Wanderer 4.

Prednastavený a očakávaný článok (teda dúfam)
viac toho za nasledujúce 2 týždne, keď nie tri, nebude...
Alex Winslow

4. Kapitola

„Babi?“ opýtala som sa opatrne keď som pokladala jedlo na stôl.

„Čo sa deje srdiečko?“ otočila sa na mňa od príborníku a aj s príborom pre nás sa usadila za stôl.

„mohla by som sa k tebe nasťahovať?“ otočila som sa na ňu, „nechcem v tom dome ostať, chcela by som ho predať, aby sme mali peniaze na opravu hotela a ja by som tam aj tak nemohla byť. Všetko mi to tam pripomína rodičov a proste,“ pokrútila som hlavou. Nemohla som to dokončiť.

„ale samozrejme, na to sa ani pýtať nemusíš,“ pousmiala sa na mňa, „keď budeš na to pripravená, skočíme tam, pobalíme veci, zoberieš si z tade čo budeš chcieť a mojej známej dcéra je realitná maklérka, takže ju môžeme poprosiť, či by ten dom nemohla dať do ponuky,“ prešla ku mne a pevne ma objala.

„ďakujem,“ zašepkala som jej do ramena, o ktoré som mala opretú hlavu.

„nemáš začo, veď vieš, že pre teba urobím čokoľvek, veď si moja vnučka,“ pripomenula mi a ja som sa trošku pousmiala. Bola som. A som za to strašne vďačná. Nie každý má takú starú mamu ako ja.

„Hej Rea,“ počula som z vonku a tak som otvorila okno a vykukla som.

Pod sebou som zbadala Taylu s natešeným výrazom, ako sedí na kapote svojho auta.

„čo sa deje?“ opýtala som sa hneď, ako som ju zbadala.

„Mám pre teba urobenú prácu, poď von, nech to prekonzultujeme,“ zazubila sa na mňa, očividne natešená zo svojej práce a ja som sa nehádala. Zliezla som z okna a prešla k skrini. Mala som v nej naskladané len pár kúskov oblečenia, ktoré som si k babke doniesla a tak som veľmi nemala na výber. V tejto chvíli, mi to vlastne ani nevadilo. Navliekla som na seba kraťasy, voľné tričko, ktoré mi padalo z ramena a na svoje úžasne mastné vlasy, ktoré som si zviazala do copu, som si dala šiltovku. Všetko v čiernej farbe.

„idem s Taylou, pokúsim sa nebiť dlho,“ povedala som babke a nazula som si na nohy conversy, ktoré boli pohodené pri dverách.

Z domu som vyšla s veľkou kapsou cez rameno, v ktorej som mala všetky pre mňa životne dôležité veci.

„kde ideme?“ podvihla som obočie a postavila som sa oproti stále sediacej Tayle.

„na naše milované miesto,“ zazubila sa a presadla si za volant. S povzdychom som ju nasledovala. Obišla som auto a usadila som sa vedľa nej.

„bude tam ešte niekto? Alebo len my dve?“ otočila som sa na ňu tak, ako mi to dovoľoval bezpečnostný pás, ktorým som bola pripútaná. Nemala som potrebu sledovať cestu ako pri niektorých šoféroch, pri ktorých som sedela v aute. Tayla je dobrý vodič. Má to hold v krvi.

„Nie, nie, iba mi dve,“ nachvíľu na mňa otočila hlavu a usmiala sa na mňa.

Tiež bola oblečená celá v čiernom. Ako celá partia, s ktorou som sa stretávala. Nebola to len spolupatričnosť, pre ktorú to robili. Ale aj preto, že mojich rodičov poznali veľmi dlho a zažili sme si spolu aj s rodičmi veľmi veľa zážitkov.

Zaparkovala na starom školskom parkovisku, ktoré bolo prázdne . Prešli sme cez trávu a sadli sme si za náš starý obedný stôl, za ktorým sme sedeli každý boží deň v týždni celé roky.

Tayla vytiahla svoj laptop, dala ho pred obidve a chvíľu sa v ňom prehrabovala, kým našla príslušný program, v ktorom pracovala.

„Vychádzala som najmä z toho, aby to stálo čo najmenej a aby to bolo čo najautentickejšie,“ Objala ma okolo ramien a ja som si položila hlavu na jej rameno, no zrak som z laptopu nespúšťala.  

„Neviem v akom stave sú všetky veci v izbách, a preto by sa to malo skontrolovať, poprípade opraviť, ak by to nebolo veľmi ťažké, alebo veľmi viditeľné.“ hovorila ďalej a ja som ju pozorne počúvala.

Zatiaľ mi neukázala žiadnu fotku, no aj tak som vedela, že to bude vyzerať veľmi dobre.

„Potom, niektorým veciam som len zmenila farbu, takže stačí kúpiť farbu a zrobíme si partiovskú brigádu. Už som to pár krát robila a nie je to vôbec ťažké,“ vysvetľovala mi a postupne otvárala všetky obrázky ktoré urobila.

