Life 1.

uhm.... tu máte prvú kapitolku.... nečakali ste to??? Ja som zase nečakala, že budem chorá a tak marodím v postielke a rozmýšľam, že budem marodiť ešte v pondelok, pretože viac dní si dovoliť môcť nebudem...

Alex Winslow

1. Kapitola

„môžem nejako pomôcť?“ ozval sa môj braček od dverí a ja som sa popri balení zasmiala.

„už ma chceš z tade vykopnúť a nasťahovať sa?“ otočila som sa na neho a ani som sa nesnažila zakryť úsmev.

„samozrejme,“ pretočil očami a ja som ho pozvala do vnútra.

„viac krát som hovorila rodičom nech ťa ku mne presťahujú, ale nechceli o tom ani počuť.“ pokrútila som hlavou, „keď mám pravdu povedať, tak ja by som s tými dvoma žiť nedokázala a asi by som ich pozabíjala,“ zasmiala som sa.

„zvykla by si si, ako som si zvykol ja, aj keď som ti dosť často závidel.“ usmial sa a ja som pokývala hlavou.

Otvorila som skriňu, aby som mohla vybrať tých pár vecí čo som v nej mala a mohla ich dať do kufra.

„vieš, stále som sa ťa chcel spýtať, ako si to dokázala,“ pripojil sa ku mne a začal skladať veci do kufra, „Ako si dokázala žiť len s pár vecami, keď ja poznám dievčatá, ktoré si nedajú tú istú vec na seba dvakrát, ako si vydržala tie posmešky od „hláv“ školy a nezrútila si sa z toho?“ pýtal sa veci, ktoré som od neho nečakala.

„normálne, viem čo všetko robia rodičia aby nás uživili a tiež mi na takýchto veciach až tak nezáleží, aj keď mám rada módu,“ pokrčila som plecami, „a ľudia väčšinou len závidia niekomu to, čo oni nemajú a odsudzujú niekoho za to, že nemá niečo, čoho oni majú kvantum,“ mykla som plecami a dala som do kufra poslednú položku mojej skrine.

Zavrela som tie dva kufre, ktoré som mala a položila som ich ku dverám.

„povedz mi, prečo odchádzaš?“ usadil sa na moju posteľ a ja som len mykla plecami.

„neviem, možno len nechcem byť závislá od rodičov, chcem sa osamostatniť a začať žiť svoj vlastný život na svoju päsť,“ sadla som si vedľa neho a objala ho okolo ramien. „To pochopíš o rok, o dva, keď už budeš dospelý a budeš mať pocit, že sa musíš postarať sám o seba.“ pritisla som si ho k sebe tuhšie a potom ho pustila.

„nechcem aby si odišla,“ priznal sa potichu.

„neboj sa, neopúšťam vás navždy a keby si chcel, tak ti cez prázdniny zaplatím lístok do LA,“ usmiala som sa na neho.

„a cez ktoré, prosím ťa,“ povzdychol si, „do letných nevydržím,“

„neboj sa, na Vianoce som tu ako hrom, no a chcem aby si tam prišiel cez letné, pretože ak by si bol šikovný a stále chcel byť plavčíkom, ako som ja, tak by som ti možno na celé leto vybavila brigádu na mojej pláži, alebo inde, ak by si chcel robiť niečo iné,“ povzbudila som ho. Od kedy som si ja robila kurzy, chcel ním byť aj on, no ja som si ich robila už v 16. Vždy sa robia až od 18, ale tým, že som profesionálne plávala a povyhrávala som pár súťaží, udelili mi výnimku. Potom som s tým musela prestať, pretože ma vyhodili z práce a inú som si nenašla. Nie takú, pri ktorej by som si zarobila aspoň trochu.

„to by bolo super, no neviem či si stihnem zrobiť tak kurzy, aby som mohol robiť plavčíka pri mori,“ zamračil sa.

„tak si zrob aspoň tie pre bazény a to ti nejak pomôžem niečo nájsť, možno budem mať nejakých kamošov, ktorí mi pomôžu.“ pokrčila som plecami a pozerala som sa na celkom prázdnu izbu.

Samozrejme, ten chabý nábytok tu zostáva a aj pár vecí, ktoré si zobrať vážne nechcem, no, ale to je jedno.

„Mala by som ísť spať, nech som ráno čerstvá,“ pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali deväť hodín večer.

„kedy odchádzaš?“ opýtal sa a postavil sa na nohy.

„ráno o 6:30 mi ide autobus,“ pokrčila som plecami a zobrala si pyžamo, aby som sa mohla umyť a prezliecť v kúpeľni.

„môžem ísť s tebou?“ hodil psie oči.

„a nemáš školu?“ podvihla som obočie.

„mám, ale začína mi o pol ôsmej a z autobusovej stanice je to tak polhodina cesty,“ postavil sa a radšej odišiel.

Ja som len pokrútila hlavou a odišla som do kúpeľne, kde som sa osprchovala a zrobila všetku potrebnú hygienu aby som mohla ísť spať.

Ešte pred tým, ako som sa pobrala do postele, rozlúčila som sa s rodičmi a so sestrami a nakoniec som konečne zaľahla spať.

