viac toho za nasledujúce 2 týždne, keď nie tri, nebude...
Alex Winslow
4. Kapitola
„Babi?“
opýtala som sa opatrne keď som pokladala jedlo na stôl.
„Čo
sa deje srdiečko?“ otočila sa na mňa od príborníku a aj s príborom
pre nás sa usadila za stôl.
„mohla
by som sa k tebe nasťahovať?“ otočila som sa na ňu, „nechcem v tom
dome ostať, chcela by som ho predať, aby sme mali peniaze na opravu hotela
a ja by som tam aj tak nemohla byť. Všetko mi to tam pripomína rodičov
a proste,“ pokrútila som hlavou. Nemohla som to dokončiť.
„ale
samozrejme, na to sa ani pýtať nemusíš,“ pousmiala sa na mňa, „keď budeš na to
pripravená, skočíme tam, pobalíme veci, zoberieš si z tade čo budeš chcieť
a mojej známej dcéra je realitná maklérka, takže ju môžeme poprosiť, či by
ten dom nemohla dať do ponuky,“ prešla ku mne a pevne ma objala.
„ďakujem,“
zašepkala som jej do ramena, o ktoré som mala opretú hlavu.
„nemáš
začo, veď vieš, že pre teba urobím čokoľvek, veď si moja vnučka,“ pripomenula
mi a ja som sa trošku pousmiala. Bola som. A som za to strašne
vďačná. Nie každý má takú starú mamu ako ja.
„Hej
Rea,“ počula som z vonku a tak som otvorila okno a vykukla som.
Pod
sebou som zbadala Taylu s natešeným výrazom, ako sedí na kapote svojho
auta.
„čo
sa deje?“ opýtala som sa hneď, ako som ju zbadala.
„Mám
pre teba urobenú prácu, poď von, nech to prekonzultujeme,“ zazubila sa na mňa,
očividne natešená zo svojej práce a ja som sa nehádala. Zliezla som
z okna a prešla k skrini. Mala som v nej naskladané len pár
kúskov oblečenia, ktoré som si k babke doniesla a tak som veľmi
nemala na výber. V tejto chvíli, mi to vlastne ani nevadilo. Navliekla som
na seba kraťasy, voľné tričko, ktoré mi padalo z ramena a na svoje
úžasne mastné vlasy, ktoré som si zviazala do copu, som si dala šiltovku.
Všetko v čiernej farbe.
„idem
s Taylou, pokúsim sa nebiť dlho,“ povedala som babke a nazula som si
na nohy conversy, ktoré boli pohodené pri dverách.
Z domu
som vyšla s veľkou kapsou cez rameno, v ktorej som mala všetky pre
mňa životne dôležité veci.
„kde
ideme?“ podvihla som obočie a postavila som sa oproti stále sediacej
Tayle.
„na
naše milované miesto,“ zazubila sa a presadla si za volant.
S povzdychom som ju nasledovala. Obišla som auto a usadila som sa
vedľa nej.
„bude
tam ešte niekto? Alebo len my dve?“ otočila som sa na ňu tak, ako mi to
dovoľoval bezpečnostný pás, ktorým som bola pripútaná. Nemala som potrebu
sledovať cestu ako pri niektorých šoféroch, pri ktorých som sedela v aute.
Tayla je dobrý vodič. Má to hold v krvi.
„Nie,
nie, iba mi dve,“ nachvíľu na mňa otočila hlavu a usmiala sa na mňa.
Tiež
bola oblečená celá v čiernom. Ako celá partia, s ktorou som sa
stretávala. Nebola to len spolupatričnosť, pre ktorú to robili. Ale aj preto,
že mojich rodičov poznali veľmi dlho a zažili sme si spolu aj
s rodičmi veľmi veľa zážitkov.
Zaparkovala
na starom školskom parkovisku, ktoré bolo prázdne . Prešli sme cez trávu
a sadli sme si za náš starý obedný stôl, za ktorým sme sedeli každý boží
deň v týždni celé roky.
