No a chcem upozorniť, že keď pri kapitola nebude najmenej 5 komentárov, tak časť nepribudne (je to len dočasné riešenie, pretože sa mi teraz nevyplatí sedieť nad tým, keď mám iné veci na práci... Po mature a po prijatí aspoň na nejakú školu to skončí, teda dúfam, že ma zoberú na nejakú školu. ) :)
Tak si to užite... :)
Alex Winslow
2. Kapitola
„ste nádherné,“ povedala nám hneď ako sme vošli do
miestnosti.
„Ďakujeme,“ usmiali
sme sa na ňu.
„a ako ste si zaviazali kravatu?“ opýtala sa.
„ja som nám ich zaviazala, ocko ma to raz učil,“ priznala
som slabším hlasom a Lucie ma objala okolo ramien.
„neboj sa on sa vráti, aj keď nám už dlhšie neposlal list,
neboj sa, on žije a len toho majú veľa na práci a nemá čas,“ podišla
ku mne mamka a objala nás. Aj keď nám to hovorila, aby sme sa
nestrachovali, sama si tým nebola istá.
„ja viem mami, len sa o neho strašne bojím,“ povzdychla
som si.
„aj ja zlatíčko, aj ja.“ zamumlala nám do vlasov
a potom nás pustila.
„tak fajn, žiadne vzdychanie, ideme dovybaľovať krabice
a pozrieme si nejaký úžasný film a pôjdeme sa pripraviť do školy,“
zvolala Lu a ja som sa na ňu vďačne
usmiala.
„a viete kde je ?“ opýtala sa nás.
„hej, Elie, nám ju ukázala,“ usmiala sa Lucie.
„dobre, tak to poďme dobaliť a pozrieme si ten film,“
zatlieskala rukami a všetky sme sa dostali ku krabiciam a začali ich
vyberať.
„budeme musieť ešte dokúpiť taniere a také veci,
pretože som ich brala len zopár, no a teraz už choďte spať,“ vyzvala nás,
keď sme dopozerali nejakú komédiu.
„dobre mami, dobrú noc,“ povedala som a pobrala som sa
do izby. Prezliekla som sa do pyžama, ktoré som si dala na posteľ, a ktoré
predstavovalo tielko a kraťasy a pobrala som sa do kúpeľne, kde som
si umyla zuby a znovu som vošla do izby, kde som sa vymenila so sestrou,
ktorá čakala pri dverách.
„kúpeľňa je tvoja, sestra,“ hodila som sa na posteľ
a vypla som lampičku a vošla som pod perinu.
„Vstávaj, hej Annie, vstávaj,“ niekto so mnou triasol.
„už som hore,“ zamumlala som skôr pre seba a namáhavo
som otvorila oči.
„no konečne,“ zvolala Lu, ktorá ma s veľkou radosťou
budí.
„hej,“ unavene som sa posadila na posteli a zhodila
nohy na zem.
Postavila som sa a prešla som ku skrinke, kde sme mali
spodné prádlo v prvom šuplíku a v ďalšom uniformu.
keď sestrička vošla do kúpeľne, zhodila som zo seba pyžamo
a na spodné prádlo som si dala sukňu a blúzku. To isté som vytiahla
aj sestričke a položila som jej to na posteľ.
Bosá som sa pobrala do kúpeľne za sestričkou, ktorá si práve
prečesala mierne kučeravé vlasy, ktoré sme mali na vlas rovnaké. Pozrela som
sa, ako je namaľovaná a tiež som sa presne tak isto namaľovala, veď musíme
byť identické. Ešte, že máme tie uniformy, aj keď ich nenávidím, no vybrať pre
nás nejaké rovnaké oblečenie? To by bolo nemožné.
„uniformu máš na posteli, len treba ešte vybrať saká,“
oznámila som jej, keď som nanášala na kefku zubnú pastu a Lu vychádzala
z kúpeľne.
„dobré ránko,“ popriali sme mamke naraz a keď sa na nás
pozrela, zarazila sa.
