Princess life 6 - The End

Čakali ste? Nie? Mohli ste... Písala som to tu včera v bočných INFO, no aj tak vám chcem dať vysvetlenie. 

No prečo to konči? Je to preto, že táto jediná poviedka bola vystavená do prvej kapitoly až po epilóg a to bola moja chyba. Áno, príbeh by mal byť premyslený a moje poväčšine aj sú, ale tento bol až príliš a ja by som ho tým pádom nemohla pozmeniť, keďže by som musela meniť každú kapitolu rad radom... A tak som si povedala, stop. A keďže viem, po dlhšom rozmýšľaní, že by som sa k nej nevrátila, tak ju aspoň ukončím. Je to zbúchané na rýchlo a aj keď premyslené, nebude sa vám to na 100% páčiť... Ale aj keď to je môj problém, budem sa tváriť, že to tak nie je... 

Takže príjemné čítanie a 21. kapitolu čakajte buď ešte dnes, alebo zajtra, podľa toho, ako ju prepíšem do PC... :) 

Alex Winslow

6. Kapitola – Koniec, ale niekedy sa to rovná novému začiatku, nie?  

keď som učiteľ zašiel za roh otočila  som sa aj ja a rozbehla som sa na autobus, aj keď som vedela ako to znovu dopadne.

Lialo a tak som ešte zrýchlila, no už som len videla zadnú časť autobusu, ako zatáča do ďalšej ulice.

V tomto počasí som domov ísť nemohla, po prvé mi bola stále zima a po druhé vôbec by som si s tým nepomohla. S povzdychom som sa usadila na autobusovú zastávku a s hudbou som čakala kým mi príde o hodinu autobus.

Boli to už dva týždne, čo sa otec doma neukázal, no mne to bolo jedno, nie, bola som rada, že som s ním nemusela byť pod jednou strechou, no raz sa to pokaziť muselo a ono nastal ten deň.

Ako vždy, v škole som sa nesústredila a na konci som odbila môjho triedneho učiteľa.

Ja viem, že sa mi snažil len pomôcť, no ja viem, že by to nepomohlo. Môjho otca by nechytili a aj kebyže sa ja zachránim, moja mama by určite zomrela a to ja nechcem dopustiť. Nemôžem a tak ho ďalej trpím ale už nemám síl ho trpieť. Bolí ma pozerať sa na ľudí, ktorí majú skvelí život, zabávajú sa, chodia na rodinné dovolenky, ktoré teraz z duše nenávidia, no potom na nich budú spomínať s radosťou. Na to, ako sa rodičia s láskou starajú o svoje deti a boja sa o ne, keď majú prísť neskôr domov. Na to, ako ich čakajú, kým sa nevrátia a keď ich vidia pred domom buď sa robia, že zaspali pred telkou, alebo sa vykradnú do spálne a ľahnú si spať, ako keby sa nič nedialo.

Ja viem, že to nikdy mať nebudem a ani to nikdy robiť nebudem, tak načo mi je taký život, byť pod dohľadom otca a do konca ich života im slúžiť ako ta najodpornejšia vec. Ale zase, nemôžem nechať mamku samú, ona by asi zomrela a to nemôžem dovoliť, veď mi darovala život, ako mi to stále pripomínal otec a mojou povinnosťou je si ho u nich „odpracovať“.

Nemala by som nad tým ale rozmýšľať, no rýchlo dopratať, aby som si nevyslúžila ďalšiu bitku. Jediné, čo som na tom nenávidela, bolo to, že som musela skrývať modriny, používať make up a proste všetky tie blbosti. Obliecť si veci, ktoré ma zakrývajú od krku až po päty mi problém nerobil, no modriny na tvári sa strašne ťažko zakrývali a ja som nenávidela tie kozmetické výmysly, pretože podľa mňa prirodzená krása je tá jediná krásna.

Počujem auto na ceste, určite to bude on, veď kto iný by to bol, nie? Veď k nám nikto nechodí, susedia sa nám vyhýbajú a ja kamarátov nemám.

Takže začína peklo na zemi. Tri krát hip, hip hurá.

„čo to zase robíš? Nič nevieš robiť poriadne, uvedom sa konečne,“ kričal na mňa otec a popritom mi vrazil jednu do tváre. Bolo mu to jedno.

„ale veď sa snažím, tvoje požiadavky sú nemožné,“ zvolala som ukrivdene, aj keď som vedela, že som to hovoriť nemala.

„takže nemožné? Ja ti ukážem, čo je nemožné,“ zreval na mňa a skopol ma na zem, aby si do mňa mohol beztrestne kopať. Ja som si už vytrénovane skryla hlavu pod ruky, aj keď som to najradšej neurobila. Schúlila som sa do klbka a čakala som, kedy to konečne prestane.

