Wanderer 7.

Zdravím vás, miláčikovia moji. Po lete, ktoré mi zbehlo ako keby prešli dva týždne a nič som vtedy nenapísala, prišla jeseň a ja som tu späť, aj keď nezaručujem, že začnem prispievať pravidelne.
Nejdem sa vyhovárať, prečo som tu neprišla, prečo som sa neozvala a prečo som nepísala. Proste, písať sa mi nedalo a do toho som si začala vybavovať môj pobyt v US, ktorý sa pred pár dňami konečne pohol tým správnym smerom... :) Už len čakať a dúfať... :) A trošku sa posnažiť. A samozrejme, musím si teraz nájsť prácu.

No a konečne po neviem akej dlhej dobe vám prinášam ďalšiu kapitolu Wanderer spolu s Reou a aj s jej tetou... Kebyže už vôbec neviete o čom to je, predchádzajúce kapitoly sú na blogu tiež no a ešte zanechajte komentár, nech viem, koľko vás tu ešte vôbec chodí... :)

Vaša milovaná :D
Alex Winslow

(tak toto je pieseň, pri ktorej táto akože kapitola vznikla) 

7. Kapitola

Ráno bolo slnečno a keď som si otvorila okno, aby som v izbe trochu vyvetrala, tak na mňa dýchol dusný a teplý vzduch.

S pokrčením ramien som na seba vytiahla krátke, svetlo modré šaty, ktoré som opásala tmavo hnedým

opaskom. V kúpeľni som sa opláchla, mierne namaľovala, vlasy som si vyčesala do vysokého copu a do uší som si dala náušnice. Zo šatne som si ešte vytiahla kabelku a topánky a s nimi v ruke som zbehla dole.

„ale si sa nám vyfešákovala,“ ozvalo sa hneď ako som vošla do kuchyne a tak som sa na môjho strýka len usmiala a naliala som si pomarančový džús.

„povedala som si, že keď už musím ísť na popravu, tak sa na to aspoň pekne oblečiem,“ žmurkla som a on sa uškrnul.

„budem sa tváriť, že som to nepočula,“ ozvalo sa od dverí a ja som sa tam otočila.

„a ja som niečo hovorila?“ podvihla som jedno obočie a milo som sa na ňu usmiala.

„nie, takže ideme nakupovať,“ zakričala nadšene a ja som jej nemohla kaziť radosť.

„už sa neviem dočkať,“ pretočila som s povzdychom oči a usmiala sa na ňu.

„tak poďme,“ nadšene vyskočila k dverám a ja som ju s útrpným pohľadom nasledovala. Charlie sa len smial.

Zbehli sme do garáže a sadli si do strýkovho bieleho Land Roveru Evoque, ktorý na nás pekne žmurkal v garáži a vraj sa do neho zmestí oveľa viac tašiek ako do tetinho auta. No, povedzme si pravdu, kto by sa čudoval, keď teta vlastní BMW z4 a do tej sa toho veľa nezmestí.

Aj keď, to by som asi brala viac ale na mne to nebolo.

Zastavili sme v podzemnej garáži nejakého obchodného centra, ktorý bol blízko aj 5 avenue a aj Madison avenue.

Vbehli sme do obchodného domu a Carol vbehla hneď do prvého luxusného obchodu, ktorý uvidela. Teda hneď do toho prvého.

Prvá časť nakupovania sa odohrávala v luxusných butikoch, nad ktorými sa mi oči prevracali. Teda skôr nad tými cenami, ktoré teta platila. Bolo mi z toho až zle, no nedala si to vyhovoriť a tak som chodila za ňou ako chvostík, skúšala si, čo po mne hodila a potom nosila tašky, teda nosili sme každá nejaké, ale keď mi ich strčila do ruky, nemohla som s tým nič robiť a len sa za ňou s povzdychom vybrať.

„tak a môžeme ísť aj do, asi pre teba, obľúbenejších obchodov,“ usmiala sa na mňa a ja som vyvalila moje okále.

„no tak, to pozor, keď chceš v tomto pokračovať, tak najprv kávu a nejaký zákusok, inak sadám na najbližšiu lavičku a nikam nejdem,“ zvolala som rezolútne a pokúsila som si zložiť ruky na hrudi, no kvôli taškám mi to nebolo dopriate.

