Life 21.

Zaslúžite si to vôbec??? Nie som si istá... Ale je to tu a možno sa mi do Vianoc podarí napísať, tú časť, ktorá mala byť v tejto kapitolke, veď Tinnsík vie... :D :D No nejak sa mi to pretiahlo a tak sa to objaví až v 22. kapitole... :D :D
Zajtra máme koniec sveta.. Tešíte sa??? Mne sa mojou chorobou skazili plány... Ach jo... chcela som si s Tinnsík poriadne užiť v Tatrách, no ale moje antib. povedali svoj názor a ja musím sedieť doma a tým pádom musí sedieť doma aj Tinnsík. Za to sa ti ešte raz ospravedlňujem...
Ach nejdem vám tu hovoriť ako sa k smrti nudím a ako sa mi brutálne nechcelo prepisovať túto časť. Vám je to určite jasné....
No poriadne si užite posledný deň nášho života :D :D a ja sa idem ďalej nudiť a vyčkať si na ten (neviem čo to sa má vlastne stať) sama v nudnej, mega veľkej, postieľke.... :)
Alex Winslow
p.s.: Tinns, a to som si chcela nájsť chlapa do konca sveta a zasa nič. Ani ten z k2 sa neobjavil. Sviniar...

21. Kapitola

Tie deti boli zlaté, teda Collin sa snažil hrať na veľkého brata a obzeral si ma, no aj tak som vedel, že bude v pohode. Tie dve, Sophie a Alison, boli tiež úžasný uvítací výbor.

Keď som videl ako nesúhlasne vrtí Cath hlavou, keď na mňa Sophie vyskočila, tak som na ňu vyskúšal niečo podobné ako na môjho brata.

Ich domček sa mi páčil, aj keď bol malý bolo z neho niečo cítiť. Tú dobrú energiu a všetko okolo toho.

Keď sme vošli domu, deti sa hneď po vyzutí rozutekali za hlasmi ich rodičov a Cath ich pomaly nasledovala. Ja som išiel za ňou, keďže som nevedel kde inde by som mal ísť.

Keď som začul Collina ako Cath hovorí, že na niečo zabudla a ona sa zapozerala hore, chápal som to ešte menej. No nemal som čas nad tým nejak rozmýšľať, keďže sa otočila a stiahla si moju tvár k tej jej a pobozkala ma.

Jediné čo mi prebehlo hlavou bolo konečne, a nemieni som to len tak prejsť a tak som sa do toho položil ja.

No nebozkávali sme sa dlho, keďže sa ozvala jej mamka, no a až v tej chvíli mi napadlo, že asi nebudeme sami.

„hups,“ zamumlal som si popod nos a radšej som sa milo usmial na jej rodičov, ktorí mali našťastie celkom normálny výraz tváre.

***

„mami,“ zvolala som červená až asi niekde na riti a nevedela som čo mím ďalej hovoriť. Bola som zmetená.

„ale nám si to tajiť nemusela,“ povedala mi s nadšeným výrazom na tvári.

„ale mi spolu naozaj nechodíme,“ ohradila som sa aj keď by som najradšej hovorila opak.

„a čo ste?“ začal ocko, ktorý bol do teraz ticho, „priatelia s výhodami?“ dokončil svoju myšlienku a ja som zaúpela. Radšej mal zostať ticho.

„oco,“ zhrozila som sa, „kriste, nemusíte si ma hneď doberať,“ zamračila som sa na nich.

„len sme si na niečo, spontánne, obidvaja spomenuli,“ objal ma ocko okolo ramien a kým som stihla niečo povedať, otočil sa k Nickovi a mňa nechal len tak. „No zlož tie veci do kuchyne, to je jediná miestnosť, kde majú detská zákaz vstupu a potom ťa čaká príjemný rozhovor s tvojim budúcim svokrom,“ pobúchal ho po pleci a zase sa usadil do svojho kresla.

„pomôžem ti, aj tak si musím pokecať s mamkou,“ zobrala som mu nejaké veci z rúk a vrátili sme sa na chodbu, aby sme mohli vojsť do ďalších dverí, teda do kuchyne.

„pomôžem ti?“ opýtala som sa už vo dverách a spolu s Nickom sme odložili naše veci do rohu, kde budú čo najmenej zavadzať.

„ale samozrejme zlatíčko,“ usmiala sa na mňa a vrátila sa k miešaniu obsahu jedného hrnca.

„choď za ockom, určite ťa už netrpezlivo čaká,“ usmiala som sa na neho, „a prepáč, ale určite ťa čaká policajný výsluch,“ pohladila som ho po líci. Chcela som znovu pritlačiť jeho pery na tie svoje, no bála som sa.

