Life 28.

Neviem či blogspotu nejak švihá alebo čo, pretože sa mi nezdá aby pri takej návštevnosti akú mám som mala len 9 pozretí článku... No ale to je jedno...
Je tu ďalšia kapitola, s ktorou sa s vami na tento týždeň už asi lúčim, pretože cez víkend budem všetko doberať zo školy a pripravovať sa na písomky... proste hrôza a des...
Dúfam, že sa bude páčiť a zanecháte komentár

Vaša Alex Winslow

p.s.: nejak sa už zamýšľam nad niečim novým a stále na nič neviem prísť. Nie, nechcem práve teraz začínať s niečim novým, no tento príbeh nebude nekonečný a ja predpokladám, že to skončím do 40 kapitoly, takže už mám čas premýšľať o čom budem písať. No teda niečo mám, ale neviem aký by tam mal byť dej, proste nič... no nejdem vás tým zaťažovať...

28. Kapitola

Paul prekračoval všetky možné predpisy, no zapol tie majáčiky, ktoré mali zabudované vpredu na aute a aj keď nevydávali žiaden zvuk, autá na cestách zastavovali a najmä uhýbali, aby mohlo naše auto prejsť.

Byť v inej situácii, tak mám z toho ohromnú radosť, no teraz, jediné na čo som myslela, je Nick a to, že musí byť proste v poriadku.

Celú cestu som sa pozerala z okna a nevnímala okolitý svet, takže aj keď na mňa ten Paul rozprával, nevnímala som ho.

Zastal až pred nemocnicou, čo ma prebralo. Zaparkoval čo najbližšie a obidvaja sme vystúpili z auta. On išiel pol kroka za mnou, ako keby ma mal chrániť a tváril sa veľmi vážne. Ruky mal stále v pohotovosti a vyzeralo to tak, že ak sa mu niečo nebude páčiť, okamžite siahne po zbrani, ktorú má ukrytú pod bundou.

Ako som vedela, že ju tam má? Nie som blbá, stihla som si to všimnúť. Aj keď som celkom mimo.

Chcela som ísť na informácie, no on pokrútil hlavou a chytil ma jednou rukou za lakeť, aby ma mohol viesť. Došli sme k výťahu a čakali sme len chvíľku, kým sme do neho nastúpili. Boli sme v ňom sami.

„prečo toľko opatrení?“ opýtala som sa ho.

„nechápem,“ odvetil pokojne opretý o stenu výťahu.

„prečo ma tak strážite. Veď nie som ani známa, ani nebezpečná a ani v nebezpečenstve,“ pozrela som na neho.

„povedal, aby som vás chránil ako oko v hlave a pre mňa je moje oko veľmi vzácne, takže,“ pokrčil plecami a vystúpil, keďže sme došli na oddelenie, v ktorom som aj ja pobudla týždeň.

„ach Cath, čakala som ťa,“ ozvalo sa len čo som vystúpila a ja som sa otočila za známym hlasom.

„och, doktorka, rada Vás vidím, aj keď radšej by som Vás nevidela, keď mám pravdu povedať,“ usmiala som sa na ňu a Paul odišiel postaviť sa k jednej z izieb, v ktorej určite bol umiestnený Nick.

„to je mi jasné,“ zasmiala sa.

„no ale pokecať si môžeme aj neskôr, prosím Vás, ako je na tom, bude v poriadku?“ už som to ďalej nevydržala.

„mal by byť. Postrelili ho len do ramena, teda bolo to trošku zložitejšie, teda ťa to zaujímať nebude, no ale bude v poriadku, môžeš ísť za ním, síce spí, ale aj tak by si z tade ty nešla, tak načo sedieť na chodbe, len bež,“ vyhnala ma a keďže mi nemusela izbu ukazovať, keďže to bolo jasné kde je, už len podľa Paula a tak som sa tam vybrala a kým som stihla čo i len pomyslieť na otvorenie dverí, boli už otvorené a Paul mi ich držal.

