Wanderer 14.

Ahojte ľudkovia,

toto ste nečakali čo? Ja už pomaly tiež nie, ale život sa mi znovu ustálil do roviny, takže popri práci, tu sem tam niečo pribudne

Alex

P.S.: dúfam, že vás to ešte aspoň trochu zaujíma....

Videla som ako vstal, prešiel ku baru a niečo povedal barmanke, no, keď som sa chcela postaviť, zazvonil mi mobil.

„ahoj teta, čo sa deje?“ zdvihla som a chcela som sa už s telefónom pri uchu postaviť, keďže stále čakal pri bare.

„s babkou je zle, je v nemocnici, lietadlo ti letí za dve hodiny, keďže som najprv volala do hotela, tak som ti rovno zariadila, že po teba už ide auto. Vidíme sa na letisku.“ Zložila ešte pred tým než som stihla niečo povedať a tak som rýchlo vytáčala Claire, ktorá sedela za recepciou.
„prosím slečna Rea,“ ozvala sa, asi mali na recepcii uložené moje číslo.
„poslali ste po mňa to auto?“ opýtala som sa.

„áno, už by tam malo aj byť, pomaly.“ Odpovedala.
„dobre, takže, poprosím ťa, aby si vyšla rýchlo do môjho apartmánu, zabaľ mi môj notebook, ktorý je na stole, a hoď mi tam aj celý prvý šuplík v stole. Mala by som tam mať doklady a nejaké papiere a zastavíme sa pred hotelom, tak sa poponáhľaj prosím,“ povedala som jej a zložila som. Rýchlo som sa obliekla a prešla som k baru.

„zaplatím a dajte ešte Theovi jeden pohárik toho čo pije na môj účet,“ dala som jej na bar 100 dolárovku. „To je dobré“ mávla som rukou, keď mi chcela začať vydávať a rýchlim krokom som sa pobrala k dverám, za ktorými ma už čakalo auto. Rýchlo som do neho naskočila.
„ešte rýchlo pred hotel,“ povedala som a už len sledovala okolie z okna auta.
„zobrala som Vám aj rýchlotašku,“ podala mi dve brašny Claire, hneď ako sme zastavili pred hotelom.

„ďakujem veľmi pekne,“ pousmiala som sa na ňu, ona zabuchla dvere a my sme rýchlo vyrazili na letisko.

„Rezervácia na meno Davinas,“ povedala som v okienku pre vydanie leteniek.

„nech sa páči, príjemný let,“ podala mi letenku. Ja moju tetu asi zabijem keď priletím. Ako keby som si nemohla zaplatiť letenku sama.
Sadla som si do sedačiek, kde ľudia čakajú na lety a vytiahla som svoj notebook.

Od: R. Davinas
Dátum: 24. Decembra 2013, 21:30
Komu: Theodore Mooner
Predmet: Ospravedlnenie

Veľmi ma mrzí, že som za tebou neprišla. Nebolo to tvojou vinou. Musím letieť do Kanady. Práve sedím na letisku. Rodinné problémy.
Ešte raz prepáč.

Rea

Odoslala som ešte Theovi mail, vypla som všetko. Mobil, notebook, proste všetku elektroniku a jediné čo som nechala bol môj ipod, ktorého slúchadlá som si strčila do uší a pozerala som sa pred sebou na tabuľu, kde sa stále menili lety a ten môj sa stále viac a viac blížil hore.

Let bol dlhý. Veľmi dlhý. Nekonečný. Ale aj ten skončil a ja som sa plahočila poloprázdnym letiskom aby som sa aj s dvoma taškami dostala  k tete s ujom, ktorí na mňa trpezlivo čakali v hale.

„ach teta, čo sa to deje?“ hodila som sa jej do náruče a konečne som sa rozplakala.

„zlatíčko moje, určite to bude dobré, poď, pôjdeme sa vyspať do hotela a ráno za ňou pôjdeme,“ chytila ma za ruku a spolu sme sa všetci traja pobrali k autu pred letiskom.

„čo budeme robiť?“ zložila som sa na zadnom sedadle a prikryla som si oči rukou. „čo si len počnem ak sa niečo stane?“ zamrmlala som.
„nefňukaj láskavo, zatiaľ sa nič nestalo, tak to neprivolávaj,“ zahriakol ma ujo a ja som sa zarazila. Nikdy v živote sa nemiešal do záležitostí našej rodiny. Nie že by sa nezaujímal, len sa nemiešal.

„prepáč,“ pípla som a založila som si do uší slúchadlá, aby som tú trojhodinovú cestu mohla prespať a nerušili ma pri tom ani teta s ujom, ani hluk auta.

„Už sme tu, srdiečko,“ zobudilo ma, ako mi niekto stiahol slúchadlá z uší.

