Life 13.

No dievčence, vy sa nezdáte.... 5 komentárov? Uau... :) Ďakujem vám veľmi pekne a dúfam, že postupne ich bude viac a viac... :)
Neviem ako budem stíhať písať, keďže v sobotu ma čaká stužková a potom v nedeľu budem dospávať a dneska idem na jednu akciu, teda za chvíľku, takže sa musím ísť chystať... :)
Tá práca vážne nie je hrozná, to len on si namýšľa... A zasa na druhej strane, rada vás napínam, takže... :D :D
No musím už ísť, takže užite si kapitolku a zanechajte komentáre... :)

P.S.: mala tam byť ešte jedna vec, no už tak je to asi najdlhšia kapitola, akú som napísala, takže som si povedala, aby ste nehundrali, že jedna je dlhá a druhá krátka.... Tú vec, čo sa mala stať, stane sa až v ďalšej kapitolke.... :) Takže ešte raz, prajem príjemné čítanie...

Alex Winslow

13. Kapitola

V noci som nemohol spať. Stále som musel rozmýšľať nad tým, čo bude po nasledujúcom dni. Potom, ako sa s ňou porozprávam, potom, ako jej všetko vysvetlím. Bude to ešte zaujímavé.

Keď som konečne zaspal, už ma budil môj malý braček. Má 9 a keď som v 17 počul od rodičov, že mamka je znovu tehotná, moja prvá myšlienka bola, že sa proste zošaleli a len si zo mňa strieľajú.

Nakoniec, hold, asi nezošaleli, keďže sa narodil ten malý špunt. Aspoň som mal na koho baliť baby. Teraz, ma len ráno otravuje, pretože sa s ním nemá kto hrať.

„ale no tak, Nicoooo, vstávaj, sľúbil si mi, že pôjdeme vonku, púšťať na pláž šarkana,“ skákal mi po posteli a ja som si prikryl vankúšom hlavu.

„hej hej, ty špunt,“ odmávol som ho. Mal by som si už konečne nájsť ten byt. Škoda, že ten predošlí som predal, keď som odchádzal dlhodobo mimo štát. Teraz len otravujem život rodičom, ktorý to popierajú a mňa využíva Matt ku každodenným hrám, keďže mám voľno v práci. Kto vie na ako dlho.

„vstávaj,“ stále skákal po posteli a tak som ho schmatol do náruče, zhodil ho na posteľ a začal štekliť.

Vedel som, ako je na to náchylný a tak sa už o chvíľku celou izbou rozliehal jeho smiech, prosenie, ďalší smiech a smiech. Až keď začal lapať po dychu, zľutoval som sa a prestal.

„a teraz utekaj z mojej izby, keď sa chceš dočkať toho šarkana,“ ukázal som na dvere a on, stále sa chichotajúc utiekol preč.

Ja som sa s povzdychom postavil z postele zo skrine vytiahol nejaké oblečenie, ktoré som na seba obliekol a vošiel som do kúpeľne, ktorá bola oproti mojej izby a bola neuveriteľne voľná. Umyl som si zuby, prešiel som si rukou po mojich krátkych vlasoch, ktoré by som nemal mať dlhé a znovu som vyšiel vonku, aby som uvoľnil kúpeľňu mamke, ktorá sa do nej dobývala, aj keď bola na chodbe ešte jedna.

„prepáč, že ťa vyháňam, ale už vypadni,“ zasmiala sa a vystrkala ma z miestnosti na chodbu.

„aj tebe prajem príjemné, pekné ráno,“ povedal som zavretým dverám a pobral som si ešte po nejaké veci, ako peňaženka, mobil, kľúče a niečo na to tielko, ktoré som mal na sebe.

„no poď ty nevďačník a dúfam, že si mi zrobil niečo na jedlo,“ vyhnal som ho z domu a usadil v aute, aby sme mohli vyraziť.

„no, ani nie,“ začervenal sa a ja som sa musel zasmiať. Bol zlatý a ja budem musieť trpieť hladom.

„ja ti niečo kúpim,“ vyťahoval z vrecka dolár, ktorý niekomu určite potiahol.

„len si ho nechaj a šetri si, ja si keď tak niečo kúpim, drobec,“ rozstrapatil som mu vlasy a ďalej šoféroval na pláž.

„tak poď drobec,“ zastavil som na parkovisku pri pláži a vystúpil som z auta.

