Life 2.

No, máte tu druhú kapitolu, ktorú som písala celý deň... neviem kedy sa zase objavím, ale najskôr asi cez víkend, aj keď ani to nie je 100% isté, pretože sa budem učiť na prvú maturitnú tému z POE, z ktorej budem písať teraz písomku.
Ale nezúfajte, kebyže zomriem, niekto vám dá vedieť... :D
Bežím si ľahnúť a doliečiť sa za noc, aby som bola zajtra fit (čo nehrozí)...
Alex Winslow

P.S.: prosím, zanechajte komentár... ďakujem :)

2. Kapitola

Blížila som sa k chlapíkovi v tmavomodrých rifliach a bielom tielku, na ktorom mal tmavú košeľu. Na očiach mal okuliare a krátke tmavé vlasy mal rozstrapatené a asi ešte trochu vlhké.

„dobrý, som Catherine,“ usmiala som sa na neho, keď som sa pred neho postavila.

„á, celkom ste sa zmenili od posledných pretekov, ktoré ste absolvovala.“ Usmial sa a ja som sa zarazila.

„ako viete, že som plávala? Nikomu som to nehovorila,“ zamračila som sa .

„o svojich budúcich zamestnancov si zisťujem veľa vecí a vaše meno mi bolo známe a aj keby nebolo, človeka zaujme to, že ste mali povolenie už od 16, čo sa asi ešte nestalo,“ mykol plecami a ukázal rukou k parkovisku, ktoré bolo neďaleko.

„och, dalo mi to zabrať, ale všetko sa dá, keď sa chce,“ chcela som si zobrať kufre, no ten pán ma predbehol a zobral ich sám.

„a mohla by som vedieť vaše meno?“ opýtala som sa.

„och som ja ale nevychovaný,“ zasmial sa. „som Pethe Dovan, Váš nadriadený,“ potriasli sme si rukami a konečne nasadli do jeho auta.

„teší ma, ako to bude vyzerať?“ opýtala som sa, keďže som bola dosť zvedavá.

„bohužiaľ budete musieť zozačiatku pracovať 7 dní v týždni, či ráno, alebo poobede, to sa dohodneme, pretože mám s vami len 4 plavčíkov,“ povedal dosť nešťastne.

„nie je zvykom mať ich na jednu pláž najmenej šiestich?“ opýtala som sa.

„áno, ja som ich mal dokonca 8, ale 2 sa museli odsťahovať, jeden išiel na vysokú a ten posledný dostal lepšiu pracovnú ponuku,“ odvetil mi úprimne a ja som bola rada, že zatiaľ nič nezatajuje.

„a mohla by sa mi doba upraviť podľa mojej druhej práce?“ opýtala som sa.

„bude sa to dať zariadiť, ak tam nebudete pracovať celý deň,“ hovoril zatiaľ čo sme stáli na červenej.

„to nebudem a ešte by som mala na Vás jednu prosbu,“ povedala som opatrne.

„a to?“ natočil ku mne hlavu, no hneď naskočila zelená a tak stočil pohľad naspäť na cestu a pokračoval v jazde.

„neukázali by ste mi obchodné centrum, čo je v blízkosti pláže, malo by byť len jedno,“

„a načo Vám to je?“ nechápal, pretože vedel, že peniaze nemám.

„budem pracovať v jednom luxusnejšom obchode a mám sa tam dneska dostaviť, no nejak netuším kde to je,“ zamumlala som.

„tak to by sme tam mali ísť teraz, nech nás potom nič neobmedzuje a ja Vám môžem povedať všetko, čo potrebujete vedieť,“ odbočil a ja som na konci dlhej ulice zbadala vodu.

„to už nechám na Vás,“ stále som sledovala tú modrú plochu a nevedela som sa dočkať, kedy do nej skočím.

„tak a sme tu,“ povedal, keď zabočil k vyššej budove okolo ktorej sa hmýrilo veľa ľudí.

Zaparkoval na parkovisku a ja som si odopla bezpečnostný pás.

„počkáte ma tu?“ opýtala som sa pri vystupovaní.

„samozrejme,“ pokýval hlavou a tak som za sebou zabuchla dvere a vyšla som smerom hlavný vchod, aby som sa dostala do budovy a čo najlepšie, aby som sa dostala ku miestu, kde by som sa mohla dozvedieť, kde je schovaný obchod.

