piatok 14. decembra 2012

Life 20.

som tu konečne s prepísanou kapitolkou... :)
No a aby som odpovedala na dotaz, tak raz chcem pokračovať s PL, no najskôr až keď toto dokončím... Najhoršie je, že PL má svoj scénar a keď ho vidím, nejak sa mi do toho nechce púšťať, neviem čo to so mnou je....
No a ďakujem za komentáre a chcela by som vedieť, čo si o kapitole myslíte, čo sa vám páčilo, čo sa vám vrylo do pamäte a čo sa vám nepáčilo... :)
Neviem kedy pribudne 21, keďže zajtra idem do mojich milovaných Tatier zabiť sa na snowboarde a tak... :) a v nedeľu sa idem učiť... :)
Alex Winslow
P.s.: dúfam, že sa vám bude, táto dlhšia kapitola páčiť... :)






20. Kapitola

Vážne som nečakala, že pôjde so mnou. Nechcela som ho krátiť o jeho sviatky s rodinou a ešte keď má tak malého brata. Trošku mi tam nehral vek jeho rodičov, ale neriešila som to, nie je to moja vec.
Vážne keď som mu vravela nech potom zostane na sviatky čakala som, že povie nie a zruší to, no prekvapil ma, milo ma prekvapil. Budem rada, keď spozná mojich rodičov a mojich mladších súrodencov, no trochu som a bála čo si pomyslí o našom domove. Nebolo to nič extra a všimla som si, že on je zvyknutý na väčšie pohodlie a väčší komfort. No nechcem to nejako riešiť, veď nejak bolo, nejak bude. Keď tam nebude chcieť zostať, stále sú na svete a aj v blízkom okolí domova hotelíky.
Bojím sa čo povie mamka na to, že so mnou príde, ale predpokladám, že bude len rada. Mala by som jej ale zavolať a pripraviť ju na to, keďže zajtra odchádzame. Už sa neviem dočkať mojich bambuliek a aj môjho bračeka, ktorí mi už strašne chýbajú. Darčeky už pre nich mám a teším sa na tie ich tváričky, keď ich budú otvárať.
Teším sa na štedrovečernú atmosféru, na večeru od mamky, na ktorú šetríme celý rok aby sme mali aspoň raz do roka večeru ako na zámku. Teším sa kedy ich konečne vyobjímam, vymojkám a zasmejem sa na ich detských problémoch. Vyriešim s mamkou a ockom vážnejšie problémy, keď už budú všetci spať. Pôjdem sa prejsť po móle a poukazujem Nickovi všetky moje krásy mesta, ktoré aj keď náhodou v Sam Franciscu bol, nemohol vidieť. Teším sa na falošné spievanie pri starom klavíry, na ktorý ma naučili hrať ešte moji starí rodičia keď žili a na náš smiech rozliehajúci sa po dome pri tých najhorších tónoch. Teším sa na vianočné rozprávky, ktoré čítam svojim sestrám každý rok a aj na to, ako sa k nim uloží braček, ktorý tiež rád počúva, aj keď vždy tvrdí, že je na to už starý.
Boli to len naše chvíle a ja som sa ich vážne nevedela dočkať.
Jediné, čo mi je ľúto, je že som nemohla pomáhať so zdobením domu z vonku aj z vnútra. Chcela som zdvihnúť svoju sestričku aby mohla zasadiť na špic stromčeku hviezdu a potom ju na zemi uštekliť k smrti.

