Life 27.

Ako sa máte?? Ja úplne že úžasne... Zase som na antib. a v Poprade nám vyhlásili 2. kalamitný stupeň. Cez noc nám napadlo cez 40 centimetrov snehu a ja sa na to pozerám pekne z domova.
Nie som veľmi nadšená, že som doma, no ale čo už.
Chcem sa poďakovať adminke z BestStory, Anett a slečne *M, za ich úžasné komentáre, pri ktorých sa červenám a usmievam sa ako debil. Vážne ďakujem dievčatá a chcem poďakovať aj ostatným, ktorý komentujú a aj nekomentujú (čo je tak väčšinou) ale aspoň to divné moje viac ako 100 stranové dielo vôbec čítajú... Vážne ďakujem.

No aj iní môžu zanechať nejaký úžasný komentár, za ktorý budem len a len vďačná... :)
Idem sa ďalej liečiť...
Vaša Alex Winslow

neviem či sa to k tomu hodí ale ja ju milujem a počúvala som ju pri písaní... :) 

27. Kapitola

Ráno, no teda, o také dve hodinky sa ma snažil zobudiť budík, no ja som sa na neho nedokázala ani pozrieť. Len som ležala v náručí Nicka a snažila sa spať. Ja som tak potrebovala spánok.

„nevypneš to?“  ozvalo sa nado mnou ospalo.

„uhm, ešte chvíľku a hej, aj tak musím vstať,“ snažila som sa odlepiť od seba svoje viečka. To mám za tu nočnú nespavosť.

Budík sa o chvíľku vypol sám a ja som zastonala. Nejak sa mi konečne podarilo odlepiť od seba viečka a posadila som sa na posteli.

„nabudúce, keď nebudem môcť spať, odídem do obývačky ku telke,“ odfrkla som a postavila som sa. Opatrne, napoly ešte nevidiac som sa premiestnila do kúpeľne, kde som sa zavrela a ihneď vošla pod sprchu.

Nebola som tam veľmi dlho, keďže som vedela, že v práci mám byť za necelú hodinku. Poriadne som sa vymydlila a po opláchnutí a usušení som sa pobrala naspäť do spálne, kde som si musela pohľadať nejaké svoje oblečenie.

Nick ma zozadu objal okolo pása a prisal sa na môj krk.

„uhm,“ zamručala som a naklonila hlavu mierne na bok, aby mal lepší prístup. „Čo keby si, si toto tu nechal na noc po oslave? Ja musím ísť do práce a ty tiež,“ bolo ťažké to hovoriť, pretože to bolo hold ťažké, najmä po noci.

„uhm, raňajky máš na stole, ja idem do sprchy a potom ťa odveziem do práce,“ ofučal sa a odchádzal preč.

„nabudúce vážne pôjdem radšej do obývačky,“ zakričala som za ním so smiechom.

On neodpovedal, počula som len zatvorenie dverí do kúpeľne.

A tak som si s pokojom natiahla na seba legíny a dlhší svetrík a pobrala som sa do kuchyne, za jedlom.

„Ideme?“ zavolal na mňa Nick a tak som si zobrala kabelku a mohli sme konečne odísť. Veľa času mi do začiatku zmeny nezostávalo.

Do obchodu som sa dostala minútu pred zmenou a to len kvôli Nickovi, ktorému som nemala dovoliť odprevadiť ma až pred obchod. Nechcel ma pustiť zo svojho náručia a stále nadával, v jemnom prevedení samozrejme, že musíme ísť obidvaja do práce, a že ja mám tú prácu až príliš skoro a tak si ma nemohol užiť.

Ja som sa len smiala a zaprisahávala som sa, že nabudúce si pôjdem pustiť televíziu, na čo on začal vrčať, že nech sa opovážim a ja som sa začala smiať ešte viac.

A tak to išlo celú cestu až k obchodu, kde ma stiahol ku sebe a nechcel ma pustiť bez poriadnej rozlúčky.

Neviem čo mu dnes bolo ale zdal sa mi trochu roztržitý a ako keby mal z niečoho stres. No nechala som to tak. Veď má 27, je zase starší a to na neho určite pôsobí.

Ja som sa mu nakoniec vytrhla a ignorujúc veľavravné pohľady od Thomasa som si hodila kabátik do skrinky a vrátila som sa na predajňu.