„jasné, zase začínate s tým vašim týždňom sme ako jedna
a nemáte nás šancu rozoznať,“ pretočila očami.
„jasné, sranda musí byť,“ zasmiala som sa.
„tu máš cereálie Lucie,“ podala jej misku. Mamka nesklamala,
ona nás spoznala vždy, aj keď niekedy sme ju prekabátili.
„a ja dostanem čo?“ opýtala som sa jej.
„ty? Hm, ako vždy zješ len nejaké ovocie, takže dnes to bude
jablko a banán,“ povedala a hodila mi ich.
„ďakujem,“ chytila som ich a najprv som sa pustila do
banánu.
„učebnice vám dajú v škole, no tašku si zoberte
a aj nejaký notes, alebo niečo také, všetko máte v študovni,“
povedala nám, „ja musím ísť do práce, takže nemeškať a zastaviť sa v riaditeľni,
ja už fakt musím,“ zamávala nám a zabuchla za sebou dvere.
keď som zjedla banán pobrala som sa do študovne, v ktorej
som nebola.
keď som otvorila dvere privítali ma z náprotivnej
strany tri stoly postavené do účka a zvyšný priestor bol pre skrinky na
rôzne veci. Bola tu aj nejaká zeleň no tej som nejak nevenovala pozornosť.
Zobrala som z jedného stola dve rovnaké čierne tašky na
plece a nejaké dva notesy a dva converse peračníky plné rôznych
ceruziek, pasteliek a pier. Maľovanie sa proste v našej rodine
nezaprie.
Vrátila som sa do chodby, práve keď tam vchádzala aj Lu.
Podala som jej veci, dali sme si na oči okuliare a obuli sme si rovnaké
čierne topánky na 10 centimetrovom opätku.
„ideme na to?“ podvihla som obočie.
„jasné,“ vyšli sme z bytu a zamkli sme ho.
„čaute dvojčatá,“ ozvalo sa za nami a my sme sa
otočili.
„ahoj Elie,“ usmiali sme sa na ňu a ona na nás
vyvaľovala oči.
„do koľkej ste si to včera skúšali?“ opýtala sa nás.
„a čo také?“ znovu naraz.
„presne toto,“ zvolala a krútila hlavou, „a k tomu
ešte vyzeráte rovnako,“ pozerala z jednej na druhú.
„uhádni, kto je kto?“ zasmiala som sa.
„uf, tak poďme na to, aby ste stihli prísť do školy,“
poznamenala a obzerala si nás od hlavy po päty a potom jej zasvietili
oči poznaním.
„ty si Annie,“ ukázala na mňa, „a ty Lucie,“ ukázala na Lu.
„a nato si ako prišla?“ opýtala som sa jej.
„ty máš viac oči do modra a ty viac do siva,“
poznamenala a ja som sa uchechtla.
„tak na toto rozlišovanie ešte nikto nikdy neprišiel
a nikomu to nikdy nehovor a áno, je to tak,“ usmiala som sa na ňu
a nastúpila do výťahu, ktorý sa práve otvoril.
„ja som šikulka,“ zatlieskala si.
„hej, hej, si, a kde si sa vlastne vybrala?“ opýtala
som sa jej.
„na natáčanie,“ pokrčila plecami.
„na natáčanie?“ opýtala sa Lucie, ktorá ma predbehla.
„presne tak, som herečka, aj keď to tak zatiaľ nevyzerá,“
zasmiala sa.
„A čo natáčaš?“ opýtala som sa.
„jeden film, ktorý sa má stať trhákom, no uvidíme ako to
dopadne,“ povedala a vystúpila z výťahu s nami v garáži.
„a na čom teraz jazdíš?“ nedalo mi to.
„požičala som si auto, kým dostanem svoje,“ usmiala sa
a ukázala na Lexus.
„a nevravela si, že tvoje išlo na šrotovisko?“ zamračila som
sa.
„áno, ale čakám, kedy tu príde braček aj s novým
autom,“ usmiala sa.
„len aby to nebolo na neho príliš drahé,“ poznamenala som
a tá len mávla rukou.