„tých som už zažil dosť, ďalší prežijem,“ zasmial sa.

„ale tentoraz budeš pod lampou ty,“ upozornila som ho.

„som si toho vedomí, neboj sa, maličká,“ zohol sa ku mne a obtrel svoje pery o tie moje. Kým som stihla niečo urobiť otočil sa na päte a odchádzal.

„nie som malá,“ zakričala som ešte a za zvuku jeho smiechu som prikročila ku linke aby som konečne pomohla mamke.

„no tak mi o ňom niečo povedz,“ ozvala sa hneď a ja som si povzdychla. Nie len on bude podrobený výsluchu ale aj ja. Mohla som to čakať.

„a čo by si o ňom chcela vedieť?“ opýtala som sa rezignovane.

„všetko,“ povedala a tvárila sa ako najväčšie neviniatko.

„nemám ho poprosiť radšej životopis?“ pretočila som očami.

„nie, nie, mne to bude stačiť z tvojich úst,“ usmiala sa.

„čím som si toto zaslúžila?“ pokrútila som hlavou a zobrala som do rúk nôž.

„to ti neviem povedať“ zasmiala sa.

„tak čo chceš vedieť?“ opýtala som sa jej, „a všetko neberiem ako odpoveď,“ dodala som kým stihla niečo povedať.

„tak fajn,“ rezignovala, „ako ste sa spoznali?“ opýtala sa ma.

„zachránil ma pred napadnutím a asi aj znásilnením,“ odpovedala som pokojne aj keď som vedela, že to mamku pokojnú nenechá.

„čože?“ zvolala a prikryla si dlaňou ústa.

„pokoj, ani sa ma nedotkli a Nick ma odviezol až domov,“ usmiala som sa na ňu.

„nemali sme ťa nikde púšťať,“ bola zničená.

„aj tak by som šla, a odvtedy ma Nick všade vozí, poprípade, keď má prácu odveziem sa k nemu autobusom a prespím tam,“ snažila som sa ju upokojiť.

„dobre, dobre, daj mi chvíľku,“ pretrela si oči, „môžeš zatiaľ vykrajovať cesto a dávať ho na pekáč,“ ukázala mi na rozvaľkané cesto na stole a ja som sa k nemu presunula.

„dobre mami,“ usmiala som sa na ňu ešte a pustila som sa do zadanej práce. S rýchlosťou majstra som vykrajovala cesto a ukladala som ho na vymastený plech.

„tak fajn,“ ozvala sa po pár minútovom tichu. „ viem ako ste sa spoznali, no čo robí a koľko má vlastne rokov?“ opýtala sa ma už s novým odhodlaním dostať zo mňa všetko čo viem a aj to čo neviem.

 „no tak, bude mať 27 a no,“ nachvíľku som sa odmlčala aby som mohla prehltnúť sliny v ústach, ktoré sa mi tam nahromadili. Mama nenávidela zbrane, „Je v FBI,“ povedala som jej opatrne a sledovala som ju. Našťastie to zobrala dobre. No nie úplne ale počítala som s horšou reakciou.

„prosím ťa, len ho neodsudzuj, on je super, úžasný a ja neviem čo ešte a vážne by som nezniesla, kebyže ho obchádzať,“ povedala som, postavila sa k nej a tuho ju objala.

„neboj sa, ja to znovu rozdýcham a bude to dobré, no nevadí ti, že je o skoro sedem rokov starší?“ opýtala sa ma aj som sa musela rozosmiať.

„on je niekedy väčší blázon ako ja, takže nie, nevadí mi to, aj keď mi vždy vadili tie pohľady dievčat, ktoré na neho hádzali.,“ povedala som potichu.

„na tak pohľadného mladého muža?“ podvihla obočie, „ktorá by nehádzala,“ smiala sa o sto šesť.

„Hahaha,“ povedala som naštvane, „len sa smej, veď teba ten smiech raz prejde,“ povedala som ako malé urazené decko.

„ale no ták, zlatíčko,“ snažila sa byť vážna, „prepáč,“ povedala mi a objala tentoraz ona mňa.

„fajn, fajn,“ zasmiala som sa. „Chceš ešte niečo vedieť, alebo výsluch skončil?“ dúfala som, že povie, že jej toto stačí, ale dúfať môžem márne, veď ju poznám. Nikdy by to po dvoch otázkach nevzdala.

„nie, nie,“ pokrútila hlavou, „teraz chcem vedieť ako a kedy ste sa dali dokopy,“ zatlieskala si pre seba a ja som si povzdychla.

„už som ti pár krát povedala, že nie sme pár,“ povedala som jej už asi po stí krát. „sme kamaráti a dnes pred Vami padla prvá pusa, takže sme sa ani nemali kedy dať do kopy, aj keď pochybujem, že by ma chcel.“ otočila som sa mamke chrbtom.