Tayla
vytiahla svoj laptop, dala ho pred obidve a chvíľu sa v ňom
prehrabovala, kým našla príslušný program, v ktorom pracovala.
„Vychádzala
som najmä z toho, aby to stálo čo najmenej a aby to bolo čo
najautentickejšie,“ Objala ma okolo ramien a ja som si položila hlavu na
jej rameno, no zrak som z laptopu nespúšťala.
„Neviem
v akom stave sú všetky veci v izbách, a preto by sa to malo
skontrolovať, poprípade opraviť, ak by to nebolo veľmi ťažké, alebo veľmi
viditeľné.“ hovorila ďalej a ja som ju pozorne počúvala.
Zatiaľ
mi neukázala žiadnu fotku, no aj tak som vedela, že to bude vyzerať veľmi
dobre.
„Potom,
niektorým veciam som len zmenila farbu, takže stačí kúpiť farbu a zrobíme
si partiovskú brigádu. Už som to pár krát robila a nie je to vôbec ťažké,“
vysvetľovala mi a postupne otvárala všetky obrázky ktoré urobila.
Začala
mi ich pomaly ukazovať a keďže to bolo v 3D, bolo to o to
zaujímavejšie.
Izby
som pomaly nespoznávala. Boli úplne iné ako fotky, ktoré som urobila pred pár
dňami. No veľmi sa mi to páčilo. Ak to urobíme ako to je na tých obrázkoch,
duch hotelu by sa zachoval.
Sama
by som to tak nikdy nenavrhla.
„Je
to úchvatné Tayla, vážne ťa milujem,“ objala som ju a poriadne stisla. Ona
sa len smiala.
„ja
teba tiež zlatíčko, ale to ty vieš,“ chvíľku sme sa objímali, no mne padol
znovu zrak na ten laptop a obrázky, ktoré tam boli.
„vážne
je to úžasné, no aj tak to bude celkom drahé a stále sa zamýšľam ako ho
budeme opravovať, keďže nemôžem prísť o tých pár klientov, ktorých máme,“
vedela som, že sa pri tom mračím.
Povzdychla
som si a dala hlavu do dlaní. „budem musieť pracovať, predať dom a aj
tak neviem ako to zvládnem,“ priznala som.
„a
čo tvoja škola?“ zvolala rozhorčene, no ja som sa na ňu len škaredo pozrela
pohľadom typu: čo-asi-myslíš.
„Budem
musieť skočiť do baru, opýtať sa ich, či niekoho nehľadajú a keď už bude
hotel urobený, nájdem si aj druhú prácu. Potrebujeme z niečoho žiť,“
rozmýšľala som nahlas, „musím byť cez deň v hotely, takže nemôžem mať
zatiaľ normálnu dennú prácu.
„ale
to...“ nenechala som ju dohovoriť.
„nechaj
to tak, proste to tak má byť a basta. Ďalej sa o tom nebudem baviť,“ zvolala
som nahnevane. Nemám nič iné na výber, rodičia chceli, aby som sa o ten
hotel postarala a tak sa o neho poriadne postarám.
„ale
to nie je fér,“ zamumlala s povzdychom a potichu.
„už
by si si mohla zvyknúť, že živo proste nie je fér. Ja som sa s tým
zmierila a jediné v čo môžem dúfať je to, že sa mi to podarí
a budem sa snažiť aby som zrobila to najlepšie, čo budem môcť. Možno sa mi
to raz vráti,“ povedala som jej čo najvyrovnanejším hlasom.
Bolo
ťažké vzdať sa svojho sna. No mienila
som urobiť všetko, čo budem môcť, aby som splnila sen aspoň mojim rodičom. A možno
sa raz splní aj ten môj.
Moji
rodičia mali nie veľmi reálny, ale zas nie nesplniteľný sen. Vlastná sieť
hotelov po celom svete v tomto storočí nie je nič moc ľahké, no aspoň ešte
jeden hotel v štátoch sa mi dúfam podarí otvoriť. Raz.