„ten má peňazí dosť, a keď nie popýta našich zazobaných
rodičov.“ Pokrčila plecami.
„jasné, no my ideme, tak papa a uži si to,“ zamávali
sme jej a nasadli sme do auta.
Autom sme sa dostali pred školu, kde bola najmenej polovica
študentov, ktorý sa rozprávali medzi sebou a vedomky tvorili rôzne
skupinky, od roztlieskavačiek cez futbalistov až po šprtov a ľudí,
o ktorých sa nikto nezaujíma.
Lucie zastavila na voľnom mieste a ľudia v okolí
sa na nás s otázkou v očiach pozerali.
Vystúpili sme z auta, popadli sme tašky a po
zamknutí auta sme sa vybrali do kancelárie sprevádzané zvedavými pohľadmi.
Vošli sme do školy a pobrali sme sa podľa inštrukcií
Elie do kancelárie. Zaklopala som na dvere, pred ktoré sme sa dostali,
a na ktorých stálo kancelária riaditeľa.
„ďalej,“ ozvalo sa z vnútra a tak sme vstúpili
dnu.
„dobrý deň, my sme sestry Bristolové a naša mamka nás
tu mala prihlásiť,“ predstavila nás Lucie.
„na to, že ste sestry by som asi neprišla, no vítam vás
u nás na škole,“ usmiala sa na nás riaditeľka.
„ďakujeme,“ povedali sme naraz, ako je u nás zvykom.
„nemáte začo, sadnite si na chvíľku, kým vám pohľadám vaše
rozvrhy,“ začala sa prehrabávať vo svojich papieroch na stole a nakoniec
nám podala rozvrhy aj s plánikom školy. „na tých dvoch kôpkach máte
učebnice,“ ukázala ešte na zem ku dverám a stále mala úsmev na perách.
„ďakujeme veľmi pekne a máme rovnaké rozvrhy?“ opýtala
som sa, bez toho aby som ich začala študovať, keďže by to bolo na dlho.
„áno, vaša mamka ma požiadala, či by sa to nedalo tak
zariadiť,“ pritakala.
„dobre, ďakujeme a už vás nebudeme rušiť,“ postavili
sme sa, zobrali sme si tie kôpky učebníc a s úsmevom sme z tade
vypadli.
„málo kto od nej vychádza z úsmevom,“ ozvalo sa za
nami.
„kto by nám neodolal, Noe,“ ozvala sa Lucie a otočila
sa na neho.
„no neviem,“ zamyslel sa.
„radšej to ani neskúšaj,“ zarazila som ho hneď na začiatku,
veď čo keby sa mu náhodou niečo stalo s tým zbytkom mozgu, čo mal
v hlave.
„to čo malo byť?“ zamračil sa.
„ja neviem,“ povedala Lucie a uškrnula sa.
Zrazu sa otvorili dvere riaditeľne a riaditeľka vyšla
z miestnosti.
„dievčatá, ešte som vám zabudla dať kód od skrinky
a vaše skrinky sú pod číslom 325 a 327,“ povedala keď si nás všimla.
„ďakujeme,“ zobrali sme si od nej dva papieriky.
„nemáte začo,“ usmiala sa na nás a zapľula naspäť do riaditeľne.
„prečo mám pocit, že vie to, čo nechceme aby niekto vedel?“
pozrela sa na mňa Lucie a ja som len kývla na súhlas.
„asi jej to musela povedať,“ poznamenala som
a nevnímali sme pohľady
skupinky chalanov, ktorí nás pozorovali aj s Noem
a s Michaelom.
„ideme si hodiť veci do skrinky?“ opýtala som sa sestričky,
ktorá prikývla a tak sme sa vybrali jedným smerom dúfajúc, že sme sa
trafili a nakoniec sme mali to šťastie, že sme hneď natrafili na naše
skrinky, do ktorých sme si dali všetky možné učebnice a do tašky sme si
dali len tie, ktoré potrebujeme na tento deň.
