Life 34.

Tak deti moje... :) Pomedzi záchvaty kašľu a skoro nebytia som dopísala túto úžasnú kapitolku.... Vôbec sa mi nepáči, najmä ten začiatok... No ale čo už. ..
Užite si ju poriadne!!! A radšej sa nepýtajte prečo, dozviete sa.. :)
A prosím, všetci čo si to prečítate, zanechajte komentár....prosím prosím... :)
Vaša mŕtva
Alex Winslow

(milujem ich) 

34. Kapitola

Ležala som v tej posteli, prikrytá perinou a čakala som na doktorku, ktorá mi mala prísť oznámiť výsledky.

Neviem čo budem robiť ak to bude niečo vážne, čo dúfam, že nebude. Rodičom by som to povedať nemohla. Nedokázala by som im pridávať ďalšie problémy na plecia.

A tak som s povzdychom pozerala do blba a čakala som kedy mi tu nabehne doktorka a povie mi čo mi je.  Aj tak by som najradšej utiekla.

Povzdychla som si a na mojej izbe sa otvorili dvere. Dnu vošla doktorka a zavrela za sebou dvere.

„ako sa cítiš?“ opýtala sa ma .

„v rámci možností,“ pokrčila som plecami a posadila sa na posteli aby som na ňu lepšie videla.

„tak mám tie výsledky,“ usmiala sa a posadila sa na posteľ.

„je to zlé?“ opýtala som sa jej s malou dušičkou.

„podľa toho z akého uhlu sa na to pozrieš. Väčšina ľudí by sa tešila, ale niektorí sú skôr zhrození,“ hovorila a ja som sa zamračila. Nenávidela som, keď niekto chodil okolo horúcej kaše.

„ale no tak, veď už to povedz,“ zavrčala som a prekrížila som ruky na hrudi.

„si tehotná,“ vyhŕklo to z nej a ja som na ňu vyvalila oči.

„čo-čože?“ to nemohla byť pravda.

„si tehotná, v druhom mesiaci,“ povedala ešte raz a ja som sebou hodila naspäť do postele.

„to nie je pravda,“ krútila som hlavou. TO nemôže byť pravda. Proste nie.

Po prvé aj keď chcem deti, nie som na to príliš pripravená a po druhé, Nick si ho alebo ju určite ani nevšime. „Nechaj ma samú, prosím,“ stočila som sa do klbka, chrbtom k nej a rukami som si prikryla hlavu.

Až keď som počula buchnutie dverí, dovolila som si rozplakať. Čo len budem robiť. Sama s dieťaťom na krku. On ho bude nenávidieť a opustí ma. Viem to. Proste to všetko nedopadne dobre a ja sa k rodičom naspäť sťahovať nechcem.

Čo budem len robiť.

­­­­­***

Neviem čo to do nás vošlo. Samozrejme, že som musel ísť do práce skontrolovať tých paholkov, ktorí sú neznesiteľní a najmä nezvládnuteľní pre môjho šéfa. Chcel som sa vrátiť do práce, pretože som potreboval zarábať peniaze kvôli nej, kvôli našej budúcej rodine kvôli tomu, aby nemusela toľko pracovať, aby som ju mohol rozmaznávať a neviem čo všetko ešte.

Chcel som, aby si mohla život užívať a nie celé dni len pracovať. Chcel som len aby mala radosť a ona na mňa len vrieskala. Neviem čo som urobil zle.

Povzdychol som si.

Zaspala na gauči aj s Dory, no keď som ju chcel preniesť do postele, nedala sa a radšej zmizla v hosťovskej kde sa zavrela. Nechápal som ju.

Radšej som sa zavrel v spálni a do rána z tade nevyšiel, aj keď som poriadne nespal.
Počul som, ako dvakrát bežala do kúpeľne, no kým som sa tam stihol dostať, zamkla sa a tak som sa vrátil do spálne.

Ráno som v stal z postele už o 6 a tak som sa najedol a zobral Dory na prechádzku, trošku sa vyšantiť.

Keď som sa vrátil, byt bol už prázdny a ja som mohol s povzdychom konštatovať, že aj napriek tomu, že jej je zle, odišla na celý deň do práce.

Bál som sa o ňu. Strašne sa o ňu bojím. Nikto nevie, kedy to na ňu môže prísť a čo keď sa to stane, keď bude niekoho zachraňovať?

Bol som pozrieť na chvíľu svojich chlapcov a potom som doma horko-ťažko popratal keďže s jednou rukou to ide dosť ťažko, no popasoval som sa s tým.

Cath by mala prísť tak do dvoch hodín, predpokladám. O hodinu končí a keď si nezoberie taxík a nepôjde autobusom, tak jej bude necelú hodinku trvať cesta domov.