Presne s odbitím ôsmej hodiny sme s Thomasom pekne upratali predajňu a spojazdnili všetko a aj to, čo sme nemali. Ešte sme popresúvali nejak stojany, aby to tam nejak vyzeralo a ja som vybrala zo sejfu peniaze, aby sme mohli vydávať z pokladne. Nie všetky, ale aspoň nejaké drobné a dve bankovky.

Mali sme zakázané mať v pokladni viac peňazí a keď sa nazbierali, tak sme ich išli odniesť do sejfu.

Dostalo sa ku mne, že sa to tak vždy nerobilo, ale raz ich vykradli počas dňa a kým stihli prísť Sbskári tak zmizli aj s veľmi tučnou hotovosťou. A od vtedy máme vlastného SBS, ktorý sa motá popri obchode a peniaze sa odnášajú do sejfu. Nám to len vyhovuje a aspoň nemáme stres z toho, že máme na starosti veľa peňazí.

Sejf je bezpečný a nikto o ňom nevie. A aj keby vedel, mi od neho kombináciu nevieme, takže povedať ju niekomu nemôžeme. Aj keď, oni si to musia myslieť, či je to pravda, vieme len my.

Dnes sme boli v obchode len dvaja. Ja a Thomas, no nám to vyhovovalo, pretože sme mohli okomentovať zadok môjho miláčika, k čomu sme sa tiež dostali a aj pouvažovať o tom ako by sa mohol zmeniť dizajn tohto obchodu. Tiež sa zo mňa snažil dostať aký je Nick v posteli, no to som ho len so smiechom odmávla a opýtala sa na Andrewa, jeho objav. A tam sme aj zostali do konca zmeny. Hovoril mi aký je úžasný, milý a dravý a ja neviem čo, no neprerušovala som ho.

Sem-tam som poradila nejakému zákazníkovi čo a ako a prerovnávala som tovar na policiach či vešiakoch a tešila som sa na oslavu, ktorú sme chceli realizovať.

Mala mať približne charakter tej mojej, približne preto, lebo tu už bolo isté, že niekde skončíme.

Začať sa to malo u Nicka, kde od poobedia budeme s babami chystať jedlo a celkovo byt. V byte sa najeme, porozdávame darčeky a trošku sa vyblbneme a potom máme ísť do klubu za rohom, kde budeme až do rána. Tí, čo bývajú tiež blízko pôjdu domov, no máme, teda budeme mať pripravený nocľah pre asi 5 – 6 ľudí, podľa toho ako sa pomestia. A či ich dnu pustí Dory.
Dory je druhý aspekt, podľa ktorého sa zariadime, pretože nemá veľmi v láske veľa cudzích ľudí na jej území a stráži si ho. Takže je možné, že ju budeme musieť zavrieť do spálne.

No to budeme riešiť až potom.

Keď nikto nebol v predajni, ako žiadny zákazník, vytiahla som z vačka mobil a vytočila som číslo na Carrie.

„no čo je?“ opýtala sa v zhone hnusným hlasom a ja som sa zasmiala.

„zavolám neskôr, ak ruším,“ povedala som jej.

„nie, nie, prepáč, len dorábam ešte na rýchlo všetky veci aby sme mali poobede voľno, tak mám trošku frmol,“ vysvetľovala.

„jasne, ja som tiež v obchode, veď vieš, ja len či sa pôjde ešte pred tým do obchodu, alebo ako, pretože neviem či budeme mať dosť tovaru na výrobu jedla pre tie stroje, ktoré majú prísť na oslavu a zjedia toho viac ako ja s Nickom za mesiac. Teda skôr mi tri za mesiac,“ zasmiala som sa.

„okej, tak sa stavím po teba o pol štvrtej a aj s Ronnie pôjdeme nakupovať a potom variť a ty pôjdeš s Dory na prechádzku aby sa to nemuselo riešiť, keď sa pôjde do baru alebo tak, no a potom prichystáme ešte aj ten nocľah a budeme sa tešiť,“ povedala mi.

„Dobre, tak pred obchodom?“ opýtala som sa, pretože som aj tak predpokladala, že príde skôr a prejde si to tu.

„samozrejme, tak bežím ja robiť,“ zavolala a zrušila hovor. Ja som vrátila mobil naspäť do vrecka a vrátila som sa k nič nerobeniu a kecaniu s Thomasom.