Rýchlo som sa na neho pousmiala a vkĺzla som do miestnosti. Za mnou sa okamžite zavreli dvere a ja som sa tam ocitla sama.

„Ach Nick,“ zamumlala som a okamžite pribehla k jeho posteli a usadila som sa do kresla, ktoré bolo pri nej. „Prečo mi to robíš?“ zamumlala som a opatrne ho chytila za ruku a oprela sa o ňu čelom.

„Cathie,“ ozvalo sa od neho a ja som hneď zdvihla hlavu.

„ahoj, nebolí ťa niečo, nepotrebuješ niečo?“ okamžite som na neho vyvalila otázky a on sa len zasmial .

„som v poriadku Cathie, nemaj strach, myslím, že si na tom horšie ako ja,“ usmial sa a opatrne zdvihol ruku napichanú hadičkami a pohladil ma po líci.

„naozaj si v poriadku? Bála som sa o teba, tak strašne som sa bála. Keď si nezdvíhal telefón a už dávno si mal byť doma, bože,“ cítila som tie zradné slzy, ako mi stekajú po tvári.

„Láska moja, to je dobré, všetko je v poriadku, nemusíš plakať,“ zotieral mi prstami slzy na lícach a ja som sa mu oprela tvárou o dlaň.

„a potom, keď mi zazvonilo tvoje číslo, no ozval sa Paul, tak, bože, myslela som si v tej chvíli, že si mŕtvy, alebo ja neviem,“ položila som si hlavu na jeho hrudník a objala som ho tak ako som mohla, len aby som mu nejak neublížila. „Bol tak vážny, aj po ceste tu,“ zamumlala som mu do hrude a cítila jeho ruku vo svojich vlasoch.

„bol po teba?“ počula som ako sa usmial

„veď si mu to povedal,“ zamumlala som.

„je to možné,“ zasmial sa potichu.

„a povedal si mu aby ma strážil ako oko v hlave a tak sa po ceste správal ako keby ma chcel niekto každú chvíľku zabiť,“ žalovala som na neho polohlasom a počula som ako sa Nick rozosmial. Aspoň trochu som mu pomohla.

„áno, to je môj Paul,“ pretočil očami, „poď ku mne,“ trošku sa posunul na posteli a ja som si k nemu ľahla a pritúlila sa k jeho hrudi. Nezranenou, no dopichanou rukou ma objal a položil mi ju na chrbát a ja som sa k nemu ešte viac pritisla.
Tak som sa o neho bála.

„dúfam, že ti doktorka pekne vynadala aj za mňa,“ zamumlala som a pocítila som jeho pery v mojich vlasoch.

„samozrejme, to by si nenechala ujsť a čakala, že mi vynadáš aj ty,“ zasmial sa.

„počkaj do rána, najprv sa musím presvedčiť, že si v poriadku a pri mne a až potom ti budem nadávať,“ nadvihla som hlavu a pozrela som mu do očí.

On sa len zasmial a pokrútil hlavou.

„milujem ťa, vieš to, že?“ opýtala som sa ho to zrazu. Ani neviem, prečo ma to napadlo práve teraz.

„aj ja ťa milujem, maličká,“ zlato sa usmial a ja som to nevydržala, trochu sa nadvihla na rukách a konečne ho pobozkala.

Potom som sa mu znovu uložila na hruď a počúvajúc upokojujúce pomalé búchanie jeho srdca som pomaly ale isto zaspala.

***

Moja krásavica na mne ležala a ja som cítil ako sa jej spomalil dych a zaspala. Pritiahol som si ju opatrne k sebe ešte bližšie a chcel ju prikryť prikrývkou aby jej nebola zima ale veľmi mi to tou jednou rukou nešlo ešte keď som ju mal pod Cathie. Tou zranenou som hýbať nemohol.

„pomôžem ti šéfko,“ do izby vošiel Paul a pomohol mi ju bez rečí prikryť.