No
to je zatiaľ ďaleká budúcnosť.
„Ja
viem, len nie je veľmi fér, že my všetci odídeme, plniť si svoje sny a ty
tu zostaneš,“ pokrútila hlavou, no vyzeralo to, že sa s tým aspoň trochu
zmierila.
„ešte
raz, život proste nie je fér,“ pokrčila som plecami, „Možno to tak proste malo
byť,“ pozrela som na ňu a keď som videla, že chce argumentovať, len som
pokrútila hlavou, aby to tak nechala. Nechcela som sa o tom baviť.
„tak
dobre,“ pritiahla si ma znovu k sebe, „vráťme sa teda k tomu, čo máme
pred sebou,“ otočila pozornosť znovu k svojmu laptopu, ktorý bol stále
položený na stole pred nami.
Bola
som jej za to vďačná.
„tak
na prvom poschodí treba kúpiť v podstate farby, po prípade koberce,
pretože už budú asi vychodené a škaredé. Skrine a postele len
opravíme a prefarbíme. Premaľujeme, dokúpime nejaké doplnky a keď
bude ten gauč s kreslami v horšom stave, dáme ho len prečalúniť.“
vysvetľovala mi a ukazovala izbu. Otáčala ňou v programe aby som
všetko videla. Pozorovala som, že niektoré veci premiestnila do prvého
z iného poschodia a iné z tade zase zmizli. Bolo to zaujímavé.
Prechádzali
sme z poschodia na poschodie a ja som si zapisovala na papier všetko,
čo treba dokúpiť, poprípade iné náklady, ktoré by mohli vzniknúť.
Keď
prišla k poslednému poschodiu, zapozerala sa na mňa.
„čo
sa deje?“ opýtala som sa jej nechápavo a podvihla som obočie.
„nič,
len na posledné poschodie som mala taký nápad a neviem či sa ti bude
páčiť,“ pokrčila plecami.
„no
to som zvedavá, na čo si to vlastne prišla,“ podvihla obočie a ona sa len
tak nevinne usmiala.
„vedela
som už vtedy, že ten dom si nenecháš, a tak ma napadlo, že tie tri
apartmány by sa spojili do jedného a mala by si tam hore súkromný bytík.
Buď pre teba, pre rodinu, alebo pre známych. Také záchranné lano, keby sa nič
iné nedalo,“ vysvetľovala rýchlo.
„Celkom
zaujímavá myšlienka,“ usmiala som sa na ňu povzbudivo.
„nemuselo
by sa to robiť teraz, mohlo by sa to zrobiť časom, to má čas, veď bývaš
s babkou. Teraz by sa to mohlo len uzavrieť a zrobiť tam prechody
a tak,“ pokrčila plecami.
„je
to veľmi dobrý nápad, najmä do budúcnosti,“ usmiala som sa na ňu. „Urobila si
aj nejaký návrh?“ usmiala som sa na ňu. No bol to len taký polovičný úsmev.
Chcela som ju povzbudiť, aby hovorila ďalej.
„No,“
zahryzla si do pery. „Keď mám pravdu povedať, tak áno, ale chceš ho vidieť
teraz?“ stiahla svoje obočie k sebe, a tvárila sa tak, ako keby sa
bála mojej reakcie.
„áno,
čo môže byť na tom také hrozné?“ pretočila som očami.
Ona
len mykla jedným plecom a otvorila novú sériu obrázkov.
Bez
slova mi ich začala ukazovať a ja som ich sledovala so zatajeným dychom.
Bol tam veľmi podobný nábytok ako sme mali doma a to bol pre ňu možno ten
problém.
„No,
vieš, vedela som, že nebudeš mať peniaze a tak nejak som použila nábytok z vášho domu,“
zamumlala potichu.
Nevedela
som či mám plakať, alebo sa smiať, alebo čo vlastne mám urobiť.