Ten deň v obchode myslím, že ubehol celkom rýchlo a ja som si ho dokonale užila. Bolo tam len pár ľudí, čo si niečo kúpili a mne to úplne vyhovovalo. Aj keď ten zvyšok mi poriadne liezol na nervy. Veď keď prídem do obchodu aspoň sa v tých veciach poprehrabujem a nie len vojsť, popozerať sa dokola a odísť. Som na také výlevy alergická. Ale nemala by som sa rozčuľovať. Proste sa len zhlboka nadýchnuť a potom vydýchnuť a ísť ďalej.

Dnes mi proste nič nemôže pokaziť náladu. Nič.

Netrvalo dlho a Carrie s Ronnie nabehli do obchodu ako veľká vlna a začali sa prehrabávať v oblečení ako nejaké panie.

Bolo pár minút do skončenia zmeny a vzadu sa už prezliekala Alex a tak som si len schmatla svoj kabátik a hodila ho za pult.

„len choď, ja to tu už postrážim keď som tu a ako vidím, máte toho ešte veľa na práci,“ mykla hlavou smerom k tým dvom, ktoré stáli vo dverách a čakali na mňa.

„tak vieš, Nick, môj priateľ, má dnes narodeniny a my sme poverené prípravou jedla a musíme skočiť ešte do obchodu a proste, sú len nervózne,“ usmiala som sa na ňu, „no a ďakujem,“ schmatla som do ruky ten kabátik a so zamávaním som odišla z predajne.

Ronnie a Carrie ma každá schmatla z jednej strany a ťahali ma k autu, aby sme mohli ísť do nejakého supermarketu blízko bytu a potom sa pustiť do varenia, upratovania a tak.

V obchode sme boli aj s dvoma veľkými košíkmi plnými jedla a jeden bol plný úplne a ten druhý do polovice.
Keby nás videl niekto známi smial by sa ležiac na zemi. Pretože sme všetky tri pobehovali po obchode ako šialené a bežiac uličkou sme hádzali jedlo nezastavujúc a pomaly sa ani nepozerajúc, čo to vlastne hádžeme do toho košíka.

Platili sme tak nejak zmiešane, jedna to, tá druhá to a tak. Ani neviem, prečo sme to neplatili všetko naraz ale to bolo vlastne v tej chvíli jedno.

Všetkých 6 tašiek sme natrepali do kufra auta a nasadli sme, aby sme to mohli odniesť domov ku Nickovi a s neskutočnou radosťou, že ide výťah, sme to všetko vyniesli hore.

Tie dve začali riadiť v kuchyni a ja som vošla do spálne, kde som sa zamračila. Bol tam bodrel, veci porozhadzované tak, ako sme ich v noci nechali a bolo tam nevyvetrané a tak som rovno zamierila k oknu, ktoré som otvorila dokorán a s povzdychom som popratala veci na zemi a všetko posteľné prádlo som dala na kôpku ku dverám, že ich hodím vyprať.

Obliekla som novo periny a aj matrac a hodila som tie staré do pračky, ktorú som rovno pustila.

Zo spálne som zobrala ešte jeden pár obliečok a prešla som do hosťovskej izby, kde som obliekla periny a vankúše, ktoré boli v obaloch v skrini a pekne som ich upravila a tu tiež na chvíľku otvorila okno aby sa vyvetralo. Do tej izby som tiež nachystala pár diek a vankúšov, ktoré pôjdu pre ľudí, ktorí budú spať v obývačke, no nechcela som, aby to tam zatiaľ špatilo.

„Catherine,“ ozval sa krik z kuchyne a tak som tam rýchlo dobehla. „Zober toho čokla preč, veď všetko požerie,“ Ronnie bola hysterická a ja som sa zasmiala.

„Dory je čistokrvná, ale že si to ty, tak ju zoberiem na prechádzku a zavrite sa v kuchyni, keď nechcete aby vám tam liezla,“ žmurkla som na ne a pobrala som sa volajúc Dory preč. Biedačik, ona za to nemohla, že je hladoško.

Prezliekla som sa do teplákov a nejakého Nickovho trička, ktoré som našla v skrini a zaviazala som si ho pod prsiami a s Dory na vodidle som sa pobrala na prechádzku, nech im tam nezavadziame.