Neviem prečo som sa tak zaspomínala na minulé Vianoce, a prečo nad tým rozmýšľam tak, ako keby som ich už nemala zažiť.
Teším sa na tú dlhšiu cestu domov, teším sa, teším a teším a som zvedavá ako to bude s Nickom. Či bude skeptický ohľadom všetkého okolo, či bude prekvapený ohľadom toho, ako som žila dovtedy a či bude ochotný so mnou spať v obývačke na gauči, keďže som brata nechcela vyháňať z mojej bývalej izbičky. Som zvedavá či bude ochotný spievať tie už rokmi otrepané staré koledy a či si zachová odstup alebo sa uvoľní a bude sa zabávať spolu s nami. Dúfam, že bude, pretože inak neviem ako ho zabavím. Bojím sa, že to nedokážem a že bude ľutovať, že so mnou išiel. A to nesmie, nemôže to ľutovať, že so mnou išiel, pretože potom budem ľutovať, že som mu dovolila ísť. A to nechcem.
Chcem aby sa mu moja rodina páčila. Už len z mojich súkromných a sebeckých dôvodov. No a bojím sa, že sa bude moja rodina tváriť inak. Ale to im hneď vybijem z tých ich hlavičiek . Budem musieť.
Sama si nie som istá ako sa mám tváriť, no budem sa musieť upokojiť. Keďže ešte som nikdy nepriniesla domov ani len kamarátku, keďže som žiadnu nemala, a nie to ešte kamaráta.
Budem sa musieť vzchopiť. Trochu sa mi klepú ruky a to je ešte večer pred odchodom a som sama u seba doma.
Jedno je isté, bojím sa. Bojím sa viacerých vecí. Bojím sa čo mi kúpil Nick na Vianoce, keďže ja som mu kúpila len takú lacnú blbosť, ktorú ani nebude nosiť. Bojím sa toho čo som už spomínala a bojím sa aj toho, že sa so mnou nebudú jeho rodičia baviť, keďže som im ho zobrala na Vianoce preč od ich rodinného kruhu.
No a keď sme už pri jeho rodičoch. Neviem čo si mám myslieť. Ako boli na pohľad príjemní ale reakcia jeho mamky na mňa, ma trochu zarazila. Viem, že som chudá, ba priam podvyživená, keďže mi to hovorili aj v nemocnici, ale povedať mi to takto priamo, a ešte pri tom uraziť mojich rodičov, bolo na mňa príliš. Nie nejdem ju za to súdiť, ale aj tak sa ma to trošku dotklo. Najmä preto, že na ani nepozná a ani nič. Proste to len tak povedala a ja som ani nevedela ako zareagovať.
Doteraz som z toho trochu mimo.
Nich ich celú dobu, čo som bola pri zmysloch, teda nespala, ospravedlňoval ale ja som to aj tak nechala tak. Budem musieť zažiť aspoň ešte jednu návštevu aby som ich mohla keď tak odsúdiť. Nikdy nesúdim ľudí podľa prvého pohľadu, pretože sama zo svojej skúsenosti viem, že to vôbec nie je príjemné a nie vždy je pravda to, čo si myslíme.

Mala by som sa ale ísť pripraviť na zajtra, ísť sa osprchovať, pobaliť a konečne sa vyspať.

***

Bol som nahnevaný, strašne nahnevaný, pretože toto len tak povedať je hrozne neslušné a mamku som nespoznával. Vedel som, že Cath sa to dotklo, no veľmi to neriešila, alebo sa aspoň snažila vyzerať, že to nerobí.
Bola strašne zlatá, ako sa nakoniec pritúlila k môjmu bračekovi a zaspala skôr ako on, ktorému som tu rozprávku hovoril.
Ešte zlatšia bola, keď bola rozospatá a strapatá.
S rodičmi, teda s mamkou, som si to potom vyrozprával a ona sama bola zahanbená z toho, ako sa k nej zachovala.