„ďakujem,“ zavrel som na chvíľu oči. „Sťažovala si na teba, vieš?“ zasmial som sa potichu. „že si sa tváril ako keby ju mali každú chvíľku zabiť a tak,“ pohladil som ju po vlasoch.

„povedal si strážiť ako oko v hlave, tak som ju strážil,“ mykol ramenom a postavil sa do čela postele, aby som mal na neho dobrý výhľad.

„čo zvyšok bandy?“ opýtal som sa.

„všetci v pohode až na teba šéfko, prečo si to ty vždy odskáčeš?“ pokrútil hlavou.

„pretože sa chcú zbaviť najprv toho najlepšieho,“ uškrnul som sa na neho a pozrel sa na Cath či sa náhodou neprebrala. Toto počuť nemusela.

„nemusíš sa hneď chvastať šéfko, my to vieme aj bez toho,“ pretočil očami a ja som sa potichu rozosmial.

„samozrejme, dúfam, že ma prídu pozrieť aj ostatní,“  

„jasné, že prídu, len išli za teba spísať čo sa stalo a dať sa dokopy. Zajtra by tu mali byť,“ pritakal.

„mal by si ísť spať Paul. Nie je ťa tu treba,“ usmial som sa na neho a sám som zavrel aspoň na chvíľu oči. Bol som unavený.

„niekto ťa strážiť musí a ja som si vytiahol krátku slamku, takže,“ pokrčil plecami a pobral sa ku dverám.

„dobrú noc šéfko,“ poprial mi ešte kým odišiel. Ja som len zavrel oči a pobral som sa do ríše snov.

Ráno som sa zobudil a prvé čo som si uvedomil bolo to, že moja posteľ je prázdna. Keď som si poriadne uvedomil, že mi nikto neleží na hrudi, okamžite som otvoril oči a posadil sa na posteli.

Izba bola prázdna.

Chcel som sa postaviť a vyjsť z izby, no zastavili ma stále napichané ihly v mojej ruke. Nemohol som odísť a tak som to vyriešil po svojom.

„Paul,“ zakričal som a okamžite sa otvorili dvere na izbe, aj keď neobjavil sa v nej ten koho som čakal.

„tvoj ochranca si išiel ľahnúť domov,“ oznámila mi doktorka vo dverách a ja som sa na ňu usmial.

„dobre a neviete mi povedať, kde zmizla Catherine?“ opýtal som sa jej a znovu sa uložil do postele.

„nie, ale povedala mi, že sa za chvíľu vráti,“ usmiala sa. „Ja som ti len prišla vybrať infúziu a ostatné hadičky, ktoré máš v ruke a odídem preč, končí mi služba, no teba si tu ešte pár dní necháme, takže žiadne námietky,“ zdvihla ruku a ja som rezignovane vzdychol. Mohol som si už zvyknúť.

„dobre,“ pokrčil som plecami a vystrčil k nej ruku. Nech ma toho zbaví.

„mala by tu byť čo chvíľa,“ usmiala sa na mňa ešte pred odchodom a prešla dverami izby a určite sa ponáhľala domov.

Ja som sa posadil na kraj postele a popozeral sa okolo seba. Na sebe som aspoň nemal to divnú nemocničnú košeľu ale nejaké nohavice a na vrch mi nedali nič, kvôli ruke.

Na chodbe som začul smiech a známe hlasy a tak som sa postavil a vyšiel do dverí mojej izby. Mal by som tu mať svoju vlastnú, keďže som tu často.

„hej, máš ležať,“ zamračila sa Cath v obklopení mojich chlapcov. Pribehla ku mne a zatiahla ma naspäť do izby. „do postele a ihneď,“ zavrčala na mňa a ja som zdvihol ruky nad hlavu.

„mal by si ju počúvnuť šéfko,“ ozvalo sa od dverí a ja som rezignovane ľahol na posteľ.