Zbehla som dole a pomalým poklusom som sa dostala až do parku, kde som ju pustila z vodidla, keďže tu psi mohli voľne behať.

Ja som sa rozbehla a sem tam som sa pozrela aj po nej či ide za mnou, alebo sa niekde zabudla.
Len raz som ju neustriehla a ona sa vyváľala v jedinom bahne široko ďaleko. Myslela som, že ju v tej chvíli zabijem. Pekne som ju vyhrešila a naštvane som sa rozbehla zase smer domov.

Vo vchode som len dúfala, že za sebou nezanechá poriadne stopy, no našťastie som ju dotrepala do výťahu skoro bez stôp. Vyviezla som nás až hore a s prísnym pohľadom som ju, hneď ako sme sa dostali do bytu, zavrela do kúpeľne.

„baby, idem ju okúpať, pekne sa mi vyváľala v bahne, ktoré netuším ani ako sa tam objavilo, no zaručene ho objavila ona.

„držíme palce,“ zakričali z kuchyne a ja som pretočila očami. A to si hovoria kamarátky. Ani len nepomôžu. Ach jo.

Zavrela som sa do kúpeľne za Dory, ktorá poslušne s divným výrazom čakala už usadená vo vani a pozorovala ma.

Práve som sa chystala zavolať Nickovi, kde má veci na kúpanie pre Dory, keď mi zavolal sám od seba.

„ahoj,“ zamumlala som do telefónu.

„miláčik, čo sa deje?“ opýtal sa, hneď keď ma počul.

„ta tvoja milovaná sa stihla vyváľať v jedinom bahne tomto štáte a ja ju musím teraz okúpať a vôbec netuším kde má veci, preto som ti aj chcela volať ale predbehol si ma,“ usmiala som sa aj keď to nemohol vedieť a usadila som sa na dlážke opretá o skrinku.

„och, to som ti zabudol povedať. Ona miluje kúpanie, takže si vždy nájde niečo, kde sa môže vyváľať,“ trošku sa zasmial a ja som si povzdychla. „Tie veci sú v poslednom šuplíku skrinky, o ktorú sa určite teraz opieraš a neboj sa, ona miluje kúpanie, takže bude držať ako päť peňazí a nebude robiť neplechu a tiež miluje fénovanie, takže fén nájdeš v šuplíku nad tým o ktorom som ti už hovoril,“ snažil sa ma povzbudiť a ja som sa usmiala.

„ďakujem, už sa na teba teším, kedy prídeš?“ povzdychla som si.

„to som tak neodolateľný, že sa ma nevieš nabažiť?“ určite sa vyškieral na celú budovu a ja som len krútila hlavou.

„nie, len sa o teba bojím, nejak ma chytá blbý pocit, že sa niečo stane,“ povzdychla som si a pozrela na Dory, ktorá stále sedela vo vani a s naklonenou hlavou a jednou prednou labkou vyloženou na kraji vani ma pozorovala.

„neboj sa, všetko bude dobré, vrátim sa ti a pretancujeme celú noc, hej?“ povedal potichu, ako keby nechcel aby ho ostatní počuli.

„šéfko, s kým si tam vyvolávaš,“ začula som vzdialený krik.

„nik pre teba,“ zavolal naspäť. No aj tak som začula, ako keby sa niekto bil o telefón.

„čauko,“ ozval sa cudzí hlas v telefóne a ja som sa primračila.

„čau?“ odpovedala som to skôr otázkou.

„och, takže dievča šéfko?“ zasmial sa a trošku prikryl mikrofón, aby som to akože nepočula.

„haló, ja som tu a chcem k telefónu Nicka,“ zavrčala som.

„no, no, no nebuď urazená a šéfka ti naspäť nedám,“ zasmial sa.

„ale,“ začala som, no nedostala som sa ďalej.

„nie, nie, neboj sa, my ti na neho dáme pozor a vráti sa ti živý a zdrav, takže teraz nemaj strach a my už musíme ísť,“ zasmial sa.

„ale kde máte ísť, o čom neviem,“ zakričala som do telefónu, no tam už sa ozvali len dva pípnutia a ticho.

