Alex Winslow
Milujem tú pieseň... :)
2. Kapitola
Psychicky
to nezvládla. V dome po jej rodičoch byť nemohla a tak sa
presťahovala k jej babičke, ktorá žila v malom domčeku na kraji
mesta, v ktorom žila.
Nikto
nevedel čo sa stalo, nemali to ako vedieť. Ona odišla rovno ako sa to dozvedela
a v meste sa to ešte neroznieslo.
Snažilo
sa jej dovolať veľa ľudí, no ona nakoniec vypla telefón. Nechcela nikoho počuť
a ani vidieť, chcela byť sama so svojim žiaľom.
Jej
rodičia sú mŕtvi a jej zostala už len babička, keďže súrodencov mať už
nemohla. Jej mamka po jej pôrode už mať deti nemohla a tak zostala
jedináčikom.
Rennea
sa uvedomila až v noci, keď bolo všade ticho a len na okno dopadali
kvapky dažďa, ktorý vládol noci.
Nebola
jediná, kto niekoho stratil, nemala by byť taká sebecká. Postavila sa na nohy
z postele a s uplakanou tvárou sa vybrala z dverí. Myslela,
že jej babička bude v jej spálni, no dole sa svietilo a tak sa
potichučky pobrala dole schodmi chúliac
sa vo svojich rukách, keďže mala len tenkú krátku košieľku.
„babi,
prečo nespíš?“ oprela sa o zárubňu a pretrela si oči dlaňami aby si
lepšie zvykli na svetlo v miestnosti.
„ach
slniečko, prezerám si fotografie,“ smrkla a cez stôl sa na ňu usmiala.
„Len poď ku mne, nejaké ti poukazujem,“ usmiala sa na Renneu a pobúchala
po stoličke vedľa nej.
Rea
sa pri nej usadila a zapozerala sa na väčšiu kôpku fotografii pred sebou.
„toto
je tvoja mamka keď mala devätnásť,“ strčila pred ňu čierno-bielu fotku, na
ktorej mala jej mamka dlhé husté vlasy rozviate vo vetre a smiala sa do
diaľky.
Na
ďalšej boli jej rodičia už spolu, boli v objatí a ako tvrdila jej
babka, boli čerstvo zamilovaní.
Takto
si prezerali fotky až do skorých ranných hodín. Plakali pri nich, smiali sa
a spomínali. Teda skôr jej babka spomínala a Rea to len prijímala,
plakala, usmievala sa, smiala. Nakoniec sa nad ránom obe zdvihli a išli
spať.
Ani
jedna nemala pokojný spánok a tiež sa to nezaobišlo bez nočných môr, ktoré
trápili najmä Renneu. Jej babička už bola odolnejšia voči smrti a tak
s tým už nemala až také problémy. Veď sama ju čo chvíľka čakala na svojom
prahu a vlastne sa s tým zmierila. Veď všetkých už o chvíľku znovu
uvidí a tak sa s tým netrápi. No sama si uvedomila, že svoju vnučku
nebude môcť nechať v tom svete samú najmä najbližšie roky. Bude jej dlho
trvať, kým sa spamätá zo smrti svojich rodičov a postaví sa na vlastné
nohy a v tom ju samú nechať nechce. Bude aj proti smrti bojovať,
aspoň pár rokov.
Obidve
sa zobudili len málo hodín potom ako odišli spať a keď sa znovu stretli
dole, obidve na seba neprehovorili ani slovo. Chodili okolo seba ako keby
si boli cudzie a Rennea nakoniec odišla z domu, aby sa mohla prejsť
po čerstvom vzduchu a prehrabávať sa v spomienkach.
Rennea
sedela v opustenom parku za mestom, kde už nikto nechodí. Sedela na jednej
zo zachovalejších lavičiek s hlavou v dlaniach.
No
nebola tam dlho sama.
„zlatíčko,
čo sa stalo, vôbec sa nám neozývaš, bojíme sa o teba,“ ozvalo sa vedľa nej
a k nej si prisadlo nie príliš vysoké dievča s blond vlasmi
a objalo ju okolo ramien.
„ach
Tayla,“ povzdychla si, „ste tu všetci, alebo?“ nechcela to hovoriť na viac
krát, len ten jeden krát bol na ňu veľa.
„stoja
neďaleko,“ pevnejšie ju k sebe privinula a jednou rukou zavolala na
menšiu skupinku, ktorá stála neďaleko a smutne pozerala na svoju
kamarátku. Ešte ju tak nevideli. Vždy to bolo slniečko, ktoré keď sa nesmialo,
tak sa aspoň usmievalo.
Hneď
ako videli znamenie prišli k lavičke. Vysoký a namakaný chalan,
Nolan, si ju okamžite zobral do náruče a položil si ju na kolená, aby ju
mohol objímať. Zvyšok party si posadalo okolo a smútilo, aj keď ešte
nevedeli prečo.
„čo
sa stalo Reinka?“ opýtal sa Nolan potichu.
