Wanderer 2.

Je tu druhá kapitola, dúfam, že sa bude páčiť a že zanecháte veľa komentárov... Neviem kedy pribudne ďalšia, poprvé zatiaľ netuším čo v nej bude a po druhé, v piatok mám štátnice (ktoré ako som dnes zistila nedám), takže nebudem mať ani čas rozmýšľať nad tým, čo do nej dať... :)
Alex Winslow

Milujem tú pieseň... :) 

2. Kapitola

Psychicky to nezvládla. V dome po jej rodičoch byť nemohla a tak sa presťahovala k jej babičke, ktorá žila v malom domčeku na kraji mesta, v ktorom žila.

Nikto nevedel čo sa stalo, nemali to ako vedieť. Ona odišla rovno ako sa to dozvedela a v meste sa to ešte neroznieslo.

Snažilo sa jej dovolať veľa ľudí, no ona nakoniec vypla telefón. Nechcela nikoho počuť a ani vidieť, chcela byť sama so svojim žiaľom.

Jej rodičia sú mŕtvi a jej zostala už len babička, keďže súrodencov mať už nemohla. Jej mamka po jej pôrode už mať deti nemohla a tak zostala jedináčikom.

Rennea sa uvedomila až v noci, keď bolo všade ticho a len na okno dopadali kvapky dažďa, ktorý vládol noci.

Nebola jediná, kto niekoho stratil, nemala by byť taká sebecká. Postavila sa na nohy z postele a s uplakanou tvárou sa vybrala z dverí. Myslela, že jej babička bude v jej spálni, no dole sa svietilo a tak sa potichučky  pobrala dole schodmi chúliac sa vo svojich rukách, keďže mala len tenkú krátku košieľku.

„babi, prečo nespíš?“ oprela sa o zárubňu a pretrela si oči dlaňami aby si lepšie zvykli na svetlo v miestnosti.

„ach slniečko, prezerám si fotografie,“ smrkla a cez stôl sa na ňu usmiala. „Len poď ku mne, nejaké ti poukazujem,“ usmiala sa na Renneu a pobúchala po stoličke vedľa nej.

Rea sa pri nej usadila a zapozerala sa na väčšiu kôpku fotografii pred sebou.

„toto je tvoja mamka keď mala devätnásť,“ strčila pred ňu čierno-bielu fotku, na ktorej mala jej mamka dlhé husté vlasy rozviate vo vetre a smiala sa do diaľky.

Na ďalšej boli jej rodičia už spolu, boli v objatí a ako tvrdila jej babka, boli čerstvo zamilovaní.

Takto si prezerali fotky až do skorých ranných hodín. Plakali pri nich, smiali sa a spomínali. Teda skôr jej babka spomínala a Rea to len prijímala, plakala, usmievala sa, smiala. Nakoniec sa nad ránom obe zdvihli a išli spať.

Ani jedna nemala pokojný spánok a tiež sa to nezaobišlo bez nočných môr, ktoré trápili najmä Renneu. Jej babička už bola odolnejšia voči smrti a tak s tým už nemala až také problémy. Veď sama ju čo chvíľka čakala na svojom prahu a vlastne sa s tým zmierila. Veď všetkých už o chvíľku znovu uvidí a tak sa s tým netrápi. No sama si uvedomila, že svoju vnučku nebude môcť nechať v tom svete samú najmä najbližšie roky. Bude jej dlho trvať, kým sa spamätá zo smrti svojich rodičov a postaví sa na vlastné nohy a v tom ju samú nechať nechce. Bude aj proti smrti bojovať, aspoň pár rokov.

Obidve sa zobudili len málo hodín potom ako odišli spať a keď sa znovu stretli dole, obidve na seba neprehovorili ani slovo. Chodili okolo seba ako keby si boli cudzie a Rennea nakoniec odišla z domu, aby sa mohla prejsť po čerstvom vzduchu a prehrabávať sa v spomienkach.

Rennea sedela v opustenom parku za mestom, kde už nikto nechodí. Sedela na jednej zo zachovalejších lavičiek s hlavou v dlaniach.

No nebola tam dlho sama.

„zlatíčko, čo sa stalo, vôbec sa nám neozývaš, bojíme sa o teba,“ ozvalo sa vedľa nej a k nej si prisadlo nie príliš vysoké dievča s blond vlasmi a objalo ju okolo ramien.

„ach Tayla,“ povzdychla si, „ste tu všetci, alebo?“ nechcela to hovoriť na viac krát, len ten jeden krát bol na ňu veľa.

