Nejdem sa vyhovárať, prečo som tu neprišla, prečo som sa neozvala a prečo som nepísala. Proste, písať sa mi nedalo a do toho som si začala vybavovať môj pobyt v US, ktorý sa pred pár dňami konečne pohol tým správnym smerom... :) Už len čakať a dúfať... :) A trošku sa posnažiť. A samozrejme, musím si teraz nájsť prácu.
No a konečne po neviem akej dlhej dobe vám prinášam ďalšiu kapitolu Wanderer spolu s Reou a aj s jej tetou... Kebyže už vôbec neviete o čom to je, predchádzajúce kapitoly sú na blogu tiež no a ešte zanechajte komentár, nech viem, koľko vás tu ešte vôbec chodí... :)
Vaša milovaná :D
Alex Winslow
(tak toto je pieseň, pri ktorej táto akože kapitola vznikla)
7. Kapitola
Ráno bolo slnečno a keď som si
otvorila okno, aby som v izbe trochu vyvetrala, tak na mňa dýchol dusný
a teplý vzduch.
S pokrčením ramien som na seba
vytiahla krátke, svetlo modré šaty, ktoré som opásala tmavo hnedým
opaskom. V kúpeľni som sa opláchla, mierne namaľovala, vlasy som si vyčesala do vysokého copu a do uší som si dala náušnice. Zo šatne som si ešte vytiahla kabelku a topánky a s nimi v ruke som zbehla dole.
„ale si sa nám vyfešákovala,“ ozvalo sa
hneď ako som vošla do kuchyne a tak som sa na môjho strýka len usmiala
a naliala som si pomarančový džús.
„povedala som si, že keď už musím ísť na
popravu, tak sa na to aspoň pekne oblečiem,“ žmurkla som a on sa uškrnul.
„budem sa tváriť, že som to nepočula,“
ozvalo sa od dverí a ja som sa tam otočila.
„a ja som niečo hovorila?“ podvihla som
jedno obočie a milo som sa na ňu usmiala.
„nie, takže ideme nakupovať,“ zakričala
nadšene a ja som jej nemohla kaziť radosť.
„už sa neviem dočkať,“ pretočila som
s povzdychom oči a usmiala sa na ňu.
„tak poďme,“ nadšene vyskočila
k dverám a ja som ju s útrpným pohľadom nasledovala. Charlie sa
len smial.
Zbehli sme do garáže a sadli si do strýkovho
bieleho Land Roveru Evoque, ktorý na nás pekne žmurkal v garáži
a vraj sa do neho zmestí oveľa viac tašiek ako do tetinho auta. No,
povedzme si pravdu, kto by sa čudoval, keď teta vlastní BMW z4 a do tej sa
toho veľa nezmestí.
Aj keď, to by som asi brala viac ale na
mne to nebolo.
Zastavili sme v podzemnej garáži
nejakého obchodného centra, ktorý bol blízko aj 5 avenue a aj Madison
avenue.
Vbehli sme do obchodného domu a Carol
vbehla hneď do prvého luxusného obchodu, ktorý uvidela. Teda hneď do toho
prvého.
Prvá časť nakupovania sa odohrávala
v luxusných butikoch, nad ktorými sa mi oči prevracali. Teda skôr nad tými
cenami, ktoré teta platila. Bolo mi z toho až zle, no nedala si to
vyhovoriť a tak som chodila za ňou ako chvostík, skúšala si, čo po mne
hodila a potom nosila tašky, teda nosili sme každá nejaké, ale keď mi ich
strčila do ruky, nemohla som s tým nič robiť a len sa za ňou s povzdychom
vybrať.
„tak a môžeme ísť aj do, asi pre
teba, obľúbenejších obchodov,“ usmiala sa na mňa a ja som vyvalila moje
okále.
„no tak, to pozor, keď chceš v tomto
pokračovať, tak najprv kávu a nejaký zákusok, inak sadám na najbližšiu
lavičku a nikam nejdem,“ zvolala som rezolútne a pokúsila som si
zložiť ruky na hrudi, no kvôli taškám mi to nebolo dopriate.
„dobre,“ pretočila očami, „tu za rohom
je starbucks, pôjdeme tam,“ povedala mi a viedla ma k mojej vytúženej
káve, ktorej som sa už nemohla dočkať.