„včera,
keď som tak náhle odišla,“ začala šepkať, na viac sa nezmohla, „prišli
policajti, no a povedali mi,“ začala vzlykať a všetci čakali, kým sa
upokojí, aspoň trochu, „no a povedali mi,“ pokračovala po chvíľke, „že mi
zomreli rodičia,“ zaborila tvár do hrude svojho kamaráta a ten si ju
k sebe poriadne pritiahol a oblapil ju pevne rukami.
„čože?“
zvolala červenovláska a rozplakala sa. Tayla sa k nej pripojila
a chalani tiež mali namále, no povedali si, že budú silní kvôli dievčatám.
Nolan
sa snažil upokojiť Renneu, Kaelen k sebe stiahol Taylu a Nathan
objímal Eleanor a Laurie.
Nakoniec
skončili v spoločnom objatí, v ktorom strede bola Rennea a ona
im bola nakoniec vďačná, aj keď ich zo začiatku vidieť nechcela. Chcela to
prežiť sama. No čo by ona robila bez svojej partie?
Sedeli
v tom parku dlho, bez slova, len sa navzájom utešovali. Nebola nešťastná
len Rennea, pretože všetci z partie milovali jej rodičov, poznali ich už
dlho a chodili s nimi na rôzne výlety, alebo dovolenky či stanovačky.
„nepôjdete
k mojej babičke? Treba zariadiť pohreb,“ zachrapčala potichu Rea
a všetci sa postavili.
„pomôžeme
ti, neboj sa,“ objala ma okolo ramien Laurie a v jednej skupinke sme
sa pobrali naspäť k babičke, ktorá zostala doma.
„babi?“
zavolala do domu, hneď ako vstúpili dnu.
„čo
je srdiečko?“ opýtala sa a vyšla z kuchyne.
„ja
len, že tu prišli moji kamaráti, chcú pomôcť,“ povzdychla si.
„ale
samozrejme srdiečko, dáte si niečo?“ opýtala sa ich hneď, no nemala na tvári
ten jej zvyčajný prívetivý úsmev.
„nie
ďakujeme,“ povedal jej za všetkých Kaelen.
„uvarím
vám všetkým, aspoň čaj,“ povedala nakoniec a pobrala sa naspäť do kuchyne.
„choďte
hore do mojej izby, veď viete kde, ja za vami hneď prídem,“ poslala ich hore a Rea
vedela, že trafia, pretože u babky už pár krát všetci boli.
„babi,
pôjdem hore vybaviť ten pohreb, zistím kedy nám vydajú mojich rodičov
a kedy ich budeme môcť pochovať,“ zaliali sa jej oči slzami, no silno
začala klipkať riasami, aby sa nepreliali.
„mohla
som to zrobiť aj ja, srdiečko,“ babička ju objala a s povzdychom sa
potom znovu otočila k dresu aby mohla zaliať kanvicu s čajom.
„to
je v poriadku babi, ja to zvládnem,“ nasilu sa usmiala, zobrala tácku
s čajom a nejakými sušienkami a radšej odišla hore za jej
kamarátmi.
Vošla
do izby a pozrela sa na všetkých zložených na jej posteli. Vždy tak ležali
napučení na jednej posteli a bolo jedno, či bola veľká, malá, úzka alebo
široká. Vždy sa tam všetci zmestili. Mali to už odskúšané.
„máme
tu čaj,“ povzdychla si a keď ho položila na nočný stolík, hodila sa medzi
nich. „Musím ísť volať, budete ticho prosím?“ opýtala sa ich
a s povzdychom sa nahla po mobil, ktorý bol od tej chvíle čo sa
dozvedala tú hroznú novinku, vypnutý.
Vytočila
prvé číslo, ktoré mala na papieri a čakala, kedy sa kto ozve.
Ráno
bolo pre všetkých príliš ťažké.
Rea
sa nechcela zobudiť a naozaj nechcela vstať z postele. No po chvíli
vstať musela, pretože dnes musela toho urobiť ešte dosť vecí na to, aby to
vôbec prežila.
Vstala
z postele a len v nočnej košieľke prešla do kúpeľne, ktorá bola
oproti jej izby a vošla do sprchy, aby sa osviežila, prebrala
a trochu spamätala.
Vyliezla
zo sprchy len obalená v uteráku precupkala s holými nohami do svojej
izby a s výdychom sa postavila na svoj koberec.
Obliekla
sa do čiernych šiat po kolená a vlasy si stiahla do copu, aby jej
nezavadzali. Nemaľovala sa, prišlo jej to zbytočné, len si opláchla ešte tvár,
umyla zuby a pobrala sa dole za babkou, ktorá ju už čakala.
Spoločne
v tichu nastúpili do auta, ktoré dostala Rennea od rodičov na narodeniny
a spoločne sa vybrali do kostola, kde sa mal konať pohreb.
Vystúpili
a hneď k nim pribehla ockova sestra, ktorá žije v štátoch, dosť
ďaleko od nášho mestečka v Kanade, no aj tak stihla prísť. A to som
ja, na ňu, zabudla.
„teta,“
hodila sa jej do náruče a znovu sa rozplakala. A to si myslela, že už
plakať nebude.