„dobre,“ pretočila očami, „tu za rohom je starbucks, pôjdeme tam,“ povedala mi a viedla ma k mojej vytúženej káve, ktorej som sa už nemohla dočkať.

„konečne,“ usadila som sa s radosťou na stoličku a čakala, kedy príde obsluha.

„jedno karamelové frapuccino a jedno kokosové Latté,“ oznámila mu teta a ten chudák chlapec ani nestihol otvoriť ústa. Moja teta si ho už nevšímala.

Moja teta. Pre mňa a moje okolie, ako rodinu a jej najbližších priateľov, je to úžasná osoba, usmievavá, priateľská a ja ju nadovšetko milujem, no pre tých ostatných, tých čo nepozná a tých ako to povedať, menej bohatých, bola moja teta namyslená, chladná a povýšenecká.

Od ľudí sa väčšinou drží ďalej, pretože už sa popálila na tom, že chceli len jej peniaze a chceli ju poriadne využiť. Od vtedy si pri sebe drží rodinu a tých čo nepozná odháňa svojim správaním.

„nech sa páči, tu je vaša objednávka, môžem vám ešte niečo ponúknuť?“ snažil sa ten chlapec, no neviem či mu to nejak pomôže.

„kúsok čokoládovej torty, ak máte a jeden muffin,“ povedala som pre zmenu ja a nejak som sa na neho ani nepozrela a pritiahla si pred seba moje frapuccino.

„samozrejme, hneď to bude,“ oznámil mi.

„aby nebolo,“ zamumlala som si skôr pre seba, no teta ma počula a uškrnula sa na mňa.

„tak fajn, teším sa, že nám tento deň vychádza, ešte obehneme tak milión obchodov a bude nám super,“ usmiala sa na mňa teta a ja som pretočila očami.

„tak to určite. Najviac 3 obchody s oblečením, kde sa ráta aj spodné prádlo, 2 obchody s obuvou a keď tak ešte keď niečo potrebuješ ty,“ oznámila som jej so zdvihnutým ukazovákom pred jej tvárou.

„dobre, dobre, ale nakupovať ešte aspoň raz pôjdeme! A na dnes mám ešte jedno prekvapenie,“ povzdychla si a zdvihla ruky k hlave v znamení, že sa vzdáva.

„a mohli by sme sa pozrieť, čo je na tej adrese, čo bola v tom liste?“ nahodila som psie oči číslo 2 a dúfala, že by sme sa tam mohli pozrieť.

„ale samozrejme, len zavolám môjmu právnikovi, nech zistí, kto to tam má na starosť a nech nám s ním tam dohodne stretnutie,“ usmiala sa na mňa a začala sa hrabať vo svojej kabelke, zatiaľ, čo ja som si odkrajovala malé kúsky koláča a počúvala hudbu, ktorú tu púšťali. Bola neznáma a tak nejak sa tu pekne hodila.

Carol, sediaca oproti mne, s niekým stále vybavovala ten môj výlet a tak som sa mohla nerušene obzerať a užívať si ten pokoj čo tu panoval.

V tejto kaviarni bolo len pár ľudí. Jeden starší pán, ktorý si v rohu čítal noviny a bol za nimi skoro celý skrytý. Potom tam bol chalan, ktorý mohol mať po dvadsiatke, s notebookom pred sebou a so zúrivými prstami, ktoré búchali do klávesnice a nakoniec, okrem nás, tam boli ešte tri dievčence, ktoré nadšene o niečo džavotali a každú chvíľu sa na niečom smiali. No a nezabudli ani hádzať očkom po chalanovi s notebookom.

Ach, chcela by som sa vrátiť do čias, kedy by som nič neriešila, sadla si s kamarátkami do kaviarne, očumovala pekných chlapcov, komentovala ich výzor, poprípade riešila iné banality. Aj keď, v podstate k tomu u nás nikdy nedošlo. Samozrejme sme sa pozreli, keď sme videli niečo pekné, no nikdy sme to nejak neriešili.

Asi sme boli trošku vyspelejšie, alebo viac zavalené inými povinnosťami.

„tak vybavené, môj právnik skontaktuje tú osobu a stretneme sa s ňou o také štyri hodinky pred tou budovou alebo čo to je,“ usmiala sa na mňa teta, keď položila telefón na stôl.