***

Ráno som sa zobudila skoro a pozrela sa na svoj vankúš, ktorý v pokoji ďalej nerušene spal s hlavou natočenou mojim smerom, ako keby cez noc vdychoval moju vôňu.

Opatrne som sa postavila, obula som si topánky, ktoré som mala pri posteli a obliekla som sa do svojho saka, ktoré bolo pohodené na kresle pri posteli.

Vyšla som z miestnosti a pozrela som sa na Paula, ktorý bol opretý o stenu vedľa dverí a vyzeral celkom unavene.

„nechceš ísť domov?“ opýtala som sa ho.

„musím strážiť,“ usmial sa na mňa, „no ty vyzeráš, že mieniš zdrhnúť,“ podvihol obočie.

„samozrejme, z takým invalidom predsa doma nebudem,“ pretočila som očami a uškrnula som sa.

„tiež by som nebol,“ zasmial sa.

„on to tú hodinu vydrží, choď spať,“ poslala som ho preč.

„a kde si sa vybrala ty?“ opýtal sa stále sa nepohnúc od tej steny.

„domov, teda do bytu, po nejaké jeho veci, prezliecť sa do niečoho menej výstredného a doniesť mu nejaké poriadne jedlo, keďže viem ako tu varia,“ zamávala som mu a pobrala sa chodbou.

Zastavila som sa aj u doktorky, aby som jej povedala, že keby sa Nick zobudil, tak nech mu povie, že som za chvíľku späť. A privolala som si výťah.

„odveziem ťa domov, mám to po ceste a zavolám chalanom, ktorí ho chcú tiež vidieť, aby prišli po teba a spolu sa poberiete naspäť, čo ty na to?“ opýtal sa, keď sa postavil vedľa mňa pred dvere výťahu a ja som nenamietala.

Práve som dobehla s Dory pred budovu, v ktorej sa nachádzal Nickov byt, keď pred ňou zastavili dve rovnaké autá. Hneď som vedela, kto to je a tak som zastala a pozerala sa ako tí chlapi vystupujú z áut.

Keď ich zbadala Dory, začala krútiť chvostom ako pominutá, štekala a rozbehla sa k nim.

„ahoj krásavica,“ kľakol si k nej jeden a ona na neho vyskočila a začala mu oblizovať tvár.

„Dory poď sem,“ zavolala som na ňu a ona ku mne okamžite pribehla, čo som ja vážne nečakala.

„Catherine, že?“ ozval sa zase iný a ja som opatrne prikývla hlavou. Tušila som kto to je, ale nikdy si nebudem stopercentne istá, kým sa mi nepredstavia.

„sme Nickova banda, nie úplná ale väčšina,“ povedal, ten čo sa vítal s Dory, „Ja som Dave a tamto vedľa mňa sú Aaron, James, Simon, Peter, Johnathan a Ben,“ predstavil ich, „Paula si už spoznala a ešte nám chýbajú do počtu Christopher, Nathan a Oliver,“ dokončil výpočet ľudí v ich bande a ja som sa na nich usmiala.

„som Catherine, ale to už všetci viete, idete hore?“ opýtala som sa rovno, pretože ešte musím nachystať veci pre Nicka a prezliecť sa.

„jasne, môžeme aj pomôcť,“ povedal asi Johnathan, nie som si veľmi istá. Na mňa to bolo až príliš rýchle zoznamovanie.
Otvorila som vchodové dvere a vybrala som sa po schodoch až hore.

„nečakal som, že pôjdeš po schodoch,“ ozvalo sa spoza mňa a ja som sa zasmiala.

„možno na to nevyzerám, ale som športovo založená osoba a tak ma schody nejak netrápia. Najmä po tom dnešnom behu s Dory,“  otočila som na nich mierne hlavu a zazubila som sa.

„ja som vedel, že šéfko má vkus,“ ozvalo sa od niekoho medzi poslednými a ja som sa zasmiala.