„ach jo,“ s povzdychom som sa postavila a otočila som sa na tú skrinku, z ktorej som vytiahla veľkú osušku, ktorú som rozprestrela na zemi, psí šampón a jednu menšiu osušku, ktorú som položila na skrinku a otočila som sa na Dory, ktorá sa postavila a začala krútiť chvostom.

Po kúpaní a vyfénovaní, pri ktorom sa nakrúcala na všetky strany som ju pustila z kúpeľne a sama ju dala do poriadku a vysprchovala som sa, aby som sa mohla prezliecť to šiat, ktoré som si chcela dnes zobrať. Pomaly sa blížil čas, kedy sa máme stretnúť a tak som sa rýchlo namaľovala, obliekla som si šaty bez ramienok, ktoré mi siahali do polky stehien a mali voľnú sukňu, ktorá sa rozširovala od pásu. Dekolt som mala zakrytý v podstate korzetom, ktorý bol prišitý k sukni a zvýrazňoval moje krivky. Všetko to bolo v nádhernej kráľovskej modrej.

Na krk som si dala zlatú retiazku a na ruku pár náramkov. Na vrch som si obliekla béžové sako a obula si béžové lodičky na opätku, ktoré mi s radosťou doniesla Ronnie, ktorej som vravela, čo si chcem obliecť.

Hostia už všetci boli v obývačke a zabávali sa. Aj keď sme všetci netrpezlivo čakali na Nicka. Už som mu asi tri krát volala, kde to je, no on sa mi neozval naspäť.

Bola som nervózna a nevedela som čo mám robiť a tak som sa prechádzala po byte a čakala. Dúfala som, že sa mu nič nestalo, no môj zlý pocit stále viac a viac narastal.

Keď mi zazvonil mobil, ktorý som mala v ruke, vyskočila som od laku a potom ho ihneď priložila k uchu.

„Nick, kde si prosím ťa, bojím sa,“ zvolala som, hneď ako som to zdvihla.

„Pri telefóne je Cody, už sme spolu dneska hovorili,“ ozval sa v telefóne vážny hlas a ja som ho matne spoznávala.

„čo sa mu stalo, však je v poriadku, prosím,“ klesla som popri stene na zem a Dory sa ku mne priblížila ľahla si vedľa mňa. Položiac mi hlavu na moje nohy.

„prepáč, je v nemocnici. Nie je to nič až tak vážne ale postrelili ho,“ povedal potichu a ja som zhíkla a prikryla si ústa rukou.

„nie, nie, nie, niečo si mi sľúbil, pamätáš,“ krútila som hlavou. „V ktorej je nemocnici?“ opýtala som sa a počúvala som jej názov. V tej som bola aj ja.

Zložila som bez rozlúčky a vošla som do obývačky.

„párty sa ruší, kto sa nemá ako dostať domov, nech tu ostane. Ostatných poprosím, aby opustili tento byt,“ povedala som mŕtvolným hlasom a otočila som sa na päte. Nečakajúc kým všetci vypadnú, proste som popadla kľúče od Nickovho auta, ktoré tu nechal a odišla som z bytu. Nevnímala som žiadne otázky. Proste som len zbehla dole a vykročila som k autu, aby som sa tam mohla odviesť.

„Catherine?“ ozvalo sa z pravej strany a ja som sa s miknutím otočila na tú stranu. Bol tam muž poriadne vypracovaný a vyzerajúci dosť nebezpečne.

„čo odo mňa chcete?“ opýtala som sa.

„mal som po Vás prísť, poslal ma Nick, vedel, že pôjdete okamžite za ním, len čo sa to dozviete,“ povedal mi a ukázal na auto, čo stálo za ním. Bolo to veľké auto s čiernymi sklami a mne neznámej značky. Auto, ktoré vidíte v amerických filmoch pri bodygardoch alebo pri FBI či akých organizáciách.

„je v poriadku?“ opýtala som sa ho a okamžite k nemu prišla.

„neviem, keď ho odvážali bol v bezvedomí,“ povzdychol. „Poďte, viac toho zistíte, keď sa dostaneme do nemocnice.“ otvoril dvere na strane spolujazdca a ja som nastúpila.

„kto vlastne ste?“ opýtala som sa pozerajúc sa z okna.

„Paul, jeden z jeho mužov,“ odpovedal a potom sme sa už v tichosti dostali až do nemocnice.