„ale budeš behať so mnou!“ oznámil mi dôležito a hneď na to sa rozbehol na pláž, rozmotávajúc motúz, ktorým držal šarkana. S povzdychom som sa vybral za ním a dával na neho pozor.

Neviem si predstaviť, že by som mal mať dieťa, asi by som nemal dosť trpezlivosti starať sa o neho.

Sadol som si do piesku a pozoroval Mattieho ako sa raduje z takej veci, ako je šarkan. 

Práve bežal za mnou, keď mi zazvonil mobil. Pozrel som sa na volajúceho a s povzdychom som to zdvihol.

„ránko šéfe,“ ozval som sa hneď.

„dobré asi nie, čo?“ zasmial sa.

„teraz nie drobec, choď sa hrať, ja za tebou hneď prídem,“ povedal som tomu malému šidlu, keďže na mňa hádzal psie oči a stepoval predo mnou.

„kebyže som aspoň najedený tak dobré aj je, ale ten satan ma zobudil a ešte aj vytiahol bez raňajok vonku na pláž, takže nie, dobré vážne nie je,“ povedal som. Môj šéfko je pohoďák, ktorý má rodinu, deti, takže vie, čo to je, aj keď ja mám len malého súrodenca.

„zvykaj si,“ smial sa. „No nevolám ti kvôli tomu, aby som ti dával rady, ale potrebujem ti zrušiť tvoju dovolenku. Keďže tvoj tým je udržateľný len tebou, ani mňa veľmi nerešpektujú, čím to robíš?“ zasmial sa.

„keď musím, ale až od zajtra, dneska už mám program,“ dal som si svoje podmienky, keďže moja dovolenka mala byť ešte aspoň týždeň, mohol som si to dovoliť.

„fajn, s tým súhlasím,“ vedel som, že popri kreslení na papier, čo robil vždy pri telefonovaní pokýval si aj hlavou.

„som rád, že s tým súhlasíš,“ irónia bola viac ako nepatrná, „no a kým stihne dobehnúť ten diabol, tak odkáž môjmu tímu, nech sa na mňa tešia,“ diabol bol už skoro u mňa. „tak sa maj, zajtra sa vidíme,“ dodal som a zložil, aby som sa mohol rozbehnúť a chytiť toho môjho milovaného drobca.

„nechytíš ma, nechytíš,“ kričal keď predo mnou utekal a ja som sa musel len a len smiať.

Nechal som ho trochu unaviť a potom som ho chytil do náručia a spolu som nás hodil do piesku, aj keď tak, aby on dopadol na mňa. Nechcel som, aby sa mu niečo stalo.

„tak drobec, toto je posledné ráno, ktoré si so mnou užiješ, takže kde je ten pojašený šarkan?“ zvolal som a čakal som, že sa rozbehne preč, no on len nahodil psie očká.

„ale prečo? S kým sa budem hrať? To nie je fér, ja chcem, aby si sa so mnou hral,“ zvolal a ja som sa rozosmial.

„drobec, ale ja musím aj zarábať a teraz mi volal šéf, že sa musím vrátiť do práce a potom si konečne nájdem byt a prestanem zavadzať našim rodičom,“ oznámil som mu.

„ale ty nemôžeš zavadzať, veď si môj starší braček a musíš sa o mňa aj starať,“ založil si ruky na hrudi a nafúkol tváre.

„ale ja sa o teba budem starať tak či tak, no už budem bývať inde a nebude to tak často,“ čupol som si pred neho a objal ho. „Neboj sa, nezabudnem na teba, na teba sa totiž nedá zabudnúť,“

„sľubuješ,“ objali ma jeho maličké ruky.

„samozrejme a niekedy ťa budem musieť predstaviť svojej kamarátke, bude rada,“ oznámil som mu.

„vážne? A bude to skoro, že?“ rozžiarili sa mu očká.

„ale samozrejme, bude to určite skoro,“ teda dúfam, že sa na mňa dneska nevykašle. No to som mu nechcel povedať.

„a ako sa volá tvoja frajerka?“ pustil sa ma a stál len krok odo mňa.

„Catherine a je to len kamarátka,“ opravil som ho, aj keď trošku nerád. Chcel by som, aby medzi nami bolo niečo viac.

„keď myslíš,“ mykol plecami, „a teraz sa poď už hrať,“ otočil sa a rozbehol sa preč. Ja som sa zasmial a utekal za ním.