„to
bude v poriadku zlatíčko, keď budeš chcieť, môžeš prísť ku nám
a bývať tam aspoň na chvíľku,“ pohladila ju po vlasoch a pritiahla si
ju k sebe ešte viac. Svoju neter mala veľmi rada. Nie len preto, že bola
jediná, ktorú mala ale aj kvôli jej povahe a tomu ako sa správala. Nikdy
to nebola malá rozmaznaná a nevychovaná teenagerka, ktorá odvrávala
a robila naprieky. Rennea bola pre ňu múdre a vyspelé dievča, ktoré
sa tak často nevidí. Keď počula jej plány do života, nedokázala nič iné, ako
len neveriacky kývať hlavou. V dobrom samozrejme.
A teraz
ju strašne ľutovala. Samozrejme aj ona bola nešťastná, že prišla o svojho
milovaného staršieho brata, no už bola od neho ďaleko a aj keď to strašne
bolelo, ale nebolelo to tak ako keby bola dennodenne s ním v jednom
dome.
Babička
sa zatiaľ zvítala s jej mužom. Tí dvaja nemohli mať deti a tak už dva
roky bojujú o to, aby si mohli adoptovať černoška, alebo černošku
z Afriky a vyzerá to zatiaľ kladne.
Pohreb
bol dlhý a hrozný pre každého kto tam bol. Najmä pre blízkych
a rodinu, ktorá stála vpredu.
Kondolencie
boli nekonečné a Rea mala pocit ako keby sa jej všetci vysmievali
a hovorili to len preto, lebo sa to patrí.
Žiadna
„párty“ v dome sa nekonala, nikto to nechcel. V dome sa stretla len
rodina, čiže babička, v ktorej dome boli, Reina teta s ujom
a jej najbližší kamaráti, s ktorými sa všetci poznali, keďže sú
s Reou stále.
Všetci
sedeli v tichu a upokojovali sa navzájom, pretože rodinu čakalo
zajtra ešte čítanie závete a na to sa nikto netešil. Najmä pre Reu to bol
definitívny koniec jej rodičov a to si ešte nedokázala priznať. Nedokázala
si priznať, že jej rodičia sa už doma neobjavia.
Nakoniec
večer jej kamaráti odišli domov a dom sa ponoril do tmy. Všetci radšej
odišli do svojich spálni a sami rozoberali, čo sa asi zajtra bude diať.
„stretli
sme sa tu, aby sme mohli prečítať poslednú vôľu pozostalých,“ začal právnik, no
nikto nemal chuť na tie jeho reči okolo. Každý už chcel ísť domov
a v pokoji smútiť.
„nemôžete
sa prosím Vás prepracovať k veci? Nikto na tie reči nemá náladu a sme
tu všetci,“ ozvala sa Reina babička, od ktorej to nikto nečakal.
„samozrejme
pani Davinas,“ reagoval pokojne, ako keby na to bol zvyknutý. A možno aj
bol.
„takže,
ak sme tu všetci, tak asi chcete rovno vedieť, čo vám zanechali, však?“ pozrel
sa rovno na babičku a tá pevne prikývla.
„takže,
pán a pani Davinas spísali spoločnú závet, ktorá všetko čo mali odkazuje
svojej jedinej dcére s prosbou nech sa o hotel, ktorí vlastnia,
postarala a nikdy ho nepredala,“ zapozeral sa rovno na Renneu a ona
sklopila hlavu, no prikývla. Všetky náležitosti, ktoré na Vás prešli, slečna,
máte spísané v tejto obálke,“ posunul cez stôl obálku a ona si ju
váhavo zobrala.
asi jsem přecitlivělá ale já zase brečela :/ :D ach jo je to se mnou špatný :D ale část boží,ale smutná.. ještě že má tu svojí partu a tu babičku :) super to je :) těším se na další :) a v pátek ti budu držet palce :) to zvládneš ;)
OdpovedaťOdstrániťNádherný škoda že je to od začátku hned takový smutný ale jinak je to fakt úžasný těším se na další :D
OdpovedaťOdstrániťchúďa dievča je o dosť smutné ale som strašne zvedavá ako to bude pokračovať :-)
OdpovedaťOdstrániťnechcela by som byť v jej koži, nič jej nezávidím...stále nechápem ako vieš niečo tak smutné napísať tak krásne som zvedavá ako to bude pokračovať -N
OdpovedaťOdstrániťChcela som ta zbuzerovat ze pises stale z ameriky ale tento príbeh je úplne iný :) tak som si to rozmyslela :D je úžasný som naň veeeeelmi zvedavá a co z toho bude :D nezačína pozitívne ale dufam ze ho dopises fantasticky :) dik ze si si spomenula v minulej časti :D držím palce a nestresuj velmi :)
OdpovedaťOdstrániťzase som si myslela, že to budem čítať do nekonečna a úplne ako keby som to ja prežívala :) zase raz úžasné aj keď smutné teším sa na ďalšiu :) *M
OdpovedaťOdstrániť