„stoja neďaleko,“ pevnejšie ju k sebe privinula a jednou rukou zavolala na menšiu skupinku, ktorá stála neďaleko a smutne pozerala na svoju kamarátku. Ešte ju tak nevideli. Vždy to bolo slniečko, ktoré keď sa nesmialo, tak sa aspoň usmievalo.

Hneď ako videli znamenie prišli k lavičke. Vysoký a namakaný chalan, Nolan, si ju okamžite zobral do náruče a položil si ju na kolená, aby ju mohol objímať. Zvyšok party si posadalo okolo a smútilo, aj keď ešte nevedeli prečo.

„čo sa stalo Reinka?“ opýtal sa Nolan potichu.

„včera, keď som tak náhle odišla,“ začala šepkať, na viac sa nezmohla, „prišli policajti, no a povedali mi,“ začala vzlykať a všetci čakali, kým sa upokojí, aspoň trochu, „no a povedali mi,“ pokračovala po chvíľke, „že mi zomreli rodičia,“ zaborila tvár do hrude svojho kamaráta a ten si ju k sebe poriadne pritiahol a oblapil ju pevne rukami.

„čože?“ zvolala červenovláska a rozplakala sa. Tayla sa k nej pripojila a chalani tiež mali namále, no povedali si, že budú silní kvôli dievčatám.

Nolan sa snažil upokojiť Renneu, Kaelen k sebe stiahol Taylu a Nathan objímal Eleanor a Laurie.

Nakoniec skončili v spoločnom objatí, v ktorom strede bola Rennea a ona im bola nakoniec vďačná, aj keď ich zo začiatku vidieť nechcela. Chcela to prežiť sama. No čo by ona robila bez svojej partie?

Sedeli v tom parku dlho, bez slova, len sa navzájom utešovali. Nebola nešťastná len Rennea, pretože všetci z partie milovali jej rodičov, poznali ich už dlho a chodili s nimi na rôzne výlety, alebo dovolenky či stanovačky.

„nepôjdete k mojej babičke? Treba zariadiť pohreb,“ zachrapčala potichu Rea a všetci sa postavili.

„pomôžeme ti, neboj sa,“ objala ma okolo ramien Laurie a v jednej skupinke sme sa pobrali naspäť k babičke, ktorá zostala doma.

„babi?“ zavolala do domu, hneď ako vstúpili dnu.

„čo je srdiečko?“ opýtala sa a vyšla z kuchyne.

„ja len, že tu prišli moji kamaráti, chcú pomôcť,“ povzdychla si.

„ale samozrejme srdiečko, dáte si niečo?“ opýtala sa ich hneď, no nemala na tvári ten jej zvyčajný prívetivý úsmev.

„nie ďakujeme,“ povedal jej za všetkých Kaelen.

„uvarím vám všetkým, aspoň čaj,“ povedala nakoniec a pobrala sa naspäť do kuchyne.

„choďte hore do mojej izby, veď viete kde, ja za vami hneď prídem,“ poslala ich hore a Rea vedela, že trafia, pretože u babky už pár krát všetci boli.

„babi, pôjdem hore vybaviť ten pohreb, zistím kedy nám vydajú mojich rodičov a kedy ich budeme môcť pochovať,“ zaliali sa jej oči slzami, no silno začala klipkať riasami, aby sa nepreliali.

„mohla som to zrobiť aj ja, srdiečko,“ babička ju objala a s povzdychom sa potom znovu otočila k dresu aby mohla zaliať kanvicu s čajom.

„to je v poriadku babi, ja to zvládnem,“ nasilu sa usmiala, zobrala tácku s čajom a nejakými sušienkami a radšej odišla hore za jej kamarátmi.

Vošla do izby a pozrela sa na všetkých zložených na jej posteli. Vždy tak ležali napučení na jednej posteli a bolo jedno, či bola veľká, malá, úzka alebo široká. Vždy sa tam všetci zmestili. Mali to už odskúšané.

„máme tu čaj,“ povzdychla si a keď ho položila na nočný stolík, hodila sa medzi nich. „Musím ísť volať, budete ticho prosím?“ opýtala sa ich a s povzdychom sa nahla po mobil, ktorý bol od tej chvíle čo sa dozvedala tú hroznú novinku, vypnutý.

Vytočila prvé číslo, ktoré mala na papieri a čakala, kedy sa kto ozve.

Ráno bolo pre všetkých príliš ťažké.

Rea sa nechcela zobudiť a naozaj nechcela vstať z postele. No po chvíli vstať musela, pretože dnes musela toho urobiť ešte dosť vecí na to, aby to vôbec prežila.