„no poď Dory. Ideme pozrieť mojich rodičov a zostaneš tam dobre?“ poškrabkal som ju po hlave a rozprával sa s ňou aj keď mi nerozumela.
Odviezol som ju k rodičom. Kde sa hneď začala šantiť na záhrade.
„Ahojte,“ zavolal som keď som vošiel do vnútra.
„ahoj, čakali sme ťa až zajtra,“ privítal ma otec.
„aj kvôli tomu som tu,“ povedal som mu a objal ho.
„čo sa deje?“ objavila sa mamka vo dverách.
„idem zajtra do San Francisca s Cath,“ povedal som im na rovinu.
„ale veď sú sviatky,“ povedala mamka hneď, aj keď to nevyznelo vyčítavo. Povzdychol som si.
„veď práve, nemala sa tam ako dostať a ja som sa jej ponúkol a ona ma potom pozvala na sviatky k nim, keďže nechcela aby som cestoval hneď naspäť,“ usmial som sa na ňu a objal ju.
„to je od teba milé, ale potom musíte obidvaja prísť k nám, je to jasné?“ zvolala s úsmevom na tvári.
„úplne,“ zasmial som sa. „A postrážite mi Dory?“ opýtal som sa aj keď mi bolo hneď jasné, čo mi odpovedia.
„samozrejme,“ usmiala sa na mňa. „Zostaneš ešte?“ opýtala sa a utekala do kuchyne, kde asi niečo vyvárala.
„nemôžem, musím sa pobaliť a vyspať sa,“ znovu som si obliekol bundu a premiestnil som sa ku dverám.
„tak dobre,“ povzdychla si a ja som, po objatí obidvoch, odišiel.
Vonku som  sa ešte rozlúčil s Dory a mohol som ísť konečne domov.

***

Nick sa objavil v kuchyni práve keď som nám varila kávu do termosky. Jeho objatie ma dosť vystrašilo.
„ahoj,“ usmiala som sa na neho, keď som sa trochu spamätala.
„ako si sa vyspinkala?“ opýtal sa ma a usadil sa na linku v mojej blízkosti.
„super a čo ty?“ pozrela sa na neho počas toho ako som zalievala kávu do hrnčekov, z ktorých ju potom prelejem do termosky.
„ja tiež dobre, aj keď ma nemal kto strážiť,“ zasmial sa a ja som sa zamračila. Nechápala som to.
„Dory som bol odviesť už včera rodičom, to preto,“ vysvetlil mi keď pochopil ten môj nechápavý pohľad.
„vážne ti nevadí, že ideš so mnou?“ pýtala som sa ho to už niekoľko krát.
„už prestaň jasné, že mi to nevadí,“ pokrútil hlavou asi nad tým ako je z mojej otázky otrávený.
„prepáč, ale som smutná z toho, že nebudeš s rodinou,“  povzdychla som si.
„neboj, bolo mi povedané, že si to s nami vynahradia,“ oznámil mi a ja som vyvalila oči.
„s nami?“ nechápala som.
„samozrejme, moji rodičia ťa chcú lepšie spoznať,“ hovoril to s takou samozrejmosťou až som to nechápala.
„ale ja pre nich ani nič nemám,“ zvolala som. Ani len netuším, čo by som im mohla dať.
„Netráp sa, dáme im spoločne to, čo som im kúpil ja a je to vyriešené,“ smial sa na mne.
„ale,...“ začala som, „žiadne ale, proste to tak bude a basta,“ skočil mi do reči a ja som si rezignovane povzdychla.
„tak dobre,“ pousmiala som sa na neho. „urobím aj nejaké občerstvenie?“ radšej som zmenila tému. Nechcelo sa mi s ním hádať.
„netreba, niečo mám a keď tak sa stavíme na obed niekde po ceste,“ mávol rukou.
„tak dobre,“ povedala som, „teda môžeme už ísť,“ oznámila som mu.
Zobrali sme všetky veci, ktoré som brala aj s darčekmi a vydali sme sa na cestu, nevediac kedy sa dostaneme do San Francisca, ale dúfali sme, že sa všetci už presunuli a budú prázdne cesty. Kto by sa už presúval po krajine 24. decembra?