„och, ďakujem ti veľmi pekne, si zlatíčko,“ opatrne som ju objala ponad stôl.

„ja viem, zlatko,“ zazubila sa na mňa a videla som mierny rebelský lesk v jej očiach. Pretočila som radšej tými mojimi a už to viac neriešila.

„no čo je to tvoje prekvapenie?“ podvihla som jedno obočie.

„už by to nebolo prekvapenie, kebyže ti to poviem, ale bude sa ti to podľa mňa páčiť,“ usmiala sa nevinne.

„ten tvoj úsmev sa mi nepáči. Takže ak to má byť tetovanie alebo nejaký piercing, tak so mnou nerátaj,“ povedala som jej svoje stanovisko, privrela som mierne oči a založila si ruky na hrudi.

„nie, panebože, to by som nedovolila, aby si si tak zničila svoje telo, s tým nerátaj,“ krútila hlavou a potichučky sa smiala.

„Hahaha, veľmi smiešne,“ za tento deň som už po niekoľký krát pretočila svoje oči a usmiala som sa na svoju milovanú tetu.

Zrazu sa pri našom stole objavil ten chalan s notebookom a ja som sa s mojou tetou na neho otočila.

„dobrý deň prajem,“ usmial sa na nás, „pre krásne dámy, dnes, káva zadarmo,“ úsmev sa mu ešte viac prehĺbil, žmurkol na mňa a otočil sa na odchod.

„ďakujeme mladý pán,“ povedala som mu ešte kým nebol príliš ďaleko a keď odišiel úplne, pozreli sme sa na seba s tetou a potichu sme sa zachichotali ako nejaké pubertiačky.

„tak fajn, dopijeme a pokračujeme, nech to stihneme,“ povedala mi ešte a ako povedala tak aj urobila. Dala si do úst posledný kúsok jej muffinu a keď ho zjedla dopila kávu. Mne to trvalo trošku dlhšie, pretože z torty som si odkrajovala malé kúsočky a postupne ich jedla.

Nakoniec sme sa postavili a odišli z tade.

A mohli sme pokračovať v tom jej nakupovacom maratóne, ktorý tak z duše nemám rada.

Ako nakupovanie je fajn, keď niekde idem a len sa prechádzam a keď zbadám niečo čo sa mi páči, tak si to vyskúšam a poprípade aj kúpim. Ale s Carol, to je ako maratón taký ten poriadny 42 kilometrový. Bez zastávky na oddych a s behom do kopca.

Obehli sme Forever 21 a Tally Weijl, samozrejme sme skončili aj vo Victoria’s secret. Potom sme skočili do obchodu po Litas od Jeffrey Campbella a aj po nejaké Louboutinky aby sa nepovedalo. A nakoniec, to úžasné prekvapenie.

„no poď“ ťahala ma teta smer väčšia presklená budova.

„čo tam je?“ opýtala som sa.

„uvidíš,“ uškrnula sa a ja som si povzdychla a išla za ňou s myšlienkami na rýchlu smrť.

Nakoniec to bolo kaderníctvo a plus všetky tie ostatné veci okolo ženskej krásy. Moju tetu našťastie, alebo aj nie, zaujímalo len to kaderníctvo.

„ja sa nevzdám svojich vlasov,“ oznámila som hneď ako sme vstúpili do miestnosti. Vlasy som mala skoro po pás a meniť som to vážne nechcela.

„nič sa ty neboj, trošku ti ich podstrihnú kvôli zničeným koncom, viac ti z nich odoberať nebudú,“ chytila ma za ramená a ťahala ma k jednej mladej babe, ktorá na nás asi očividne čakala.

„tak ako sme sa dohodli,“ povedala jej len teta, posadila ma do kresla pred zrkadlom a ona sama sa išla s Vogue usadiť do sedačky pre čakajúcich.

„nemusíte sa báť, vážne Vám ich príliš neskrátim, možno im dám lepší tvar, ale základ zostane,“ usmialo sa na mňa to žieňa, ktoré mohlo byť tak o 4 roky staršie odo mňa.

„a neprezradíte, čo na mňa Carol pripravila? Nejak mi to zabudla povedať,“ hodila som psie oči číslo 1 a čakala som.

