa a silno ma objal.
„juj,
ja sa tak teším,“ poskakovala som po kuchyni a tým som sa dostala pred
chladničku, ktorá bola prekvapujúco PRÁZDNA.
„oci?“
otočila som sa na neho.
„hm?“
tentoraz sa na mňa ani nepozrel.
„vieš o tom,
že máme úplne, ale že úplne prázdnu chladničku?“ podvihla som jedno obočie a on
hlavu prudko položil na pult.
„vedel
som, že som na niečo zabudol,“ povedal tlmene.
„to je
milé, že si si spomenul, no zajtra idem do školy a nebudem mať čo jesť ani
na večeru,“ povedala som mu.
„ideme
na nákupy,“ povedal a postavil sa. „Či som mnou ísť nechceš?“ pozastavil
sa.
„ale
idem, pravdaže, len sa idem prezliecť,“ povedala som a vybehla hore a vbehla
som rovno do šatníka, z ktorého som si vytiahla čierne, rifľové nohavice
pod kolená a voľné biele tričko s takými, ako keby fŕkancami od
farby, ktoré malo široký výstrih a tak mi padalo cez jedno rameno. V kúpeľni
som si zobrala čiernu pevnú gumku a vlasy som si stiahla do chvosta aby mi
nezavadzali, aj keď mi predné pramene padali do tváre, no nato som si zvykla.
Zo stola som si ešte zobrala mobil a peňaženku.
Zbehla
som do haly, kde už ma čakal otec už tiež prichystaný z kľúčmi od domu a od
auta v jednej ruke a s mobilom a peňaženkou v druhej.
„ideme?“
opýtala som sa milo.
„pravdaže,
zamkni vchod a čakaj ma na tom rázcestí a kľúče máš v košíku na
poličke pri dverách,“ povedal, keď išiel
na druhú stranu ako ja, keďže sa chcel dostať do garáže.
Zobrala
som kľúče od domu a vyšla som von. Zamkla som za sebou, kľúče som si dala
do ruky, kde mám aj peňaženku s mobilom a prebehla som na rázcestie,
tak ako mi ocko povedal.
„nasadať,“
zavolal so smiechom, keď sa pri mne zastavil a ja som rýchlo nastupovala.,
keďže sa pustilo zavlažovanie.
„to je
ako naschvál,“ zakrútila som hlavou a potom som sa už len pozerala pred
seba, aby som mala aspoň ako takú predstavu, ako sa tu orientovať a tak.
krásna...už sa tesim na dalsiu
OdpovedaťOdstrániťďakujem veľmi pekne, ďalšiu sa pokúsim dodať čo najskôr.. =)
Odstrániťakurat som to objavila..strasne to je dobre!! :) neukazeš ako vyzera ? :)
OdpovedaťOdstrániť