Večera už bola nachystaná, popýtal som o ňu Carrie, keďže ja by som nič neuvaril, a budeme ju potom musieť už len zohriať.

Chcel som dnes navodiť romantiku a opýtať sa jej na jednu dôležitú vec, ktorú som už nemienil odkladať. Odkladal som to už dlho, aj keď viem, že ešte nie sme spolu dlho. Mne to pripadá ako roky.

Práve som sa obliekol do čistých riflí, keď mi zazvonil telefón.

Zohol som sa po neho a zdvihol netušiac prečo mi vola Dom, keďže dobre od Carrie vedel, že budeme mať večer len my dvaja.

„čo sa deje?“ opýtal som sa ho.

„mám zlú správu,“ povedal okamžite.

„čo sa stalo?“ nechápal som.

„Cath je v nemocnici,“ vypadlo z neho hneď a ja som sa zarazil.

„čože?“ nechápal som.

„Joshua mi volal, že Cathie zobrali do nemocnice aj so ženskou, ktorú zachránila,“  vysvetľoval a ja som si pomedzi to rýchlo navliekal prvé tričko, ktoré som našiel a potom okamžite, po obutí samozrejme, som vybehol z bytu, aby som si privolal taxík.

Keď som na jeden práve mávol zazvonil mi znovu mobil.

„prosím,“ ani som sa nepozrel kto volá.

„dobrý, doktorka Petrel, ja som ti len chcela povedať, že máš v nemocnici priateľku,“ ozval sa známi hlas.

„ďakujem, už som na ceste,“ povedal som a nadiktoval názov nemocnice taxikárovi, ktorý mi zastavil.

„budem čakať,“ povedala a chcela zložiť, no ja som musel vedieť čo jej je.

„čo sa jej stalo?“ opýtal som sa to skôr ako zložila.

„to ti bude musieť povedať sama, veď vieš, lekárske tajomstvo,“ povedala a zložila.

Ona mi to nechcela povedať. Nie nemohla. Len nechcela.

Cez nemocnicu som prefrčal a kašlal som aj na výťah a rovno to zobral schodmi na tretie poschodie.

„kde je?“ opýtal som sa doktorky a hneď ako ukázala dvere, utekal som k nim.

Potichu som ich otvoril a vošiel som dnu.

„choďte preč,“ ozvalo sa z postele. Nemohol som. Chvíľu som počúval jej vzlyky a nakoniec som prešiel k posteli, sadol som si na ňu a vtiahol si ju do náručia.

Najprv sa bránila, no potom ochabla a pritiahla sa ku mne.

„prečo si tu?“ opýtala sa ma potichučky.

„bál som sa o teba,“ viac som si ju pritiahol k sebe a hladil ju upokojujúco po chrbte.

„prečo? veď pre teba je dôležitá len práca,“ zamumlala a mne tá veta dala facku.

„prestaň hlupáčik, pre mňa si najdôležitejšia ty a do práce chodím preto, aby sme sa mali dobre a aby sme mohli žiť tak ako budeme chcieť,“ privinul som si ju tuhšie k sebe.

„ľúbiš ma?“ vykukla na mňa jej uplakaná tvár a ja som sa musel zapozerať do tých jej krásnych úprimných očiek.

„ani nevieš ako veľmi,“ pohladil som ju po líci.

„a ľúbil by si aj naše dieťatko, kebyže ho máme?“

„čo to je za otázka, samozrejme, že áno, miloval by som ho, hral sa s ním, rozmaznával ho a nedal ti ho do ruky,“ zasmial som sa a jej som na perách úsmev vykúzlil tiež.

„tak budeš mať možnosť,“ nervózne sa zamrvila a ja som vyvalil oči. Neveril som.

„to vážne? Budeme mať bábo?“ zasmial som sa.

***

Neveril tomu a ja som dúfala, že zostal v nemom úžase, pretože by som to sama asi nezvládla. Verila som, keď hovoril, že ma miluje a verila som tiež, keď hovoril, ako by ho rozmaznával.

Dúfam, že to tak aj naozaj bude.

„áno, my budeme mať bábo,“ odvetila som mu a nemotorne som si začala zotierať slzy, no on mi to nedovolil a sám mi ich pomaličky a jemne pozotieral.

„a vieš čo to bude? Budeme mať futbalistu alebo baletku?“ na tvári mal úsmev od ucha k uchu.

„na to je ešte skoro, ale naše bábo bude určite plavec,“ neodpustila som si.

„pri takej šikovnej mamine? To je samozrejme,“ znovu si ma pritlačil na jeho hruď a ja som ho pevne objala.
V tom objatí nás našla doktorka, ktorá vošla do vnútra.

„všetko v poriadku?“ opýtala sa s úsmevom na tvári a my sme prikývli. „Ja som ti len prišla povedať, že ťa zajtra pustíme, a že y si nemala pracovať,“ oznámila mi.