„beriem to ako poklonu,“ povedala som a odomkla som byt, do ktorého som vstúpila. Bol tu trochu neporiadok no na to som kašlala. „Ten neporiadok si nevšímajte, včera sa tu mala konať Nickova oslava, ale nejak to nevyšlo,“ pokrčila som plecami. „Cíťte sa tu ako doma,“ mávla som rukou a odišla som do spálne, kde som sa prezliekla do dlhej čiernej sukne a kvetovaného krátkeho korzetu, ktorý mi siahal len do polky rebier. Navrch som si dala ešte čiernu vestu. Prebehla som do kúpeľne, kde som si vyčesala vlasy do chvostu na vrchu hlavy a predné pramene mi padali do tváre.

Vyšla som z kúpeľne a prešla som do kuchyne, kde som všetkých našla sedieť s hrnčekom kávy ako sa o niečom rozprávali.

„nenechajte sa rušiť,“ usmiala som sa na nich, keď prestali rozprávať, „ja som len prišla urobiť Nickovi niečo normálne na jedenie, nie tam tú ich stravu, je odporná,“  kyslo som sa zaksichtila a vytiahla nejaké jedlo z chladničky aby som mu mohla zrobiť dve bagety.

Začala som pracovať a nevšímala som si ich pohľady a ani reči.

„ako ste sa vlastne vy dvaja spoznali?“ ozvalo sa za mnou.

„prečo by som vám to mala hovoriť, keď vám to nepovedal on?“ otočila som sa na nich s nožom v ruke.

„hej, hej, mladá slečna, preč ten nôž,“ zvolal jeden a ja som sa zasmiala.

„nebodaj sa ma bojíte?“ pretočila som očami a znovu som sa otočila k pracovnej doske a pokračovala som v robení Nickového jedla.

„ale no ták, hovor, určite to chceš vykecať,“ zasmial sa.

„samozrejme a preto to nevedia ani moje dve kamarátky,“ pretočila som očami a ďalej som pokračovala s prípravou.

„ešte mu zoberiem nejaké to oblečenie a môžeme vyraziť,“ odbočila som do spálne a do tašky som mu hodila tepláky, tričká, košele, boxerky a rifle. Na chodbe som tam hodila ešte dva páry jeho topánok.

Obula som si svoje topánky a chcela zobrať tú tašku, no asi Johnathan? mi ju zobral z pod ruky.

„ja by som to zvládla,“ pretočila som očami, no nehádala som sa. Zbalila som jedlo do mojej tašky a zamkla som za nami.

Zbehli sme do auta a odišli sme do nemocnice. Po ceste k izbe mi chalani, keď ich tak môžem volať, pretože niektorí boli o dosť starší ako Nick, no nevadilo im, keď som sa k nim správala trošku familiárnejšie a ja som bola za to rada.

Keď už sme boli skoro pri izbe, Nick vyliezol z izby a ja som myslela, že ho zabijem. Tomu sa hovorí, zostať v posteli.

„hej, máš ležať,“ zamračila som sa na neho, pribehla som k nemu a zatlačila som ho naspäť do izby. „do postele a ihneď,“ zavrčala som na neho a prekrížila som ruky aby som tomu dala ten správny výraz.

„mal by si ju počúvnuť šéfko,“ ozvalo sa za mnou a ja som s úsmevom sledovala, že sa uložil naspäť do postele.

„vidíš, že to ide zlatíčko,“ usmiala som sa na neho a sadla si k nemu na posteľ. „Mám tu niečo pre teba, kvôli tebe som to tu prepašovala, takže to dostaneš až keď to bude bezpečné,“ oznámila som mu, „a tiež sme ti doniesli pár vecí na prezlečenie,“ mávla som rukou na tú skupinu pri dverách.

„ste zlatí, čo tam stojíte, veď poďte bližšie, ja vás neuhryznem,“ privolal ich k sebe a ja som sa so smiechom pozerala na to ich večné hašterenie a doberanie si. Boli ako deti, no páčilo sa mi, že sa pri mne nepretvarovali, teda dúfam.