„konečne,“ usadila som sa s radosťou
na stoličku a čakala, kedy príde obsluha.
„jedno karamelové frapuccino a jedno
kokosové Latté,“ oznámila mu teta a ten chudák chlapec ani nestihol
otvoriť ústa. Moja teta si ho už nevšímala.
Moja teta. Pre mňa a moje okolie,
ako rodinu a jej najbližších priateľov, je to úžasná osoba, usmievavá,
priateľská a ja ju nadovšetko milujem, no pre tých ostatných, tých čo
nepozná a tých ako to povedať, menej bohatých, bola moja teta namyslená,
chladná a povýšenecká.
Od ľudí sa väčšinou drží ďalej, pretože
už sa popálila na tom, že chceli len jej peniaze a chceli ju poriadne
využiť. Od vtedy si pri sebe drží rodinu a tých čo nepozná odháňa svojim
správaním.
„nech sa páči, tu je vaša objednávka,
môžem vám ešte niečo ponúknuť?“ snažil sa ten chlapec, no neviem či mu to nejak
pomôže.
„kúsok čokoládovej torty, ak máte a jeden
muffin,“ povedala som pre zmenu ja a nejak som sa na neho ani nepozrela a pritiahla
si pred seba moje frapuccino.
„samozrejme, hneď to bude,“ oznámil mi.
„aby nebolo,“ zamumlala som si skôr pre
seba, no teta ma počula a uškrnula sa na mňa.
„tak fajn, teším sa, že nám tento deň
vychádza, ešte obehneme tak milión obchodov a bude nám super,“ usmiala sa
na mňa teta a ja som pretočila očami.
„tak to určite. Najviac 3 obchody s oblečením,
kde sa ráta aj spodné prádlo, 2 obchody s obuvou a keď tak ešte keď
niečo potrebuješ ty,“ oznámila som jej so zdvihnutým ukazovákom pred jej
tvárou.
„dobre, dobre, ale nakupovať ešte aspoň
raz pôjdeme! A na dnes mám ešte jedno prekvapenie,“ povzdychla si a zdvihla
ruky k hlave v znamení, že sa vzdáva.
„a mohli by sme sa pozrieť, čo je na tej
adrese, čo bola v tom liste?“ nahodila som psie oči číslo 2 a dúfala,
že by sme sa tam mohli pozrieť.
„ale samozrejme, len zavolám môjmu
právnikovi, nech zistí, kto to tam má na starosť a nech nám s ním tam
dohodne stretnutie,“ usmiala sa na mňa a začala sa hrabať vo svojej
kabelke, zatiaľ, čo ja som si odkrajovala malé kúsky koláča a počúvala hudbu,
ktorú tu púšťali. Bola neznáma a tak nejak sa tu pekne hodila.
Carol, sediaca oproti mne, s niekým
stále vybavovala ten môj výlet a tak som sa mohla nerušene obzerať a užívať
si ten pokoj čo tu panoval.
V tejto kaviarni bolo len pár ľudí.
Jeden starší pán, ktorý si v rohu čítal noviny a bol za nimi skoro
celý skrytý. Potom tam bol chalan, ktorý mohol mať po dvadsiatke, s notebookom
pred sebou a so zúrivými prstami, ktoré búchali do klávesnice a nakoniec,
okrem nás, tam boli ešte tri dievčence, ktoré nadšene o niečo džavotali a každú
chvíľu sa na niečom smiali. No a nezabudli ani hádzať očkom po chalanovi s notebookom.
Ach, chcela by som sa vrátiť do čias,
kedy by som nič neriešila, sadla si s kamarátkami do kaviarne, očumovala
pekných chlapcov, komentovala ich výzor, poprípade riešila iné banality. Aj
keď, v podstate k tomu u nás nikdy nedošlo. Samozrejme sme sa
pozreli, keď sme videli niečo pekné, no nikdy sme to nejak neriešili.
Asi sme boli trošku vyspelejšie, alebo
viac zavalené inými povinnosťami.
„tak vybavené, môj právnik skontaktuje
tú osobu a stretneme sa s ňou o také štyri hodinky pred tou
budovou alebo čo to je,“ usmiala sa na mňa teta, keď položila telefón na stôl.
„och, ďakujem ti veľmi pekne, si
zlatíčko,“ opatrne som ju objala ponad stôl.