Vstala z postele a len v nočnej košieľke prešla do kúpeľne, ktorá bola oproti jej izby a vošla do sprchy, aby sa osviežila, prebrala a trochu spamätala.

Vyliezla zo sprchy len obalená v uteráku precupkala s holými nohami do svojej izby a s výdychom sa postavila na svoj koberec.

Obliekla sa do čiernych šiat po kolená a vlasy si stiahla do copu, aby jej nezavadzali. Nemaľovala sa, prišlo jej to zbytočné, len si opláchla ešte tvár, umyla zuby a pobrala sa dole za babkou, ktorá ju už čakala.

Spoločne v tichu nastúpili do auta, ktoré dostala Rennea od rodičov na narodeniny a spoločne sa vybrali do kostola, kde sa mal konať pohreb.

Vystúpili a hneď k nim pribehla ockova sestra, ktorá žije v štátoch, dosť ďaleko od nášho mestečka v Kanade, no aj tak stihla prísť. A to som ja, na ňu, zabudla.

„teta,“ hodila sa jej do náruče a znovu sa rozplakala. A to si myslela, že už plakať nebude.

„to bude v poriadku zlatíčko, keď budeš chcieť, môžeš prísť ku nám a bývať tam aspoň na chvíľku,“ pohladila ju po vlasoch a pritiahla si ju k sebe ešte viac. Svoju neter mala veľmi rada. Nie len preto, že bola jediná, ktorú mala ale aj kvôli jej povahe a tomu ako sa správala. Nikdy to nebola malá rozmaznaná a nevychovaná teenagerka, ktorá odvrávala a robila naprieky. Rennea bola pre ňu múdre a vyspelé dievča, ktoré sa tak často nevidí. Keď počula jej plány do života, nedokázala nič iné, ako len neveriacky kývať hlavou. V dobrom samozrejme.

A teraz ju strašne ľutovala. Samozrejme aj ona bola nešťastná, že prišla o svojho milovaného staršieho brata, no už bola od neho ďaleko a aj keď to strašne bolelo, ale nebolelo to tak ako keby bola dennodenne s ním v jednom dome.

Babička sa zatiaľ zvítala s jej mužom. Tí dvaja nemohli mať deti a tak už dva roky bojujú o to, aby si mohli adoptovať černoška, alebo černošku z Afriky a vyzerá to zatiaľ kladne.

Pohreb bol dlhý a hrozný pre každého kto tam bol. Najmä pre blízkych a rodinu, ktorá stála vpredu.

Kondolencie boli nekonečné a Rea mala pocit ako keby sa jej všetci vysmievali a hovorili to len preto, lebo sa to patrí.

Žiadna „párty“ v dome sa nekonala, nikto to nechcel. V dome sa stretla len rodina, čiže babička, v ktorej dome boli, Reina teta s ujom a jej najbližší kamaráti, s ktorými sa všetci poznali, keďže sú s Reou stále.

Všetci sedeli v tichu a upokojovali sa navzájom, pretože rodinu čakalo zajtra ešte čítanie závete a na to sa nikto netešil. Najmä pre Reu to bol definitívny koniec jej rodičov a to si ešte nedokázala priznať. Nedokázala si priznať, že jej rodičia sa už doma neobjavia.

Nakoniec večer jej kamaráti odišli domov a dom sa ponoril do tmy. Všetci radšej odišli do svojich spálni a sami rozoberali, čo sa asi zajtra bude diať.

„stretli sme sa tu, aby sme mohli prečítať poslednú vôľu pozostalých,“ začal právnik, no nikto nemal chuť na tie jeho reči okolo. Každý už chcel ísť domov a v pokoji smútiť.

„nemôžete sa prosím Vás prepracovať k veci? Nikto na tie reči nemá náladu a sme tu všetci,“ ozvala sa Reina babička, od ktorej to nikto nečakal.

„samozrejme pani Davinas,“ reagoval pokojne, ako keby na to bol zvyknutý. A možno aj bol.

„takže, ak sme tu všetci, tak asi chcete rovno vedieť, čo vám zanechali, však?“ pozrel sa rovno na babičku a tá pevne prikývla.

„takže, pán a pani Davinas spísali spoločnú závet, ktorá všetko čo mali odkazuje svojej jedinej dcére s prosbou nech sa o hotel, ktorí vlastnia, postarala a nikdy ho nepredala,“ zapozeral sa rovno na Renneu a ona sklopila hlavu, no prikývla. Všetky náležitosti, ktoré na Vás prešli, slečna, máte spísané v tejto obálke,“ posunul cez stôl obálku a ona si ju váhavo zobrala.