„len ostrihať a blond ombré, ale odo mňa to nemáte,“ žmurkla na mňa.

„a môžeš mi tykať, neviem či sa ešte niekedy uvidíme, ale som Rea,“ pomaly som vytiahla kútiky do úsmevu.

„ja som Tam, rada ťa spoznávam.“

Potom už sme nerozprávali ale tam sa pustila do roboty. A keď mám pravdu povedať bolo to príjemné.

„hotovo,“ ozvala sa Tam, keď mi dofúkala vlasy a ja som sa na seba zahľadela.

„je to super,“ usmiala som sa na ňu a obzerala som sa v zrkadle, aby som sa videla aj zozadu.

„ďakujem som rada, že sa ti to páči,“ dala zo mňa preč tú kryciu „plachtu“, ktorú používajú aby sa nezašpinilo oblečenie a ja som sa mohla konečne postaviť na nohy. Odstúpila som len trošku na úroveň sedadla aby som sa lepšie videla a bola som spokojná. Síce som nemala potrebu zmeniť účes, no výsledok ma milo prekvapil.

Chcela som sa otočiť a ísť ku tete, ktorá si stále čítala a zatiaľ si nevšimla, že som skončila, no niekto do mňa vrazil.

„hej,“ cítila som niečo mokré na lopatke a len dúfajúc som dúfala, že to niečo mokré nezasiahlo moje milované šaty, ktoré som dostala od mamky.

Ihneď som sa otočila o 180 stupňov a zbadala som ženu, podobne oblečenú ako Tam so strachom v očiach. Keď mi Tam, po mojej otočke zachytila vlasy, pochopila som čo sa stalo a bola som nasratá ešte viac.

„neviete pozerať pred seba, ženská? Zničili ste mi šaty!“ zavrčala som na ňu.

„ehm, ehm,“ ozvalo sa z boku a ja som tam otočila hlavu a zbadala Carol ako stojí s rukami v bok. „toto sa bude ešte riešiť, no teraz na to nemáme čas,“ povedala skôr mne ako ostatným, „Tam, môže si Rea požičať nejakú miestnosť, kde by sa mohla prezliecť, pred tým ako odídeme?“ otočila sa na žieňa, ktoré okamžite prikývlo. „A vy, sa tu už dlho nezahrejete,“ povedala ešte druhej ženskej, ktorá tam vystrašene stále stála.

Tam mi pohotovo vypla vlasy štipcom, ktorý mala položený na stole a ja som čakala na tetu, ktorá mi doniesla nejakú tašku, v ktorej bolo hodené oblečenie, ktoré na rýchlo vybrala aj s topánkami.

Tam ma len potiahla za ruku a vošla so mnou, predpokladám, že do ich šatne, kde sa bežne prezliekali.

„môžeš sa tu v pokoji prezliecť a aj keby tu vošiel nejaký chlap, tak je to gay,“ žmurkla na mňa a vyšla z miestnosti.

Ja som rýchlo zo seba stiahla šaty a prešla som k umývadlu, ktoré mali v rohu miestnosti, našťastie aj s veľkým zrkadlom a tak som nemala problém odstrániť zo svojho tela zvyšok farby, ktorú mala tá odporná ženská v miske.

keď už som bola spokojná zo svojou čistotou, prešla som naspäť k tej taške, ktorú mi dala Carol a nakukla som do nej aby som vzápätí vytiahla dlhé zelenú sukňu, krátky čierny top na ramienka, ktorý sa ponášal mierne na korzet, pár náramkov, ktoré sme dnes kúpili a Litas by JC(na obr. sú iné boty ja viem).

rýchlo som sa obliekla, obula, predchádzajúce topánky s kabelkou som dala do tašky od vecí, len mobil som si nechala v ruke a v druhej som niesla špinavé šaty, ktoré môžu ísť rovno do koša.

„tie šaty rovno vonku vyhodíme a ideme. Maj sa Tam,“ zamávala ešte asi jej stálej kaderníčke a my sme sa pobrali preč. rýchlo do auta, kde som pohladila svoj foťák, ktorý som tam musela nechať v kufri. Teta mi ešte podala inú tašku, do ktorej som si prehádzala svoje veci a hneď sme naskočili do auta a ponáhľali sme sa na adresu, ktorá bola napísaná v liste.