Bolo 05:20, keď som sa postavila pred zrkadlo v kúpeľni a snažila si dať do kopy moje čierne vlasy.

Nakoniec som ich len zopla do copu a radšej sa pobrala robiť raňajky. Zrobila som raňajky mne, bratovi a aj sestričkám, no pre ne som ich prikryla aby sa nevysušili.

Spolu s bračekom, ktorý sa dostal dole, až keď už boli raňajky hotové, sme sa naraňajkovali.

Rýchlo som sa prezliekla do vecí, ktoré som si nachystala a zobrala som si kufre dole, aby sme mohli odísť.

Nasadli sme na autobus, ktorý nás doviezol na stanicu a tam sme sa postavili k nástupišťu, keďže autobus mi mal ísť až za 15 minút.

„budeš mi strašne chýbať Cath,“ povedal po tichu Collin a ja som sa zasmiala.

„neboj sa, do mesiaca si na mňa ani nespomenieš,“ pokrútila som hlavou a sledovala môj autobus, ktorý sa k nám už blížil. V našom okolí bolo len pár ľudí a tak som čakala celkom pokojnú cestu.

Autobus zastavil na nástupišti a tak som sa otočila na bračeka.

„Mal by si už ísť, aby si stihol školu a všetko, nikdy nevieš čo sa môže stať, no a budeš mi chýbať braček,“ tuho som ho objala.

„aj ty mne,“ objal ma tiež a potom sa vybral preč. Chvíľku som ho sledovala, no potom som prišla k stevardovi, ktorý tam dával kufre do batožinového priestoru.

„cestovný lístok poprosím,“ povedal.

„uhm, ja by som mala mať lístok pri vás, platený z LA,“ povedala som trochu váhavo a začala som sa trochu báť, aby si zo mňa nikto nevystrelil, no keď ten chlapík zbystril a pozrel na mňa, trochu sa mi uľavilo.

„Tak to ste vy?“ opýtal sa, „poprosím Vás doklad totožnosti, aby som mohol overiť údaje,“ povedal mi a vytiahol nejaký papier, ktorý mal zložený v náprsnom vrecku.

„Nech sa páči,“ podala som mu doklad, ktorý po mne žiadal a čakala som.

„je to v poriadku, kufre Vám označím a šoférovi povedzte kto ste a on Vám ten lístok dá.“ zobral moje dva kufre a ja som nastúpila do autobusu a o chvíľku na to som už sedela vzadu na dvojsedadle a pozerala som sa z okna.

Bude to dlhá cesta, no čo by som neurobila pre nový život? Tých pár hodín prežijem.

Cesta bola nudná a veľmi ma nezabavila ani kniha, ktorú som si zbalila, a ktorú som už čítala a si 5 krát. No stále ma uspokojovala myšlienka nových zážitkov a nových ciest života.

„polhodinová prestávka,“ ozvalo sa z reproduktorov a všetci sa postavili aby vyšli z autobusu. Nakoniec som sa postavila aj ja a rýchlejším krokom som sa pobrala na záchod. Nič viac som nepotrebovala a aj keby hej, tak si to dovoliť zatiaľ nemôžem.

A preto som sa vrátila naspäť do autobusu a s knihou som sa usadila na svojom mieste.

Cesta bola krásna. Išli sme cestou, ktorá bola väčšinou pri pobreží a tak som mohla sledovať mal prímorské mestečká, čisté malé pláže a keď sme prechádzali cez mestá, mohli sme v niektorých zazrieť aj nejakú tú výstavu, alebo niečo iné.

Poslednú hodinu cesty som už ani len nemala chuť predstierať, že sa mi darí čítať a tak som knihu dala do mojej tašky a len tak sa pozerala von oknom.

Bol krásny deň a napätie v mojom tele stúpalo, keďže sme sa k LA blížili nenávratne a veľmi rýchlo. Alebo pomaly, to je jedno.

„Vitajte v LA,“ ozvalo sa v reproduktoroch a ja som pozerala na to úžasné, veľké mesto a nevedela sa vynadívať.

„waw,“ zamumlala som si pod nosom a ďalej ho lepila na okno, aby som videla čo najlepšie.

„za pol hodinu sme na stanici,“ oznámil ešte hlas a potom bolo počuť len šumenie rozhovorov, ktoré sa viedli okolo mňa.

O 25 minút neskôr sa ozval znovu. „poprosím cestujúcich aby nevystupovali. Vystupovať budú len tí, čo tu majú konečnú zastávku, pretože autobus bude po vyložení cestujúcich pokračovať!“ oznámil a tak som sa pripravila na výstup.

Nevedela som sa dočkať nových zážitkov v novom meste.

Vystúpila som od samej nedočkavosti ako prvá a dostala som svoju batožinu, no nejak ma v tej chvíli nenapadlo, že nebudem vedieť čo a ako.

Pomaly a nerozhodne som sa vybrala od autobusu k hlavnej budove stanici a dúfala, že sa niekto objaví.

Našťastie sa aj objavil. S tabuľkou v ruke ako vo filmoch ma čakal nejaký starší chlapík a tak som sa k nemu s hlbokým nádychom vybrala.