Keď som ho, po dlhšom prehľadávaní mapky, našla, hneď som sa vybrala na druhé poschodie a tam som po pravej strane prechádzala popri rôznych obchodoch až som sa dostala na miesto.

Trošku som sa hanbila vkročiť tam v tom, v čom som bola oblečená, no aj tak som veľmi nemala na výber, pretože som lepšie oblečenie poriadne nemala.

Prišla som až ku pultu a pozrela sa na asi o tri roky staršie dievča odo mňa.

„ahoj, čo potrebuješ?“ opýtala sa ma, keď ma zbadala.

„ja som tu dneska mala prísť ohľadom práce,“ usmiala som sa na ňu a ona len pokývala hlavou, zdvihla telefón, ktorý bol na pulte, vytočila číslo a gestom mi ukázala nech chvíľku počkám.

A tak som stála pri pulte a obzerala som si zákazníkov. Väčšina vyzerala byť z vyššej vrstvy, aj keď našlo sa pár dievčat, ktoré stáli pri výpredajovom oblečení a obzerali si ho.

Povzdychla som si. Aj ja som si takto obzerala tovar, no skoro nikdy som si nič nekúpila, pretože som na to proste nemala. Ale bavilo ma aspoň sa pozerať na to, čo je v móde a rozmýšľať ako by som čo skombinovala, kebyže na to mám.

„počkaj chvíľku, musí dôjsť vedúca,“ usmialo sa na mňa to dievča a ja som len prikývla a ďalej som sa pozerala okolo seba. Potrebovala som si dopredu zmapovať terén a toto bola výborná príležitosť.

Pozorovala som rozmiestnenie tovaru a určitý vzorec políc a vešiakov.

„a, vy ste Catherine, že?“ ozvalo sa vedľa mňa a tak som rýchlo upriamila pohľad na staršiu pani.

„áno, to som ja, teší ma,“ usmiala som sa na ňu a podali sme si ruky.

„aj mňa, aj mňa,“ zasmiala sa, „už sme sa na Vás tešili a posila sa už zišla, keďže som musela prepustiť pár zamestnancov,“ povzdychla si.

„och, tak to som rada, že som Vám mohla prísť pomôcť,“ usmiala som sa na ňu.

„tak poď dozadu, nech nerušíme zákazníkov,“  ukázala na nenápadné dvere za pultom. „Dám Vám vaše veci na oblečenie a Váš  stály rozvrh, ako sme sa dohodli a vy podpíšete zmluvu aby sme to mali z krku,“ vysvetlila mi všetko a vošli sme do menšej miestnosti, kde boli v podstate dve skrine na oblečenie, stôl so stoličkou a plechová skriňa na zámok, ktorá sa tam síce nehodila, ale každý vedel na čo slúžila.

„sadnite si, sadnite si,“ ukázala na nepohodlné kreslo pred stolom a sama si sadla za neho.

„tak, môžeme sa dať do podpisovania tej zmluvy,“ usmiala som sa na ňu a ona predo mňa dala papiere.

Ja som sa do nich najprv začítala, aby som vedela čo budem podpisovať a podvedome som vnímala ako sa paní Montgomery postavila a išla k jednej zo skríň.

Keď som si tie papiere prečítala, hneď som dala dva podpisy, keďže originál išiel mne a druhá zmluva išla, k tým ostatným, ktoré tu má.

„hotovo,“ povedala som jej a postavila som sa.

„ja som poprosila svoju dcéru, aby mi dala nejaké jej veci, ktoré už nenosila,“ pokrčila plecami, „viem, že nie sú nové, ale nové Vám nakúpiť len tak nemôžem,“ povedala mi a podala mi asi 4 plné obaly na šaty.

„och ďakujem veľmi pekne, viete aká je moja situácia a mne vážne obnosené veci nevadia, ja som rada, že ste si vôbec dala tú námahu a vašej dcére za mňa poďakujte,“  krútila som hlavou a usmievala som sa. Mohla som byť rada, že to vôbec urobila, aj keď myslím, že to urobila pre dobro svojej prevádzky.

„tie veci si môžete nechať a teraz už choďte, predpokladám, že musíte ešte vybavovať veci v druhom zamestnaní,“ usmiala sa na mňa a ja som sa po prikývnutí a pozdravení pobrala preč.