„tak a ide sa na matiku,“ poznamenala som, keď
zazvonilo a my sme stáli na prázdnej chodbe a rozmýšľali sme, ktorým
smerom sa máme vybrať. Nakoniec som na tej mapke našla požadovanú učebňu
a za dve minútky sme sa pred ňu dostavili.
„hovor ty, prosím,“ pozrela som sa na Lucie, ktorá
s povzdychom súhlasila, zaklopala, otvorila dvere a obidve sme
vstúpili do triedy, v ktorej už bol učiteľ.
„a slečny Bristolové, rozmýšľal som, kde ste sa nám
zatúlali, len si choďte sadnúť na posledné voľné miesta, nech môžeme pokračovať
v hodine,“ povedal nám a tak sme sa pobrali na miesta, ktoré boli za
sebou a ja som si sadla do tej zadnejšej.
Vybrali sme si učebnice a započúvali sme sa.
„tak čo keby nám tuto jedna slečna Bristolová povedala čo je
to goniometrická funkcia?“ pozrel sa na nás a tak som len pokrčila
plecami.
„je to termín používaný pre jednu zo šiestich funkcií veľkosti uhla používaných pri skúmaní trojuholníkov a
periodických javov. Obvykle sa definujú ako pomer dvoch
strán pravouhlého trojuholníka alebo dĺžky určitých častí úsečiek v jednotkovej kružnici.“
Odpovedala som mu, bez premýšľania. Matiku síce nenávidím, ale
aspoň
sa snažím vedieť pojmy, ktoré do nás stále hustia.
„výborne,“
povedal a otočil sa na niekoho ďalšieho
s inou otázkou.
„hej
šprtka, čo tak rande?“ ozvalo sa zo zadu a jediné čo som
zrobila, zodvihla som pravú ruku a ukázala som, smerom do zadu, prostredník.
Nenávidím, keď toto robia, a oni to robia stále, proste
to nenávidím. Chcem byť neviditeľná, chcem aby mi dali pokoj a nechali ma
normálne žiť.
Matika prešla už bez menších atentátov na moju osobu
a nakoniec sa ozval oslobodzujúci zvonec.
„ahojte, nechcete pomôcť s hľadaním učební, rada vám
s tým pomôžem,“ usmiala sa na mňa dievčina, ktorá sedela vedľa mňa.
„ale pravdaže, budeme veľmi radi, keď nám pomôžeš,“ usmiala
som sa na ňu.
„dobre,“ povedala a zbalila si veci do tašky.
„hej dvojčatá, my vám to tu s radosťou poukazujeme, veď čo by povedala moja
sestra, kebyže sa o vás nepostaráme?“ ozval sa Michael.
„tvoja sestra je na teba nasratá, kvôli tomu krásnemu
autíčku, ktoré si dostal pod kvietočky, takže tá ti nepovie nič, slepačí
mozog,“ odsekla som mu a ani som sa na neho nepozrela.
„vieš čo Annie, ja pôjdem s nimi, nehnevaj sa,“ ozvala
sa Lucie a ja som sa na ňu zamračila.
„ako myslíš, rob si čo chceš,“ otočila som sa k nej
chrbtom a s tou dievčinou som odišla z triedy.
„čo máš teraz?“ opýtala sa ma milo.
„dejiny v 212,“ odpovedala som, keď som sa pozrela na
rozvrh.
„tak to máme spolu,“ potešila sa a viedla ma plnou
chodbou.
„dobre, len upozorňujem, že si tu veľmi nehľadám kamarátky,“
upozornila som ju.
„a to prečo? Veď kamarátky ťa väčšinou podržia,“ opýtala sa
ma a ja som ju chápala, prečo ma nechápe .
„to je preto, lebo na jednom mieste nepobudneme veľmi dlho,
naša mamka je architektka a veľa cestuje a tak cestujeme s ňou,
no a pre mňa bolo vždy ťažké rozlúčiť sa s nimi,“ pokrčila som plecami
a vošli sme do učebne, kde sme mali mať hodinu.
