Life 3.

Žijem, dýcham.... :)
Táto je kratšia a neviem či niečo ešte pribudne, pretože musím dobiehať školu.....
Majte sa zatiaľ .. :)
Alex Winslow

3. Kapitola

Až keď som vyniesla tie dva kufre na malú terasu, ktorá bola pred vchodovými dverami, vytiahla som kľúče s vrecka a začala som hľadať ten pravý.

Vošla som dnu a poriadne som sa porozhliadla. Bol to vlastne menší domček, ktorý mal len prízemie a povalu. Kufre som si dala do chodby a zamkla som za mnou aj keď som pochybovala o tom, že sa tu niekto len tak objaví. Otvorila som tie dvere, pri ktorých som stála a nakukla som dnu. Bolo vidno, že tu niekto aspoň trochu upratal, no aj tak tu to bolo zanedbané. Pozorovala som starý zaprášený gauč s nejakými dierami, ktoré určite niečo vyhrýzlo, pozrela som na staré skrine a vitríny a na špinavý veľký krb, ktorý sa mi veľmi páčil. Nebola tu žiadna elektronika len jeden starý gramofón, ktorý ležal v rohu miestnosti.

Prešla som do ďalších dverí, ktoré boli na druhej strane chodby trošku viac do vnútra domu a boli dvojité. Pekne som ich otvorila a objavila som sa vo väčšej miestnosti, ktorá bola rozdelená na dve časti.

V jednej trónila krásna veľká kuchyňa, ktorá síce bola stará ale asi ako jediná v tomto dome udržovaná. Bola tam väčšia chladnička (asi ako jediná nová) a keď som ju otvorila, potvrdila som si to, čo hovoril Pethe.

Pozrela som sa do druhej časti miestnosti, kde bol pri veľkom, starom francúzskom okne učupený stôl. Starý, no bol dubový a pevný, čiže keď ho upravím, bude úplne super.

Stoličky síce boli rozhegané, no počítam s tým, že keď ich utiahnem, ešte nejakú dobu vydržia.

Už mi zostali len schody na povalu a tak som sa tam vybrala a keď som bola v polke, tak som si všimla za schodmi ešte jedny dvere, no tie som tak zatiaľ nechala.

Vyšla som hore a objavila som môj raj. Keď sa to dalo povedať o starej zaprášenej miestnosti, no ja som sa do nej zamilovala na prvý pohľad. Bola skoro taká veľká ako dolné poschodie, no nad kuchyňou bola rozdelená stenou, za ktorou som tušila kúpeľňu.

Mala balkón, na ktorý keď som vyšla, pozerala som sa na oceán, no potom som z neho radšej zišla, pretože som nevedela, v akom stave je strecha a či to všetko vydrží.

 Zbehla som znovu dole a kým som sa pobrala po kufre, pozrela som sa do tých dverí za schodmi.

Bol tam len malý záchod. Nič viac.

To sa mi veľmi nepáčilo a tak som začala rozmýšľať ako to zrobím. No môj prvý čin, keď budem mať peniaze, bude to, že dám skontrolovať a opraviť strechu, nech mi tam neprší.

Zobrala som si kufre hore a položila som ich ku skrini, z ktorej jedny dvierka boli opreté o jej bočnú stenu.

Zbehla som dole ešte pre veci čo som dostala od majiteľky obchodu a potom som sa poobzerala okolo seba. Bol tam prach a špina a v takom niečom som spať nemohla. Viem. Nie sme bohatá rodina, no dom sme mali čistý vždy.

Pozrela som sa na posteľ, na ktorej bol prehodená deka pod ktorou sa schovával matrac. Deku som hneď strhla a rozkašlala som sa, keď sa mi dostal prach do úst, no prešla som s ňou na balkón a tam ju poriadne vytrepala. Potom som ju nechala prehodenú cez zábradlie a išla robiť poriadky z matracom, ktorý bol odporne špinavý, až ma z toho striaslo, no budem to musieť asi prežiť.

Stiahla som ho z postele a spustila dole schodmi. Dole som ho vytiahla na trávu, ktorá tam bola a našla som si veľkú palicu, ktorou som do neho začala udierať.