„a ešte niečo,“ zavolala za mnou a tak som sa otočila a ona tam stála s papierom na ktorom boli časy.

„och, ďakujem,“ zobrala som si ho, „a dovidenia,“ zamávala som a už som utekala na parkovisko.

„prepáčte, že to tak dlho trvalo, ale ešte som musela čakať na vedúcu,“ ospravedlnila som sa, keď som odložila oblečenie na zadné sedadlá a ja sama som sa umiestnila na sedadlo spolujazdca.

„nevadí, ja som nám zatiaľ skočil po kávu,“ ukázal na kelímok s kávou a ja som si ju vďačne zobrala. „takže dneska zájdeme do našej hlavnej budovy a podpíšeme papiere a nakoniec ešte Vám pôjdem ukázať Vaše nové bývanie,“ vysvetlil mi plán a ja som len s prikývnutím sledovala cestu na pláž aby som vedela, kade sa dostanem do práce.

„tu je naša predposledná zastávka,“ povedal, keď zastavil pri dvojposchodovej budove, ktorá bola hneď na kraji pláži.

„zaujímavé, čo tu všetko je?“ opýtala som sa, pretože tam, kde som ja pracovala sme mali len plážové búdky.

„hlavná kancelária, šatne, posilňovňa, na prízemí bazén a sauna a hore je ešte spoločenská miestnosť, kde si človek môže nachvíľku oddýchnuť,“ ukazoval mi na poschodia a potom sme sa vybrali dnu, aby sme nestrácali čas.

Vošli sme do kancelárie a tam sme sa usadili, ja som dostala znovu pred seba zmluvu a keď som si ju prečítala tak som ju podpísala.

„dobre, kým sme tu, môžem vidieť, kedy budete pracovať tam, aby som to mohol upraviť?“ opýtal sa a tak som zo zadného vrecka vytiahla poskladaný papier a dala ho pred neho na stôl.

Na tom papieri boli 4 časy. Tri boli ranné a len jeden bol poobedný a našťastie som tam nemusela pracovať cez víkend.

Pethe mi tam dopísal jeho časy a vrátil mi ten papier späť. Ani som sa na neho nepozrela, pretože som vedela, že to aj tak nezmením a nemám tu už ani žiadne záväzky a tak sa nemusím prispôsobovať.

Papier som naspäť zložila a dala ho do vrecka a nakoniec som s Pethem prešla do šatní, kde mi ukázal moju skrinku, v ktorej som už mala nachystané plavky, v ktorých budem na pláži.

„takže môžeme vyraziť k tvojmu novému domu?“ opýtal sa a ja som prikývla a tak sme znovu nasadli do jeho auta.

„je to asi 5 kilometrov, no dúfam, že to budeš zvládať, možno sa tam nájde aj nejaký starší bicykel ale na to by som nevsádzal,“ oboznamoval ma.

„och, to nevadí, snažila som sa každé ráno behávať a tak mi to bude len vyhovovať,“ usmiala som sa na neho a ďalej sledovala cestu.

„no, na rok nemusíš platiť nájom, pretože budeš musieť dať dokopy ten domček a to dá finančne trošku zabrať a tak som ťa od toho oprostil, no a tebe to bude asi aj vyhovovať, keďže si aspoň dopredu čo to zarobíš“ usmial sa na mňa. „s deckami sme to tam aspoň upratali a dali ti tam nejaké jedlo, nech nie si ohľade oznámil mi a zabočil na nejakú vedľajšiu cestu.

„to ste nemuseli,“ usmiala som sa na neho. „Ja by som to nejak zvládla,“  pokrútila som hlavou a zapozerala som sa na malý domček, ku ktorému sme sa blížili.

„to je v poriadku a vitajte doma,“ usmial sa keď zaparkoval pred tým domčekom a ja som vystúpila.

„je krásny,“ zasmiala som sa. Mala som rada staré veci a keď tento domček dám do poriadku, bude úžasný.

„to je, ale je v hroznom stave,“ povzdychol si, „nemal sa kto o neho starať,“ povedal, pomohol mi z kuframi a potom sa pobral preč.

Ja som pevnejšie stisla kľúče, ktoré som mala v dlani a odhodlaným krokom som sa pobrala k domu.