„ale v obchode nerobím nič ťažké,“ chcela som mať aspoň jednu prácu, veď by som sa asi zbláznila, kebyže mám sedieť doma.

„žiadne dvíhanie krabíc a ani nič podobné a do 6 mesiaca tam môžeš zostaň a ani o deň viac,“ prižmúrila oči a ja som nadšene prikývla.

„ďakujem,“ cítila som ako sa mi na tvári vytvára široký úsmev.

„a ty poď so mnou,“ ukázala na Nicka, „pozrieme sa na tú tvoju ruku a predpokladám, že dlahu dáme dole.“ oznámila mu.

Už boli skoro pri dverách, keď som si spomenula na tréningy.

„a trénovať môžem? Tam len kričím a behám, nerobím nič ťažké,“ zavolala som ešte.

„bez behu a môžeš, no vyber si či obchod, alebo tréningy, dve práce by boli pre teba už psychicky náročnejšie a to dieťatku nepomáha,“ ani sa na mňa neotočila a odišla z miestnosti preč aj s Nickom.

A ja som hneď vedela, čo budem robiť.

Škoda, že som nemala pri sebe mobil. Zostal v práci.

Po chvíli sa Nick vrátil už bez dlahy a so širokým úsmevom na tvári.

„idem ti po veci domov, vyvenčím Dory a skočím ti po veci, čo si nechala v práci a môžem tu s tebou zostať na noc,“ usmial sa na mňa a ja som sa postavila a pevne ho objala.

„necháš mi tu tvoj mobil, že zavolám šéfom ohľadom práce?“ opýtala som sa v objatí a užívala som si jeho ruky položené na mojom tele.

„ako si moja pani praje,“ usmial sa na mňa a vytiahol si ho zo zadného vrecka nohavíc.

„ďakujem,“ chytila som ho do ruky a nie veľmi nadšene som ho pustila.

„idem po tie veci maličká, hneď sa vrátim,“ jemne sa prisal na moje pery a po chvíľke odišiel.

Ja som zobrala ten mobil a zavolala som najprv šéfke do obchodu, že som tehotná, nemôžem tam ďalej pracovať a dávam výpoveď, pretože sa tam už nevrátim. Uvedomila som si, že by som tam pracovať nemohla.

Potom som zavolala Pethemu, že na určitý čas musím prestať s plavčíctvom, keďže som tehotná a nemôžem sa namáhať. Hold, moje bábo nemalo rado, keď sa namáham, čo iným väčšinou nevadilo, veď moja mamka so mnou ťažko pracovala do 7 mesiaca a som zdravá, no moje ma chce šetriť. No povedala som mu, že s deckami budem normálne pokračovať, že v tom ich nenechám, keď som si ich začala pomaly vycvičovať.

♥♥♥

Cathie, miláčik, pozri aké je toto zlatučké, také maličké, však ho kúpime?“ zavolal na mňa Nick cez polku obchodu a predavačka, pri ktorej som stála sa len milo usmievala. Ja som pretočila očami a otočila som sa na neho.

„Miláčik, týchto vecí už máme dosť, teraz vyberáme kočík,“ musela som sa smiať. Bol taký zlatý s tým malým pásikavým tričkom v jeho veľkej ruke.

„ale no ták, Cathie, aspoň toto jedno,“ nahodil psí pohľad a ja som si povzdychla.

„tak dobre, aj tak to bude mať oblečené tak tri krát a vyrastie z toho,“ odobrila som mu to nakoniec a naspäť som sa otočila k predavačke, ktorá sa mi snažila pomôcť vybrať ten najvhodnejší kočík.

♥♥♥

„šéfova, vy ste nám ho normálne vymenili,“ smial sa Paul, jeden s Nickových ľudí. „Veď on nič iné nehovorí, len čo kúpil malému Michaelovi a ako ho bude rozmaznávať a hrať sa s ním, veď jeho už práca vôbec nezaujíma,“ sťažoval sa mi a ja som sa smiala.

„a to nevieš čo to je, s ním ísť niečo nakupovať, veď on by mu nakúpil celý obchod, najradšej by som chodila sama, no on ma už samú skoro nikde nepustí, jedine tak na tréning,“ pretočila som oči a sledovala som urazeného Nicka, ako sedí vedľa mňa a durdí sa na celý svet, „že chrústik,“ pritúlila som sa mu k boku a on sa s povzdychom podvolil.

♥♥♥

„Nick,“ kričala som z obývačky, „máme problém,“ dokončila som, keď som sa namáhavo postavila.

„čo sa stalo?“ opýtal sa a okamžite bol pri mne.

„odtiekla mi plodová voda,“ oznámila som mu.

THE END 
a nezabite ma za to!!!