Asi po polhodine práce a skoro žiadneho výsledku som to vzdala. A keďže som si pri príjazdovej ceste všimla kontajner, tak som tam ten matrac horko ťažko dotiahla a nechala ho ležať pri ňom. Dnu by som ho nedostala. Aj keď pochybujem, že by sa tam zmestil.

Vrátila som sa domov. Áno, domov. Krásne slovo a tento dom som začala brať ako svoj.

Len teraz neviem, na čom budem spať, ale to sa hádam nejak vyrieši.

Hore som pootvárala všetky okná aj to v kúpeľni, ktoré bolo nad odpornou vaňou, do ktorej by som si nesadla, ani kebyže mám polámané všetky nohy.
Normálne som nevedela, čo skôr mám robiť. Ako na dome.

Prehrabávala som sa v krabiciach, ktoré boli položené pri dverách do kúpeľne. Našla som tam rôzne knihy, väčšinou s dosť zaujímavými názvami a nakoniec som našla v tej poslednej krabici skvost. Platne. Staré úžasné platne, ktoré mali jeden lepší názov ako druhý. Nevedela som sa dočkať, kedy si nejakú pustím pri práci, alebo len tak pri leňošení.

No v jednej krabici som našla aj moju záchranu. Nie, nebol tam matrac, nie som čarodejnica. Bola tam hojdacia sieť.

Keď som sa prechádzala po dome, našla som aj staršie náradie, ktoré tu určite nájdem a bolo tu aj to jedlo, o ktorom som nejak ani nedúfala.

Najedená so sieťou, ktorá visela z dvoch rámov, na ktoré som ju zavesila, a ako tak osprchovaná som si vytiahla z kufra hrubý sveter, ktorý som použila ako vankúš a prikryla som sa dekou, ktorú som dovtedy nechala vetrať na balkóne.

Ešte kým som zaspala som si nastavila môj starý budík a potom sa vložila do ríše snov.

Ráno sa stávalo blbo, keďže som rozlámaná z tej siete, no nesťažovala som si. Obliekla som sa do kraťasov a kratučkého tielka, ktoré mi siahalo len do polky rebier. Napila som sa dole pomarančového džúsu a zjedla som suchý rožok. Umyla som si zuby a s taškou prehodenou cez plece a v teniskách som sa o štvrť na osem rozbehla z domu.

Na pláži som mala byť o ôsmej, beh by mi mal trvať tak dvadsať minút, no ja som nevedela kade presne ísť a tak som radšej vyrazila skôr.

Bežala som popri mori a dúfala som, že ma cesta dovedie až na miesto.

Počas behu som nikoho nestrela, čomu som sa ani tak veľmi nečudovala a tak na mňa nikto čudne nepozeral a mne to len vyhovovalo.

Dobehla som ku hlavnej budove presne o pol ôsmej aj päť minút a išla som sa pozrieť či už tu Pethe je.

Bol v jeho kancelárii a niečo písal.

Zaklopkala som na dvere, aj keď boli otvorené. Chcela som, aby o mne vedel.

„ste tu celkom skoro,“ usmial sa na mňa keď zdvihol zrak od nejakých papierov.

„nevedela som presne cestu, kade by som mohla behať a tak som radšej vyrazila skôr, no a tak som tu a chcem sa spýtať, čo teraz,“ usmiala som sa na neho.

„choď sa prezliecť, vlasy musíš mať zopnuté a ak nemáš nejaké topánky do piesku, tak v tých malých skrinkách by mali byť červené crocsy každej veľkosti.“

oznámil mi a ja som len prikývla a odišla som do šatne.

Rýchlo som sa prezliekla, našla som si obuv a vybehla som z miestnosti na chodbu, kde ma už čakal Pethe aj s nejakým chalanom.

„ešte, aby som nezabudol, tvoj dnešný partner, Damien,“ ukázal na toho chalana, „Damien, toto je Catherine,“ ukázal pre zmenu na mňa a ten chalan ma hneď objal a zmizol v šatni.

 „tak poďte, že vám ukážem čo a ako,“ rozišiel sa chodbou a ja som išla za ním.

„mohla by som sa opýtať?“ ozvala som sa po chvíli.

„uhm,“ prikývol a pokračoval.

„nemohli by sme si tykať?“

„ale samozrejme,“ otočil sa na mňa. „Som Pethe,“ podal mi ruku.

„ja Catherine.“ prijala som ju a pokračovali sme ďalej.