„ja viem, zlatko,“ zazubila sa na mňa a videla
som mierny rebelský lesk v jej očiach. Pretočila som radšej tými mojimi a už
to viac neriešila.
„no čo je to tvoje prekvapenie?“
podvihla som jedno obočie.
„už by to nebolo prekvapenie, kebyže ti
to poviem, ale bude sa ti to podľa mňa páčiť,“ usmiala sa nevinne.
„ten tvoj úsmev sa mi nepáči. Takže ak
to má byť tetovanie alebo nejaký piercing, tak so mnou nerátaj,“ povedala som
jej svoje stanovisko, privrela som mierne oči a založila si ruky na hrudi.
„nie, panebože, to by som nedovolila,
aby si si tak zničila svoje telo, s tým nerátaj,“ krútila hlavou a potichučky
sa smiala.
„Hahaha, veľmi smiešne,“ za tento deň
som už po niekoľký krát pretočila svoje oči a usmiala som sa na svoju
milovanú tetu.
Zrazu sa pri našom stole objavil ten
chalan s notebookom a ja som sa s mojou tetou na neho otočila.
„dobrý deň prajem,“ usmial sa na nás, „pre
krásne dámy, dnes, káva zadarmo,“ úsmev sa mu ešte viac prehĺbil, žmurkol na
mňa a otočil sa na odchod.
„ďakujeme mladý pán,“ povedala som mu
ešte kým nebol príliš ďaleko a keď odišiel úplne, pozreli sme sa na seba s tetou
a potichu sme sa zachichotali ako nejaké pubertiačky.
„tak fajn, dopijeme a pokračujeme,
nech to stihneme,“ povedala mi ešte a ako povedala tak aj urobila. Dala si
do úst posledný kúsok jej muffinu a keď ho zjedla dopila kávu. Mne to
trvalo trošku dlhšie, pretože z torty som si odkrajovala malé kúsočky a postupne
ich jedla.
Nakoniec sme sa postavili a odišli z tade.
A mohli sme pokračovať v tom jej
nakupovacom maratóne, ktorý tak z duše nemám rada.
Ako nakupovanie je fajn, keď niekde idem
a len sa prechádzam a keď zbadám niečo čo sa mi páči, tak si to
vyskúšam a poprípade aj kúpim. Ale s Carol, to je ako maratón taký
ten poriadny 42 kilometrový. Bez zastávky na oddych a s behom do kopca.
Obehli sme Forever 21 a Tally Weijl,
samozrejme sme skončili aj vo Victoria’s secret. Potom sme skočili do obchodu
po Litas od Jeffrey Campbella a aj po nejaké Louboutinky aby sa
nepovedalo. A nakoniec, to úžasné prekvapenie.
„no poď“ ťahala ma teta smer väčšia presklená
budova.
„čo tam je?“ opýtala som sa.
„uvidíš,“ uškrnula sa a ja som si
povzdychla a išla za ňou s myšlienkami na rýchlu smrť.
Nakoniec to bolo kaderníctvo a plus
všetky tie ostatné veci okolo ženskej krásy. Moju tetu našťastie, alebo aj nie,
zaujímalo len to kaderníctvo.
„ja sa nevzdám svojich vlasov,“ oznámila
som hneď ako sme vstúpili do miestnosti. Vlasy som mala skoro po pás a meniť
som to vážne nechcela.
„nič sa ty neboj, trošku ti ich
podstrihnú kvôli zničeným koncom, viac ti z nich odoberať nebudú,“ chytila
ma za ramená a ťahala ma k jednej mladej babe, ktorá na nás asi
očividne čakala.
„tak ako sme sa dohodli,“ povedala jej
len teta, posadila ma do kresla pred zrkadlom a ona sama sa išla s Vogue
usadiť do sedačky pre čakajúcich.
„nemusíte sa báť, vážne Vám ich príliš
neskrátim, možno im dám lepší tvar, ale základ zostane,“ usmialo sa na mňa to
žieňa, ktoré mohlo byť tak o 4 roky staršie odo mňa.
„a neprezradíte, čo na mňa Carol
pripravila? Nejak mi to zabudla povedať,“ hodila som psie oči číslo 1 a čakala
som.
„len ostrihať a blond ombré, ale
odo mňa to nemáte,“ žmurkla na mňa.