Už bol čas, pomaly ísť na miesto stretnutia a tak som si vymenil zaprasené nohavice za iné, úzke čierne rifle, dal som si na nohy moje baganče a na seba si dal čiernu koženú bundu a mohol som vyraziť.

„maj sa drobec,“ povedal som Mattovi, ktorý bol v hale a hral sa.

„nemôžem ísť s tebou?“ opýtal sa so šteňacími očami a ja som si povzdychol.

„nabudúce, dobre?“ pozrel som sa mu do očí a odišiel som preč.

Autom som sa dostal až pred obchodné centrum, pred ktorým sme sa mali stretnúť.

Bol som tam asi o 5 minút skôr a tak som sa oprel o stĺp pred hlavným vchodom a pozoroval ľudí, ktorí sa mihali okolo mňa.

Niektoré dievčatá boli až otravné ako zazerali, no ani som sa na ne nepozrel. Nemal som rád, keď po mne ľudia pozerali a obzerali si ma, hodnotili a neviem čo všetko ešte.

A tak som ich ignoroval a hral sa na telefóne. Písal som chalanom, že nebudem už veľmi voľný, keďže sa vraciam do práce.

Podľa času som vedel, že by sa mala niekedy teraz objaviť a tak som vrátil mobil do vačku a obzeral som sa z kade príde.

„nečakala som, že tu už budeš?“ ozvalo sa predo mnou a tak som otočil hlavu tým smerom.

„ahoj, rád som presný,“ usmial som sa na ňu a o krok som sa priblížil. „Ani ma neobjímeš?“ podvihol som jedno obočie.

„a prečo by som to mala robiť?“ zasmiala sa .

„možno aby si mi pomohla zbaviť sa tých pohľadov, ktoré na mňa zúfalo hádžu niektoré predstaviteľky tvojho pohlavia,“ pokrčil som plecami.

Ona len pokrútila hlavou, obzrela si ma výťahovým pohľadom, potom znovu pokrútila hlavou, zrobila ku mne ešte jeden krok a zdvihla ruky aby ma objala okolo krku.

„rada ťa znovu vidím,“ zašepkala mi do ucha, pritisnutá k môjmu telu. Chcela sa hneď odtiahnuť, no ja som si ju pritisol k telu o trochu silnejšie.

„a odmenu nedostanem?“ opýtal som sa potichu so smiechom.

„nemala by som ju dostať ja?“ nedala sa zahanbiť a nakoniec mi vtisla pusu na líce a odtiahla sa preč.

„naozaj ťa rada znovu vidím, popravde som veľmi neverila, že sa objavíš,“ oznámila mi s pokrčením ramien. „No tak kde chceš ísť?“ zasmiala sa a poobzerala sa okolo seba.

„tak poď, nech sa tu už nezdržujeme,“ schmatol som jej malú rúčku a ťahal som ju po ulici k neďalekej kaviarni.

„krásna slečna prvá,“ otvoril som jej dvere a ona so smiechom a krútením hlavou vošla dnu ako prvá.

„gentlemani zdá sa nevymreli,“ povedala si popod nos, no ja som ju počul. Možno len preto, že som mal sluch dobre vycvičený.

„ideme dozadu?“ opýtala sa ma a ukazovala na menší stolček v rohu miestnosti, ktorý mal väčšiu diskrétnu zónu ako tie ostatné.

„ten je vyhovujúci,“ pokýval som hlavou a keď sme k nemu došli, odsunul som jej stoličku, pomohol jej sadnúť si na ňu a nakoniec som sa usadil sám.

„čo si dáš?“ opýtal som sa a sám som študoval nápojový lístok, ktorý mali na stolíku.

„asi najskôr Latté, pozrela sa na mňa a usmiala sa.

„ako si dáma praje,“ postavil som sa z môjho miesta, aj keď viem, že časom by prišli oni k nám, no chcel som aspoň pozdraviť majiteľku, keď už tu som.

„čo si prajete?“ opýtalo sa ma dievča za pultom.

„jedno Latté a jedno presso s mliekom,“ požiadal som ju. „Je tu Jo?“ opýtal som sa.

„áno, zavolám ju,“ usmiala sa na mňa a zmizla vzadu.

„ahoj Nickolas,“ ozvala sa Jo a ja som sa na ňu usmial.

 „čauko teta, dlho som Vás nevidel, mám odkázať, že máte vystrčiť zadok z kaviarne a dostaviť sa na čaj k nám,“ pokrčil plecami a zobral som do rúk tácku s práve urobenou kávou .