„ale no tak, zlatíčko. Prečo by ťa nemal chcieť? Veď si úžasné, milé, krásne aj usilovné dievča, za ktorým sa obzerajú všetci v okolí.“ usmiala sa aj keď som to nemohla vidieť, „Prečo by mal byť on výnimkou?“ zasmiala sa a mne tým jej výstupom nedobrovoľne vytvorila úsmev na tvári.

„ďakujem, čo by som si bez teba počala?“ dnes už po niekoľký krát som ju objala a poriadne si to užívala.

„no a mohla by si mi povedať ešte niečo, čokoľvek, čo ťa napadne,“ hodila psí pohľad, ktorý sa naučila od nás detí.

„na má krásny byt, úžasnú Dory, sučku nemeckého vlčiaka. Má zlatého 9 ročného bračeka, Matha, a o ich rodičoch toho veľa neviem, videla som ich iba raz a aj to iba 5 minút,“ pokrčila som ramenami, nechcela som jej hovoriť čo sa za tých päť minút stihlo stať. „To je asi všetko,“ oznámila som a strčila plný plech do rúry.

„ďakujem zlatíčko, môžeš ísť k ockovi, mne už nemáš ako pomôcť,“ šetrne ma vyhodila z kuchyne a ja som sa s krútením hlavy pobrala znovu do obývačky a v celku som sa bála ako to tam bude vyzerať.

Nečakala som však vôbec to, čo som uvidela.

***

Cath ma vyhodila z kuchyne, no ešte pred tým som jej dal letmý bozk a radšej som celý nesvoj išiel do obývačky za jej ockom.

Viem, že sa mi nič nestane, no bál som sa, že neurobím na jej ocka dobrý dojem.

„len si sadni, mňa sa báť nemusíš,“ zasmial sa, keď ma uvidel stáť vo dverách.

„nebojím sa pane, len som sa zamyslel,“ povedal som mu aj keď som sa obával aby som to neprehnal.

„úprimnosť sa cení a keďže sme ešte neboli oficiálne predstavení, môžeš mi hovoriť Thomas,“ povedal s úsmevom na tvári a po postavení mi podával ruku, ktorú som prijal.

„teší ma, pane, ja som Nick,“ povedal som mu svoje meno aj keď ho určite poznal a sadol som si do kresla oproti toho jeho.

„takže, chlapče, pre začiatok mi povedz niečo o sebe,“ povedal mi hneď bez obalu a ja som prikývol.

„no, som Nicolas Doringham, mám 26 a pôvodom som z Kanady,“ povedal som mu a cítil som sa fakt ako pri výsluchu. Cath mala pravdu. Ona má vždy pravdu.

„och, také stručné, to som nečakal,“ pokrútil hlavou a zapozeral sa na mňa. „Práca?“ opýtal sa ma a zvážnel pri tom.

„áno pane,“ odpovedal som mu.

„aká a nevolaj ma pane, stačí Thomas,“ premeriaval si ma pohľadom.

Bolo mi jasné, že v duchu rozmýšľa čo za prácu vykonávam a či som schopný uživiť jeho dcéru, aj keď ona to zvláda aj sama.

„som v FBI pane, prepáčte, ehm pane,“ nedokázal som mu prestať hovoriť pane. Proste mal pre mňa príliš veľký rešpekt.

„a čo tam robíš?“ opýtal sa, „umývaš im záchody?“ dodal so zdvihnutým obočím.

„nie pane, som veliteľom jednej z jednotiek, ktoré tam máme,“ oznámil som pokojným hlasom. Nič som si z toho nerobil, ja by som tiež podrypoval do priateľa mojej dcéry, aj keď my sme zatiaľ len priatelia.

„nie si na to príliš mladý?“ opýtal sa zamračene.

„u nás som síce najmladší, no poznám aj mladšieho veliteľa ako som ja,“ uviedol som to všetko na pravú mieru.

„keď myslíš, ja si len myslím, že starší členovia nebudú stotožnení s mladším kapitánom a nebudú ho nasledovať,“ pokrčil plecami.

„to je vec názoru, moja parta zas počúva len mňa, môj nadriadený je z nich na prášky, keď nie som v robote,“ uchechtol som sa. Môj tím bol číslo, no nikto na nich nikdy nepovedal ani jedno krivé slovo.

„tak dobre, len dúfam, že mojej Cathie nestrkáš pod nos zbrane, to si neprajem,“ oznámil mi ráznym hlasom.