„to je hrozné, ja by som nemohla,“ priznala.
„zvykla by si si,“ poznamenala som a sadla si do lavice
vedľa nej.
Zazvonilo, všetci študenti sa vopchali do triedy
a posadali si do voľných lavíc a medzi nimi bola aj Lucie
v spoločnosti tých dvoch.
„Dobrý deň, mali by sme tu mať dve nové študentky tak ich
poprosím nech sa jedna po druhej predstaví.“
Postavila som sa ako prvá.
„volám sa Annabell Bristol a včera sme sa presťahovali
do tohto mesta,“ poznamenala som a sadla som si. hneď po mne sa postavila
moja sestra.
„volám sa Lucie Bristol a som dvojča Annabell,“
povedala a dosadla na stoličku.
„dobre, toto máme za sebou a tak sa môžeme pozrieť na
niečo z histórie,“ učiteľovi zaiskrilo v očiach a z jeho
vysvetľovania a dá sa povedať že z jeho prednesu som bola unesená,
bol to proste zarytý historik, ktorý svoju prácu miloval a vyžíval sa
v nej.
„Ideme na obed, nie?“ opýtala sa ma Caroline, hnedovláska,
ktorá ma celý čas sprevádza po škole, keď sme zistili, cez strašne nudnú
geografiu, že máme rovnaký rozvrh.
„jasné, môžem sedieť pri tvojom stole?“ opýtala som sa jej
a ani som si neuvedomila kedy ale začala som ju mať rada, pretože bola
otvorená a vždy mala vo všetkom jasno.
„ale pravdaže, je tam ešte pár šťastlivcov, ktorý sú tiež na
tej krásnej zlatej ceste, na ktorej si nás nikto nevšíma a tak nás
netyranizuje,“ oznámila mi, ja som prikývla a tak sme vošli do plnej
jedálne, kde sme si zobrali jedlo a pobrali sme sa ku stolu.
„čaute ľudkovia,“ zamávala im Car, keď sme sa dostavili ku
stolu a sadli sme si na voľné miesta.
„čauko Caroline,“ povedal chalan, ktorý mal pred sebou
nejakú knihu a na hlave mal vlasy nagélované do úhľadného kohúta.
„priviedla som vám novú hračku,“ zasmiala sa. „Toto je Annabell
Bristol, jedno z dvojčiat,
ale volajte ju Annie,“ predstavila ma zvyšku stolu a všetci sa na mňa
pozreli a usmiali sa.
„a tu sú Steve, Tray, Momo, Alice a Justin,“
predstavila mi ich. Začala chalanom s knihou, potom prešla ku čierno
vlasému chalanovi, ktorý hádzal všetko mäso na jednu kôpku a jedol len
bezmäsitú časť jedla, potom prišlo na rad ryšavé dievča, ktoré malo svoje
kučery spletené v úhľadnom vrkoči
a nakoniec prišiel na rad jediný pár pri stole a to čiernovláska,
ktorá mala vlasy skoro po pás, ktorá sa držala za ruku s celkom
vypracovaným chalanom.
„nevyzeráš na to, že by si mal byť ten ignorovaný,“
poznamenala som na Justinovu osobu.
„ani nie som ten ignorovaný, hrám futbal, no kvôli Alice
sedím tu a nie pri ich stole,“ odpovedal mi a zahryzol sa do burgeru,
ktorý mal pred sebou. Alice sa na neho zamilovane pozrela a potom sa
vrátila k svojmu jedlu.
„aký je rozdiel medzi tebou a tvojou sestrou?“ ozvala
sa Momo, ktorá ma sledovala.
„teraz ti poviem, že žiadny ale najneskôr za týždeň uvidíš,“
usmiala som sa na ňu a potom som sa pozrela na sestru, ktorá sedela pri
stole futbalistov a kecala s tými dvoma. „Možno už aj zajtra,“
poznamenala som úplne po tichu, no aj tak som mala pocit, že ma Caroline
počula.
„dobrú chuť,“ poznamenala Car a tak som sa tiež pustila
do jedla, nech na nich toľko nepozerám.