Začala mi ich pomaly ukazovať a keďže to bolo v 3D, bolo to o to zaujímavejšie.

Izby som pomaly nespoznávala. Boli úplne iné ako fotky, ktoré som urobila pred pár dňami. No veľmi sa mi to páčilo. Ak to urobíme ako to je na tých obrázkoch, duch hotelu by sa zachoval.

Sama by som to tak nikdy nenavrhla.

„Je to úchvatné Tayla, vážne ťa milujem,“ objala som ju a poriadne stisla. Ona sa len smiala.

„ja teba tiež zlatíčko, ale to ty vieš,“ chvíľku sme sa objímali, no mne padol znovu zrak na ten laptop a obrázky, ktoré tam boli.

„vážne je to úžasné, no aj tak to bude celkom drahé a stále sa zamýšľam ako ho budeme opravovať, keďže nemôžem prísť o tých pár klientov, ktorých máme,“ vedela som, že sa pri tom mračím.

Povzdychla som si a dala hlavu do dlaní. „budem musieť pracovať, predať dom a aj tak neviem ako to zvládnem,“ priznala som.

„a čo tvoja škola?“ zvolala rozhorčene, no ja som sa na ňu len škaredo pozrela pohľadom typu: čo-asi-myslíš.

„Budem musieť skočiť do baru, opýtať sa ich, či niekoho nehľadajú a keď už bude hotel urobený, nájdem si aj druhú prácu. Potrebujeme z niečoho žiť,“ rozmýšľala som nahlas, „musím byť cez deň v hotely, takže nemôžem mať zatiaľ normálnu dennú prácu.

„ale to...“ nenechala som ju dohovoriť.

„nechaj to tak, proste to tak má byť a basta. Ďalej sa o tom nebudem baviť,“ zvolala som nahnevane. Nemám nič iné na výber, rodičia chceli, aby som sa o ten hotel postarala a tak sa o neho poriadne postarám.

„ale to nie je fér,“ zamumlala s povzdychom a potichu.

„už by si si mohla zvyknúť, že živo proste nie je fér. Ja som sa s tým zmierila a jediné v čo môžem dúfať je to, že sa mi to podarí a budem sa snažiť aby som zrobila to najlepšie, čo budem môcť. Možno sa mi to raz vráti,“ povedala som jej čo najvyrovnanejším hlasom.

Bolo ťažké  vzdať sa svojho sna. No mienila som urobiť všetko, čo budem môcť, aby som splnila sen aspoň mojim rodičom. A možno sa raz splní aj ten môj.

Moji rodičia mali nie veľmi reálny, ale zas nie nesplniteľný sen. Vlastná sieť hotelov po celom svete v tomto storočí nie je nič moc ľahké, no aspoň ešte jeden hotel v štátoch sa mi dúfam podarí otvoriť. Raz.

No to je zatiaľ ďaleká budúcnosť.

„Ja viem, len nie je veľmi fér, že my všetci odídeme, plniť si svoje sny a ty tu zostaneš,“ pokrútila hlavou, no vyzeralo to, že sa s tým aspoň trochu zmierila.

„ešte raz, život proste nie je fér,“ pokrčila som plecami, „Možno to tak proste malo byť,“ pozrela som na ňu a keď som videla, že chce argumentovať, len som pokrútila hlavou, aby to tak nechala. Nechcela som sa o tom baviť.

„tak dobre,“ pritiahla si ma znovu k sebe, „vráťme sa teda k tomu, čo máme pred sebou,“ otočila pozornosť znovu k svojmu laptopu, ktorý bol stále položený na stole pred nami.

Bola som jej za to vďačná.

„tak na prvom poschodí treba kúpiť v podstate farby, po prípade koberce, pretože už budú asi vychodené a škaredé. Skrine a postele len opravíme a prefarbíme. Premaľujeme, dokúpime nejaké doplnky a keď bude ten gauč s kreslami v horšom stave, dáme ho len prečalúniť.“ vysvetľovala mi a ukazovala izbu. Otáčala ňou v programe aby som všetko videla. Pozorovala som, že niektoré veci premiestnila do prvého z iného poschodia a iné z tade zase zmizli. Bolo to zaujímavé.

Prechádzali sme z poschodia na poschodie a ja som si zapisovala na papier všetko, čo treba dokúpiť, poprípade iné náklady, ktoré by mohli vzniknúť.

Keď prišla k poslednému poschodiu, zapozerala sa na mňa.

„čo sa deje?“ opýtala som sa jej nechápavo a podvihla som obočie.

„nič, len na posledné poschodie som mala taký nápad a neviem či sa ti bude páčiť,“ pokrčila plecami.

„no to som zvedavá, na čo si to vlastne prišla,“ podvihla obočie a ona sa len tak nevinne usmiala.