„idem do obchodu,“ oznámila nám matka ako keby do mňa práve len tak nekopal.

„nie nie, ty máš iné povinnosti,“ videla som, ako si rukou prešiel po rozkroku a chlipne si olízal pery.

Radšej som nechcela vidieť matkine šokom rozšírené oči  a ďalej som sa krčila v klbku pri jeho nohách.

„tak to je iná reč,“ povedala ako keby nič mama. „Vypadni do obchodu a nevracaj sa skôr ako za dve hodiny,“ povedala odmerane aj keď ja som vedela iné. Nechcela, aby som videla čo sa bude diať, a ja som jej za to bola vďačná, vedela som, že v posteli s ním to bude hrôza, no radšej som to nechcela počuť ani vidieť.

A tak som sa rýchlo postavila na nohy, zobrala som si od nej tašku s peniazmi a lístkom so zoznamom vecí, ktoré treba nakúpiť.

Na chodbe som na seba natiahla mikinu a kapucňu som nechala na hlave. Obula som si topánky a vybehla som z domu.

Keď som bola od nášho domu ďalej, tak som spomalila tempo a ďalej som kráčala k tomu ďalekému supermarketu pomaly, pretože som von chcela byť čo najdlhšie.

Po pol  hodinovom kráčaní som vošla do vnútra supermarketu a s povzdychom som sa dala do zháňania vecí, ktoré boli na papieriku.

Práve som sa naťahovala na špičkách po olej, ktorý dali nezmyselne vysoko a ja som naň nedotiahla, keď sa predo mnou objavili ruky a dali ho z tej police dole.

„ďakujem,“ zamumlala som a len rýchlo som sa pozrela na môjho záchrancu. Bol to nejaký, samozrejme, že vysoký chalan, ktorý mal milý úsmev na perách.

„čo sa ti stalo?“ opýtal sa a dotkol sa prstami môjho líca.

„nič, spadla som,“ vytrhla som sa mu, „ešte raz ďakujem za pomoc,“ otočila som sa mu chrbtom a radšej som od neho utiekla. Nechcelo sa mi nič riešiť. A on by mi nemal ako pomôcť.

Zobrala som ešte posledné veci a keď som zaplatila tak som sa pobrala vonku. Mala som ešte viac ako hodinu čas a tak som sa pobrala na prechádzku. Dorazila som až na jedno miesto, okolo ktorého chodím do školy, a na ktoré som už dlho myslela. Nedalo mi to a dostala som sa na neho a postavila som sa do stredu. Pozerala som sa dole, na plytkú rieku viac ako v 10 metrovej hĺbke podo mnou. Neriešila som to a nakoniec som sa oprela o zábradlie a sadla som si na zem. Vytiahla som si papier, na ktorý mamka písala položky nákupu a z vrecka som si vytiahla pero.

Doneste tento nákup na moju adresu a zachráňte z tade mamku...

Ďakujem

Napísala som na druhú stranu papierika a nechala som tam pri ňom aj moju peňaženku, aby mali možnosť nájsť moju adresu.

S povzdychom som sa postavila a vyšplhala som na zábradlie toho mostu.

„hej, zlez dolu, ani sa neopováž skočiť, toto nie je sranda, život má vždy cenu.“ zakričal za mnou hlas a keď som sa tam obzrela, bol to ten chalan, ktorý mi pomohol s olejom.

Usmiala som sa na neho a pokrútila som hlavou.

„pre mňa nie,“ zamumlala som a urobila krok vpred.

***

„Pán učiteľ?“  prišla som k triednemu po dvoch hodinách v škole. Triedny bol nejaký smutný ale to som nejak neriešila.

„áno Tamara?“ pozrel sa na mňa a snažil sa vytvoriť úsmev na tvári. Nepodarilo sa mu to.

„ja len, či by ste mi nemohli dať adresu Eleonor, neprišla do školy a tak by som jej rada doniesla úlohy domov.“ povedala som mu s úsmevom. On si povzdychol.

„myslím, že to už nebude možné Tami, Eleonor odišla,“ povedal mi.

„odsťahovali sa?“ opýtala som sa zhrozene. Práve keď som si chcela nájsť pravú kamarátku, tak sa tá jediná osoba odsťahuje.

„nie Tami, ona už nie je, zomrela,“ povedal mi a ja som to nechápala. Ako mohla zomrieť, to nie je možné, no videla som, že to je pravda, videla som to na očiach nášho triedneho.

„ako?“ krútila som hlavou.

„skočila z mosta, no viac ti už nepoviem. Musím ísť a tebe začína hodina,“ odpovedal a rýchlo odišiel.

Nemohlo sa to stať, prečo ona?