„okej,“ potriasla som trochu hlavou aby som sa dostala z oparu spánku a postavila som sa na nohy.

Bodaj by som mohla povedať, domov, sladký domov.

„tak poďme hore,“ chcela som si zobrať svoju batožinu, no ujo ma predbehol a tak som s povzdychom ako prvá vošla do hotela.

„zdravím, pekné sviatky prajem a ideme hore, takže pekný zvyšok noci,“ mávla som k pultu a vybehla som rýchlo schody.

Teta otvorila dvere, keďže mala kľúče iba ona. Svoju tašku som vytrhla z ujovho držania a okamžite som sa zavrela vo svojej izbe. Hodila som sa na posteľ a zavrela som oči.

Ráno keď som vstala, všetci ešte spali a tak som sa prezliekla do teplákov, jednoduchého trička, teplej športovej bundy a obula som si tenisky, ktoré som mala hodené v rýchlotaške a vyrazila som preč z hotela so slúchadlami v ušiach.

Vybehla som po svojej pradávnej taške a rozmýšľala som, čo sa tak na nej mohlo zmeniť.

Nezmenilo sa nič, len bola viac zarastená, ako keby po nej už viac nikto nechodil. Prebehla som po celej trase a naspäť som sa chcela vrátiť cez mesto aby som sa pozrela po mojich kamarátoch. Či tu vôbec sú.

Prešla som okolo prvého domu, ktorý patril mojej milovanej Tayle. 

Pozrela som sa na záhradu a uvidela som, že jej auto tam je a tak som si našla na ceste pár pekných kamienkov a namierila som ich pekne a priamo do jej okna. Aspoň dúfam, že je to stále jej okno.

Keď sa nič nestalo, tak som hodila ďalšie dva kamienky.

„kto mi to nedá spať,“ zavrčala keď otvárala okno a ešte sa nepozrela von.

„tak keď ti to tak vadí, tak ja pôjdem ďalej,“ pokrčila som ramenami a chcela som sa naschvál otočiť a bežať ďalej, no ona mi na to nedala možnosť. Vypískla.

„čakaj, joj, počkaj, hneď som dole,“ zvolala ako keby doteraz nespala a už jej nebolo. Za pol minúty už bola vonku a skočila na mňa.

„och, ahoj, ahoj, ajhoj,“ smiala sa a stále ma objímala. „čo tu robíš?“ opýtala sa.

„uhm, s babkou je zle, v noci som priletela. Je v nemocnici. No a keďže som ráno nemohla spať, išla som si zabehnúť môj okruh a tak som si povedala, že vás všetkých pôjdem pozrieť,“ vysvetlila som jej a pokrčila som plecami.

„no tak to som nevedela. Čo sa jej stalo? Ja som tiež prišla len v noci. Zavolám všetkým. Všetci by tu mali byť a pôjdeme s tebou všetci. Dobre?“ usmiala sa na mňa a striaslo ju od zimy. Veď bol koniec decembra a ona bola vonku len v pyžame a v prehodenom župane.

„okej, dajte mi potom vedieť a choď už dnu, lebo budeš chorá,“ postrčila som ju k dverám a rýchlo som sa rozbehla preč.

Keď som dobehla do hotela, už sa to tam mihotalo hosťami a tak som sa rýchlo pretiahla ku schodom, aby ma videlo čo najmenej ľudí, a vybehla som hore na naše poschodie. Otvorila som dvere a tam už behali hore dole Carol s Charliem.

„dobré ránko, dám si sprchu a pôjdeme na raňajky?“ opýtala som sa ich a vyzliekala som si veci.

„jasne, jasne, práve sme rozmýšľali kde si sa stratila,“ usmiala sa na mňa  teta a ja som sa teda s radosťou pobrala do sprchy. Vážne som ju potrebovala. A tiež som ešte nechcela myslieť na to kde pôjdeme neskôr.

„dobrú chuť vám prajem,“ sadla som si k stolu a pustila som sa do nachystaných, mojich milovaných raňajok.

„čo sa babke vlastne stalo?“ opýtala som sa pomedzi kúsky, ktoré som do seba pchala.

„spadla a zlomila si bedrovú kosť,“ odpovedala mi. „No to by nebolo to najhoršie, ale dostala ešte k tomu aj zápal pľúc,“ povzdychla si.

„och to nie je dobré. To vôbec nie je dobré. Čo len budeme robiť?“ krútila som hlavou.

„Nič. Nemôžeme nič robiť. Len čakať a dúfať,“ povzdychla si teta a ja som len pokývala hlavou.

Mala by som sa vzchopiť. Takto k babke ísť nemôžem.

Zazvonil mi mobil.

„ahoj Tayla,“ zdvihla som.

„čau zlatíčko, obvolala som všetkých a všetci môžu a čakáme na tvoj pokyn, kedy sa pôjde,“ povedala mi naraz.