„vedela som už vtedy, že ten dom si nenecháš, a tak ma napadlo, že tie tri apartmány by sa spojili do jedného a mala by si tam hore súkromný bytík. Buď pre teba, pre rodinu, alebo pre známych. Také záchranné lano, keby sa nič iné nedalo,“ vysvetľovala rýchlo.

„Celkom zaujímavá myšlienka,“ usmiala som sa na ňu povzbudivo.

„nemuselo by sa to robiť teraz, mohlo by sa to zrobiť časom, to má čas, veď bývaš s babkou. Teraz by sa to mohlo len uzavrieť a zrobiť tam prechody a tak,“ pokrčila plecami.

„je to veľmi dobrý nápad, najmä do budúcnosti,“ usmiala som sa na ňu. „Urobila si aj nejaký návrh?“ usmiala som sa na ňu. No bol to len taký polovičný úsmev. Chcela som ju povzbudiť, aby hovorila ďalej.

„No,“ zahryzla si do pery. „Keď mám pravdu povedať, tak áno, ale chceš ho vidieť teraz?“ stiahla svoje obočie k sebe, a tvárila sa tak, ako keby sa bála mojej reakcie.

„áno, čo môže byť na tom také hrozné?“ pretočila som očami.

Ona len mykla jedným plecom a otvorila novú sériu obrázkov.

Bez slova mi ich začala ukazovať a ja som ich sledovala so zatajeným dychom. Bol tam veľmi podobný nábytok ako sme mali doma a to bol pre ňu možno ten problém.

„No, vieš, vedela som, že nebudeš mať peniaze a tak  nejak som použila nábytok z vášho domu,“ zamumlala potichu.

Nevedela som či mám plakať, alebo sa smiať, alebo čo vlastne mám urobiť.

„och,“ zamrkala som rýchlo aby sa mi nevyliali slzy z očí. Bola som mierne dojatá. Keď mám pravdu povedať, nechcela som sa toho nábytku vzdať.

„nepáči sa ti to? Prepáč,“ hneď to začala zatvárať, no nestihla to dokončiť, pretože som ju objala.

„ďakujem ti veľmi pekne,“ zamumlala som jej do ramena, ktoré som mala pred tvárou. O ktoré som sa vlastne opierala.

„nie je začo,“ povedala prekvapene a ja som vedela, že aj bude. Odchádzala som z domu, pretože som tam nevedela vydržať, no nábytok som si chcela nechať. Divné, ja viem. No v dome som nechcela zostať, pretože som tam mala plno zážitkov s rodičmi, nie preto, že som ten nábytok poznala.

„tvoja práca je proste úžasná, asi ťa nikomu nedám. Alebo vlastne, ja budem prvá, kto bude mať tvoj výtvor, takže ti zrobím mega veľkú reklamu, raz, a ty budeš mega bohatá a mega úspešná a mega sa budeš baviť svojou prácou,“ oznámila som jej po ďalšej hodine plánovania a vysvetľovania a hádania sa, teda argumentovania, my sa nikdy nehádame a konečne sme si všetko vyjasnili a spresnili a doladili a neviem čo všetko ešte.

„normálne mám chuť zahrať si basketbal,“ povedala som po chvíľke ticha.

„vážne?“ rozžiarila sa ako slniečko a okamžite vytiahla mobil z vrecka a začala písať hromadnú SMS.

Za chvíľu dopísala a mne zapípal mobil. Ani som sa po neho nenatiahla, vedela som, čo mi prišlo, takže načo.

„prečo sa tváriš ako slniečko na hnoji?“ podvihla som jedno obočie.

„len tak. Proste som rada, že sa konečne vraciaš do normálu,“ znovu ma objala, „no a teraz ideme ku mne, kde sa prezlečieme a pôjdeme na naše miesto,“ oznámila mi a ja som prikývla.

Bolo mi jedno, či budem v jej alebo v mojom oblečení. Požičiavali sme si ho už od malička.

No hra ako hra.

Najprv sme asi polhodinu rozoberali čo kto robil, potom sme ešte ukazovali Taylinu prácu, ktorú urobila, aspoň v počítači a potom sme si hádzali na kôš.

V podstate to nebolo až tak produktívne poobedie, no kamaráti mi aspoň zlepšili náladu a nenechali ma samú doma.

„Ja už pôjdem,“ oznámila som ostatným, keď som sa pozrela na hodinky. „Babke som povedala, že nebudem dlho a už prešlo pár hodín,“ mykla som plecom.

„počkaj, idem aj ja,“ zavolala na mňa Tayla, ktorá ma vlastne doviezla.

„nie, veď zostaň, ja sa prejdem,“ povedala som jej.

„Aj tak potrebujem už ísť domov, ešte doladiť tie posledné detaily, na ktorých sme sa dohodli, kým ich mám ešte v hlave,“ vysvetlila a odomkla auto, do ktorého som hneď nastúpila.

Partii sme ešte zamávali a konečne vyrazili.