„venuješ sa niečomu?“ opýtala sa ma Caroline cez hodinu
anglickej literatúry.
„snažím sa v každom meste objaviť niekoho, kto učí
Aikido,“ odpovedala som jej.
„a prečo práve toto bojové umenie?“ opýtala sa ma.
„pretože ma k nemu doviedol ocko, keď som bola malá,“
smutne som sa usmiala.
„zomrel?“ opýtala sa ma, pretože si zle vysvetlila môj
úsmev.
„nie a nechcem o tom rozprávať, prosím,“ pozrela som sa
na ňu a asi mi niečo videla v očiach, pretože prikývla a začala
sa venovať výkladu učiteľky.
„ešte nás čaká telesná a potom už pôjdeme len domov,“
oznámila mi Car novinku, na ktorú sa teším už od rána.
„to by som nepovedala,“ ozvala som sa ironicky, keď sme si
to mierili chodbou smerom do telocvične.
„tak a sme tu,“ otvorila dvere do šatne, kde už boli
nejaké dievčatá
a prezliekali sa.
Zabrali sme si nejaké miesta vedľa seba a začali sme sa
tiež prezliekať. Obliekla som si kraťasy, tielko a obula topánky, ktoré
som mala napchaté v taške.
Zvykla som si na dosť prísnu telesnú z minulej školy,
takže som bola na tú ich pripravená.
Keďže bolo pekne, išli sme na ihrisko za školou, kde nejaký
chalani behali okolo ihriska na dráhe a „nenápadne“ začali pozerať našim
smerom.
„takže dnes na to pôjdeme zhurta,“ ozvala sa hneď učiteľka
a väčšina dievčat zamručalo na nesúhlas.
„nebuďte ako bábovky, pekne sa poriadne rozcvičte, máte na
to 10 minút a potom ideme behať,“ oznámila nám a tak som sa aj
s Car začala rozcvičovať a po chvíli sa k našej dvojici
pripojila aj Momo a Alice.
„hej Momo,“ pozrela som sa na dievča, ktoré stálo oproti mne
a tiež sa rozcvičovalo.
„no?“ húkla na mňa a neprestala hýbať nohou v členku.
„ty sa nevoláš Momo, to je len prezývka, nie?“ zapozerala
som sa na ňu.
„hej, volám sa Monice, ale to meno sa mi veľmi nepáči
a tak som sa premenovala,“ usmiala sa a ja som len pokývala hlavou
a pokračovala v rozcvičke.
„tak a teraz sa postavte na tú bielu čiaru
a budete behať tých dvadsať minút a potom mi oznámite, koľko ste
zabehli,“ počas jej reči sme sa postavili ku
čiare, boli sme v dvoch radoch, a čakali sme kedy nás odštartuje.
„teraz,“ zakričala a my sme sa rozbehli, väčšina
dievčat vybehla šprintom, no ja som si išla svojim pomalším, no aj tak
vyrovnaným tempom a postupne som všetky „bežkyne“ predbehla. Asi chceli
zapôsobiť na chalanov, ktorým práve začínal na ihrisku tréning, no tým, že po
100 metroch prestanú behať, sa im to asi moc nepodarí. Nieže by som sa ja
snažila zapôsobiť, to určite nie, no myslím si, že dobrá kondička je základom
života. Veď ako chceme utekať pred zlodejmi, vrahmi a exhibicionistom, keď
zabehneme 100 metrov a sme mŕtve?
Takto nám to vysvetľoval učiteľ ešte na škole pred tou
minulou školou a ja som ho zobrala za slovo a snažím sa chodiť čo
najčastejšie buď behať alebo korčuľovať.
Asi po desiatom koliečku som si zdvihla spodný lem tielka
a zošúľala som ho smerom hore, pretože mi začalo byť dosť horúco.