„och,“
zamrkala som rýchlo aby sa mi nevyliali slzy z očí. Bola som mierne
dojatá. Keď mám pravdu povedať, nechcela som sa toho nábytku vzdať.
„nepáči
sa ti to? Prepáč,“ hneď to začala zatvárať, no nestihla to dokončiť, pretože
som ju objala.
„ďakujem
ti veľmi pekne,“ zamumlala som jej do ramena, ktoré som mala pred tvárou. O ktoré
som sa vlastne opierala.
„nie
je začo,“ povedala prekvapene a ja som vedela, že aj bude. Odchádzala som
z domu, pretože som tam nevedela vydržať, no nábytok som si chcela nechať.
Divné, ja viem. No v dome som nechcela zostať, pretože som tam mala plno
zážitkov s rodičmi, nie preto, že som ten nábytok poznala.
„tvoja
práca je proste úžasná, asi ťa nikomu nedám. Alebo vlastne, ja budem prvá, kto
bude mať tvoj výtvor, takže ti zrobím mega veľkú reklamu, raz, a ty budeš
mega bohatá a mega úspešná a mega sa budeš baviť svojou prácou,“
oznámila som jej po ďalšej hodine plánovania a vysvetľovania a hádania
sa, teda argumentovania, my sa nikdy nehádame a konečne sme si všetko vyjasnili
a spresnili a doladili a neviem čo všetko ešte.
„normálne
mám chuť zahrať si basketbal,“ povedala som po chvíľke ticha.
„vážne?“
rozžiarila sa ako slniečko a okamžite vytiahla mobil z vrecka a začala
písať hromadnú SMS.
Za
chvíľu dopísala a mne zapípal mobil. Ani som sa po neho nenatiahla, vedela
som, čo mi prišlo, takže načo.
„prečo
sa tváriš ako slniečko na hnoji?“ podvihla som jedno obočie.
„len
tak. Proste som rada, že sa konečne vraciaš do normálu,“ znovu ma objala, „no a teraz
ideme ku mne, kde sa prezlečieme a pôjdeme na naše miesto,“ oznámila mi a ja
som prikývla.
Bolo
mi jedno, či budem v jej alebo v mojom oblečení. Požičiavali sme si
ho už od malička.
No
hra ako hra.
Najprv
sme asi polhodinu rozoberali čo kto robil, potom sme ešte ukazovali Taylinu
prácu, ktorú urobila, aspoň v počítači a potom sme si hádzali na kôš.
V podstate
to nebolo až tak produktívne poobedie, no kamaráti mi aspoň zlepšili náladu a nenechali
ma samú doma.
„Ja
už pôjdem,“ oznámila som ostatným, keď som sa pozrela na hodinky. „Babke som
povedala, že nebudem dlho a už prešlo pár hodín,“ mykla som plecom.
„počkaj,
idem aj ja,“ zavolala na mňa Tayla, ktorá ma vlastne doviezla.
„nie,
veď zostaň, ja sa prejdem,“ povedala som jej.
„Aj
tak potrebujem už ísť domov, ešte doladiť tie posledné detaily, na ktorých sme
sa dohodli, kým ich mám ešte v hlave,“ vysvetlila a odomkla auto, do
ktorého som hneď nastúpila.
Partii
sme ešte zamávali a konečne vyrazili.
Samozrejme ze očakávaná :D na túto časť som sa obzvlášť tešila :) paci sa mi ako si to rozpisala tie vizualizacie :D A vela stastia :)
OdpovedaťOdstrániťsuper to je :) jasně že jsem čekala na novou část :) a je to super :) miluju tvoje psaní :)
OdpovedaťOdstrániťach, začínam byť veľmi závislá na tomto príbehu :D neviem ako prežijem bez 2-3 týždňov, ale ako sa hovorí na dobré sa oplatí čakať a ja si vyčkám :))
OdpovedaťOdstrániť