Life 19.

Táto kapitola sa mi vôbec nepáči, ale máte ju tu takže kritizujte o sto šesť, budem len rada... :) Majte sa a neviem, kedy príde ďalšia kapitola... :)
Alex Winslow

19. Kapitola

„už si?“ zakričal na mňa Nick z vedľajšej chodbičky a ja som sa zasmiala.

„hej som,“ pretočila som očami a vyšla som do spojovacej chodby.

„bude ti veľmi prekážať, keď pred odvezením ťa domov sa ešte niekde zastavíme?“ opýtal sa s nevinným výrazom a tak mi bolo hneď jasné že sa niečo deje.

„a kde prosím ťa?“ opýtala som sa ho a popritom sme kráčali vonku z budovy.

„no pred chvíľkou mi volala mamka, že Mathie si ma žiada, a že bez rozprávky nezaspí a ona musí byť odo mňa, takže, nevadí?“ opýtal sa ma s psím pohľadom a ja som pretočila očami.

„keď o mne tvoji rodičia vedia tak nie, nevadí,“ povzdychla som si a postavila som sa k dverám auta, aby som si mohla sadnúť dnu.

V aute sme boli v tichosti, jediné čo to ticho narušovalo, bola hudba v rádiu, ktoré bolo pustené.

„vážne ti to nevadí, nechcem aby si to robila, keď ti to je proti srsti  a vadí ti to,“ ozval sa, keď odbáčal k nejakému pekne upravenému väčšiemu domu.

„vážne to je v poriadku, rada spoznám tvojho bračeka a aj rodičov,“ usmiala som sa na neho a on prikývol, postavil sa z auta a obišiel ho, aby mi otvoril dvere. Ja som sa zatiaľ pár krát zhlboka nadýchla a musela som umlčať moje druhé ja, ktoré hovorilo, že sa im nebudem páčiť, a že budú na mňa zlý.

Zase som si namýšľala len kvôli tomu, že som chudobná a škaredá. Ale, čo keď to je pravda a budú mnou pohŕdať?

„neboj sa, budú ťa milovať, kto by teba nemiloval?“ zasmial sa, keď videl moju tvár a pomohol mi vystúpiť.

„nemyslím si,“ zamumlala som.

„prestaň, daj na moje slová, síce ťa mamka bude chcieť vykŕmiť, ale myslí to dobre, vážne to potrebuješ,“ objal ma okolo pása a mne bolo jasné čo cíti, vždy keď ma takto objíme.

„budem si to pamätať,“ pokývala som hlavou.

Pomalým krokom sme sa vybrali ku vchodu a okamžite, čo sme otvorili dvere, vybehlo na nás, teda skôr na Nicka dieťa, malý chlapček, ktorý sa na neho s výskaním hodil.

„ahoj drobec,“ pohladil ho po vláskoch a ja som sa musela usmiať, boli spolu taký zlatý.

„si povedal, že sa o mňa budeš starať, no odkedy si sa odsťahoval, poriadne si tu nebol,“ povedal nadurdene ten chlapček a otočil sa na mňa.

„ty musíš byť Catherine, že?“ usmial sa na mňa a ja som sa pozrela na Nicka s otázkou v očiach.

„áno som drobček a ty si?“ usmiala som sa na neho a kľakla som si pred neho.

„Mathew,“  usmial sa na mňa a objal ma okolo krku.

„teší ma drobec,“ zasmiala som sa a keď ma pustil znovu som sa postavila.

„Mathie, choď sa prezliecť, umyť zuby a do postele, Nico za chvíľku príde aby ti prečítal tú rozprávku,“ ozval sa ženský hlas a ja som sa tam pozrela.

Vo dverách stál muž so ženou. Pán a pani Doringham.

„dobrý večer,“ usmiala som sa na nich neisto a hneď na to som zacítila ako si ma Nick k sebe pritisol a objal ma okolo ramien.

„mami, oci, toto je Catherine Simons,“ predstavil ma.

„veľmi ma teší pán a pani Doringhamovci,“ usmiala som sa na nich.

„och, prestaň zlatko. Ja som Ann a toto je George, tykaj nám,“ hneď mávla rukou pani Doringhamová, teda Ann.

„ale,“ začala som, no Ann mi skočila do reči, „žiadne ale dieťa, my na tom trváme,“ usmiala sa na mňa.