Nick šoféroval už najmenej tri hodiny  a tak sme sa zastavili na obed v nejakom motoreste pri ceste. Bolo dobre, že sme zastavili, pretože Nick už bol unavený, aj keď to nepriznal.
„tak čo si dáš?“ opýtal sa ma a ja som sa zapozerala do jedálneho lístka predo mnou. Mali celkom dobrý výber, aj keď som to nečakala.
„hranolky s vyprážaným kuracím mäsom,“ vybrala som si nakoniec z ponuky predo mnou. A keďže som nebola z tých čo jedia šaláty a aj to len ich časť, nebolo nič lepšie na výber. Ako z toho, čo by mi vážne chutilo a mala som na to aj chuť.
„tak dvakrát poprosím,“ usmial sa na čašníčku a mňa zabolelo pri tom pohľade srdce.
„ďalej budem šoférovať ja, aby si si oddýchol a aj tak San Francisco poznám ako svoju päsť,“ oznámila som mu pomedzi kúsky jedla, ktoré som dávala do úst.
„ fajn, ale len preto, že som vážne unavený,“ povzdychol si. Vedela som to, pretože šoférovať auto po rovných prázdnych cestách je dosť ťažké. Najmä pre mozog, ktorý sa nemá na čo sústrediť.
„dojedz, idem zatiaľ zaplatiť,“ usmial sa na mňa a pobral sa za čašníčkou, ktorá stála opretá o stenu a pozerala sa do blba.
Ja som v pokoji dojedla svoju porciu, aj keď toho bolo veľa a ja som už nevládala. No nechcela som to nechať len tak na tanieri a tak som to silou mocou dojedla.
„ideme?“ objavil sa za mnou a ja som sa postavila a s kľúčmi od auta v ruke, ktoré mi dal, sme sa pobrali k autu aby sme dokončili cestu domov. Už to malo byť len nejaké dve hodinky a potom cez mesto.
„tak nasadať a pripútať sa,“ usmiala som sa na Nicka, ktorý sa usadil na miesto spolujazdca.
„mám sa veľmi báť?“ zasmial sa.
„nie, nie je to moje auto, budem zodpovedná,“ pohladila som volant pred sebou, zaradila som jednotku a vyrazila na cestu.
Bola to dlhá a nezáživná cesta, ktorú mi spríjemňovala rocková stanica, ktorú som naladila.
Spievala som si všetky pesničky, ktoré som poznala a sem tam som sa pozrela na Nicka, ktorý opretý o sklo zlato spinkal.
Vošla som do mesta a užívala som si pohľad z Golden Gate, po ktorom som išla.
„hej Nick, zobuď sa, sme v meste,“ zatriasla som s ním, keďže som stála v zápche na už spomínanom moste.
„kde sme, čo?“ zamumlal.
„Vitaj v San Franciscu. V mojom milovanom meste,“ povedala som mu s úsmevom a užívala som si zápchu. Asi prvý krát v živote.
„bol som tu len raz, no neužil som si taký výhľad ako teraz,“ zasmial sa .Mal pravdu, málo kedy sa stalo aby nebola hmla.
„tak si ho užívaj, myslím, že dlho taký výhľad nebude,“ usmiala som sa na neho a znovu sa pohla asi tak o meter.
Prechádzala som malými bočnými uličkami aby som sa vyhla zápcham čo sa mi aj podarilo a o pol hodinu na to som sa objavila na našej ulici.
„tak vitaj,“ povedala som mu, keď som zaparkovala pred našim domčekom. „Je to trošku menšie, ako to, na čo si zvyknutý, ale...“ začala som hneď ako sa na neho zapozeral.
„prestaň, je super,“ usmial sa, vystúpil a keďže som na neho nečakala a vystúpila sama, pobral všetky tašky, ktoré sme mali.
„ďakujem,“ usmiala som sa na neho a hľadala som kľúče od domu v taške.
„ale, ale, kto sa nám to objavil?“ ozvalo sa od dverí  a ja som sa musela zasmiať „a ani ma to neobjíme, to aby som sa urazil,“ ozval sa znovu a ja som pretočila očami.
„och Collin, poď na moju hruď.“ roztvorila som náruč a môj 17 ročný brat mi do nej vbehol.
„chýbala si mi,“ zamumlal do mojich vlasov.
„aj ty mne, neboj sa,“ silnejšie som ho stisla a nakoniec pustila.