Väčšina dievčat sa okolo ihriska len prechádzala
a pokukovala namakaných futbalistov, ktorý boli na ihrisku, kde im
prebiehal turnaj. Nemyslite si, že ja som sa na nich ani len nepozrela, veď tie
telá sa nedajú prehliadať, najmä keď nemajú tričká, aspoň väčšina a behajú
po dĺžke ihriska na zahriatie. Medzi nimi boli aj Michael a Noe, no na
tých stále mávala moja úžasná sestrička,
takže som len pretočila očami a bežala ďalej.
„dobehnite ku mne,“ zakričala trénerka a pochybujem, že
ju niekto v okolí kilometra prepočul.
„takže dievčatá, teraz mi nadiktujte koľko ste toho
zabehli,“ oznámila nám a tak jedna za druhou hovorili koľko zabehli.
„tak a teraz vy dve nové, hm, tak najprv Lucie
Bristol,“ pozerala na nás a snažila sa rozoznať, ktorá sme ktorá.
„7 kôl,“ oznámila hrdo moja sestra a ja som pretočila
očami.
„a Annabell?“ pozrela sa na mňa.
„17,“ povedala som a ona pokývala hlavou.
„takže dievčatá, skoro všetky by ste mali so sebou niečo
robiť, pretože by ste mali dneska 5, Annabell ako jediná dostáva 1
a nabudúce, keď budete behať, ona nemusí,“ pokývala som hlavou
a väčšina sa na mňa zamračila. Hold, závisť je závisť, pomyslela som si.
„teraz sa ponaťahujte a môžete ísť,“ oznámila nám
a sadla si na zem aby na nás videla.
„ako si to dokázala zabehnúť?“ opýtala sa ma Momo, keď sme
sa prezliekali.
„rozbehla som sa a bežala som a bežala,
a bežala,“ zasmiala som sa.
„nemusíš sa teraz predvádzať, hej? Tak či tak ťa nebude
žiaden s tých chalanov chcieť,“ poznamenala nejaká peroxidová blondína, na
ktorej bolo vidno, že farbí svoje vlasy pomaly raz za dva týždne.
„neboj sa, peroxid, mne o chalanov nejde, v pohode
ti ich všetkých prenechám,“ sladko som sa na ňu usmiala, zbalila som si veci
a spolu s Alice sme ako prvé vyšli zo šatne.
„hej Annie,“ ozval sa za mnou hlas mojej sestry.
„no?“ pozrela som sa na ňu opretá o auto, ktoré dnes
šoférovala ona.
„tu máš kľúče, ja idem s chalanmi,“ hodila mi spomínané
kľúče od auta a ja som len pokrčila plecami.
„ako chceš,“ prešla som bez pozdravu okolo auta
a nastúpila som do neho.
Naštartovala som a agresívne som sa vtrela do premávky,
kde som tak na pol hodiny stvrdla o ulicu ďalej.
Je to perfektne :D paci sa mi to az velmi na tie to časti sa tesim :D neviem si spomenúť ci som pisala komnent k life ale som rada ze je nick doma a zdravý :D
OdpovedaťOdstrániťp.s. na ako skolu v bb ?
Mateja Bela - Cestovný ruch
OdstrániťSkvěléé to je :)) Už takhle ze začátku se mi to hrozně líbí :)) Vážně super :) těším se na další.. Anett :) a věř si ,na školu tě vezmou :))
OdpovedaťOdstrániťje to už teraz úžasné :) teším sa na ďalšiu časť :)
OdpovedaťOdstrániťAlex, ja každý, ale že každý jeden tvoj príbeh hltám a len :OO Ako ja nemám slov. Ty máš talent ako asi nikto predtým a jediná nevýhoda je že to nie je ako kniha, že musím čakať za ďalšou časťou a to je ako utrpenie. Ja keď idem niekam preč a nemôžem čítať ani na to radšej nemyslím pretože tento príbeh bude môj 6 druh drogy od špeciálneho dílera :))
OdpovedaťOdstrániťSuper, teším sa že budeš pridávať každý týžden :)....držím palce aby ťa zobrali na výšku na ktorú chceš, aby ti to vyšlo :)-N
OdpovedaťOdstrániť