„som rada, že si Nick konečne našiel niekoho normálneho,“ usmiala sa na nás a ja som vyvalila oči.

„mami, už som ti hovoril, že Cath je len kamarátka,“ zvolal Nick.

„samozrejme, samozrejme,“ mávla rukou a potiahla ma ňou k nej, aby ma mohla objať.

„si vychudnutá dieťa, čo sa o teba rodičia nestarajú?“ opýtala sa a mnou trhlo.

„mama,“ zvolal Nick rozhorčene.

„moji rodičia sa o mňa starali tak ako najviac dokázali, teraz žijem sama,“ odvetila som a snažila som sa o vyrovnaný tón.

„toto od teba nebolo vôbec pekné mama, ideme za Mathom,“ silnejšie ma stisol a ťahal ma do schodov, ktorými vybehol pred tým Math.

„ona to tak nemyslela, len niekedy skôr hovorí ako myslí a určite ju to už mrzí,“ povedal mi na prvom poschodí a ja som len prikývla, čo som mala iné robiť?

Prešli sme len okolo jedných dverí na pravej strane a už sme vchádzali do tých vedľa nich.

„no čo, pripravený na rozprávočku?“ ozval sa Nick, keďže išiel radšej ako prvý. Niekedy sa mu stávalo, že ho jeho brat napadne a tak to nechcel riskovať.

Vošla som aj ja a videla som, ako je Math pripravený pod jeho perinkou a čaká len na nás už aj s pripravenou knižkou.

„samozrejme, od teba vždy,“ oznámil mu a ja som sa jemne zasmiala.

„Cathie, ľahneš si ku mne?“ opýtal sa, keď ma zbadal vo dverách a pobúchal na miesto vedľa seba.

„samozrejme, keď si to praješ,“ usmiala som sa a prešla som za neho aby videl na Nicka, ktorý si sadol na stoličku pri posteli.
Ľahla som si za neho a objala som ho okolo jeho malého telíčka.

Bola som strašne unavená a tak som sa musela premáhať, aby som náhodou nezaspala.

„Cath, Cathie, vstávaj,“ niekto ma hladil po ruke a ja som otvorila namáhavo oči.

„to som zaspala? Ja som nechcela,“ zamumlala som a opatrne som sa postavila z Mathovej postieľky tak, aby som ho nezobudila.

„to nevadí, určite si to potrebovala, kto vie ako dlho si sa normálne nevyspala,“ usmial sa na mňa a potichu sme zišli dole.

„poďme už prosím ťa, som unavená,“ zamumlala som mu do hrude, ktorú som objímala aby som nespadla ešte stále napoly v spánku.

„tak poďme,“ usmial sa na mňa. „Ideme, ahojte,“ zakričal.

„dovidenia,“ povedala som ja a už sme boli preč z domu a ja som bola usadená na sedadle spolujazdca a pripútaná.

Keď mám pravdu povedať, netuším ani kedy sme od domu vyrazili. Už som zase bola v skoro spánku, aj keď som napoly vnímala ako si Nick spieva spolu s rádiom a sem tam nadáva na blbých vodičov.

„zlatíčko, vstávaj, sme pri tvojom dome,“ Cítila som ako ma Nick vyťahuje z auta, no nejak sa mi nechcelo ani len oči otvoriť, no nakoniec som to urobila a ešte som aj nemotorne nahmatala kľúče z vrecka a vytiahla ich na vzduch.

„ja odomknem.“ zamumlal a vytiahol mi kľúče z ruky. Nechcela som ani vedieť, ako ma nesie na jednej ruke.

„dobre,“ zamumlala som a ešte viac sa ho chytila okolo krku a pritiahla sa k nemu.

„nevrť sa, pustím ťa,“ zasmial sa, no ja som ho nebrala na vedomie.

Odomkol dvere a predpokladám, že ma niesol do mojej izby. Keďže o chvíľku som pod sebou cítila mäkkosť matraca a cítila som okrem vyzutia topánok aj prikrytie studenou ale úžasne hebkou perinou.

Bolo mi všetko jedno, hlavne, že už môžem poriadne spať.

***

Uložil som ju do postele a chvíľku ju sledoval. Bola úžasná. Ako sa zachumlala ešte viac do periny a niečo si mumlala popod nos.

Po chvíľke som radšej išiel, sám som bol unavený a nechcel som, aby sa zobudila aj Cath, čo pri jej hlbokom spánku, neviem či je vôbec možné.