„Collin, toto je Nick,“ predstavila som ich, „Nick, Collin,“ zopakovala som Nickovi a kým si podávali ruky niekto mi skočil na chrbát a obtočil ruky okolo môjho krku.
„kto to po mne skáče? Žeby to bola malá Sophie?“ opýtala som sa so smiechom.
„nie som malá,“ nadurdila sa a zoskočila zo mňa.
„ahoj Alison,“ usmiala som sa na červenovlásku a objala som ju.
„takže Nick, toto šidlo je Sophie a vedľa nej je Alison,“ ukázala som na tie dve, „Alison, Sophie, toto je Nick,“ ukázala som na neho a malá Sophie sa k nemu rozbehla a natiahla ruky aby ju zobral hore. Aj keď mala 10 niekedy sa rada nosila.
„A koľko máš rokov princezná?“ Opýtal sa jej, keď si ju zobral na ruky.
„10,“ oznámila pyšne a ja som sa usmiala. Boli spolu zlatí.
„ale 10 ročné slečny sa už na rukách nenosia,“ oznámil jej prísne aj keď som videla ten smiech, čo sa mu odrážal v očiach.
„vážne?“ opýtala sa ho. „Tak to ma daj dole,“ povedala hneď ako jej pokýval hlavou na súhlas.
„ako si praješ,“ položil ju na zem a ignoroval pohľady, ktoré na neho hádzal Collin, ako keby sa hral na staršieho brata a snažil sa prísť na to čo je Nick zač.
„neboj sa, ten mi neublíži,“ povedala som mu do ucha a predbehla som ich, aby som vošla ako prvá.
„ahojte, sme doma,“ zavolala som do domu, vyzula som sa a presunula som sa ďalej. Aby sa tam vošli aj ostatní.
„mami, tati?“ zavolala som znovu.
„v obývačke,“ zavolala mamka a moji už vyzutí súrodenci tam vleteli pred nami.
„na niečo si zabudla,“ zakašlal Collin a ukázal rukou nad moju hlavu.
Pozrela som sa hore a povzdychla som si. „ešte vás to neprestalo baviť?“ opýtala som sa ich a bez odpovede som sa otočila na Nicka za mnou a pritiahla som si ho k sebe aby som mohla pritlačiť jeho pery k mojim a tým dodržať tradíciu, ktorá je u nás v rodine od kedy si to pamätám.
Predpokladala som, že si dáme krátku pusu a pôjdeme ďalej, no Nick pohol svojimi perami a tým sa pusa premenila na pomalé a romantické niečo. Svoje ruky som z jeho tváre pomaly presunula do jeho krátkych vlasov a on ma objal okolo pásu a pritiahol si ma ešte bližšie k sebe.
„ehm, ehm,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa od neho nešťastne odtrhla. „Myslela som si, že ste iba kamaráti,“ povedala mi mamka s nadvihnutým obočím, keď som sa na ňu otočila.



8 komentárov:

  1. páááni!!!!.... konečne pusa :) som celá happy táto kapitolka sa ti vydarila ;) *M

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Wau :D musim sa priznat tu cast ked sa bozkavali som precitala 5krat :D naozaj sa vydarila :D nezabi sa a neubliz si ale Uzi si :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. wohou! prvá pusa..to je něco! :) super super super časť! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. ou jéé :D konečne pusa :) :) a je úžasná časť :) a si jedna z mála ktorá nepíše poviedky o dákych celebritách :) a to sa mi na tvojich poviedkach páči :) úžase píšeš len tak ďalej :).... Mirka

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ajaaaaj :D :D Moja prvá reakcia po dočítaní... úsmev od ucha k uchu a dookola som si opakovala "OMG" :D :D takú radosť si mi urobila :) Veľmi! som zvedavá čo bude ďalej... veľmi sa teším :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Konečně si dali pusu :d skvělá část :D těším se na další :)) Anet

    OdpovedaťOdstrániť
  7. krásne :) Ešte zlatšia bola, keď bola rozospatá a strapatá. táto veta ma dorazila...a ešte ten koniec že wááá konečne pusa...zlatí a že len kamaráti :D...krásne :) -N

    OdpovedaťOdstrániť