„dobre, dobre, keď budem vedieť, kedy pôjdeme, tak vám dám vedieť,“ pozrela som na tetu, ktorá mala zdvihnuté obočie.

„Musím končiť, neskôr“ zložila som a otočila som sa na tých dvoch.

„čo to malo byť?“ opýtala sa.

„Stretla som ráno Taylu a keď sa dozvedela, čo sa babke stalo, tak ju chce ísť pozrieť tiež a celá parta rovnako,“

„ale babka by sa nemala teraz veľmi rozrušovať,“ namietala.

„oni ju poznajú celý život. Ona je pre nich ako ďalšia babka a pre ňu vždy boli ako rodina, takže nie neberiem ako odpoveď a pozrieť ju proste pôjdu,“ postavila som sa na ich stranu a zamračila som sa. Postavila som sa od mojich nedojedených raňajok a odišla som preč. Toto som od mojej tety nečakala.

Vybehla som hore, prezliekla som sa a zavolala Tayle, aby po mňa prišla.

„Ideme do nemocnice, potom keď budete chcieť, tak tam dôjdite,“ oznámila som tete a ujovi, ktorí ešte sedeli na raňajkách. Otočila som sa a bez ich odpovede, som proste opustila hotel a pobrala som sa smerom k Tailinmu domu, kde ma už ona po ceste nabrala do auta a mohli sme pokračovať ďalej.

Návšteva bola krátka, no babičku sme veľmi potešili a vyzeralo to tak, že sa jej tiež trošku polepšilo, ale to je ťažko povedať.

„Musíte sa vrátiť, bez Vás sa tu dejú divné veci. Nedá sa to tu zvládnuť,“ volala mi Claire a ja som pretočila očami.

„No čo sa také hrozné deje?“ presunula som sa z mojej izby do obývacej miestnosti, kde teraz nikto nebol a oprela som sa o rám okna.

„niekto tu začal kradnúť a hostia sa začali sťažovať, no ja nemám právomoc a ani čas to riešiť,“ sťažovala sa sama a ja som to nechápala.

„fajn, prídem tam, neviem či dnes alebo zajtra, ale čo najskôr sa vrátim, dobre?“ pokrútila som hlavou, odtlačila som sa od steny a sadla som si k môjmu notebooku, ktorý bol otvorený na stole.

Našla som si letenku, ktorú som si rovno aj zaplatila a znovu som sa obliekla aby som sa dostala do nemocnice.

„Ahoj babi, ako sa dnes máš?“ posadila som sa na kraj postele a pohladila som ju po ruke.

„dobre,“ zašepkala tak, že som ju ledva počula. Našťastie sa jej zápal pľúc dostal pod kontrolu a už pomaly mizne, no stále to nie je to, čo by to malo byť.

„musím sa vrátiť do New Yorku, niečo sa deje v hoteli, no hneď ako to vybavím, tak sa tu vrátim, dobre?“ sama dúfam, že sa mi to podarí vyriešiť čo najskôr, aby som sa tu mohla hneď vrátiť. „nechcem ťa stratiť, babička moje,“ usmiala som sa na ňu.

„dobre, budem tu,“ podarilo sa jej povedať.

„ľúbim ťa,“ musela som jej to povedať. Postavila som sa z postele. Otočila som sa ešte aby som sa na ňu usmiala a odišla som z miestnosti.

Zdvihla som mobil už keď som kráčala po chodbe. „ahoj Tayla, mám na teba prosbu,“ povedala som hneď ako zdvihla.

„no čo si prosíš?“ zasmiala sa.

„potrebujem sa dostať na letisko,“ povedala som jej a sadla som do auta, aby som sa dostala naspäť na hotel.

„to nie je problém, hodím ťa tam, no čo sa stalo?“ počula som ako sa začala prehrabávať v skrini.

„ale nič. Nejaké nezhody, zamestnanci sa ulievajú a tak,“ pustila som sa na cestu k hotelu a stále som mobil držala pri uchu.

„a babi o tom vie?“

„hej viem, teraz idem od nej, zobrala to dobre, idem do hotelu, pobalím si veci čo som porozťahovala a v noci o 11 mi letí lietadlo,“ vysvetlila som jej.

„takže sa oblečiem a prídem do hotela, okej?“ dala si všetko dohromady.

„tak to bude najlepšie. Vidíme sa,“ nepočkala som na jej odpoveď a zložila som.

Za chvíľu som zastavila pred hotelom a vybehla som hore.

Začala som si baliť veci a v tom prišla do miestnosti Carol a nechápavo to sledovala.

„čo akože robíš?“ opýtala sa.

„no čo asi? Balím sa,“ pretočila som očami a presunula som sa do izby a zbalila som si tam oblečenie. Posledný zostal notebook.