„a môžeš mi tykať, neviem či sa ešte
niekedy uvidíme, ale som Rea,“ pomaly som vytiahla kútiky do úsmevu.
„ja som Tam, rada ťa spoznávam.“
Potom už sme nerozprávali ale tam sa
pustila do roboty. A keď mám pravdu povedať bolo to príjemné.
„hotovo,“ ozvala sa Tam, keď mi dofúkala
vlasy a ja som sa na seba zahľadela.
„je to super,“ usmiala som sa na ňu a obzerala
som sa v zrkadle, aby som sa videla aj zozadu.
„ďakujem som rada, že sa ti to páči,“
dala zo mňa preč tú kryciu „plachtu“, ktorú používajú aby sa nezašpinilo
oblečenie a ja som sa mohla konečne postaviť na nohy. Odstúpila som len
trošku na úroveň sedadla aby som sa lepšie videla a bola som spokojná.
Síce som nemala potrebu zmeniť účes, no výsledok ma milo prekvapil.
Chcela som sa otočiť a ísť ku tete,
ktorá si stále čítala a zatiaľ si nevšimla, že som skončila, no niekto do
mňa vrazil.
„hej,“ cítila som niečo mokré na lopatke
a len dúfajúc som dúfala, že to niečo mokré nezasiahlo moje milované šaty,
ktoré som dostala od mamky.
Ihneď som sa otočila o 180 stupňov
a zbadala som ženu, podobne oblečenú ako Tam so strachom v očiach.
Keď mi Tam, po mojej otočke zachytila vlasy, pochopila som čo sa stalo a bola
som nasratá ešte viac.
„neviete pozerať pred seba, ženská?
Zničili ste mi šaty!“ zavrčala som na ňu.
„ehm, ehm,“ ozvalo sa z boku a ja
som tam otočila hlavu a zbadala Carol ako stojí s rukami v bok. „toto
sa bude ešte riešiť, no teraz na to nemáme čas,“ povedala skôr mne ako
ostatným, „Tam, môže si Rea požičať nejakú miestnosť, kde by sa mohla
prezliecť, pred tým ako odídeme?“ otočila sa na žieňa, ktoré okamžite prikývlo.
„A vy, sa tu už dlho nezahrejete,“ povedala ešte druhej ženskej, ktorá tam
vystrašene stále stála.
Tam mi pohotovo vypla vlasy štipcom,
ktorý mala položený na stole a ja som čakala na tetu, ktorá mi doniesla
nejakú tašku, v ktorej bolo hodené oblečenie, ktoré na rýchlo vybrala aj s topánkami.
Tam ma len potiahla za ruku a vošla
so mnou, predpokladám, že do ich šatne, kde sa bežne prezliekali.
„môžeš sa tu v pokoji prezliecť a aj
keby tu vošiel nejaký chlap, tak je to gay,“ žmurkla na mňa a vyšla z miestnosti.

keď už som bola spokojná zo svojou
čistotou, prešla som naspäť k tej taške, ktorú mi dala Carol a nakukla
som do nej aby som vzápätí vytiahla dlhé zelenú sukňu, krátky čierny top na
ramienka, ktorý sa ponášal mierne na korzet, pár náramkov, ktoré sme dnes
kúpili a Litas by JC(na obr. sú iné
boty ja viem).
rýchlo som sa obliekla, obula,
predchádzajúce topánky s kabelkou som dala do tašky od vecí, len mobil som
si nechala v ruke a v druhej som niesla špinavé šaty, ktoré môžu
ísť rovno do koša.
„tie šaty rovno vonku vyhodíme a ideme.
Maj sa Tam,“ zamávala ešte asi jej stálej kaderníčke a my sme sa pobrali
preč. rýchlo do auta, kde som pohladila svoj foťák, ktorý som tam musela nechať
v kufri. Teta mi ešte podala inú tašku, do ktorej som si prehádzala svoje
veci a hneď sme naskočili do auta a ponáhľali sme sa na adresu, ktorá
bola napísaná v liste.
dokonalé konečně jsem se dočkala další části :D doufám že teď budou přibívat častějc :D
OdpovedaťOdstrániťÚžas :) je to super :D stojí za to čakanie :)
OdpovedaťOdstrániťjéj já jsem ráda,že jsi zpět :)) zase super část :))
OdpovedaťOdstrániť