„och, povedz, že raz sa dočká,“ žmurkla na mňa a už jej zase nebolo.

Ja som sa len otočil a vrátil som sa k nášmu stolu.

„tak a už som len tvoj,“ povedal som jej, keď som položil pred Cath pohár s jej kávou.

„ja že si na mňa už aj zabudol,“ zazubila sa a začala papať šľahačku z vrchu.

„na teba? TO by som si nedovolil,“

„tak mali by sme to už doriešiť hneď na začiatku, kým sa nemáš ako vykrútiť,“ začala a ja som čakal, čo z nej vypadne, aj keď mi to bolo na 90% jasné. „Tak, čo to robíš?“ opýtala sa ma priamo a ja som sa zasmial.

„si priama,“ pokrútil som hlavou.

„je to lepšie ako chodiť okolo horúcej kaše a potom sa na to radšej vykašlať,“ naklonila hlavu na bok a podvihla obočie, „tak?“

„FBI, veliteľ zásahovej jednotky, ozbrojené strety s Gangami, a rôzne iné záležitosti,“ povedal som opatrne a pozorne som sledoval jej reakciu. Najprv sa jej v očiach uvidel šok, váhanie, pochopenie a ľútosť. Presne v tomto poradí sa ukazovali jej pochody. Nechápal som to. Vôbec, väčšina nechce mať s vrahom nič spoločné a ona to pochopí a ešte aj ma ľutuje. Nechápem to.

„zaujímavé,“ zamumlala.

„a čo na tom je zaujímavé?“ musel som sa na to opýtať.

„len rozmýšľam nad tým, ako si sa k tomu dostal, veď máš koľko? 25? 26?“ povedala nahlas svoje myšlienky.

„och, to je jedno, normálne som prekvapený, že tu ešte pokojne sedíš a popíjaš kávu. Aj keď ľudia, väčšinou zostanú až do konca a až potom sa neozvú, takže,“ mykol som plecami.

„keď sa ma tak silou mocou chceš zbaviť stačí povedať,“ vystrčila pred seba bradu a ja som so smiechom krútil hlavou.

„to nie, nič také, no kým tu sedíš, zmeňme tému,“ začal som, „čo tak mi na oplátku povedať, čo to robíš ty?“ konečne sa to dozviem.

„och, no tak o trénerke už vieš, alebo ti to aspoň došlo, potom robím v jednom obchode s oblečením a keď je sezóna tak plavčíka na pláži,“ priznala a ja som ju začal obdivovať. Toľko toho zvládnuť, to musí dať riadne zabrať.

„no ale teraz nechajme prácu prácou,“ zatlieskala jej malými rukami. „ Vážne ti nevadí voziť ma? Pretože to môžeš povedať, doteraz som chodila peši a ešte ma to nezabilo, takže môžem v tom ďalej pokračovať.

„nie nevadí a keď hovoríš, že skoro znásilnenie piatimi chlapmi a možno aj možné potom zabitie je v pohode, tak nedbám.“ musel som byť sarkastický, inak to ani nešlo. Bože.

„ale veď si ma zachránil a život ide ďalej nie?“ nedala sa a ja som si povzdychol.

„nie, ale to je jedno,“ pokrútil som hlavou. „rád ťa vozím domov, takže sa báť nemusíš, ovšem keď sa ti to nepáči a radšej budeš chodiť peši, stačí mi to povedať,“ oznámil som jej, aj keď si myslím, že by to znamenalo že už ma vidieť nechce.

„och tak to nie, aby som prišla o čas strávený s tebou?“ odfrkla si naštvane a pozrela sa na hodiny, ktoré boli nad barom. „nerada to hovorím, ale budem musieť ísť, deti nepočkajú,“ rýchlo dopila svoju kávu a postavila sa.

„dnes po mňa prídeš, či máš inú prácu?“ opýtala sa keď sme išli k baru a ja som tam zaplatil za kávu.

„jasné, že prídem, nemusíš sa báť,“ zasmial som sa.

„o ôsmej, keď môžem poprosiť,“ zablysla sa jej nejaká rýchly pocit v očiach.

 „dievča si bude ešte vyberať čo?“ smial som sa a jednou rukou som si ju pritisol k svojmu boku. Chcel som ju cítiť pri sebe a zároveň som chcel zistiť, čo mi všetko dovolí.
Vyzerá to celkom sľubne, keďže mi obtočila jej ruku okolo pásu a s úsmevom sme kráčali ďalej.