Potichu som jej zamkol a hodil kľúč do chodby cez vetračku, ktorú mala otvorenú v chodbe.

Nasadol som do auta a išiel som domov, konečne si ľahnúť do postele, stráženej mojou úžasnou Dory.

„hej Nicky?“ ozvalo sa v chodbe a ja som vykukol z kuchyne, v ktorej som si robil obed.

„ahoj, čo tu ty robíš?“ opýtal som sa Cath, ktorá sa objavila v chodbe môjho bytu. Kľúče už mala od kedy tu prvý krát prespala, ale aj tak som ju tu nejak nečakal, väčšinou tu chodíme spolu.

„prišla som autobusom, ale keď ma tu nechceš, môžem odísť,“ pokrčila plecami a ďalej škrabkala Dory, ktorá okolo nej skákala.

„prestaň, poď ďalej, práve varím,“ usmial som sa na ňu a vrátil sa k šporáku, keďže som nechcel aby sa mi to pripálilo.

Keď prišla do kuchyne Cath, hneď prišla k hrncom a ochutnala to, čo v nich bolo. Bez slova sa natiahla po korenie v jednom šuplíku a aj po soľ, ktorá bola inde a pridala tam kúsok z každého. Potom to znovu ochutnala a len sa labužnícky oblizla.

„bolo to až tak zlé?“ opýtal som sa. A snažil som sa byť nie veľmi zranený.

„nie hlupáčik, len som chcela, aby si to mal dokonalé,“ objala ma okolo pása a ja som sa na ňu usmial.

„ďakujem, už to dlho nebude trvať a budeme môcť obedovať,“ povedal som jej a snažil som sa trochu si nenápadne očistiť tričko, ktoré bolo niečím obliate a posypané.

„a čo keby si sa išiel umyť a ja to tu postrážim,?“ opýtala  sa ma a ja som sa zasmial. Asi som nebol až taký nenápadný.

„ďakujem, hneď som späť,“ otočil som sa a odišiel z miestnosti.  Nikdy ma varenie nebavilo a ani som v ňom nebol dobrý ale bývanie o samote ma naučilo pripravovať si jedlo sám a nebyť na nikom závislý.

Prezliekol som sa a keď som prišiel do kuchyne, to malé šidlo umývalo ten neporiadok čo som tam narobil a tak som sa k nej pomaly priblížil, schmatol ju za pás a odniesol som ju ku stolu.

„žiadne také, ja som to urobil, ja to upracem,“ hodil som jej uterák, do ktorého si utrela ruky a zamračene sa na mňa pozerala.

„ale ja som to doviedla k dokonalosti, takže mám na tom tiež podiel,“ povedala nadradeným hlasom.

„nefandi si toľko,“ odvrkol som a ona sa začala smiať.

„tak to poumývame spolu, čo ty na to?“ usmiala sa na mňa už upokojená.

„samozrejme,“ usadil som sa k stolu, kde už bolo všetko jedlo a tak sme mohli začať konečne papať. Bol som už hladný ako vlk.

„kedy ideš do San Francisca?“ opýtal som sa jej pomedzi sústa jedla.

„nejdem,“ usmiala sa smutne a s povzdychom.

„prečo panebože, veď sviatky by si mala sláviť s rodinou,“ ozval som sa a trochu ma to zarazilo.

„nemám sa tam ako dostať,“ povzdychla si a ďalej radšej jedla.

„odveziem ťa tam,“ povedal som a ani som nad tým nerozmýšľam, proste som vedel, že to urobím.

„to nejde,“ krútila s hlavou.

„ale ide,“ zasmial som sa.

„ale veď to bude cez sviatky, čo keď sa nedostaneš domov?“ mračila sa na mňa. „Proste zostanem tu a bude všetko tak ako má byť.

„prestaň, ty do SF pôjdeš,“ povedal som a ukazoval som na ňu vidličkou.

„tak fajn, ale zostaneš tam na sviatky domov,“ oznámila mi. Neviem, či ma chcela len odradiť, ale myslím, že by sa jej to nepodarilo. Veď spoznať jej rodinu a užiť si s ňou sviatky musí byť úžasné. Moja rodina si ma už užila dosť. Raz ich to nezabije.

„fajn, idem s tebou a zostanem tam,“ usmial som sa na ňu a ona na mňa len zostala pozerať. Musel som sa na jej výraze zasmiať.