„nebojte sa , doma mám len dve zbrane, o jednej Cath nevie a s druhou sa hráva,“ povedal som, „A nie, nie je to zbraň ako zbraň. Mám doma vycvičenú fenu nemeckého ovčiaka,“ hneď som to radšej vysvetlil.

„a ako veľmi vycvičená je?“ opýtal sa so záujmom.

„má vojenský výcvik, ale nikdy sa do akcie nedostala, pretože sa vážne zranila pri jednom cvičení v teréne a po operácii jej neodporúčali ísť do akcie. Nemali ju kde dať a tak som si ju zobral k sebe a už nikdy ju nevrátil,“ povedal som celý príbeh. Ani Cath nevie, že má Dory výcvik. Ako o tom, že počúva sa sama presvedčila ale to som ju mohol vycvičiť aj ja.

„dúfam, že mi ju niekedy ukážeš,“ usmial sa na mňa.

„určite,“ pritakal som, veď Cath určite aspoň raz prídu pozrieť a Dory odviesť ku Cath nie je problém.

„tak dobre, chcem niečo vedieť o tvojej rodine,“ pohodlne sa oprel do kresla a stále ma pozoroval.

„Mamka a ocko, čiže Ann a George, pracujú v LA, majú menší dom a starajú sa o môjho 9 ročného brata, ktorý je až príliš inteligentný a preto fláka školu,“ pokrčil som plecami. „vždy mi hovorí, keď ho chcem usmerniť, že ho tam nemajú čo naučiť, pretože už všetko vie,“ pretočil som očami. O tom som s ním rozhovor viedol už viac krát. Ani raz to nepomohlo.

„bývaš u nich?“ vypálil na mňa otázku, ktorú som nečakal.

„nie, mám byt, na ktorý som si šetril dlho pred tým, ako som vôbec vedel čím budem,“ Nebudem mu spomínať, že som svoj prvý byt predal, keďže som išiel na rok do Anglicka.

„to auto je tvoje, že?“ mykol hlavou smerom von.

„áno pane,“ odpovedal som.

„čo budeš robiť, keď budeš mať deti?“ nechápal som dôvod tejto otázky.

„kúpim iné auto,“ no odpovedal som na ňu.

„a teraz k tým závažnejším otázkam,“ začal a ja som sa napäl aby som zachytil každé jeho slovo. „Viem že keď moja dcéra hovorila o tom, že medzi vami nič nie je, hovorila pravdu. Takže chcel by si, aby to bolo viac alebo to bola len hra?“ podvihol obočie.

„odkedy som ju stretol, by som chcel aby to bolo viac ako priateľstvo, no neviem či by bola ochotná skúsiť to so mnou,“ povzdychol som si a začal som rozmýšľať či som toho mal toľko povedať. Ale myslím, že je stále lepšia pravda ako lož.

„toho by som sa nebál, no ale zase zmeníme tému, keďže tuším, že za chvíľku sa tu Cath objaví,“ zapozeral sa na dvere, ktoré som ja nevidel. Mal som ich za chrbtom.

„dobre pane,“ usmial som sa . Bol som rád, že sme opustili brehy tejto témy. Nebolo mi veľmi príjemné, rozprávať sa o tom.

„som Thomas, chlapče,“ zasmial sa, „no na to si asi budeš musieť ešte zvyknúť, ale mňa by tak čisto mužsky zaujímalo, či máš tetovanie,“ bolo na ňom vidno aký je zvedavý a mne bolo hneď jasné, že keby mohol, má nejaké tiež.

„áno pane,“ pokýval som hlavou a dal som si dole mikinu, ktorú som mal na sebe a tým som odhalil moje biele tielko a aj väčší drevený kríž, ktorý som mal na retiazke s drevenými korálikmi.

Vystrčil som pred seba ruky, na ktorých som mal tetovania. Na vnútornej strane pravého predlaktia som mal pod sebou 4 hviezdy a na boku ľavého som mal vetu: I am tired of being what you want me to be...

„chcel som aj ďalšie, ale to mi dovolené nebolo,“ pokrčil som plecami.

„a tieto áno?“ podvihol obočie.

„tie som mal o dosť skôr ako som sa tam dostal a dovolili mi ich nechať si, len kvôli zásluhám,“ vysvetlil som.

„tak to si mal šťastie,“ zasmial sa.

„áno, to áno, aj keď niekedy to má aj svoje nevýhody,“ mykol som plecami a pedantne som si na kolenách poskladal mikinu. Robil som to najmä keď som nervózny. No poriadku ma aj tak naučili už keď som bol malý.

„zase sa vychvaľuješ?“ ozvalo sa od dverí a ja som sa uškrnul.

„samozrejme, veď ma poznáš,“ povedal som Cath a sledoval som ju, ako sa usadila na gauč.